Mňa si neskrotíš! – 5. časť: Piknik

Prebúdzam sa. Včerajší večer to bol fakticky des. Hneď ako som sa navečeral som ako prvý zdrhol od stolu a ako zlodej, ktorý vykradol banku som utekal do bezpečia pred policajtmi. Až na to, že ja zlodej nie som, banku som nevykradol a utekal som pred realitou do svojej izby. Naozaj bombastický výkon na 17 ročného chalana. Správam sa ako totálne decko! Ale keď ja vážne neviem čo mám robiť, ja tu Chrisa jednoducho nechcem!
„Tobiašiček.“ no, super, Janka, už len tá mi tu chýbala. Moje duševné rozpoloženie už je aj tak dosť mizerné.
„Tobiašiček, dúfam, že si nezabudol, dnes ideme na piknik.“ ďakujem za pripomenutie, doteraz sa mi úspešne darilo na to nemyslieť.
„No tak vstávaj, vstávaj, slniečko už svieti.“ čože? To jej takto z rána prepína?
„Janka, si na drogách?“ inokedy by som sa to pýtal zo žartu, ale teraz ma vážne zaujíma, na čom fičí. Dúfam, že sa podelí aj som mnou s tým, čo berie, vyzerá to fakt dobre. Prečo ma s tým neponúkla už skôr?
„Hahaha, veľmi vtipné, dúfam, že do minúty sa ti uráči postaviť z postele ... za hodinu vyrážame na piknik na lúku.“ Dúfať môžeš, ale ja nikam nejdem. Janka výstražne dvakrát buchne do mojich dverí, asi má ešte niečo na starosti, pretože za iných okolností by tie dvere otvorila a vlastnoručne ma donútila vstať z postele, alebo by tie dvere rovno vyrazila a mňa vyhodila cez zatvorené okno až na spomínanú lúku, kde sa má konať piknik, na ktorom sa ja zúčastniť neplánujem. Presne za hodinu mi bude strašne zle, teda aspoň sa o tom budem snažiť presvedčiť Janku. Nikdy som síce ešte nesimuloval, ale snáď mi to pôjde a zvládnem to. Ani ma nehne vstávať z teplučkej postele.
Za chvíľu to bude už hodina, čo bola Janka v mojej izbe a ja už začínam počuť Jankine kroky smerujúce do mojej izby. Dvere sa otvárajú a do mojej izby vstupuje Janka. Predstavenie začína.
„Čo robíš v posteli, už si mal byť dávno prichystaný!“ začne po mne kričať.
„Je mi zle.“ poviem a tvárim sa ako najväčšie chúďatko sveta.
„Čo ťa bolí? Zavolám Chrisa, nech sa na teba pozrie.“ Chris? Prečo Chrisa? Čo s tým on má? Počkať! Chris je doktor, do ri*i!
„Nie, až tak zle mi nie je.“
„Ale, už si sa zázračne uzdravil? To je dobré, začni so sebou rýchlo niečo robiť, do desiatich minút nech si pri aute!“ Moja simulácia práve skončila. A netrvala ani jednu posra*ú minútu!
Urobil som si osobnú hygienu a dal na seba biele nohavice a zelené tričko. S nechuťou som vyšiel z domu a prišiel rovno ku auto, kde už bol v kufri položený piknikový kôš a Chris sedel za volantom a Janka na mieste spolujazdca a ja som musel ísť na zadnú sedačku.

Noc bola v pohode. Včera večer sme sa po večeri s Jankou dohodli, že hneď ráno vyrazíme na piknik. Keďže Tobi zdúchol od stola najrýchlejšie ako to len išlo, tak nezachytil náš plán. Vstávam z postele, urobím si osobnú hygienu a pomôžem dať Janke piknikový kôš do auta. Keďže som doktor, tak už zo zvyku so sebou beriem aj môj lekársky kufrík. Tobiho čakáme v aute asi 15 minút, kým sa mu konečne uráči prísť.
Pozriem sa na neho do spätného zrkadla.
„Nepotrebuješ autosedačku?“ neodpustím si sarkastickú poznámku.
„Nepotrebuješ okuliare?“ odpovie jedovato. Nie Tobi, potrebujem teba.
