Essence of Japan (2)

Spolu s Leou si prespala polovicu soboty. Vieš to, keď sa budíš a hľadíš na svietiaci budík. Je pravé poludnie. Prevalíš sa na bok a zničene zastonáš. Vaša maličká izba je plná pokazeného, zatuchnutého vzduchu. Je to hlavne tvoja vina, no Lea tiež priložila ruku k dielu. Dychy vám nehorázne páchnu, no pri spomienkach na včerajší večer sa tomu veľmi nečuduješ.
Mala by si vstať a otvoriť okno. Lenže akosi sa nehýbeš, nemáš japonskú silu vôle. Donútiš sa až o štvrť hodinu. Lea sa na príval slnečného svetla a čerstvého vzduchu zobudí a stoná rovnako ako ty pred chvíľou. Stále má zatvorené oči a v hlave jej pravdepodobne treští, no napriek tomu sa poležiačky uškŕňa. Zdá sa, že aj jej sa zo včera niečo vybavilo.
„Zabije nás mama-san?“ zachrapčíš.
„Neboj sa. Je víkend. Ona to rešpektuje,“ odvetí Lea a zdvíha sa. „A nie sme jej dcéry. Našťastie. Sme nájomníci.“
Prikyvuješ, no aj tak si plná obáv. Nevieš či ste pri návrate nenarobili priveľa hluku a či mama-san nebude vytočená, že jej kvôli opici nepomáhaš s domácimi prácami.
Pokúšaš sa dať čo najviac do poriadku, kým vyjdeš z izby. Lea ti požičiava kefu a ty jej čisté tričko. Vychádzate s previnilými výrazmi, mame-san to asi stačí, ukazuje k stolíku a hneď vám aj nosí zvyšky z bohatých víkendových raňajok. Ďakujete jej, až vás okríkne, aby ste už prestali. Si skôr smädná ako hladná, ale pár hltov do seba napcháš, aby si domácu neurazila. Odchádza na poschodie, pretože svokrovci na ňu hlasno volajú. Ich krik rozplače dieťa.
Lea si tlačí prsty na spánky, hluk nerobí dobre ani tvojej úbohej hlave. Nevypila si toho veľa, ale väčšinou ti stačí len trochu, aby si sa odrovnala. Lea je skúsenejší alkoholik. No nie dosť skúsený na rýchle prekonanie opice.
„Bože môj,“ zatiahne, „ten chlap, čo sa na teba včera tak lepil, bol fantastický. Odkiaľže bol? Pamätáš sa?“
„Z Mexika,“ odvetíš. Zrazu ho máš pred očami. Jeho tvár je jasná, akoby stál rovno pred tebou. Chulián. Jeho obrovské zelenohnedé oči na teba zblízka zízajú a ty perfektne rozoznávaš svetlejšie a tmavšie smaragdové škvrnky v jeho dúhovkách, aj keď sú napoly zakryté čiernymi kučerami. Tmavá opálená koža sa vyníma medzi morom bledých tiel. Jeho plné hispánske pery sa rozťahujú v úsmeve a snažia sa ťa za každú cenu zviesť.
Lea sa strašne rozosmeje, keď sa začneš ovievať rukou. „Fuh, ten bol vážne sexi,“ súhlasíš. „Som z toho trochu vedľa. Mňa veľmi muži nebalia. Keby si ma od neho neodtiahla, dostal by ma ako lev gazelu. Uniesol by ma do najbližšieho hotela a naviedol ma na drogy či čo tí Mexičania robia.“ Uškŕňaš sa.
