SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Juuri 1

Strhla som sa a vyskočila z postele na rovné nohy, keď som začula tlmené ozveny odvážnych krokov, ktoré sa rýchlo približovali priamo ku mne. Aj tak som nespala. Úzkosť mi zvierala srdce vždy, keď som sa o spánok čo len pokúsila. No zrazu nabrala na intenzite a zmenila sa na číry strach. Už bol tu.
Tesne pred tým ako rozrazil dvere, stihla som si vytiahnuť golier svojej jemnej nočnej košele a pozapínať gombíky čo najvyššie- takmer ku brade. Presviedčala som samu seba, že to pomôže.
Chrbtom sa oprel o dvere a tým ich hlasno zabuchol. Uvoľnil sa, keď som sa ja napäla.
Pomaly si sťahoval čierne kožené rukavice a jeho široký úsmev mu odhaľoval všetky žiarivé zuby. Hľadel na mňa, ale nie do mojich očí. S túžbou, no bez vášne. Jeho známy labužnícky pohľad bol rovnaký ako vždy.
„Dobrý deň, drahá,“ zapriadol a jeho úsmev sa trochu stiahol. Celkom však nezmizol.
Neodpovedala som mu, aj keď som vedela, že by ho to mohlo uraziť. Mlčala som a uprene mu hľadela do čiernych očí. Zaiskrilo sa mu v nich.
„Nepáčia sa vám azda dary, ktoré som vám dal?“ spýtal sa a nevychovane si ma celú prehliadol. „Šaty, šperky, drahokamy... všetky tie vzácne zvieratá...“ zdvihol kútik úst, „ak je to málo, povedzte, čo si prajete.“
„Prečo mi nedovolili odísť, kým ste boli preč?“ spýtala som sa ho a snažila sa svoj tón udržať. Nechcem mu prezradiť, čo všetko pri pohľade na neho cítim.
Konečne sa pohol. Otočil sa mi bokom a trochu unudene odkráčal ku krásnemu zdobenému zrkadlu a na stoličku, ktorá pred ním stála, si pomalým pohybom zložil rukavice a tiež dlhý tmavý plášť, keď si ho vyzliekol.
„A kam by ste chodili?“ v jeho tóne som začula panovačnosť. „Ako moja žena...“ pozrel na mňa kútikom oka a znovu sa trochu pobavene usmial, „máte len zopár... povinností.“
„No nie som nikoho väzňom!“ povedala som trochu viac nahlas, ako sa v slušnom rozhovore patrilo a tiež s väčšou hrdosťou, akú som mu chcela predviesť.
„Ah,“ prudko som vydýchla, keď sa okolo mňa zrazu obtočili jeho ruky. Zdvorilosti mu na dnes už asi stačilo. Srdce mi poskočilo od ľaku.
„Nie ste väzeň,“ pery mal na mojom uchu, „ste moja manželka. No myslím, že až taký veľký rozdiel v tom nie je.“
Pritlačil si ma chrbtom o hruď. Kým mi rozopínal pár horných gombíkov, stála som bez pohybu, poslušne, aj keď vo mne všetko kričalo, aby som sa začala brániť.
„Poď sem, maličká,“ zatriasol sa mu tichý hlas, keď mi podobral nohy a rýchlo ma zdvihol do náručia, aby ma vzal do postele. Vždy keď mi začal tykať, vedela som, že je to zlé znamenie.
Ľahla som si a pokorne som sklopila zrak. Na tvári sa mu mihol ďalší úsmev. Silno, až surovo, ma schmatol za ruky. Sklonil sa ku mne a pritlačil sa na moje telo. Zaťala som päste a pevne zatvorila oči. Bolesť prišla hneď, ako sa mi zahryzol do hrdla. Nešťastne som zavzdychala. Keď svoje tesáky zaboril tak hlboko, ako len mohol, dokonca som bolestne vykríkla a mykla som sa, čo mi prinieslo ešte viac utrpenia.
Zdvihol hlavu a spokojne si olízal krvavé pery. „Vydrž to, dievčatko. A radšej sa snaž ostať potichu,“ radil mi jeho šepkajúci hlas, „hlavu mám aj tak ťažkú od mnohých iných vecí a ty ma nechceš nahnevať, však?“ Pokrútila som hlavou.
„Dobre teda,“ zapriadol znovu. „Môžeš mi to dokázať, ešte sme neskončili.“
Uhryzol ma o kúsoček nižšie, priamo do tepny. Zavzdychala som, no tak potichu, aby mi to už nemohol vyčítať. Namiesto kriku som radšej silno zaryla prsty do jeho dlaní. To mu neprekážalo. No rovnako mu nevadilo ani to, ako rýchlo slabnem. Hlavne, že mal to, čo chcel.
„Išlo ti to lepšie.“ Povedal mi, keď ma pustil. „Nabudúce to už zvládneš bez chyby.“
Nabudúce... Na chvíľku som privrela oči a vyčerpane ostala ležať na vankúšoch.
