Iryou Ninja no Deishi 2

Sakura Haruno naozaj nemala svoj deň. Po prvé: Jej sensei ležal v nemocnici. Po druhé: Do jej tímu pridelili nového člena, ktorého absolútne, ale absolútne, nemohla vystáť. A napokon zlatý klinec programu: Jej matka si zo všetkých možných chvíľ vybrala práve tú najnevhodnejšiu na pranie Sakurinho oblečenia.
„Mami, veď som ti povedala, že kapitán Yamato nám dal len hodinu na prípravu. Na toto nemám čas!“
„Oni na teba počkajú. Moja dcéra odtiaľto neodíde ako hastroš,“ namietla Mebuki Haruno, pražiac dcéru vražedným pohľadom.
V skutočnosti sa však nevedela zmieriť s tým, že piata Hokage posiela Sakuru tak skoro na ďalšiu misiu. Veď sa len teraz vrátila zo Suny. Je to tak hrozný zločin, že ju chce mať aspoň chvíľu pre seba?
Odkedy sa Sakura stala žiačkou Tsunade, takmer ju nevídala. To dievča sa celkom oddalo svojmu cieľu – byť lepšou kunoichi.
Mebuki poznala takýto druh posadnutosti. Sama ho kedysi zažila. Chcela byť ninjom hodným uznania svojho klanu. Urobila by pre to čokoľvek. No jej cieľ ju začal tak pohlcovať, že strácala kontakt s realitou. Nebyť Sakurinho otca, ani Kami-sama nevie, ako by nakoniec skončila. Nechcela, aby sa čosi podobné prihodilo aj jej dcére.
„Oci, povedz jej niečo, prosím.“
Kizashi Haruno zdvihol oči od rozčítanej knihy: „Poznáš svoju matku, Sakura. Ak chce prať, nechaj ju prať. Choď zatiaľ navštíviť Ino alebo také niečo.“
„Páni, vďaka za podporu,“ zalomilo mladé dievča rukami, „vrátim sa o štvrť hodinu. Prosím, mami, sľúb mi, že dovtedy budú moje veci zbalené a pripravené.“
„Sľubujem.“
„Vďaka.“
Sakura sa postavila na špičky a vštepila matke rýchli bozk. Vedela, že jej svojím správaním ubližuje, no nemohla inak. Bola ninja a ninja má voči svojej dedine určité záväzky. Navyše tu išlo aj o Sasukeho. Konečne o ňom možno získajú nejaké informácie. Aj keby mala Sakura uzavrieť zmluvu s diablom, na túto misiu pôjde. Nech si jej matka myslí, čo chce.

„Hej, Kenji-chan! Kenji-chan!“
Och nie, kam sa len ten malý nezbedník podel, pomyslela si mladá žena zúfalo. Nedokázala ustrážiť ani sedemročné dieťa. Tsunade-sama ju stiahne z kože, keď to zistí.
„Stalo sa niečo Sara-san?“
„Haruno-san. Vás mi zoslal samotný Kami-sama! Ide o Kenjiho. Tsunade-sama mi prikázala, aby som mu odobrala krv, kvôli testom na anémiu. No on mi ušiel. Prosím, pomôžte mi ho nájsť. Pre vás to nebude problém. Stačí, keď urobíte nejaký z tých vašich ninja trikov.“
Sakura so Sarou súcitila. Kenji-chan bol pre nemocničné sestričky skutočný postrach. A pre Saru, ktorá neprešla výcvikom shinobi, predstavoval dvojnásobnú pohromu. Ale teraz naozaj nemala čas ťahať ju z maléru.
„Je mi ľúto Sara-san....“
„Prosím Haruno-san. Nežiadala by som vás o to, no som zúfalá.“
Tento deň je čím ďalej lepší a lepší, vzdychla ružovovláska v duchu.
„Tak dobre,“ súhlasila, „zaveďte ma na miesto, kde sa vám stratil.“
„Ďakujem Haruno-san. Zachránili ste mi život.“
Nie, zachránila som ťa pred Tsunade-shishou. Aj keď to vlastne vyjde na rovnako, mala chuť povedať, no radšej si zahryzla do jazyka.

