Essence of Japan (1)

Sedíš skrčená na posteli. Odlepili ti ju zo steny a preklopili na zem už pred desiatimi minútami, no stále žasneš, ako sa vlastne ten matrac dokázal vystrieť v izbe s rozmermi jeden meter štvorcový. Objímaš si kolená, lebo pre tvoje vystreté nohy je posteľ prikrátka. Samozrejme, veď na nej nikdy nespal nikto dlhší ako stošesťdesiat centimetrov. No aspoň je dosť široká.
Papierové dvere sa odsunú, vidíš ako sa dnu súka Lea. Na jej tvári nebadáš vôbec žiadne pohoršenie ani nespokojnosť. Zloží prepchatý ruksak na neexistujúce miesto pred skriňou, ktorá je zároveň poličkou na knihy, po vyklopení dvier žehliacou doskou a podľa mama-san možno aj ďalším miestom na spanie. Už by si sa nečudovala. Šatník je uzučký a premýšľaš či ovládaš nejaký druh čiernej mágie, keďže napchať doň svoje tučné guče oblečenia sa ti muselo podariť iba zázrakom.
Lea si sadá na okraj matraca a ty vieš, že si sa zmýlila. Posteľ možno je dosť široká pre jednu osobu, no dve ju využijú asi ako dvaja ľudia jedni nohavice. Presne tak sa cítiš, keď si ľahne vedľa teba a kolenom ti jemne zatlačí do boku, aby si pochopila, že ležíš aj ja jej polovici. Plece, celú ruku, časť zadku a stehno máš na zemi. Na koberci nezáleží. Aj cezeň cítiš tvrdosť a zimu, čo preniká z podlahy.

V tej chvíli sa tvoja životná filozofia rozpadne. Všetko nové rovná sa všetko pozitívne ti práve pripadá poriadne pritiahnuté za vlasy. Byť otvorená novým možnostiam ti doteraz vždy zabezpečilo život plný vzrušenia a príležitostí. V teórii všetko s mierou si však na plnej čiare zlyhala. Spoznať nových kamarátov, prihlásiť sa na predmety, o ktorých nemáš ani šajn či odísť na univerzitu tak vzdialenú, že domov sa dostaneš len na Vianoce, to sú nové a pozitívne zmeny s mierou. Ale uchytiť sa a na poslednú chvíľu odcestovať na desať mesiacov do Japonska, je rozhodne všeličo, len nie umiernené.
Ako tak ležíš a polovička tela ti začína hibernovať, uvedomuješ si, že pozitívne veci, za ktorými si sa tak hnala, bude oveľa ťažšie nájsť, ako si ich vysnívať. Lea sa prehadzuje a jej dlhé vlasy ťa sem-tam plesknú po tvári. Napadá ti, koľko asi potrvá, kým jej ich mama-san ostrihá. Po chvíľke počuješ, že Lea už dýcha plytko a pravidelne. Nepohadzuje hlavou, iba zviera okraje svojej prikrývky a ťahá si ich až k brade. Ani v spánku nie je jej tvár pokojná. Ostrý nos krčí a pery stíska do tenkej čiary. Vidíš, že je nervózna. Do nástupu do nového ročníka jej neostáva ani desať hodín a aj keď ty máš ešte tri dni, pri pohľade na jej tvár sa tiež začneš obávať, akoby to malo byť už zajtra. Zrazu vnímaš chlad a stiesnenosť priestoru ešte intenzívnejšie. Túžiš sa posadiť, konečne natiahnuť skrčené nohy, vstať a ísť sa poprechádzať. Lenže celý dom spí. Celá ulica spí. Pri pokuse o únik nielen že ušliapeš Leu, ale pobudíš aj domácich. Predstava ich príkrej reakcie a ich postupne sa zobúdzajúce a rumádzgajúce deti ťa rýchlo donúti pevnejšie privrieť viečka a rezignovať.

Budíš sa, vidíš mamu-san čupieť v šere pri Leinej hlave. Drží ju za plece a trasie ním. S povzdychom sa pozrieš k oknu, ledva sa cezeň prediera svetlo. Lea si prudko sadá, oči má vytreštené a veľké ako golfové loptičky. Nevieš či od náhleho prebudenia alebo hrôzy nad novým dňom. Štverá sa z lôžka a mama-san vstáva. Vystrie sa do svojej plnej stopäťdesiatcentimetrovej výšky a hľadí na teba s nadvihnutím obočím. Okamžite vstávaš tiež.