S mojou krvou bol vždy veľmi spokojný. Unavene som sledovala, ako mi nosom prechádza po zápästí, po záhybe lakťa a znovu sa vracia v môjmu krku.
„Už viac nie...“ zašepkala som.
„Tvojej krvi nie,“ súhlasil, „ale kože áno.“
Vdychoval jej vôňu, keď mi nosom a rukami sliedil po tele. Jeho dotyky mi stále pripadali také nemravné, aj napriek tomu, že bol mojím mužom.
„Prestaňte už, potrebujem si oddýchnuť,“ pokúsila som sa ho zastaviť ešte pred tým, ako by mi rozopol nočnú košeľu. Chytila som ho za ruky.
„Oddychovať môžete potom,“ poznamenal ľadovo, „alebo sa niekam chystáte?“ ústa vykrivil do nádherného úsmevu a pobavil sa na vlastnom vtipe.
Mlčala som.
„Nie som tu až tak často,“ pokračoval. „Mali by ste využiť, že som pri vás.“ Chytil ma za stehno, a keď zbadal, ako som znovu privrela oči a slabo sa začervenala, na jeho tvári sa zjavil ďalší pobavený úsmev. „Alebo vám moja spoločnosť už nie je taká príjemná ako kedysi?“ zabával sa.
Vtedy to bolo niečo celkom iné. Bola som nadšená, pobláznená a hlavne očarená. Keď som o ňom prvý raz počula z úst Yuuki, bola som presvedčená, že na tomto svete niet dokonalejšej a čarovnejšej bytosti. Aj keď to bola z časti pravda, lebo vznešenosť, krása a hrdosť mu nechýbali, bolo toho oveľa viac. Viac zloby, viac krutosti, viac násilia.
Stretli sme sa len trikrát. Yuuki to stačilo. A mne tiež. Povedala mi, že on je pre mňa to najlepšie. Musím veriť jej slovám. Musím si vážiť, čo mám.
Pomaly som pustila jeho ruky. Je krásny, je vzácny. Budem vďačná za to, čo pre mňa Yuuki spravila. Keď ma s ním zoznámila, konečne sa vo mne zobudil upír. Bola to jeho krv, čo ma prebrala a priblížila ma k podstate toho, čo naozaj som.
Prstom som si prešla po hrdle. Len čo som si na to spomenula, zahorela som túžbou aj ja.
Chytil mi ruku, ktorou som si prechádzala po krku. Cítila som na sebe jeho váhu. Priklonil sa ku mne bližšie a zadíval sa mi do tváre. Vedel to z mojich očí.
Priložil prsty na moje pery. Dovolí mi len málo. A to tiež len za to, že som sa dnes snažila a dala mu toľko krvi, koľko som len vládala.
Keď vsunul prst do mojich úst, jemnučko som ho poškriabala zubami. Slabý pramienok jeho krvi akoby do mňa vdýchol nový život. Zachvela som sa pri predstave, aké by to bolo, napiť sa priamo z jeho hrdla.
No pár kvapiek jeho silnej krvi bohužiaľ stačilo na uhasenie môjho smädu. Keď videl moje sklamanie, pousmial sa.
„Ste teraz dosť silá na ďalšiu zábavu?“
Zamrvila som sa pod ním a otočila hlavu nabok, aby som mu nemusela hľadieť do tváre. Keby videl ešte viac sily a nového svetla, ktoré sa v mojich očiach rozhorelo vďaka jeho krvi, bol by to môj koniec.
„Čo chcete?“
Podsunul podo mňa ruky a prudkým pohybom ma vytiahol do sedu. Až mi vyrazil dych.
„To isté,“ zamumlal mi už do pokožky na krku, „vždy to isté...“
„Prosím, už nie,“ zamraučala som potichu a pokúsila sa odtiahnuť od jeho ostrých zubov.
Presne ako vždy ani tentoraz mu vôbec nezáležalo na tom, čo hovorím.
„A pamätaj si,“ šepkal mi trochu zastrašujúco, „nechcem počuť žiadny nesúhlas.“
Jeho zovretie ma drvilo. Poddajne som zaklonila hlavu, aj keby som najradšej utiekla a pozbierala na to všetky svoje zvyšné sily, ktoré by sa mu však nikdy nemohli ani len vyrovnať.
Uhryzol ma a ja som zaryla prsty do jeho chrbta. Musí to skutočne vždy byť také bolestivé alebo ho to len teší?
Neostalo mi až tak veľa sily, ako si myslel. Netrvalo dlho a po závratoch, ďalšej bolesti a nanešťastie aj tichých výkrikov pri každom novom uhryznutí, som si už nepamätala, kedy sa nado mnou konečne zľutoval a pustil ma. Určite som omdlela.
Keď som znovu nadobudla vedomie, pomaličky som otvorila oči. A v tom prišla taká nevoľnosť, akú som ešte za celý svoj život necítila. Akoby mi praskla hlava, zmeravelo telo a v mojich žilách pretekala vriaca voda. Na hrudi som cítila taký tlak, až som sa nemohla nadýchnuť.