Cesta nám trvala asi hodinu autom a ešte 20 minút sme išli pešo. Ja som držal košík aj svoj kufrík. Janka išla vedľa mňa a samozrejme Tobi išiel ako posledný celý odutý, lebo bol donútený Jankou ísť na tento piknik.
„Toto je tak tráápne ísť v dnešnej dobe na piknik.“ ozve sa za nami.
„Toto je tak tráápne ísť v dnešnej dobe na piknik s ufňukaným deckom.“ pozriem na Tobiho a vyplazím na neho jazyk. Priblížim sa ku Janke.
„Teraz chvíľku pôjdem s Tobim, pokúsim sa ho dostať do nálady.“ Pošepkám Janke do ucha, len prikývne a zrýchli tempo, aby mňa s Tobim nechala za sebou. Ja naopak trochu tempo spomalím a počkám si na môjho Tobiaška.
„Čo ti to tak trvalo kým si prišiel do auta? Ti stál?“ opýtam sa ho a očami zablúdim medzi jeho nohy.
„Chris, povedz mi, ty si taký imbecil, alebo sa len hráš na kompletného debila?“
„Niekto sa nám tu zle vyspal, ráno mal problém s erekciou a nedal sa mu vyhoniť? Vieš, mal by si si nájsť dievča, určite sa nájde nejaká, ktorá ti ho za pár drobných vyfajčí.“
„Chris sklapni! Nemám na teba náladu, si úchyl! Asi máš deficit sexu a pekne ti to lezie na mozog, tak si nájdi nejakú ku*vu a uži si s ňou, ale nepripisuj svoje problémy mne!“
Ja na baby nie som, ale nejakého sexi chalana by som bral, napríklad teba, ale to ti nemôžem povedať nahlas, lebo tvoje srdiečko by vynechalo pár úderov a ja tu nemám defibrilátor.
„Tobiašiček, Chris, našla som skvelé miesto.“ Zakričí na nás Janka.
„Už ideme.“ Zakričím jej spätne. O chvíľku sme obaja pri nej. Položím košík na trávu. Až teraz som si všimol, že Janka po celý čas držala v ruke modrú deku, ktorú teraz začína rozprestierať na tráve. To som taký nevšímavý? Ale tak niet sa čomu čudovať, keď tu mám iný objekt môjho záujmu, otočím sa na Tobiho, ktorý práve prevracia očami nad Jankiným entuziazmom.
„Idem sa tu poprechádzať.“ Povie Tobi a v tú ranu sa vyparí. Ten má ale vypracovaný únikový postup. Normálne ma fascinuje jeho rýchly odchod. Len dúfam, že nestopne prvé auto, ktoré uvidí.
Sadám si na deku a pomáham Janke vybaľovať jedlo a pitie z košíku a vedľa seba si na deku položím svoj kufrík. Keď už všetko vybalíme, tak si čas čakania na Tobiho skracujeme tým, že začneme hrať karty.

Moju rýchlosť, akou som sa vyparil od Janky a Chrisa by mi mohol závidieť aj šprintér. Sám sa čudujem, že som v tom tak dobrý. Podarilo sa mi zdrhnúť do lesíka, no je to skôr taký riedky lesík, ale aspoň som sa im v ňom stratil z dohľadu, ale čo teraz? Pochybujem, že by išlo okolo takéhoto zapadákova nejaké auto. Som tak zúfalý, že by som nastúpil do prvého auta, ktoré by som uvidel bez ohľadu na to, kto by ho šoféroval a kam by mal namierené. Iba sa tak prechádzam, zmierený s tým, že odtiaľto len tak ľahko nezdrhnem. Zrazu počujem, ako mi pri uchu bzučí včela. Som na včely alergický, naposledy keď ma uštipla tak sa mi alergia prejavila po dvoch hodinách s vysokou horúčkou. Janka je tiež alergická na včely a tak mi dala jeden zo svojich liekov na alergiu, ktoré jej predpísala doktorka a ja som sa tak nemusel trepať do nemocnice, do ktorej by ma aj tak nikto nedostal.
Viem, že keď okolo človeka lieta včela, tak sa nemá zaháňať rukami, lebo tak len vyprovokuje včelu k útoku. Ale tejto včele to trvá príšerne dlho, furt tu okolo mňa lieta a nedá mi pokoj. Zaženiem sa rukami.