Lea nemusí pripravovať raňajky. Kým sa opieraš bokmi o kraj drezu a vlhčíš si ruky ľadovou vodou, úkosom sleduješ, ako pobehuje medzi izbou a kúpeľňou. Keď sa prezlieka pri umývadle, mama-san ju zamkne, aby nevybehla von v podprsenke. Napálene jej niečo trúsi cez dvere a ty z jej slov zachytávaš a rozumieš len otósan. Otecko. Pochopíš však, že sa hnevá, lebo jej muž by mohol Leu zahliadnuť. Nepripadá ti vhodné ukazovať sa pred cudzím päťdesiatnikom polonahá, ale mama-san sa správa, akoby Lea mala svoju bielizeň krvavú, zablatenú a zapáchala by. Samozrejme, keď sa po dome holý špacíruje otósan, ani si to nevšíma.
Rýchlo ťapkáš mokrými dlaňami ryžu. Je mazľavá a sladkastá, vôbec ťa neláka. Berieš plátok rybieho mäsa a snažíš sa ho napchať do stredu ryžovej guče. Mama-san sa zjaví rovno pri tebe. Z jej tváre ihneď vyčítaš, že nech robíš čokoľvek, robíš to zle. Neisto sleduješ, ako berie do rúk tvoje výtvory a bleskovo ich stláča do správneho tvaru. Myknutím hlavy ti aspoň káže zabaliť ich do pásikov nori a poukladať ich do detských plastových nádobiek. V kuchyni je tak málo miesta, že do mamy-san narážaš takmer pri každom pohybe. Keď si poškriabeš nos, lakťom jej omylom pichneš do pleca. Žena sa ti však šikovne vyhýba, akoby ju život v japonských klaustrofobických príbytkoch už dokonale vytrénoval.
Na pulte je hrozný neporiadok. A mama-san z chladničky ešte stále vyťahuje nové a nové pasty, nátierky a zeleninu. Na starosti máš len neškodnú a ťažkopádnu robotu, lúpeš vajíčka zo škrupinky a krájaš ich. Potom čistíš a opäť krájaš zeleninu. Vždy, keď sa ti podarí hrubšie alebo tenšie koliesko, mama-san ťa plesne po ruke a ukazovák namieri na odpadkový kôš. Všetko musí byť dokonalé, najmä keď ide o jedlo.

Kým mama-san aranžuje bentó, čo najrýchlejšie upratuješ spúšť. Jej šikovné ruky však občas prilákajú tvoju pozornosť a napoly užasnuto, napoly pobavene hľadíš, ako z paradajok a vareného tofu vykrajuje kvetinky a potom ich úhľadne kladie do obdĺžnikovej misky vedľa ryže a rias. Domáce bentó pripraví aj pre Leu. Keď je hotová, vrhá sa na zvyšok neporiadku. Pomalou japončinou ti nakáže pripraviť aisu kóhí pre otósan a orendži džúsu pre Mai-čan. Je to ľahký povel, pustíš sa doň s nasadením. Miešaš práškovú kávu vo vysokom pohári a anglicky sa spytuješ na ľad a ďalšie mlieko. Mama-san odmieta komunikovať inak než japonsky, aj keď ti rozumie. Takže sa s tebou zhovára skôr gestami ako slovne. Znovu ukazuje prstom a učí ťa nové slová. Snažíš sa ich zapamätať. Keď ich povie nabudúce, budeš mať lepšiu predstavu, čo od teba žiada.

Do kuchyne vojde Lea. Tvár má belšiu ako smrť, pohyby meravé. V úzkej sukni po kolená a bledom saku s veľkými gombíkmi vyzerá mimoriadne slušne. Už nenosí uniformu ako minulý rok. Oddnes študuje na univerzite.
Zaškeríš sa na ňu spoza pleca mamy-san. Spomínaš na jej číru odvahu a bujarosť pár dní pred odchodom na dlhý študijný pobyt. S fľašou vína v ruke a v kruhu priateľov sa nebála ničoho na svete. Teraz však vyzerá, že každú chvíľu odpadne.