Pomohli mi silné ruky, ktoré ma zdvihli z vankúšov a hneď ako som sa predklonila, zľahka ale rázne ma pobúchali po chrbte. Do pľúc sa mi nahnal vzduch.
„Ešte si ľahnite,“ nakázal mi tlmený príjemný hlas. Spoznala som ho.
„Haru,“ ešte som trochu lapala po dychu, „je mi zle.“
Keď som upíra nepočúvla, sám ma stlačil späť na vankúše. Jeho dlhé ryšavé vlasy ma pošteklili na tvári. Chvíľu som teda pokojne ležala.
„Dala by som si...“
Prerušil ma v strede vety a hlavou kývol vedľa mňa. Pozrela som sa a na druhej strane širokánskej postele stál podnos plný jedla. Usmiala som sa.
„Vážne to ešte potrebujete?“ spýtal sa Haru a trochu znechutene sa zadíval na roztrasený puding s ovocím, ku ktorému som sa natiahla.
„Nebuďte taký nevychovaný,“ zahundrala som mu a pustila sa do jedla.
Nič nevravel. Chvíľu ma sledoval a potom ku mne zdvihol ruku. Medzi prstami držal navlhčenú látku. Pochopila som, čo chcel spraviť. Nevšímala som si ho, keď mi ňou prešiel po krku. Nerobil to prvý raz.
„Juuri-sama?“ oslovil ma, keď skončil. Pozrela som na neho. „Možno by ste sa mali aj prezliecť.“
Zadívala som sa na svoje šaty. Nočnú košeľu som mala spredu len sem-tam pokvapkanú červenými fliačikmi. Keď som sa však oprela o drevený rám postele, na chrbte ma niečo chladilo. Otočila som hlavu dozadu a natiahla si šaty, aby som na ne videla. Boli zmáčané krvou. Od krku takmer až po pás.
„Mám vám pomôcť?“ ponúkol mi Haru.
„Len mi podaj čisté šaty,“ povedala som mu hlasom bez života a oči naďalej upierala do prázdna.
Vstal a podišiel k môjmu šatníku. Priniesol mi všetko, čo som potrebovala.
Zamrzla som so zdvihnutými rukami, keď som v diaľke znovu začula rýchle kroky. Haru si to všimol. Videl, ako som sa zachvela.
„Zbavte sa toho,“ povedala som mu potichu a hodila mu zakrvavenú blúzku. Bleskovo som na seba natiahla čisté tmavomodré šaty. Haru ma poslúchol. Znudeným pohybom vyhodil látku do vzduchu. Vzbĺkla modrými plameňmi. Kým dopadla na zem, neostalo z nej absolútne nič.
Klesla som späť na vankúše. Aj napriek nervozite čo ma zachvátila, som bola stále veľmi vyčerpaná.
Onedlho sa zjavil v mojej izbe. Keď na mňa pozrel, srdce mi zastalo. Počul to, no až tak ho to nezaujímalo. Zazrel na Haruho.
„Znovu si jej doniesol jedlo?“ spýtal sa potichu. Jeho nespokojnosť môže mať veľmi škaredé následky. Chytila som okraj pavučinovo jemnej prikrývky a vytiahla si ju až po pery.
„Áno, pane,“ povedal mu Haru, „necítila sa dobre.“
Toto mu asi stačilo. Zamračil sa a kývol upírovi hlavou, aby mu naznačil, že má okamžite odisť. Hlboko sa mu uklonil a hneď sa rýchlo vytratil.
Tlačila som sa k vankúšom a spod tenkej prikrývky na neho hľadela rozšírenými očami.
Pomaly ku mne vykročil. Čím bližšie bol, tým rýchlejšie mi tĺklo srdce.
„Včera som to možno trochu prehnal,“ pokýval hlavou súhlasne a po tvári sa mu roztiahol nádherný úsmev. „No keby ste mi dali trochu aj dnes,“ sadol si vedľa mňa, „možno si zvyknete oveľa rýchlejšie.“
Neváhala som a odtiahla sa od neho až na druhý koniec širokej postele.
„Ale toto vyzerá, akoby ste boli proti,“ povedal stále s úsmevom.
Stále som mlčala a len na neho bezbranne pozerala.
„Čo sa dá robiť,“ zamumlal si.
„Nie!“ vykríkla som, keď sa ku mne natiahol. „Nechcem...“ vydýchla som slabo v jeho rukách, „pustite ma.“
„Vravel som ti, že máš byť ticho,“ povedal zlovestne. Okamžite som stíchla.
Vytrhol mi z rúk prikrývku a odhodil ju nabok. Jeho agresivita na chvíľočku poľavila. Videla som, že sa mu páčia moje šaty. Neodpustil si pár smelých dotykov.