„Svi*a jedna poje*aná.“ zanadávam keď ucítim bodnutie. Tá kur*a ma uštipla. Nemôžem ju ani zabiť, pretože zabodla do mňa svoje žihadlo a spokojne si zdochla.
Videl som Chrisa ako si bral so sebou svoj lekársky kufrík, v ňom bude mať určite aj lieky proti alergii.
Vydám sa smerom za Jankou a Chrisom.
„Chris, daj mi liek proti alergii, uštipla ma včela.“
„Kde ťa uštipla? Ukáž, vytiahnem ti žihadlo.“ Povedia naraz obaja, no super, to už majú aj telepatické myslenie?
„Do pr**le, preskočilo vám? Vytiahnem si ho sám!“ dobre, priznávam, že nemusia pochopiť, že som im práve odpovedal aj na ich otázku, kde ma tá včela uštipla.
„A kde ťa tá včela uštipla?“ opýta sa Janka.
„Už som povedal.“ Janka na mňa nechápavo hľadí a Chrisovi to pravdepodobne začína dochádzať, pretože sa na mňa pobavene škerí.
„Tobiaška uštipla včielka do prdelky?“ ten d***l, ja ho vážne zabijem. To si tu teraz akože ide zo mňa uťahovať? Konečne si pritiahol k sebe kufrík a začal v ňom šmátrať. Dúfam, že hľadá nejaký liek proti alergií, lebo už cítim, ako mi začína byť na pi*u.
„Idem ti vytiahnuť to žihadlo.“ povie Chris a mieri ku mne. V ruke tiež drží nejakú krabičku s liekmi a fľašu s vodou, ktorú spolu s liekom položí na zem kúsok odomňa.
„Tak na to zabudni, vytiahnem si ho sám.“
„A povieš mi ako, keď ho máš zapichnuté v zadku? Veď si tam ani nedovidíš.“
„Pomocou zrkadla.“
„Fajn, a kde chceš zohnať zrkadlo?“
„Zájdem si preň domov.“
„Tobi, prestaň blbnúť, vytiahnem ti ho ja, aj tak na konci žihadla je taký váčik, v ktorom je jed a keď ho stlačíš, tak sa ti do tela dostane ešte viac jedu, takže ma nechaj ti ho vytiahnuť.“
„Na to zabudni, ja to zvládnem aj sám.“ otočím sa smerom od neho, že pôjdem do lesa a nejako si poradím.

„Kam si myslíš, že ideš?“ zachytím Tobiho ruku a otočím ho čelom ku mne, Tobi je nižší a tak mu podvihnem ukazovákom bradu, aby mi hľadel do očí.
„Pusť ma!“ prečo je tak naštvaný?
„Nepustím! Idem ti ho vytiahnuť.“ Napadne ma, že tu s nami je aj Janka a tak sa rýchlo obzriem za ňou. Výborne, Janka má svoj vlastný svet, práve s niekým telefonuje a je od nás dosť ďaleko na to, aby nás počula a myslím, že nás ani nevníma, takže nie je tu skoro žiadna šanca, že by nás videla. Momentálne sme jej úplne ukradnutí.
„Tak Tobi, ukľudni sa, len ti to vytiahnem, dobre?
„Nie.“
„Ale no táák.“
„Nie!“
„Otoč sa a vystrč na mňa zadoček.“ snažím sa použiť tón doktora, ale akosi sa mi nedarí zakryť môj pobavený hlas a taktiež mi cukajú kútiky.
„To jedine tak v tvojom perverznom sne!“ aká drzosť, takto ma odhaliť.
„V ňom to robíš dosť často.“ práve som sa prekecol.
„Čože?“ povie Tobi úplne vydeseným hlasom, tak toto som asi trošku prehnal, že som si ja radšej nezahryzol do jazyka.
„Teraz už vážne Tobi,“ použijem hlas doktora „To žihadlo sa musí vybrať čo najskôr, čím ho tam máš zapichnuté dlhšie, tým viac jedu sa ti dostane do tela.“ nečakám na jeho odpoveď a pokračujem ďalej.
„Tento strom,“ ukážem na strom, ktorý je len meter od Tobiho, „Polož si naň ruky a otoč sa ku mne chrbtom.“ síce s obrovskou nevôľou, ale predsa len ma Tobi poslúchne, ale zato, čo sa chystám povedať ma asi zabije.