„Viac nepôjdeme do internacionálneho baru,“ vraví Lea. „Nie je to tam bohvieako bezpečné. Japonci sú síce extrémni idioti, keď pijú, ale zdá sa, že ich morálny kódex ostáva aj v týchto situáciách nenarušený. Cudzinci sa v bare zotnú a zrazu sú horší ako zvieratá.“
Znovu prikyvuješ. Lea o tom niečo vie. No predstava zdiveného Chuliána ťa aj tak trochu vzrušuje. Chvíľu potrvá, kým ho dostaneš z hlavy. Letela si na Japoncov ako včely na kvety, najmä na nastajlovaných spevákov a niektoré seriálové hviezdy, no po jedinom týždni strávenom v Šizuoke sa tvoje ilúzie rozplynuli. Muži tu sú akýsi odpudiví. Stále dúfaš, že to iba Šizuoka je pokazená a inde v Japonsku je situácia uspokojivejšia. Možno mali pred mnohými rokmi zamorenú vodu alebo niečo podobné, presviedčaš sa, že je to iba lokálne. Zo stoviek mužov, na ktorých si už na uliciach natrafila, ti japonskú verziu Chuliána pripomínal len jediný. Mala si však relevantné dôvody predpokladať, že Džun je chladný a má sexepíl asi ako kus ľadu.

Kým vás mama-san stihla povolať do služby, znovu ste ušli z domu. Len tak ste vyrazili dolu ulicou, nemajúc žiadny konkrétny cieľ. Ťaháš sa smerom k Džunovmu domu a uškierajúca sa Lea si to uvedomuje, no nič nevraví. Aj tak na teba čaká neúspech. Ulica je prázdna a obchodík, v ktorom ste sa prvý raz stretli, tiež. Nenadhodíš tému o ničom, čo sa ho nejako týka, nechceš uspokojiť Leu. Už si Džuna ohundrala, nie je cesty späť.
Pokojne kráčate, obzeráš sa, až ťa bolí krk, lebo v týchto končinách si ešte nebola. Poťaháš Leu za rukáv a kývneš k siahodlhým radom vodou naplnených umelohmotných fliaš poukladaných na okrajoch chodníka. „Čo to má byť?“ spytuješ sa prekvapene.
„Aj mne trvalo, kým som na to prišla,“ odvetí. „Najprv som si myslela, že sú na zalievanie rastlín.“
„A nie sú?“ čuduješ sa. „Načo by tu tá voda bola?“ Znovu pozoruješ stovky fliaš míňajúcich sa po tvojich bokoch pri pomalej chôdzi. „Je to voda na pitie? Pre bezdomovcov?“
Zasmeje sa. „Nie. Ale aj to by bolo logickejšie ako ich pôvodný význam. Sú tu kvôli mačkám,“ hovorí Lea.
Mračíš sa, lebo nerozumieš. Lea ťa chápavo poťapká po ruke, čo máš zakliesnenú do tej jej a pokračuje vo vysvetľovaní. „Japonci veria, že takto zabránia tomu, aby tu mačky robili špinu. Neznášajú špinu, to vieš. A voda mačky odpudzuje.“ Pobavene pozrela na fľaše. V očiach sa jej zračila ľútosť nad toľkou pochabosťou a poverčivosťou. Akoby hľadela na dieťa, čo sa rozhodlo preľstiť Ježiška a počkať ho schované za skriňou.
„Nemali by tú vodu radšej porozlievať?“ krútiš hlavou.
„Buď si istá, že takto to je stopercentne neúčinné,“ vraví Lea. „Riadna hlúposť na taký geniálny národ, čo?“
Musíš súhlasiť. Zdá sa, že Japonci nie sú len najgeniálnejší, ale zároveň aj najretardovanejší z národov vôbec. Tieto dve vlastnosti sa podľa všetkého nemusia navzájom vylučovať. Hlavou ti prebleskujú všetky tie nemožné japonské vynálezy, o ktorých si počula.