Väčšinou ho zaujímala iba moja krv, nikdy nie moje telo. Preto som bola tak prekvapená, že ma chytá zozadu za stehná a rytmicky ma k sebe pritláča. Zaskočená novým vzrušujúcim pocitom, aký som ešte nikdy necítila, som prestala dávať pozor na to, čo robím a z pier mi utieklo tiché vzdychnutie. Bolo to rovnako mimovoľné, ako pri pití krvi.
„To sa ti páči viac, však?“ zašepkal iskrivo a aj keď som mu nevidela do tváre, vedela som, že sa znovu usmieva. „Takto...“ počula som znovu jeho šepot, keď ma chytil pod kolenom a trochu mi nadvihol nohu, aby som ju mohla okolo neho obtočiť. Až mi poskočilo srdce, keď som zistila, ako blízko sa zrazu mohol ku mne pritisnúť. Aj cez šaty som cítila jeho teplo a pomalý tlkot jeho srdca. Veľké ruky mi zrazu položil na zadok. Keď ma k sebe začal znovu pritláčať, vzdychla som hlasnejšie ako kedykoľvek pred tým.
Pery mi položil ma hrdlo. Prebehol mnou strach, ktorý však ešte stále sprevádzalo vzrušenie.
„Kei...“
Zarazil sa. Zamrzol s ústami na mojom krku a prekvapene zažmurkal. Ešte nikdy som ho neoslovila menom, ani on mňa nie.
Zdvihol tvár a pozrel mi do svietiacich očí. Jeho skutočne pravý čudujúci sa výraz, okamžite prekrylo chladné pobavenie. Sklonil sa ešte bližšie a vydýchol mi do tváre.
„Príliš sa nechávate uniesť,“ povedal mi, keď som zatvorila oči. Ruky mi posunul na chrbát a kým ma hladil, po tele mi behali zimomriavky. Cítil, že som z takejto jeho blízkosti celkom pobláznená. Moje srdce sa nechcelo upokojiť. Zrazu sa mi zamotala hlava a pred očami sa mi zatemnilo. Z líc a z pier mi vyprchla všetka farba.
Kei si to všimol. Chytil ma za bradu a nadvihol mi hlavu.
„Dnes nemôžete byť slabá,“ povedal tichým hlasom. „Potrebujem, aby ste večer išli so mnou.“
„Kam?“ spýtala som sa až žalostne unavene. To bola jeho vina.
Neodpovedal mi na otázku. Keď som sa nadvihla na lakťoch, zatlačil ma naspäť na vankúš. Pridržal ma dole.
Zrazu si zdvihol ruku k ústam. Pohrýzol sa a jeho voňavá krv mi z jeho zápästia kvapkala na tvár. Moje oči zahoreli.
„To je za včera,“ povedal mi jednoducho. „Ak by ste dnes omdleli, nepôsobilo by to veľmi dobre.“
„Čo by nemalo pô...?“ Zapchal mi ústa svojim zápästím. Ja som okamžite zabudla, čo som sa ho to vôbec chcela spýtať, pretože jeho krv zamestnala všetky moje myšlienky.
Tečúcu krv som najprv len rýchlo lízala a prehĺtala. Pripadala som si ako malé mača, ktoré sa nevie postarať samo o seba a dokáže jedine dychtivo hltať, keď mu dajú najesť.
„Už nie ste dieťa,“ počula som jeho ľadový a ostrý tón. „Dokázali ste ma pohrýzť prvý raz, zvládnete to aj teraz.“
Zdvihla som k nemu oči. Naozaj mi to dovolí? Radšej by som ho však neuhryzla. Ak to spôsobuje toľko bolesti, mala som strach, že mi to bude chcieť vrátiť.
„Na čo čakáš?“ spýtal sa temným tónom. „Dávam ti tak často, aby si si mohla dovoliť odmietať?“
Pri jeho nadradenosti som sklonila hlavu a schúlila sa. Jemne som ho chytila za krvavú ruku a ešte jemnejšie som zaborila svoje drobné tesáky do jeho zápästia. Párkrát som naplno prehltla. Kei sa nestrhol, nepokúšal sa odtiahnuť a ani nekrčil tvár. Práve naopak. Tváril sa veľmi spokojne. Dokonca akoby mal radosť, že som ho počúvla a bol na seba hrdý, že práve jeho krv ma už druhýkrát v živote donútila vyceriť tesáky.
„Stačí,“ nakázal mi potichu. Nemala som v úmysle neposlúchnuť ho. Okamžite som pomaličky vytiahla zuby z jeho ruky. Prekvapilo ma vlastné nesúhlasné mrmlanie, vychádzajúce odniekiaľ zozadu z môjho hrdla.
Potichu sa zasmial.
„Ste vôbec upír? Ledva som niečo cítil.“
Prekvapene som zaklipkala očami, sila ktorá ma zavalila bola úžasná. Dokázala som mu vôbec nespôsobiť bolesť? Moje oči sa zrazu zúžili.
„Zato vy určite ste.“
Znovu sa potichu pobavil na mojom mrazivom tóne. „Na to vezmite jed, drahá.“
„Možno vezmem,“ odvrkla som.