„Dobre, teraz na mňa trochu vypuč zadoček, nech mám lepší prístup k žihadlu,“ všimnem si, že Tobi úplne očervenel, chápem, táto poloha je pre neho asi trošku ponižujúca, ale som rád, že ma poslúchol, a ten sexi zadoček na mňa vypučil a ja tak môžem vybrať žihadlo bez toho, aby som stlačil ten váčik na konci žihadla a pustil do Tobiho tela ešte viac jedu.
„Hotovo,“ poviem, keď vytiahnem žihadlo, ktoré odhodím do trávy. Tobi na nič nečaká a okamžite sa ku mne otočí tvárou a zabráni mi tak v tom nádhernom výhľade na jeho pozadie. Zo zeme zoberiem fľašu s vodou a podám mu liek proti alergii. Pritom sa na neho zahľadím, má lesklý pohľad, asi začína mať zvýšenú teplotu. Natiahnem ruku smerom k nemu a jemne mu nadvihnem ofinu a priložím dlaň na jeho čelo, načo Tobi zareaguje tak, že sebou mierne trhne. Ako som si myslel, začína mu stúpať teplota.

Celá táto scénka bola pre mňa strašne ponižujúca. Musel som na neho vystrčiť zadok, bolo to tak trápne. Ešte dobre, že som bol oblečený, keby som bol nahý, tak by som si teraz išiel skočiť z mosta. No aj tak sa cítim mizerne. Je mi totálne nanič, takúto potupnú scénku som nikdy nechcel zažiť, a ešte pred Chrisom. Ach môj bože, toto len tak ľahko nepredýcham. Rýchlo som sa otočil k nemu čelom, hneď ako mi žihadlo vytiahol. Vôbec neviem, čo mala znamenať tá zdrobnenina, ako môj zadok oslovoval zadoček, ale z dôvodu vlastného duševného zdravia som sa to rozhodol neriešiť. Naraz ma napadne, že tu snami je aj Janka a zrazu mi dopne, že nás mohla vidieť. Pátram po Janke očami, uvidím ju, ako telefonuje a je k nám otočená našťastie chrbtom. Som nesmierne šťastný, že túto našu scénku nevidela. Keď ucítim Chrisovú ruku na mojom čele šklbnem celým telom.
„Máš mierne zvýšenú teplotu,“ povie Chris a podáva mi vodu s liekom, „Uži to.“ a čo iné by som s tým mal asi tak robiť pán: volajte ma King, lebo viem vytiahnuť žihadlo.
Prevezmem si od neho fľašu s vodou a liek si vložím do úst a následne ho prehltnem.
„Ako sa cítiš?“ pred chvíľou kráľ vyťahovania žihadiel a teraz pán doktor, asi ma za chvíľu porazí.
„Na ho*no.“ úprimne vyjadrím môj momentálny stav.
„Neboj sa, čoskoro ti to po tom lieku prejde, za chvíľočku ti už bude lepšie.“ čo to má znamenať tá jeho starostlivosť, ktorá väčšinou znamená prejav ľudskosti, čo ma donúti uvažovať nad tým, že by bol Chris predsa len človek a nie príživnícky parazit, ktorý oxiduje v mojom a Jankinom dome za účelom nabúrať sa do môjho života a obrátiť ho naruby?
Totálne ma so svojím prístupom odrovnal, neviem čo mám povedať, našťastie sa slova ujme on.
„Mali by sme ísť už za Jankou.“ povie a ukáže na Janku, ktorá práve prestala telefonovať. Akurát včas, keby prestala telefonovať o niečo skôr, tak by som si hodil slučku.
„Jasné.“ prikývnem na súhlas.
„Tak ako? Žihadlo je vonku?“ opýta sa Janka hneď ako nás zaregistruje. Obaja prikývneme, snáď nebude chcieť podrobné vysvetlenie alebo názornú ukážku toho, ako do prebiehalo.
„Tak môžeme pokračovať?“ po Chrisovej otázke mi srdce vynechá pár úderov, ako pokračovať? Čo má v pláne so mnou ešte robiť? „V pikniku.“ dodá Chris a ja si začnem v duchu nadávať, ako som si mohol myslieť, že tou otázkou má Chris na mysli ... robenie tej veci? Moje správanie je čoraz zvláštnejšie a o tých mojich divných myšlienkach už ani nehovorím.