Lea myslí presne na to isté. „Kto by to bol povedal, že národ, ktorý vymyslí kúpele s bazénmi plnými rámenu, a ktorý sa domnieva, že mačky nemajú guráž ošťať mizernú fľašu s vodou, vyvinie aj sériu najdokonalejších špionážnych robotov na svete?“
„A anime,“ pripomínaš. „Nezabúdaj na anime.“
„Močiron,“ usmieva sa Lea zoširoka. „Samozrejme. Anime im schvaľujem.“
Pri chichúňaní jej narážaš do boku. Napriek nervozite a neistote, čo cítiš kvôli novému svetu, v ktorom si sa ocitla, si rada, že máš pri sebe práve Leu. Pristihneš sa, ako napriek strachu dúfaš, že počas tých pár mesiacov v Japonsku, čo ležia pred tebou, sa ti prihodí niečo úžasné a nové. Je tu šanca.
Pri potulkách po okolí ťaháš Leu do každého obchodu, okolo ktorého prejdete. Fascinuje ťa ich odlišnosť a pestrosť. Lea ťa pobavene sleduje a spomína na časy, keď ju nekonečné záplavy neznámeho tovaru vzrušovali rovnako ako teraz teba. Napokon ťa zavedie do obchodu s domácimi miláčikmi. Máš čo robiť, aby si nezačala plakať pri tom, čo nachádzaš. Taký obchod si doma nikdy nevidela. Stena z priehľadných boxov je plná šteniat, čo sa zmestia do dlane a mokrými ňufákmi štuchajú do skla. V každej bunke poskakuje, vrtí sa alebo spí iný rozkošný zázrak a ty od nich nemôžeš odtrhnúť oči. Mačiatka, zajačiky a dokonca opičky ti tiež dávajú zabrať. Pri mláďatách medvedíka čistotného a schúlených ježkoch ti už vlhnú oči. Ani nevieš či sú doma povolené. Od škrečkov a morských prasiatok majú ale dosť ďaleko. Okamžite si zaumieniš, že si domov jedného takého kamaráta určite vezmeš. Pýtaš sa na to Ley a vyzvedáš či by to bolo možné. No len sa smeje.
Chvíľke sedíte v bufete vedľa hlavnej cesty. Keď príde mladá Japonka s kilometrovým nervóznym úsmevom, trénuješ si objednávanie. Brigádnička vyzerá vyľakane a tvári sa, že by váš stôl najradšej ignorovala do konca zmeny. Ako väčšina Japoncov, čo si tu stretla, má nekonečný strach z komunikácie v angličtine. Pozerá na teba tmavými očkami, ktoré zrazu vôbec nie sú uzučké a bočiace, ale doširoka roztvorené ako dve čierne diery. Vidíš, ako sa pred tebou klepe a jej zvraštené čelo ti navráva, že už formuluje anglickú vetu.
Lea, ktorá tiež registruje Japonkine rozpaky, ťa pod malým stolíkom kopne do členka a tak na jej popud nervózne dievča predbehneš a zároveň upokojíš.
„Eigo no menjú wa arimaska? Máte menu v angličtine?“ Usmeješ sa.
Japonke spadne zo srdca stokilový kameň. Odvetí, že áno a už aj mizne. O pár sekúnd sa vracia s voľačím, čo prečítať už dokážeš.
„Anko-čan, wataši no bun mo čúmon šte kudasaaai,“ zatiahne Lea a ty ju v okamihu nepekne prepichneš pohľadom. Nie len za to meno. Chce, aby si objednala aj za ňu. Dohadzuje ti viac konverzačného zážitku, ako by ti bolo príjemné. Dobre vie, že každú vetu v japončine si pripravíš dopredu. Práve ťa švacla do hlbokej vody a pri tej náhlej improvizácii sa cítiš ako decko bez nafukovacích rukávov. Úlohu však prijmeš s odvahou a hrdosťou. Neukážeš, že v skutočnosti panikáriš ešte viac ako pred chvíľkou mladá Japonka. Rozhodneš sa Lei trochu pomstiť.