Ešte sa krátko usmial, no potom jeho pohľad znovu ochladol. Možno som mu svojimi slovami prezradila príliš veľa o svojich pocitoch.
„Radšej len nič neskúšajte,“ varoval ma, „teraz ani dnes večer.“
„Dobre,“ súhlasila som. „Teraz a ani večer, nič nespravím.“
Jeho pohľad stvrdol. Rýchlo mu došlo, že to nie je nijaký sľub, pretože o zajtrajšku či hocakej budúcnosti som nehovorila. Vyceril zuby.
V náhlom strachu som sa chcela zdvihnúť a ujsť, ale nepomohlo mi, že som stále ležala pod ním. Aj keď som už mala nejaké sily, keď on nechcel, nemohla som sa ani pohnúť. Nedovolil by mi odtlačiť jeho váhu. Ešte skôr akoby som sa o to pokúsila, mala by som jeho zuby v krku. Vystrašene som mu hľadela do očí.
„Bojíte sa?“ spýtal sa ma zlomyseľne.
„Len teraz ste mi dali trochu sily,“ vydýchla som mu do tváre. „Chcete ma o ňu hneď pripraviť?“
Prehodnotil svoje úmysly.
„Nie...“ povedal pomaly, „to nechcem.“
Čakala som, čo urobí. Keď som si z neho uťahovala a odvrkla mu, urazila som ho.
„Ale môžeme sa zabaviť aj bez toho, aby ste zoslabli,“ povedal nakoniec spokojne. „To sme ešte neskúšali.“
Jeho tesáky sa predĺžili len pár centimetrov od mojej tváre. Kvôli strachu som ostala celkom ochromená. Takto sa mu to páčilo.
„Čo chcete robiť?“ vypadlo zo mňa takmer bez dychu.
„Hneď uvidíte,“ zasyčal.
Sklonil sa k môjmu krku, no hneď akoby si to rozmyslel. Posunul sa k mojej kľúčnej kosti.
Zalapala som po dychu, keď mi zubami porezal pokožku. Pomaly ale silno ma uhryzol a svoje zuby mi zaryl do hrude. Vykríkla som.
Pustil ma a zdvihol hlavu. Schmatol ma za ruku a bolestivo mi ju stočil pod chrbtom.
„Ticho,“ kázal mi ako vždy. „Aj keď ti ju zlomím, budeš ticho, rozumieš?“
So slzami v očiach som prikývla.
„Dobre,“ zašepkal spokojne. „Teraz mi povedz, ako si to myslela.“
Zubami ma škriabal od jednej kľúčnej kosti k druhej. Tak veľmi som sa snažila nekričať, ani len nevzdychnúť.
„Je ti so mnou zle?“ pýtal sa výsmešne.
Rýchlo som pokrútila hlavou.
„Dobré dievča,“ povedal potichu. „Budeš mi chcieť skúsiť ujsť?“
Znovu som pokrútila hlavou.
„Ani som netušil, že si taká poslušná...“ Jazykom prešiel po krvavých stopách, ktoré vytvoril. Hojili sa mi veľmi rýchlo. Ako sa Kei upokojoval, jeho zuby sa zmenšovali.
„Som rád, keď ma počúvaš. Musíš robiť, čo ti vravím. Teraz som sa nahneval, ale už to viac nespravíš, však? Alebo chceš, aby som ešte zúril?“
Naposledy som potriasla hlavou a zatvorila oči.
„Výborne,“ zapriadol. Chytil ma za dlhé vlasy a potom do nich zaboril tvár, aby sa mohol nadýchať ich vône. Spokojne vzdychol.
„Spravím čo chcete,“ povedala som mu zlomeným hlasom, „ a spravila by som to aj keby ste ma len požiadali.“ Voľnou rukou som si utrela uslzené oči. „Tak prečo... prečo...“
„Páčiš sa mi, keď mlčíš,“ jeho ľadový tón ma hneď utíšil. „Utri si slzy a nech už nevidím, že znovu plačeš.“ Pustil mi ruku, ktorú mi zvieral za chrbtom, aby som to mohla spraviť. Isteže som ho poslúchla. Keď som mala tvár suchú, ruku som si nechala ležať na očiach.
Ak ho teraz znovu nahnevám, nechcem vidieť jeho zúrivú tvár. Zhlboka som sa nadýchla.
„Prečo ma nútite ostať ticho a zakazujete mi plakať, keď mi potom ubližujete?“ Keby som sa pozerala, nenašla by som odvahu. „Keď nechcete, aby som to robila... buďte ku mne dobrý a galantný, tak ako ste boli, keď sme sa spoznali.“
Srdce sa mi roztĺklo od strachu z toho, čo všetko som svojimi slovami mohla vyvolať.
„Prečo mi toľko ubližujete?“ spýtala som sa zdrveným hlasom.
Pomaly som stiahla ruku z tváre a pozrela mu rovno do očí. Jeho tvár nič neprezrádzala. Našťastie ani hnev.
