Záhadné zistenie 2.diel

Na druhý deň ráno sa Rosette cítila oveľa lepšie. Hlava ju už nebolela. Potichučky zišla po schodoch, lebo sa nazdávala, že jej stará mama ešte spí. Keď sa dostala do kuchyne, zarazila sa a skleslým hlasom sa spýtala: „Babi, čo tu robíš? Myslela som si, že ešte spíš.“
„Nemohla som zaspať. Večer veľmi pršalo a veď vieš, že som už stará. Aj ten najmenší zlý pocit mi nerobí dobre,“ povedala smutne.
„Aha,“ povedala Rosette.
Potom sa odobrala do svojej izby a poupratovala tam. Celý deň bola zamyslená a rozmýšľala nad všetkým možným, len aby sa zbavila myšlienky na dvere v pivnici. Zrazu sa pretrhla zo svojho rozmýšľania. Počula ako sa stará mam s niekým rozpráva. Podľa hlasu uvažovala, že sa jej babička rozpráva s niekým mladým. Nechcela ich rušiť, a preto sa rozhodla, že zostane vo svojej izbe. O malú chvíľu sa spoza dverí ozvala stará mama: „ Rosette poď na chvíľu sem dolu.“
Rosette neurčito odpovedala: „Áno. Už idem.“
Pomaly a nerozvážne chodila po schodoch s predstavou, že jej stará mama zistila, čo urobila. Keď prišla dole, tak neverila vlastným očiam. Babička sa na ňu usmievala a povedala jemným hláskom: „Moja malá Rosette je načase, aby si zistila pravdu o sebe a o celej svojej rodine.“
„A čo je na nej také zvláštne? Veď sme obyčajná rodina so schopnosťami, ktoré teraz má takmer polovica Zeme.“ Povedala.
Po tomto ju stará mama chytila za ruku a viedla ju na miesto, ktoré Rosette samozrejme už poznala. Boli to dvere v pivnici. Rosette prudko zastala a takmer sa potkla. Mala veľmi veľké šťastie, že tam bola jej stará mama, pretože ju chytila. Potom prišli k dverám. Rosette si všimla, že na dverách nie sú žiadne šmuhy. Bolo to pre ňu veľmi zvláštne, lebo keď na dvere používala svoju silu, videla ako sa na nej urobili šmuhy. Potom stará mama zastala, spojila svoje ruky a začala si čosi mumlať. Čosi zaškrípalo a dvere sa otvorili. Vo vnútri bola tma. Keď začali kráčať dnu, tak sa pomaličky okolo nich rozsvecovalo svetlo. Bolo to prekrásne. Zrazu prišli do obrovskej knižnice. Rosette nikdy nevidela toľko veľa kníh pokope. Lenže keď podišla k nim bližšie a začala čítať názvy kníh, tak zistila, že skoro všetky sú o jej rodine a minulosti. Spýtala sa starej mamy: „Prečo si ma tu zaviedla?“
„S tvojím otcom som sa dohodla, že ti poviem všetko o našej rodine, lenže ja som už stará, a preto ťa žiadam aby si si prečítala všetky knihy. Viem, je ich veľa, ale je to dôležité.“ Odpovedala stará mama.
Prešlo veľa týždňov. Rosette potrebovala prečítať už pár kníh. Čím viac ich čítala, tak bola viac udivená, čo všetko jej rodina urobila.

Jedného dňa prišla k zvláštnej knihe, na ktorej nebol názov. Rosette ju začala čítať. Táto kniha ju zaujala najviac. Nebol to jej obsah, ale to, že na niektoré otázky si mohla odpovedať aj sama a jej odpoveď sa zhodovala s tou v knihe. Keď došla na poslednú stranu, zarazila sa. Bola tam otázka, ktorá nemala odpoveď. To vzbudilo v Rosette ďalšie otázky. Zase sa stala jej rodina záhadou. Bála sa, že nikdy nepríde na to, čo je hlavná vec, ktorú musí urobiť. Potom ju niečo napadlo. Napísala si na papierik otázku a pokračovala v čítaní. Skončili sa letné prázdniny a Rosette mala prečítané všetky knihy. Jediná vec, ktorá jej vŕtala v hlave bola tá otázka. Pýtala sa každého v rodine, ale všetci odpovedali: „Prepáč, ale nemôžem ti to vysvetliť. Musíš na to prísť sama.“
To ju najviac štvalo. Dokonca sa jej to aj snívalo.

Jedného dňa v škole bola veľmi unavená. Učiteľka to na nej videla. Po hodine jej poradila, aby išla domov, ale Rosette odmietla. Celé dve hodiny premáhala spánok, no nakoniec aj tak zaspala. Učiteľka ju cez hodinu nebudila. Učila žiakov novú tému. Rosette ju počúvala aj v spánku. Zrazu povedala učiteľka zvláštnu vetu: „Keď niečo neviete rozlúštiť bude to asi tým, že priveľa o tom rozmýšľate. Uvoľnite svoju myseľ a pokúste sa ju mať prázdnu.“
Vtedy sa Rosette zobudila. Všetci sa zľakli. Ona priskočila k učiteľke a začala jej ďakovať za slová, ktoré prednedávnom povedala. Potom vyšla z triedy a utekala ku školskému labyrintu. Keď sa tam dostala, vstúpila doň. Bola tam tma. Nebolo to príjemné, ale aby zistila odpoveď na otázku, vedela, že tam musí ísť. Blúdila labyrintom, ale stále nenachádzala odpoveď. Pozerala sa na všetky strany, ale všade bola tma. Nevidela nič. Po čase si myslela, že už je na konci, ale to bol iba klam. Rozhodla sa, že sa vráti naspäť. Trvalo jej to, ale nakoniec vyliezla z labyrintu, lenže pred koncom uvidela silný záblesk svetla. Pretrela si oči a pomyslela si To bola určite iba moja predstavivosť, pretože som veľmi unavená. Potom odišla domov. Keď otvorila dvere do domu, nepočula nič. Pravdepodobne nikto nebol doma. Bolo to zvláštne. Rozhodla sa, že pôjde k susedom, ale tí tiež neboli doma. Prešla mnoho domov, kde bývali ľudia, ktorých Rosette poznala, ale aj tam nikto nebol. Bolo to zvláštne. Šla naspäť do školy, na miesto, kde by mala byť jej trieda, ale ani tam nikto nebol. Bolo to pre ňu veľkou záhadou. Rozhodla sa, preveriť to. Zašla do knižnice, ale zistila, že všetky knihy sú preč. Pomaly si začala myslieť, že to má niečo spoločné s tým zábleskom. Pomaly šla na miesto, kde sa jej najlepšie premýšľalo. Rosette vošla do svojej izby a sadla si na posteľ. Zadriemala. Snívalo sa jej, že sa prechádza záhradou, v ktorej bolo veľa stromov s rôznymi nápismi. Prišla k poslednému z nich a bolo tam napísané staré kúzlo. Zapamätala si ho a v momente sa prebudila zo svojho sna.

Vyriekla kúzlo a zrazu sa ocitla v labyrinte. Počula hlasy, takže vedela, že sa všetko vrátilo do normálu. Zrazu sa k nej niekto ozval: „Gratulujem, Rosette. Dokázala si zrušiť moje kúzlo, ale so mnou to nebude také ľahké. Chachachacháááá!“