„Asoko no kata to onadži mono o kudasai. Prosím si to isté, čo má tamten človek,“ povieš stíšene a jemne kývneš hlavou k pánovi o štyri stolíky ďalej. Má pred sebou všetko, čo Lea neznáša. Ešte odpovieš na zopár japonských otázok, hoci už nie s takou eleganciou, a keď sa dievča znovu stratí, čumíš na Leu.
„Čo?“ bráni sa. „Potrebuješ cvičiť.“

Domov sa vraciate až podvečer. Vláčenie sa po Šizuoke ťa ešte neomrzelo ako Leu. Zatiaľ si si ešte nezvykla, na to bolo priskoro. Potrebuješ viac času ako len pár dní, kým ťa za každým novým rohom prestane niečo fascinovať.
Hneď keď vchádzaš do domu, vieš, že niečo je veľmi, ale veľmi zle. Svokra vrieska z poschodia. Bábo z detskej izbičky. A mama-san sedí v obývačke a vôbec ju to nezaujíma.
Lea uteká k nej a pýta sa jej, čo sa deje. Asami-san popíja svoj milovaný horký čaj, aj z chodbičky vidíš, že sa tvári pokojne, no v jej očiach sa desivo blýska. Neznesiteľná starena sa zhora už vyhráža a pridáva sa k nej aj jej starý muž. Nedá s to počúvať. Tešíš sa, že im takmer nerozumieš. Lea vzdáva pokusy prinútiť mamu-san k rozhovoru a sama sa vyberá po schodoch do detskej izby. O pár chvíľ ustane aspoň detský nárek, no šibnutá svokra stále veselo huláka. Najradšej by si sa stratila vo svojej miniatúrnej izbičke, no pohľad na nehýbucu sa ženu ti nedá pokoja. Cítiš, že ty ju preberieš.
Pár krokov jej smerom ťa však presvedčí o opaku. Keď ťa začuje blížiť sa, napálene otočí hlavu a pohľadom ťa zderie z kože. Zvrtneš sa na päte a zahanbene upaľuješ rovno do svojej myšacej diery.
Lea príde o pol hodinu a tvár má akúsi meravú. Sadne si na náš spoločný písací stolík zatlačený v rohu kutice. Zjaví sa mi obraz, ako sedí na tom istom mieste, oči žiarivé, nohy radostne hompáľa vo voľnom priestore. Presne tak vyzerala včera večer tesne pred tým, ako sme sa vybrali do vábnej nočnej Šizuoky. Teraz akoby na tom mieste sedel niekto iný, nie Lea.
„Čo sa deje?“ pýtaš sa opatrne. Svokra už dovrieskala. Dieťa pravdepodobne spalo. Len starý pán ešte z času na čas niečo ufrflane zvolal.
„Mama-san má nervy v kýbli,“ oznamuje ti Lea po chvíľke ticha. Neprekvapuje ťa to. Dobre o tom vieš.
„Myslíš, že by sme sa mali odsťahovať?“ spýtaš sa pošepky, akoby ti domáci mohli rozumieť. „Netuším, ako by sa to dalo. Podpisovali sme im v škole tú zmluvu. Sama by som nevedela, ako sa odtiaľto...“
„Nepanikár, prosím ťa pekne,“ udupe môj rodiaci sa rozruch Lea. „Nič nám nehrozí. Boli by sme v oveľa väčšej kaši, keby sme sa snažili nájsť si ubytovanie na vlastnú päsť. Podviedli by nás, ukradli a predali.“
Prevrátiš oči. Nie si si istá či žartuje, alebo sa ťa snaží vyplašiť.