Práve sa chystám si sadnúť na deku, keď ma okríkne Chris.
„Tobi nesadaj si na zadok, teraz by si ho nemal zaťažovať, budeš ho mať trochu citlivý od toho bodnutia a bolel by ťa keby si si naň sadol, radšej si ľahni na brucho.“ doslova zíram na Chrisa s vypleštenými očami a otvorenými ústami, prečo ma tá včela rovno nezabila? Vie vôbec Chris, ako mi je teraz trápne? Mám pocit, že robí všetko preto, aby ma strápnil a ja sa cítil ponížene.
„Áno, Chris má pravdu Tobiašiček, mal by si si ľažkať na bruško.“ akoby to nestačilo, pridá sa do toho aj Janka. Som totálne v koncoch, mám chuť ich poslať mojou nohou na prehliadku mesiaca. Kiežby som ich vedel vykopnúť tak ďaleko!
„To je v pohode, zbehnem sa tu ešte poprechádzať.“ chcem byť teraz sám.
„Tobiašiček! Nevymýšľaj a poď sem!“ stiahne ma Janka za ruku dole. Môj únik mi nevyšiel. Zisťujem, že na zadku sa mi sedieť vážne nedá a tak si kľaknem na kolená a nohy si dám pod zadok tak, aby som sa nedotýkali miesta, kde ma včela uštipla.
Chlebíky, ktoré Janka pripravila sú naozaj výborné. Potichu sedím a závidím každému motýľovi, ktorý okolo mňa preletí, že si môže len tak odletieť a zdrhnúť kde chce a ja tu musím trčať a tváriť sa, že rozhovor medzi Jankou a Chrisom, ktorý absolútne nevnímam je veľmi zaujímavý. Ak budú chcieť, aby som sa do neho zapojil, tak budem totálne v ri*i, nemám poňatia o čom sa rozprávajú, veď ja vlastne ani netuším, prečo sme išli na piknik a teraz tu musím takto trčať. To je otrava! Zachytím, že Janka rozpráva niečo o Nórsku, ale moc to nevnímam, pravdepodobne rozpráva o svojom priateľovi. Áno, Janka má v Nórsku priateľa, spoznali sa pred piatimi rokmi, čiže ešte v dobe, keď naši rodičia žili, rodičia tam išli na pracovnú cestu a nás tam zobrali so sebou a mali sme to ako výlet. Janka sa tam s ním spoznala a od vtedy je s ním v neustálom spojení cez facebook, či skype. Janka mi občas hovorí, ako sú do seba zamilovaní, aký je pekný, a ostatné tie babské rečičky, čo sa zvyknú preberať medzi babami, tak nechápem, prečo tie jej reči musím počúvať ja. Dobre, priznávam, závidím jej. Už potrebujem chalaňa, lebo sa zbláznim, mám deficit všetkého, čo by mal chalaň v mojom veku už zažiť. Ani neviem, ako sa Jankin chalaň volá, už mi to pár krát vravela, ale nejako mi jeho meno vypadlo a tiež som ešte ani nevidel ako vyzerá, ale keď mňa to ani nezaujíma, heterák mi je nanič, potrebujem gaya. No a čo, že som sebecký a nezaujíma ma sestrin vzťah, oni teraz spolu flirtujú a hovoria si zamilované slová a rozprávajú si každú svoju činnosť počas dňa, ako blázon psychiatrovi. Áno, láska je bláznivá, človek sa v nej správa ako cvok a ja môžem byť šťastný, že som sa ešte do nikoho nebláznil a som slobodný. Tak mi sakra vysvetlite, prečo sa cítim tak naprd a bažím po tom, aby ma niekto miloval? Prečo tak veľmi túžim po tom, aby sa niekto o mňa zaujímal, trávil so mnou čo najviac času, dával mi najavo, že sa o mňa bojí, že je tu pre mňa, že ma ochráni, jednoducho, že mu na mne záleží. Prečo chcem pociťovať tieto a aj všetky ostatné prejavy lásky? Ja už viem, za to môžu tie Jankine zaľúbené reči o tom, ako je v láske všetko nádherné.
