Akatsuki a telefón

Pein sedel za stolom a pri uchu mal telefón. „Dočerta,“ zanadával v duchu. „To nemôžu dať človeku dopredu vedieť, že prídu?“ Conan a ostatný tam u neho sedeli a pozerali na neho zo zbožnou úctou. Potom sa konečne dovolal:

„Zdravím. Pein od Akatsuki pri telefóne.”

„Dobrý deň. Zákaznícka linka Vodárenskej spoločnosti. Môžeme vám pomôcť?”

„Máme tu u nás taký malý problém.“ Povedal Pein a ostatný mu horúčkovito prikyvovali. “Na dverách nášho domu je ceduľka a na nej sa píše, že zajtra prídete meniť vodomery..“

„Pein, kedy bude večera?“

„Teraz neotravuj Tobi.“ Potom presmeroval svoju pozornosť späť na telefón.

„Len sa opýtam, kde bývate?”

„No tu, doma.”

„Samozrejme doma, ale v akom meste?”

„V našej dedine. Žijem tu už od narodenia.” Povedal Pein a nechápal ako môže byť niekto taký tupý.

„Ako sa volá vaša dedina?”

„Ukrytá v daždi. Bývam v dedine ukrytej v daždi.”

„Dobre. Pozriem sa do počítača.”

„Pozrite.“

Na chvíľku sa slúchadlo umlčalo a Pein pozrel na nervózneho Tobiho.

„Prosím ťa Conan, daj tomu chlapcovi niečo zjesť, lebo tu odpadne hladom... áno, som pri telefóne,“ ozval sa k telefónu.

„Ale to je v poriadku. Naozaj k vám zajtra prídu vymeniť vodomery.”

„Áno, s tím problém nemám. Ale je tu iná nezrovnalosť. Stojí tam, že vás máme očakávať medzi šestnástou a osemnástou hodinou. Problém je v tom, že ja mám len dvanásť hodín.”

„Ako to myslíte?”

„Keď sa pozriem na hodinky, najvyššie číslo je tam dvanástka. Osemnásť hodín nemám.”

„Pane, to je omyl. Medzi šestnástou a osemnástou hodinou, to znamená medzi štvrtou a šiestou.”

„No tak to nie. O šiestej ráno ešte spím. A nieto ešte o štvrtej.”

„Ale my prídeme poobede.”

„Veď ste hovorili, že dorazíte medzi štvrtou a šiestou.”

„To áno. Ale poobede. Poznáte vy vôbec hodiny?”

„Tu nám visia na stene.”

„Vy si zo mňa robíte srandu. Každý inteligentní človek vie, že deň má dvadsať štyri 24 hodín.”

„Toľko? Kde by sa tam vzali. Hovorím Vám, že ich mám len dvanásť.”

„Na hodinách ich síce je dvanásť, to áno.”

„Teraz som vás dostal. Sám ste povedal, že ich tam je dvanásť.”

„Dvanásť čísel tam je. Keď ručičky, to sú tie paličky, obehnú kolečko, tak bežia po druhýkrát. Ale teraz je to už trinásť hodín, štrnásť hodín, ale v skutočnosti na hodinách je jedna, dva.”

„Pane, vy v tom máte zmätok.”

„Ja… pozrite… tento rozhovor ukončíme, pretože už čaká veľa ďalších ľudí, ktorý niečo potrebujú.”

„Dobre. Sme teda dohodnutý?”

„Na čom prosím vás?”

„No, že to tam prepíšu na štvrtú a piatu. Takto to akurát zbytočne spletie ďalších ľudí.”

„Nič neprepisujte. Všetko je tam napísané dobe… len… vy máte zlé hodiny.”

„Ja že mám zlé hodiny? Visia tu už dvadsať rokov.”

„Viete pane, pred dvadsiatimi rokmi sa vyrábali zlé hodiny. Potom sa na to prišlo a teraz sa už vyrábajú správne hodiny.”

„Aha. Tak v tom, že by to bolo?”

„Určite. My sme doma tiež mali zlé hodiny a museli sme ich vymeniť.”

„No tak to som rád, že ste mi poradili. Ešte teraz si zájdem kúpiť nové.”

„Len choďte.”

„Takže na správnych hodinách už budem mať šestnásť a osemnásť hodín?”

„Budete. Dokonca ich tam budete mať dvadsať štyri.”

„No tak to je vážne skvelé. Veľmi Vám ďakujem.”

„Nemáte za čo.”

„Dovidenia.”

„Dovidenia.“ A Pein položil slúchadlo. Všetci na neho pozreli v očakávaní nejakého veľkého oznamu.

„Tak vážení ide sa nakupovať.“ Všetci začali skákať od radosti. A potom Tobi povedal.

„Ja som hovoril, že tie hodiny budú zle. Už keď som do nich strkal svoje lízatko, aby sa pohli.“

„Čože si urobil? A ako idiot som sa zosmiešnil pri telefóne. Za to Tobi budeš dnes bez večere.“

„Ale,“

„Tobi, sklapni!“

Dodatek autora:: 

Tieto jednorázovky som tiež mala na jednej stránke pod iným nickom, takže dúfam, že sa Vám budú páčiť:-)