„Vôbec sa nás netýka,“ pokračuje Lea, „čo za problémy to tu celá família rieši. Ak ťa to príliš znervózňuje, ber to tak, že sa sem chodíš len vyspať a najesť. Onedlho začne škola aj tebe. Nebudeš sa tu musieť presúšať.“
„Ale začína to byť neznesiteľné,“ posťažuješ sa. „Chcem bývať na pokojnejšom mieste.“
„Nenájdeš miesto, ktoré by bolo bezproblémové,“ odvetí Lea. „Tu je relatívne fajn. Máme čisto, varia nám, a keď nepočítaš prírodné katastrofy, sme v bezpečí. Cudzinky bez prachov si ťažko nájdu miesto, ktoré spĺňa všetky tri tieto body súčasne. Vravím ti, nám sa ešte žije.“
Krčíš nos, nie si spokojná. V bruchu sa ti usádza nedobrý pocit a akási ťaživá predzvesť. Lea sa ju snaží ignorovať, no možno ju už cíti tiež.
„Okrem toho,“ povie a odvráti sa, „ja som si mamu-san už obľúbila. Záleží mi na nej. Nevieš si ani predstaviť, ako veľmi mi minulý rok pomáhala. Bola som tu celkom sama.“
Isteže, Lea strávila minulý školský rok v tomto dome. Uvedomuješ si, že nie vždy bola taká ostrieľaná a praktická, ako je teraz. Aj ona bola zmätená, vystrašená. A nemala oporu, ako máš teraz ty v nej. Nechceš si ani len predstavovať, čo by si bez Ley robila. Sama. Naokolo len Japonci. Nerozumieš im a ani nerozumejú tebe. Zrazu Leu a jej náklonnosť k Asami-san chápeš lepšie. Ujala sa jej, keď bola stratená a potrebovala pomoc. Na takú láskavosť sa len tak nezabúda.
„Dobre,“ povzdychneš si. Čo iné ti ostáva. „Mali by sme zostať tu.“
Lea sa usmeje a hneď je všetko o čosi lepšie. „To je jasné. Myslím, že keby sme odišli, Džun-kun by za nami ronil horké slzy.“
Hodíš do nej papuču, no so smiechom sa jej uhne.

V nedeľu panuje mier a nikto po nikom nevrieska. Je to jediný deň v týždni, keď je hlava rodiny doma, a tým pádom je všade pokoj. Svokra si nedovoľuje, mama-san upratuje jedna radosť a malá Mai-čan behá za ockom a otravuje ho. Ty si však situáciu v dome ledva všímaš, pretože už od rána ťa zhrýza nervozita. Zajtra nastupuješ do školy.
Aj keď dobre vieš, že ťa nikto nebude brať vážne a ty nebudeš nútená brať vážne ich, si s nervami na konci. Nie si oficiálny študent univerzity. Si skôr hosť, ktorého pustia medzi seba, no zdá sa ti, že výstižnejšie by bolo pomenovanie privandrovalec. Alebo exotický vták.
Lea strávila v Šizuoke minulý rok presne rovnako. Navštevovala prednášky, na ktorých sa od nej vyžadovalo jedine ticho a hlavnou náplňou jej práce bolo rozhliadanie sa. Reč sa zvládla naučiť tak dobre, že sa koncom roka odvážila aj na japonské jazykové skúšky. Zvládla ich perfektne. Keď sa na školu prihlásila znovu, vzali ju bez väčších problémov. Tentoraz však dokvitla nie ako zelenáč, ale ako tvor rovnocenný dokonca aj s Japoncami.
Od toho máš však ešte poriadne ďaleko. Celý deň si precvičuješ primitívne rozhovory a snažíš sa predvídať, do akých konverzácii ťa zajtra s najväčšou pravdepodobnosťou zatiahnu. Lea sa snaží učiť, no ty ju vyrušuješ každých pár minút, keď sa spytuješ na to či oné slovo. Rozumie však tvojmu strachu a trpezlivo odpovedá. Podvečer ťa však pošle preč a vydá ťa do rúk Asami-san, ktorá sa chystá na nákup. Potrebuje niekoho, kto jej bude vláčiť tašky s potravinami. Každý si zjavne myslí, že Boh ťa stvoril len pre túto úlohu. Nemôžeš sa z toho vyvliecť a ideš, aj keď sa obávaš byť s mamou-san osamote. Po včerajšku sa na ňu dívaš akosi inak, aj keď sa vlastne nič vážne nestalo. Na chvíľku jej rupli nervy. To sa môže stať každému, hlavne ak je taký prepracovaný. No niečo bolo na Asami-san desivé. Nenormálne. Keď ťa včera prepichla očami, namiesto jej pohľadu akoby sa do teba zaryli samurajské meče. Až dovtedy si celkom nechápala, aká v dome panuje situácia naozaj. Teraz si až príliš dobre uvedomuješ, že domácnosť, v ktorej žiješ, je ako otriasajúci sa hrniec na ohni, čo v každom okamihu vykypí.