Nájsť Kenjiho nebolo také jednoduché, ako si Sara predstavovala. Obe ženy prehľadali snáď polovicu Konohy, kým sa Sakure podarilo zachytiť náznak jeho čakry v uličke neďaleko Ichiraku. Schovával sa za horou zaprášených debien.
Vlastne niet ani divu, že bolo také ťažké ho objaviť. Ten chlapec patril k tým málo šťastlivcom, ktorých na Akadémii označovali za géniov. Nepochybne čoskoro dosiahne hodnosť genina.
„Ukáž sa, Kenji-chan, viem, že si tam,“ prikázala Sakura a naznačila Sare, nech sa ukryje.
„Sakura-hime, ste to vy?“ ozval sa detský hlások plný nádeje.
„Áno, som to ja. A prestaň ma, prosím, oslovovať hime. Predsa vieš, že toto oslovenie náleží iba Tsunade-shishou.“
„To nie je pravda. Jedného dňa budete vy ďalšou princeznou Konohy, takže je len správne vás tak oslovovať,“ protestoval chlapec, zatiaľ čo sa jeho hlava a nakoniec aj celé telo vystrčilo spoza škatúľ.
„Presne tak, jedného dňa, ak vôbec. Dovtedy ma prosím volaj len Sakura alebo Sakura-chan ako Naruto.“
„Ani nápad. Mali by ste si viac dôverovať. Ste skvelá kunoichi a ešte lepšia medička. Takže vás budem volať hime, či sa vám to páči alebo nie.“
Sakura sa v duchu musela pousmiať nad Kenjiho tvrdohlavosťou. Na jednu stranu jej veľmi lichotilo, že si ju tak idealizoval, no ona poznala pravdu. V skutočnosti nebola vôbec hodná jeho obdivu. Kakashimu ani Narutovi sa nemohla rovnať. Stále bola tým najslabším členom tímu 7.
„Počula som, že si robil problémy Sare-san. Je to pravda?“
Odrazu sa Kenji až príliš začal zaujímať o palce na svojich nohách. Keď odpovedal, mal farbu zrelej rajčiny: „Možno.“
„Kenji!“
„Čo?! Celé je to predsa jej vina! Nemala na mňa vyťahovať tú... tú vec!“
„Nehovor mi, že taký odvážny budúci shinobi ako si ty, sa bojí malej ihly.“
„Ja sa nebojím ničoho!“ zvrieskol.
„Tak prečo si utiekol?“
„Preto... Pretože... Nemám rád Saru-san. Chová sa ku mne ako k decku.“
„Si ten najhorší klamár pod slnkom Kenji-chan.“
Chlapec konečne pochopil, že zapierať nemá zmysel. Uprel na Sakuru šteňací pohľad. „Prepáčte.“
Dievčina sa zhovievavo usmiala. Koniec koncov, poznala ešte jedného ninju, ktorý sa k ihle nepriblíži ani na sto metrov. Niežeby to dokázal nahlas priznať. Naruto sa niekedy naozaj choval ako dieťa. Ale to ho robilo Narutom.
„Nemal by si sa ospravedlňovať mne, ale Sare-san. Spôsobil si jej veľa problémov.“
„To nebude potrebné Haruno-san. Kenji-chan to odčiní, ak mi dovolí nabrať mu trochu krvi. Bez reptania,“ ozvala sa nemocničná sestrička, vychádzajúc zo svojho úkrytu.
„Súhlasíš, Kenji-chan?“ spýtala sa Sakura.
Chlapec odrazu viditeľne zbledol a o krok cúvol. Potom sa však pozrel na ružovovlasú medičku. Svoj idol. Svoju tajnú lásku. Sakura-hime o tom ešte nevedela, no jedného dňa si ju vezme za ženu.
A odrazu dostal nápad: „Dovolím. Ale iba ak ma pri tom bude Sakura-hime držať za ruku.“
„Haruno-san?“
„Asi nemám príliš na výber, však nie?“
„Nie,“ uškrnul sa Kenji víťazoslávne.