„Hovorte,“ naliehala som. Zdvihla som ruky a chytila ho za plecia. „Naozaj ste ma chceli len kvôli mojej krvi? Prečo ste sa tak veľmi zmenili? Vy nechcete, aby som vás milovala?“
Pozeral na mňa celkom bezvýrazne. Pôsobil veľmi ľahostajne, možno až trochu unudene.
„To je naozaj veľa otázok,“ povedal nakoniec a zdalo sa, že ho viac zaujíma skúmať môj tenučký pás, ako odpovedať mi. Cez jemnú látku šiat mi už rukami prechádzal po bruchu.
Na čele sa mi zjavila vráska slabého hnevu. Schmatla som ho za zápästia a zastavila som ho. Nezáležalo mi na tom, že toľko si dovoliť, mohlo byť nebezpečné. Chcem ho donútiť aj k inému citu ako je zloba a radosť zo zastrašovania či týrania.
Pomaly som mu púšťala ruky, keď ich už zastavil a nežne som ho objala okolo pása.
„Kei,“ znova som mu vydýchla do tváre jeho meno. „Pobozkajte ma.“
Podarilo sa mi ho zaskočiť ako ešte nikdy. Ak v ňom je aspoň trochu dobra, nájdem ho.
Hľadela som mu do čiernych očí. Vyzeral trochu zasnene. No bola to len chvíľka. Vedela som, že to ešte nebola láska, ktorú som hľadala. V jeho pohľade sa odrážala len moja vlastná neodolateľnosť. No na to som už bola zvyknutá aj u iných.
Pery sa mu roztiahli do slabého zlomyseľného úsmevu. Bol rovnako krásny ako chladný. Na tvári nemal náznak žiadneho šťastia či milosti.
„Mali ste mi povedať už skôr, že túžite po tomto.“
„A mala som to povedať predtým alebo až potom ako ste ma toľkokrát pohrýzli a pripravili ma o vedomie?“
Smial sa, keď som sa ja hnevala. Väčšinou to tak bolo.
„Váš sarkazmus je jednou z mnohých vecí, čo sa mi na vás tak páčia,“ usmial sa.
Objala som ho ešte pevnejšie. Prebehlo mnou vzrušenie, pretože som to ešte nikdy nespravila. Nikdy som ho neobjala, nieto ešte pobozkala.
„A páčia sa vám aj moje ústa?“ spýtala som sa ho pošepky.
„Len ak sú zavreté,“ povedal a s ďalším úsmevom prižmúril oči.
„Ako ma potom chcete pobozkať?“
„Bol to váš nápad.“
Prvý raz odkedy ma priviedol do svojho zámku, som sa slabo usmiala.
Na chvíľočku mu oči zmäkli novou náruživosťou, ktorú vyvolal môj úsmev. No znovu to bol len krátky okamih. Taký krátky, až som bola presvedčená, že som si ho len vymyslela.
Svoje silné ruky mi podsunul pod chrbát. Pomaly ma vytiahol o kúsoček vyššie, aby sa priblížil k mojej tvári. Ja som ho nepúšťala. Dlane som mala zľahka položené na jeho širokom chrbte. Môj zrýchlený dych mu prezrádzal, aká som už bola nedočkavá.
Nedokázala som odtrhnúť oči od jeho dokonale vykrojených červených pier. Koľko žien vo svojom dlhom živote už pobozkal? Stovky, tisícky? A ja vo svojom kratučkom... ani jediného muža.
Bolo možné aby sa k sebe hodili dve tak veľmi rozdielne duše? Jedna krehká, poslušná, od svojho počiatku obklopovaná a živená láskou a radosťou, druhá zas silná, divoká, duša, ktorej spokojnosť prinášalo iba víťazstvo nad inými a vynútená poddajnosť.
Aj on na mňa hľadel. No jeho čierne oči sa leskli len zvedavosťou. Nebola v nich zdráhavosť, slabá zahanbenosť či očakávanie ako v mojich.
Moje srdce nespomaľovalo a on čakal donekonečna. Vedela som, že sa na mne zabáva.
Keď som mala líca už také červené, až som sa obávala, že dostane chuť na moju krv, napadlo ma tiež, že ma možno ani nepobozká. Len sa so mnou zahráva. Čistokrvní to robili radi. Viem to podľa Yuuki.
Už som sa chcela otočiť a odvrátiť od neho moju sklamanú tvár, keď sa zrazu naklonil a jeho sladké pery dopadli priamo na tie moje.
Silno som zatvorila oči a objala ho ešte tuhšie, aby som sa k nemu mohla pritisnúť. Bozk vyzeral presne tak ako som predpokladala. Bol celkom taký, ako naše povahy.