Mama-san sa však správa ako obyčajne. Je trochu podráždená, ale inak milá. Potichu sa veziete do supermarketu. Čumíš z okienka na tmavú Šizuoku a čuduješ sa, že otósan svojej žene dovolil vziať auto. Nebýva to u nich často. Keby sa náhodou pokazilo, kým ho má vo svojich rukách ona, nastal by koniec sveta. Pamätáš si, ako ti Lea jednu takú vlaňajšiu apokalypsu opisovala. Keď sa auto pokazilo otósanovi, prirodzene, nič sa nedialo.
Spolu sa prechádzate pomedzi regály s tovarom. Si zvedavá a aj by si sa pýtala, na čo niektoré veci vlastne sú, ale od včera si dávaš na ženinu labilitu väčší pozor. Radšej za ňou len v tichosti cupkáš s plným náručím omáčok a balíčkov, na ktoré mama-san postupne ukazuje. Pohľad ti padne na niečo výnimočne exotické a ty sa už nemôžeš zdržať. Zblízka zízaš na obrovskú mačaciu hlavu.
„Kore wa nan desu ka? Čo je toto?“ musíš vedieť.
Mama-san však neodpovedá. Zdá sa ti, že ťa iba prepočula, tak svoju otázku zopakuješ o čosi jasnejšie.
„Mattaku,“ ozve sa hneď vedľa teba. To nehovorí mama-san. „Kaban da jo, kaban.“ Bože, taška!
Zvrtneš sa a vidíš Džuna. Asami-san nakladá do košíka ovocie asi desať krokov od teba.
„Atama ga warui ka?“ napoly sa pýta, napoly poznamenáva. Si blbá?
Nevieš, ako máš reagovať. Odpoveď na otázku či si mentálne zaostalá, si si neprecvičila.
Džun sa tvári, akoby tvoje ticho bolo dostatočnou replikou. Zrazu vyzerá trochu ľútostivo, no pobavene zároveň. Je to však také zlé pobavenie, škodoradostné. Napriek tomu, že ťa odpudzuje a znervózňuje, zblízka naozaj musíš oceniť jeho ploché japonské črty. Nos má tak dvakrát menší ako ty, oči čierne a lesklé ako tuš. To, ako na teba hľadí, v tebe prebúdza pocit totálnej menejcennosti. Cítiš sa ako decko v plienkach pred váženým pánom v obleku. A to všetko robí jediným pohľadom.
O krok ustúpiš a chrbtom vbúraš do regálu. Zatrasie sa, no našťastie nič nespadne. Preľaknuto sa obzeráš, aby si vylúčila škody a Džun sa výsmešne chechce. Otočíš sa k nemu späť a prebodneš ho pohľadom. Snažíš sa napodobniť mamu-san a efekt katany.
Nevydarí sa. Džun sa opäť zabáva. Jeho tvár ostáva akási chladná, ale pobavenie sa mu zračí v očiach. Priam cítiš, ako ťa nemá rád a ako veľmi sa túži baviť na tvoj účet.
„Anko-čan, iko, iko!“ volá Asami-san. Poďme!
Džun sa odstúpi. Príťažlivým chlapčenským spôsobom smelo pohojdáva v ohybe lakťa prázdny košík. Ešte raz sa pohrdlivo uchechtne a mizne vo vedľajšej uličke.