„Kočči ni koi jo, Rea. Sošite ošinpai naku. Poď sem, Rea. A neobávaj sa,“ vraví mama-san a sama kráča k nej. Chytí Leu za plecia a vedie ju k stoličke pri pulte. Keď ju usadí, niečo jej potichu hudie do ucha a zdá sa, že Lea sa aspoň trochu upokojí.
„Pozbieraj sa, Leuš, veď si už veľké dievča,“ uškieraš sa znovu. „Nezabúdaj, ty si to chcela.“
Sťažka preglgne, no potom sa na teba usmeje. Mama-san sa mračí, lebo nerozumie.
„Pamätáš na tú blbú japonskú súťaž v telke, keď chlapík musel v slipoch bicyklovať po lište nad kalužou sirupu?“ spýta sa ťa Lea. „Snívalo sa mi o tom. Posadili ma na trojkolku a potom...“
Spustíš taký rehot, až mama-san nadskočí a venuje ti rozhnevaný pohľad. Ihneď si tlačíš dlane na ústa a dúfaš, že si nepobudila zvyšok domu. Vzhľadom na papierové steny máš však iba minimálnu šancu. Keď sa o dve sekundy zhora ozve srdcervúci plač, zničene zvesíš plecia. Priam cítiš na koži, ako strašne páli pohľad drobnej rozčúlenej ženy. Vyštekne po japonsky a ty vôbec nemáš chuť pýtať sa Ley, čo povedala.
„Odkedy je tu akačan, máme tu akosi plno,“ poznamená Lea. Pozerá hore do nízkeho popukaného stropu a počúva detský plač. „A to tu bolo prepchaté už aj minulý rok.“ Veríš, že vie, o čom hovorí. Na dom bola už zvyknutá, aj na jeho poriadky. Nie ako ty, pomotaná, zmätená a rozrušená z toľkých nových vecí a čudných cudzích návykov.
„Bohvie, kedy sa to tu trochu uvoľní,“ nadhodíš. Nemyslíš tou poznámkou nikoho iného ako starých svokrovcov a Lea to okamžite pochopí. Vidíš, ako pomaly prikývne.
„Podľa mňa to už nebude veľmi dlho,“ povie. Ľahostajnosť, s akou to vyslovila, nie je vzhľadom na tému príhodná. Pozrie na teba, akoby počula, čo si myslíš a aby zdôraznila svoje stanovisko, flegmaticky pohodí plecami. „No čo.“
„Japonci žijú asi tak sto rokov,“ odvetím.
„Chceš sa staviť?“
Vraštíš tvár pri predstave, že by si uzavrela stávku, ktorej predmetom by boli životy tých starčekov. Zagrimasíš sa na Leu, aby neblbla. Usmeje sa a len pokrúti hlavou.
Do kuchyne vstúpi otósan. Spolu s Leou mu okamžite zapraješ ohajó gozaimas, aj keď on len čosi mrmle a hneď ako môžeš, odvrátiš zrak od jeho holého pupku a chlpatých nôh. Do tesnej miestnosti zo sebou prinesie upotený pach, ktorý v horúcom ráne nepríjemne visí vo vzduchu. Letmo pozrieš na Leu, ona na teba. V momente sa obe dekujete z kuchynky.
Lea sa vracia do izby a ty ju nasleduješ. Skloní sa po koženú aktovku, a keď sa opäť narovná, silno ju uchopí pred kolenami v oboch rukách. Pomyslíš si, že až na tú výšku a oči vyzerá ako Japonka. Pleť má čistú a bielu, no ten odtieň môže byť len následkom nervozity. Jej blonďavé kučierky existujú už iba na fotkách. Počas troch mesiacov, ktoré po prvom študijnom pobyte strávila doma, si vlasy nafarbila agresívnou čiernou farbou. Vystrelo ich a vysušilo ako dáku mŕtvolu. Padali jej na plecia ako zvädnuté nori. Keď si sa jej pýtala, prečo to preboha spravila, odvetila, že si praje zapadnúť. Mohla ti vysvetľovať koľko chcela, že v Japonsku je to hneď po cisárskej rodine tá druhá najdôležitejšia vec na svete, ale nepohla s tebou. Dodnes celkom nechápeš tú zmenu osobnosti, keď sa Lea ocitne v blízkosti Japonca – čo sa v Japonsku stáva dosť často.