„Že to nebolo až tak zlé?“
„Vôbec nie,“ skonštatoval Sarin mladý pacient. Oči pri tom nespúšťal zo Sakury a tváril sa, akoby práve porazil celú armádu nukeninov.
Vyzerá ako Sasuke, keď bol maximálne spokojný sám so sebou, napadlo mladú kunoichi. Takáto samoľúbosť určite nepatrila na tvár malého chlapca. Hrozne ju to rozčuľovalo.
Sasuke, keby som vtedy mala tú silu, čo teraz, dotiahla by som ťa do Konohy násilím, zaťala od zúrivosti ruky v päsť, keď sa nabudúce stretneme tak... Och, nie! Sasuke! Misia!
„Haruno-san, deje sa niečo?“
Ružovovláska vyskočila na rovné nohy. „Ospravedlňujem sa, ale musím odísť. Zbohom, Sara-san, maj sa Kenji-chan.“
Bez ďalšieho vysvetlenia sa Sakura zvrtla na päte a vybehla z nemocničnej ordinácie. Nechcela ani pomyslieť, čo sa stane, ak príde k bráne Konohy posledná. Yamato-taichou si o nej pomyslí, že je nezodpovedná a misiu neberie dostatočne vážne. A Naruto stihne prizabiť Saia. Bez nej.
Bola taká zabratá do vlastných myšlienok, že si ani nevšimla, kadiaľ beží. Do reality ju vrátil až bolestivý úder do rebier. S niekým sa zrazila.
Zmätene sa poobzerala okolo seba. Pár metrov od nej sa zo zeme zdvíhala krehko pôsobiaca starenka. Na pleciach niesla obrovský drevený sud. Sakuru napadlo, že už samotná váha tej veci musela tú chuderu zabíjať.
„Strašne sa ospravedlňujem obaa-san. Dovoľte, aby som vám pomohla.“
Dievčina natiahla ruku a jedným rýchlym pohybom pomohla babičke na nohy. Prekvapilo ju, že sud, čo niesla, nebol vôbec ťažký. Akoby bol prázdny.
„Ďakujem, dieťa moje. Si veľmi milá.“
Stalo sa to tak rýchlo, že Sakura nestihla zareagovať. Do ruky, ktorou podopierala starenku, jej žena vpichla injekčnú striekačku a stlačila piest.
Svet sa mladej kunoichi okamžite roztočil. Padla na kolená a neveriacky pozrela do starenkinej tváre. Jej črty sa začali rozplývať a naberať obrysy niekoho iného. Niekoho bolestne známeho.
„Ka... Kabuto,“ šepla, no potom sa už všetko ponorilo do temnoty.

„Tá šeredná mrcha mešká.“
„Sakura-chan nie je šeredná.“
„Keď myslíš.“
„Ty... nikto predo mnou nebude urážať Sakuru-chan! Rasengan!“
„Naruto! Sai! To stačilo!“
Rozkaz kapitána Yamata zaznel ako úder bičom. Obaja ninjovia zrušili svoje útočné techniky a miesto toho na seba len zazerali. Teda Naruto zazeral. Sai sa po celý čas iba falošne usmieval.
Toto bude naozaj zábava, vzdychol v duchu nový veliteľ tímu Kakashi.
Ale niečo ho predsa len znepokojovalo. Sakura nezvykla meškať. Aspoň nie podľa toho, čo mu o nej povedal jej sensei. Vraj to bola vždy ona a Naruto, kto sa najhlasnejšie sťažoval na neskoré príchody svojho učiteľa.
Čakali ešte niekoľko minút a Yamato sa začal naozaj obávať. Rozhodol sa, že ak sa jeho nová zverenkyňa čoskoro neukáže, pôjde ju hľadať.
Práve sa chystal oboznámiť so svojím plánom zvyšok tímu, keď okolo nich prešla starena. Na chrbte mala drevený sud a keď zbadala malú skupinku ninjov, zarazila sa. Popruh od sudu jej skĺzol z pliec.
Naruto k nej okamžite pribehol. „Ukážte, pomôžem vám. Niečo také by ste nemali niesť sama. Je riadne ťažký.“
Starena chvíľu ostala prekvapene stáť. Akoby nečakala, že jej niekto môže ponúknuť pomoc. Vzápätí sa však milo usmiala: „Ďakujem synak, ale ja som už zvyknutá.“
Napravila popruh, všetkým im zamávala a vydala sa bránou von z dediny.
„Divná babča,“ skonštatoval Naruto škrabkajúc sa vzadu za hlavou.