Kei bol odvážny, divoký a ja som sa jeho perám poslušne poddávala. Páčilo sa mu, že je silný, že vedie a tiež, že ho potichu poslúcham. Kým ho moje prsty na chrbte nežne hladili, jeho ruky ma len pevne podopierali a nedovolili mi uniknúť pred jeho krásnou vôňou. Čím dlhšie ma držal takto pri sebe, tým viac sa moje telo celé chvelo. Onedlho som z neho bola taká pobláznená, až som prestávala uvažovať. Nemohla som si ľahnúť, pretože ma pevne držal. Voľné som mala jedine nohy. Ukázala som mu, čo som si z dneška zapamätala. Pomaly som jednu vytiahla spod prikrývky, ktorú Kei odhodil, a pevne som mu omotala pás. O krátku chvíľu druhá noha nasledovala prvú. Zahniezdila som sa a silno ho objala oboma nohami. Na krátku chvíľu prerušil náš bozk a ja som bola celá nadšená, keď si spod môjho chrbta vytiahol ruky a dovolil mi ľahnúť si. Stiahol moje dlane zo svojich lopatiek. Vytiahol mi obe ruky nad hlavu, položil ich na mäkký vankúš a tam mi ich schytil v oceľovom zovretí. Pritisol sa ku mne, privalil ma celou svojou váhou a ľahol si presne do kolísky z mojich nôh. Hruď oprel o moju hruď a znovu sa vrátil k mojim perám. Stihol to tesne pred tým, ako mi z úst unikol hlasný vzdych, ktorý takto zanikol medzi jeho plnými perami.
Šťastná, že neprestáva, ale bozk stále zintenzívňuje, som mu všetko oplácala celkom bez námietok, ktoré tak neznášal. Nohy som k jeho telu pritískala tak silno, až ma po chvíli začali bolieť. Keď som povolila, všimol si to. K držaniu oboch mojich rúk mu stačila len jedna, tak si druhú uvoľnil. Pohladil ma cez pás, pomaly cez stehno až ma nakoniec chytil pod kolenom. Zdvihol mi nohu a pevne si ju pritlačil späť k pásu. Takto to bolo lepšie. Ja som sa nemusela namáhať a jemu to očividne nevadilo. O zopár krátkych chvíľ som zistila, že sa mu to takto dokonca páči. Rukou ma mohol hladiť po nohách, koľko len chcel. Netrvalo mu dlho, aby sa dostal vyššie k stehnám. Začal mi vyhŕňať šaty a prstami mi bádať aj po vnútorných stranách nôh.
Odtrhla som sa od jeho pier a otočila hlavu nabok, aby som mu nemusela vzdychnúť priamo do tváre. Pozoroval moju zahanbenú tvár a smelo pokračoval.
„Počkajte,“ vzdychla som potichu.
„Na čo?“ spýtal sa ma chladne. Presne na toto. Jeho hlas taký studený, rovnako ako dotyky, z ktorých som cítila roztúženosť, no žiadnu skutočnú vášnivosť či nehu.
„Ešte ma nemilujete,“ povedala som mu jednoducho.
Zdvihol hlavu a pozrel mi do tváre. Vedela som, čo spraví ešte pred tým, ako sa to stalo. Chvíľku sa premáhal, no potom vypukol do smiechu.
Zabával sa a hlasno sa mi smial do tváre. Len som prevrátila oči a čakala som, kým skončí. Chvíľu to trvalo.
„Čo to s tým má spoločné?“ spýtal sa ma ešte stále pobavene.
„Všetko,“ zasyčala som a cvakla mu pri tom zubami pri nose.
„Je mi jedno, čo si myslíte.“
„A mne je jedno, čo si myslíte vy.“
„Dobre, tak už buďte ticho a pokračujme.“
„Nie,“ zamietla som rýchlo. „Pustite ma.“
Len sa potichu zasmial.
„Okamžite ma pustite! Už som vám povedala, že nechcem, aby...“
„Ak hneď neprestanete...“ zahrmel zlovestne, „donútim vás stíchnuť.“
„Tak to som zvedavá ako,“ odvrkla som mu opovážlivo. „Budem kričať,“ dodala som varovne. Vedela som, že teraz kráčam po nebezpečne tenkom ľade jeho trpezlivosti.
„Skúste to...“ zašepkal smrtiaco.
Zľakla som sa. Hneď to využil a rýchlo mi rozopol šaty na chrbte. Rýchlo som zasiahla a nedovolila som mu stiahnuť mi ich. Už som sa hnevala a začínalo mi byť jedno, čo mi spraví. Môže ma znovu pohrýzť. Bolí to, ale už som to viackrát zvládla. Pretrpím to aj teraz. Ale toto nie.
Bleskovo som si trhnutím uvoľnila ruky a keďže to nečakal, podarilo sa mi vyslobodiť. Silno som ho udrela do hrude a odsotila ho. Snažila som sa nemyslieť na následky, ktoré svojím správaním vyvolám.
Skôr ako som zoskočila z postele, zdrapil ma za nohy a pritiahol ma späť. Jeho rýchlosť a sila boli o toľko väčšie...
Zvalil ma a v tom okamihu sa vo mne nazbieralo toľko hnevu a vzdoru ako ešte nikdy. Rýchlo som zdvihla ruku a otvorenou dlaňou som ho z celej svojej sily pleskla po líci.