„Bože môj, ja sa tak strápnim,“ počuješ ju vravieť. Z jej tónu cítiš, ako dychtí po tom, aby si ju presvedčila o opaku.
„Neblázni, Lea,“ upokojuješ ju. „Budú z teba hotoví. A budú zvedaví, a keď zistia, že sa s tebou dá komunikovať, nedajú ti pokoja. Rea-san, Rea-san,“ pištíš smiešnou japončinou a ťaháš ju za rukáv. „Wataši no tomodači ni natte! Buď mojou kamarátkou!“ Zmeníš hlas na hrubší. „Ia, ore no kanodžó o! Ore no kojibito! Nie, mojou priateľkou! Mojou milenkou!“
Zaberie to, Lea sa potichu smeje – nie ako ja – a skrýva svoj úsmev do dlane, pravá Japonka! Pohladíš ju po ramene a potom ju objímeš. Pritúli sa a hľadá podporu a útechu. Dávaš jej vlastnú silu, lebo vieš, že bez nej by si tu neprežila. A Lea ju dá tebe, keď ju budeš potrebovať. Na chvíľku sa cítiš stratená i zachránená, Lea je ako slnkom vyhriata bójka v studenom mori, do ktorého si padla.
Pred dvoma týždňami ste boli len známe, no núdza z nej raz-dva spravila tvoju spriaznenú dušu. Stále nevieš, čo ťa to pochytilo, keď ti z ničoho nič zišlo na um využiť šancu a odcestovať tak ďaleko od domova. No aj keby celé to dobrodružstvo predsa len neprinieslo ani štipku niečoho pozitívneho, už len pre Leu sa oplatilo.

Otósan odchádza do práce zavčasu, a keď spolu s Leou vychádzajú z domu, vonku je ešte sivo. Zavezie ju do školy, pretože nevie presne, kde sa budova nachádza. Kým skúsene manévruje autom v tesnej uličke, Lea sa otáča a kýva. Mávaš jej späť, až ťa bolí ruka a mama-san a malá Mai-čan dvíhajú paže do vzduchu a volajú: „Banzai!“
„Anko, cuitekoi. Poď za mnou,“ zavelí mama-san. Tento výraz už dobre poznáš a hlava ti ho prekladá ako: Ide sa pracovať. Zrazu ťa v boľavých pleciach a v chrbte pichá oveľa viac. Týždeň naplnený domácimi prácami ťa ubíja, vieš však, že je to len začiatok. Prestávka nepríde. Ba čo viac, onedlho ti pribudnú aj školské povinnosti. Snažíš sa byť na seba tvrdá, opakuješ si, že teraz si už dospelá a samostatná a trochu tvrdej práce ti neublíži. No hlboko v kostiach cítiš, že toto tempo ťa každú chvíľu zloží. Nie si naň zvyknutá. Potichu však zatínaš zuby a nesťažuješ sa. Nasleduješ pani domu. Prispôsobíš sa alebo ťa čaká totálne zlyhanie. Voľba je len a len tvoja.

Od rána do večera drieš v kuchyni, odkladáš, uspávaš a prebaľuješ hysterické dieťa a hlavne nezavadziaš. V hlave ti tlmene duní od detského vrieskania, chrbticou ti pri každom zohnutí prebleskuje bolesť. No nezastávaš. Napriek drine sa tešíš, že nie si Asami mama-san. Keď žena uponáhľane prejde okolo teba a ty jej zakaždým uskakuješ z cesty, občas sa neovládneš a pozrieš na ňu s ľútosťou. Odkedy vstala, stihla už dvakrát oprať a povešať, uvarila komplikovaný obed a ešte komplikovanejšiu večeru už má na sporáku. V priebehu domácich prác neustále vyučuje Mai-čan, svoju štvorročnú dcérku, aby sa o pár mesiacov mohla úspešne zapísať do želanej školy a okrem toho všetkého sa jednostaj stará o senilných svokrovcov. Neschádzajú z poschodia. Iba Asami-san vždy uteká hore-dolu po schodoch ako vyplašená slúžka. Ešte stále máš živo pred očami dramatickú scénu, čo sa odohrala na druhý deň večer od tvojho príchodu. Starena sa posťažovala synovi a domácu pani ohovorila, až mame-san zbledla už aj tak biela tvár. Farbu jej neskôr do líc vrátili manželove facky.
Nevieš sa rozhodnúť či tú ženu obdivuješ, alebo sa na ňu hneváš. Nepoznáš nikoho, kto by sebou nechal tak zametať. Západniarske ženy by sa schytili a napaprčené a hrdé by sa dali čím skôr rozviesť. Keď však vidíš, ako žije mama-san, zrazu pochybuješ, čo je skutočná hrdosť. Odvaha nie je rozhodnúť sa odísť, odvaha je ostať.
„Prečo by tak niekto žil celkom dobrovoľne?“ pýtala si sa Ley ten večer po veľkom kriku a bitke. Lea vie všetko, najmä o Japoncoch a ich strelených východniarskych móresoch. Spoliehaš sa, že s jej odpoveďou ťa osvieti a konečne pochopíš, prečo si tá žena pokojne nechá ničiť život.
Lea však špúlila pery a vyzerala, že touto súčasťou japonskej kultúry si ešte stále nie je istá a aj keď sa snaží, jej cudzinecká myseľ s tým má vážne problémy. „Predpokladám, že sa nemieni s hanbou vrátiť k rodičom a tiež chce to najlepšie pre svojich krpcov.“
„Ja by som odišla,“ vyhlásila si vtedy rozhodne. „Čo je to za život, d****a. Okrem toho, ten chlap je nechutný.“
„Ale nosí domov prachy,“ múdro poznamenala Lea.
Otósan ich však zjavne nenosil dosť. Za prichýlenie zahraničného študenta univerzita vyplácala rodine peniaze. No v dome nebolo miesta ani pre jedného hosťa, nieto pre dvoch. Lenže s pribudnutým dieťaťom ubudlo úspor. Svokra nezabúda denne vyjadrovať svoju nespokojnosť nad ďalším dievčatkom. Zbytočným a stratovým, samozrejme.

Nemôžeš sa dočkať Ley. Po dlhom úmornom dni túžiš po jej spoločnosti, v ktorej sa konečne uvoľníš. Keď napokon prichádza, za oknami sa už stmieva. Hneď ako ju zbadáš, vieš, že je rovnako zničená ako ty. Napriek tomu sa na teba spokojne uškŕňa. Zdá sa, že deň mala úspešný.
Zatiaľ sa jej na nič nepýtaš a hlavne nie pri stole. Čas večere je doménou hlavy rodiny. Otósan prišiel z práce trochu podráždený, no napriek tomu sa Ley zvedavo vypytuje, ako sa jej v prvý deň vodilo. Aj mama-san ju vypočúva. Rozhovory sa však odohrávajú v majstrovskom japonskom štýle. Sú uhladené a nepriame. Manželia sa nepýtajú na nič konkrétne a Lea im späť podsúva nejasné odpovede, ktoré sa dajú očakávať. Sú nudné a pozitívne. S mierou vraví, aká je nadšená, no zároveň plná obáv kvôli vysokej úrovni štúdia. Napokon sľubuje, a ty presne ani nevieš, komu vlastne, že sa bude snažiť a robiť všetko, čo bude v jej silách. Ako ju tak počúvaš, hovoríš si, že je len otázkou času, kedy sa zobudí so šikmými očami.
Do rozprávania sa veľmi nezapájaš, tvoja japončina je stále biedna. Otósanovi ledva rozumieš, pretože nemá trpezlivosť rozprávať sa s tebou ako so škôlkarom. Po anglicky nevie. V oboch veciach je pravým opakom Asami-san. Keď hovorí Mai-čan, hádžeš na ňu závistlivé pohľady. Ešte chodí na nočník, no rozpráva tak tisíckrát lepšie ako ty.
Otósan sa manželke vrelo poďakuje za výborné jedlo. Podľa toho, ako ho Lea hlce, musí byť naozaj úžasné. Ty si si naň ešte nezvykla a bezpečne sa pridŕžaš potravín, ktoré ti pripadajú aspoň trochu známe. Jediné, čo ti z neznámej kuchyne zachutilo, boli drobné batôžky plné tmavej sladkej pasty. Na rozdiel od ostatných jedál vyzerali takmer rovnako neškodne ako misky ryže. Od prvého dňa po ne naťahuješ paličky s čoraz väčšou istotou. Mai-čan sa ti kvôli tomu šťastne posmieva. Začala ťa volať Anko. Kým si stihla prejaviť nesúhlas s pomenovaním podľa akejsi bôbovej pasty, bolo neskoro. Prezývka sa na teba nalepila ako cesto moči na podnebie úst. Pre japonskú rodinu neschopnú vysloviť tvoje vlastné meno si sa stala Anko a doteraz sa obávaš, že už navždy.