Zamrzol. Pozrel na mňa a neveril, že som sa odvážila.
S hrôzou som čakala, čo spraví. Hruď sa mi rýchlo dvíhala a klesala od rozrušenia. Ležala som pred ním a vydesene hľadela na červenú stopu na jeho tvári.
„Už ste skončili?“ spýtal sa potichu.
Hľadela som na neho.
„Možno by ste ma chceli udrieť ešte raz...“
„Nechcela som vás udrieť,“ povedala som mu rýchlo. „Donútili ste ma.“
„Nie,“ povedal mi a chytil ma za ruky. Priklonil sa až k môjmu uchu a potichu mi zašepkal: „Až teraz ťa naozaj donútim.“
Presne ako pred chvíľou, aj teraz ma privalil celou svojou váhou.
„Neopovážte sa...!“ Rozkričala som sa a on ma naozaj prinútil stíchnuť, ako sľúbil...bozkom.
Spravil to hrubo, ale veľmi túžobne zároveň. Ledva mi dovolil nadýchnuť sa, a tak som vôbec nemala možnosť na protesty. Zatvorila som oči.
Napriek všetkému, napriek tomu, že ma z celej sily nútil, pomaly som pri jeho divokom bozku zabúdala, prečo sa mám brániť. Onedlho ma nútil už len z polovice. Cítil, ako láme moju odhodlanosť vzdorovať a čím dlhšie ma bozkával, tým slabšie mi musel zvierať ruky. O pár dlhých minút už vôbec nepoužíval silu. Prečo som mu len nemohla odolať? Nemiluje ma, teší sa, keď mi môže ubližovať a záleží mu len na mojej krvi.
Bol si taký istý, až mi úplne pustil ruky. Keď zdvihol hlavu, otočila som tvár nabok. Slabo sa usmieval a pozoroval ma, ako pokojne ležím a vôbec nenamietam. Keď sa vrátil k mojim už rozopnutým šatám a začal ma z nich vyvliekať, ani som sa nepohla.
„Čo sa tak odrazu zmenilo, drahá?“ spýtal sa ma stále s úsmevom. „Prišli ste na to, že nemá zmysel vzdorovať? Alebo ste zistili, aké je to príjemné, a že sa vám to páči?“
Neodpovedala som mu. Sama od seba som zdvihla ruky, aby mi mohol modrú látku prevliecť cez hlavu. Rýchlo tak spravil. Už ma zakrývala len spodná bielizeň a pár pramienkov mojich dlhých vlasov. Pozrela som mu do tváre.
„Prečo ste začali hovoriť o láske?“ spýtal sa ma vážne. „Milujem vašu krv a vy moju,“ povedal potichu. „Je to najsilnejšie puto, aké medzi upírmi môže byť.“
„Keď myslíte...“
„Láska od toho nie je silnejšia,“ povedal s pohŕdavosťou.
Zvedavo som k nemu otočila hlavu. „Viete to azda posúdiť? Už ste niekedy milovali?“
Posmešne si odfrkol.
„Isteže nie...“
„A vy to azda posúdite lepšie?“ spýtal sa podráždene.
Mlčala som, pretože som mu aj tak nemala čo povedať. Zahliadol však iskrivosť môjho pohľadu a tiež môj slabý úsmev na perách.
Prižmúril oči a na čele sa mu zjavila malá vráska zmätenia.
„Ako by som mohla milovať tak krutého muža bez kúska nežnosti a dobroty?“
„Ako by som mohol milovať slabé dieťa?“
Odovzdane som mu pozrela do nádherných čiernych očí. Videla som v nich celý jeho život. Videla som zničenú, zatrpknutú a tak veľmi osamelú myseľ.
Chytila som ho za plecia, aby som ho mohla pritiahnuť bližšie. Nadvihla som hlavu, aby sme sa pobozkali čím skôr. Silno som ho objala a keď mi uvoľnil pery, aby tie svoje mohol posunúť nižšie a prebádať všetko, čo pred chvíľou ešte skrývali šaty, chvela som sa vzrušením. Rukami sa dlho dotýkal mojej hrude. To sa mu páčilo. Tentoraz to bol on, kto provokoval nohami. Ležal na mne tak, aby mal jednu nohu vždy vsunutú medzi mojimi stehnami. Vždy keď sa pohol a koleno posunul vyššie, aby ma podráždil, zahanbujúco som vzdychla. Nič viac však nespravil. Vždy sa nakoniec vrátil k mojim perám. Pritískal si k sebe moje takmer nahé telo a keď sa medzi nami vytvorilo príjemné teplo, snažila som sa ho udržať pevnejším objatím. Nebola som si istá, koľko minút či hodín sme sa vydržali len mlčky bozkávať. Vedela som len to, že by sme bez prestania určite spolu zvládli ešte aspoň nekonečnekrát toľko.

4.90476
Průměr: 4.9 (21 hlas)