Po večeri sa pod velením mamy-san púšťaš do umývania a odkladania riadu. Povinne sa zapája aj Lea. Občas na teba nenápadne pozrie v prísľube podrobného opisu vzrušujúceho dňa. Ukladanie ti ide rýchlejšie ako zvyčajne. Poháňa ťa zvedavosť. O pol hodinu sa malá kuchyňa blýska čistotou. Konečne voľno.

Spolu s Leou sa šikovne prezlečieš. Mení slušné denné oblečenie za úzke džínsy a tielko. Uvoľní si vlasy a myká hlavou, ako keď si pes otriasa mokrú srsť. Na jej prejave slobody sa krátko zasmeješ. Navlečieš sa do svojho obľúbeného trička a zapneš si sukňu. Do malého plecniaka si napcháš časť vreckového, ktoré ti rodičia dali ešte pred cestou, a nedočkavo si ho vyhodíš na chrbát. Toho malého stiesneného domu máš už plné zuby. Musíš von.
„Koľko si berieš?“ pýta sa Lea. S vráskou na čele hľadí do svojej peňaženky. Znovu je švorc.
„Nie veľa. Ak to budeme potrebovať, vyberiem niečo z účtu,“ odpovedáš, aby si ju upokojila. Mama ti naň podľa dohody má posielať každé dva týždne nejaké peniaze, takže kamarátke môžeš byť spoľahlivou oporou. „Dnes je piatok. Máme nárok utratiť trochu viac. Zaslúžime si to!“
Nikto v dome si vás nevšíma, keď odchádzate. Asami-san je v detskej izbe a vytrvalo ignoruje volanie svokry z poschodia. V momente, keď otósan varovne okríkne svoju ženu, padáš na ulicu a Leu ťaháš za ruku. Nechceš sa znovu ocitnúť v strede konfrontácie.
Podvečer už napoly skrýva nepekné miniatúrne domy pozdĺž ulice. Betón pod nohami máš popraskaný, naokolo sa týčia stĺpy s vedeniami. Husté káble špatia úplne všetko. Veľké japonské mestá sú okrem niektorých významných ulíc prekvapivo škaredé. Keď si to na vlastné oči videla prvý raz, zabolelo ťa srdce. Lea na tvoje sklamanie reagovala smiechom a potom faktami. Japonci sa počas druhej svetovej vojny snažili elektrifikovať čo najväčšie územie v čo najkratšom čase. Nemali podzemné vedenia ako väčšina rozvinutých miest vo svete. Rýchlejšie a lacnejšie to šlo nad zemou. Povestná japonská trpezlivosť a zmysel pre krásu museli, zdá sa, pred vojnou a peniazmi veľmi rýchlo ustúpiť. Na to, ako horlivo si ich vážia, sa na ne na chvíľu zabudlo až príliš ľahko.
Lea zakvačí rameno do tvojho a široko sa usmieva. Kráčaš a ona vedie. Poznáš iba pár blízkych ulíc, zato ona sa už dobre vyzná skoro v celom meste. Raz povedala, že aj keď vždy túžila po Tokiu a stále po ňom túži, až toto miesto sa stalo jej pravou láskou. Šizuoka je vraj jej milujúci manžel a Tokio vzrušujúci milenec.
Už po pár krokoch na sebe cítiš pohľady. Zo zle zatesnených okien väčšinou s olupujúcimi sa nátermi na teba zízajú mnohé detské oči. Žiaria im radosťou, keď ťa konečne zazrú. Čakajú na tvoju pravidelnú večernú vychádzku viac ako na rozprávku pred spaním. Už si pomaly zvykáš, že si pre nich atrakcia. Kývaš im. Niektoré sa zahanbene stiahnu, iné nadšene mávajú späť. Otósan a jeho rodina sú pre zahraničných návštevníkov známi po celej ulici. V deň tvojho príchodu sa ti zdalo šialené, že sa niektorí susedia prišli pozrieť na nový cudzokrajný prírastok osobne, no teraz ti už ich záujem neprekáža. Dobre vidíš, ako veľmi sa líšiš a už sa nečuduješ, že deti na teba nedokážu prestať vyvaľovať oči. Na Leu kašlú. Ďalší dôkaz, že je z nej na prvý pohľad už takmer dokonalý Japonec.
Na konci ulice zahneš doprava a pozrieš ku konkrétnemu oknu. Stojí za ním mladá žena s chlapčekom visiacim jej na boku. Zakývaš im srdečnejšie ako ostatným. Tvár ženy ti je už známa, Cukiko-san je dobrou priateľkou mamy-san. Spomenieš si, ako ťa jej chlapec tučnou rúčkou kvákal za vlasy, ktoré jeho detskú zvedavosť svojou odlišnosťou tak fascinovali. Ostošesť ti kýva a nadskakuje v matkinom náručí.
„Prečo sa dívaš tam a nie k Džunovi?“ pýta sa ťa Lea ako totálneho blázna. „Zmeškala si ho.“
Okamžite otočíš hlavu k domu, oproti ktorého býva Cukiko. Okno je však tmavé a prázdne.
„Díval sa na nás?“ Neodvraciaš oči pre prípad, že by sa znovu niekto objavil.
„Divíš sa mu? Si ako fazuľa vo vrecku ryže, Anko-čan,“ vraví sladko, no potom sa rehoce.
„Anko-čan dža nai!“ zvoláš do neba. „Čo odo mňa chce?“
„Wakannai,“ vzdychne si Lea. „Netuším. Chcela som sa s ním spriateliť, ale nedovolil mi to. Nemá rád cudzincov. Zannen! Kare wa totemo kawaii ne! Taká škoda! Je hrozne pekný!“
„Bimjó,“ uchechtneš sa. „To určite.“
„Čo sa ti na ňom nepáči?“ pýta sa ťa Lea prekvapene. Pozerá na teba očami okrúhlejšími, ako by si priala a s obočím až vo vlasoch. „Veď si ho videla. Predvčerom v obchode a ešte aj v prvý deň. Je vysoký, to sa tu často nevidí!“
Pobavene na ňu pozeráš. Keby mohla, berie ho všetkými desiatimi. Aj napriek tomu, že jeho chlad je očividný. V mysli si podržíš jeho kamennú bielu tvár a odmerané čierne oči. Nežiari z nich nepriateľstvo, no jeho ľahostajnosť je taká absolútna, až nepríjemne pichá. Dobre si pamätáš, ako sa okolo teba v rožnom obchodíku zhrčili ľudia, zdravili a zdvorilo sa pýtali či si nový hosť u Asami-san. Bol tam aj Džun. Napil sa z plechovky, čo si práve kúpil a pritom po tebe hodil jediným krátkym pohľadom. Vyzeral, že ho otázky zvedavých susedov otravujú. Akoby to bol on, čo na ne musí odpovedať. Zvrtol sa a hojdajúc plechovkou v ruke svižne odkráčal.
„Do steny vrazil ksichtom silnejšie ako ostatní,“ poznamenáš pred Leou na jeho adresu. „Hlavu má nielen plochú, ale podľa všetkého aj vyradenú z prevádzky.“
„O jeho hlavu sa neobávaj, má ju viac ako v poriadku,“ usmieva sa Lea. „Viem, kde študuje. To nie je miesto pre ľudí s odpísaným mozgom.“
„Nechaj ho už tak.“ Tá téma ťa teraz pramálo zaujíma. „Povedz mi, čo bolo dnes s tebou.“ Štuchneš ju lakťom do boku. „Však si videla stokrát lepších chlapov ako naše rozkošné priateľské slniečko Džuna?“
Lea sa smeje, lebo Džun je všetko, len nie to. Pozrie na teba a oči sa jej len tak blyštia. „Myslím, že dnes som mala celkom úspešný deň,“ vraví samoľúbo. „Hádaj, za kým práve ideme.“
„Koľko múch sadlo na tvoj cudzinecký šarm?“ Vedela si, že sa jej to podarí. Aj keď sa tvárila ako klbko nervov a opakovala, že od stresu skolabuje, deň nemohol skončiť inak ako s peknými úlovkami.
„Iba Kenši, Satoru a Hiro,“ škerí sa. „No na začiatok nie zlé.“