„A ty Tobi?“ a je to tu, ja toho Chrisa zaškrtím, ako mám reagovať, keď ani neviem o čom bola reč?
„Eh, čo ja?“ snažím sa tváriť, že som úplne nad vecou, o čom svedčí aj moja otázka a ten nechápajúci výraz v mojej tvári.
„Aký je tvoj názor na homosexuálov?“ čože? Čo tým myslí? Ako to myslel? Naráža na niečo? Ako na to mohol tak rýchlo prísť, keď Janka na to stále neprišla a to je moja sestra? Alebo Janka už o tom tiež vie? A teraz si zo mňa robia blázna? Čo sa to tu deje? Ničomu nechápem. Čo mám robiť? Čo mám povedať? Ako mám reagovať? Tobias ukľudni sa, hneď!
„Čože? Prečo?“ tak tomuto sa hovorí inteligentná odveď a do toho tie moje vypleštené oči s neskrývateľným vydesením, rýchlo musím pokračovať a zastrieť ten môj šokovaný výraz. „Ja neviem, nikdy som nad tým neuvažoval,“ to určite, takéto rozprávky mi tak uveria, že som nad tým nerozmýšľal, hlavná vec, že som gay, „Ale nemám proti nim nič, podľa mňa každý môže milovať koho chce bez ohľadu na to, či sú rovnakého alebo opačného pohlavia,“ to takáto diplomatická odpoveď vyšla z mojich úst? Kde ja na tú svoju inteligenciu chodím?
„Máš pravdu, súhlasím s tebou.“ no to ti tak verím ty namyslenec, len nemáš v zálohe žiadnu inteligentnejšiu odpoveď na úrovni, ktorá by tromfla tú moju.
Zaujímalo by ma, ako vlastne začala ich debata na túto tému a aký má Janka na to názor, určite by mi to pomohlo v rozhodnutí, či sa mám odhodlať Janke povedať pravdu o mojej orientácií. Už viem, prečo sa hovorí, že by ľudia mali naslúchať ostatným, asi aby neboli úplne mimo, keď sa ich niekto niečo opýta ako ja teraz. Chcel som zistiť, ako sa vlastne dostali k tejto téme, ale skôr ako som sa stihol na to opýtať a dať tak najavo, že som ich celý čas nepočúval, tak sa spustil strašný lejak a my sme museli v rýchlosti všetko zbaliť a utekať do auta. Všetky veci sme nahádzali do kufra, posadali sme si do auta a smer domov. Keď sme prišli domov a vybalili veci z auta, tak Janka zaliezla hneď ako prvá do kúpeľne so slovami, že dáma má prednosť. Tak ja som zatiaľ išiel do izby a vyvalil som sa na brucho na posteľ.

V momente keď začalo pršať sa náš výlet skončil. Nasadali sme si do auta a išli domov. Janka hneď vbehla do kúpeľne a išla sa sprchovať. Ani nevie ako mi to padlo vhod. Vyberiem sa, že idem skontrolovať môjho Tobiaška, ale ešte predtým si vyberiem z môjho lekárskeho kufríku hojivú mastičku a potom sa vyberiem k Tobiho izbe. Zaklopem mu na dvere, nie sú zatvorené, ale pootvorené a tak nečakám kým ma vyzve, že môžem vstúpiť a sám nakráčam do jeho izby. Leží na posteli na brušku a tá jeho jemne vyčnievajúca riťka akoby si koledovala o hrádky, ktoré som jej ochotný poskytnúť. Prídem bližšiu ku jeho posteli.
„Tak ako sa cíti môj pacient?“ položím mu otázku.
„Keď ťa vidím, tak zle a nehovor mi tak!“ odfrkne si. Keby on vedel, že si z neho plánujem urobiť svojho celoživotného partnera, tak by za to oslovenie ďakoval bohu.
„Tobi stiahni si nohavice, musím ti na to uštipnuté natrieť liečivú mastičku.“
„Čo?“ vydesene na mňa vyvalí oči.
„Neboj sa, len ti to tam natriem.“ poviem profesionálnym lekárskym hlasom.
„Natriem si to tam sám!“ !“ skríkne na mňa. Čo je to s ním? Veď mu predsa neplánujem nijako ublížiť, práve naopak.
„Ale ja sa potrebujem pozrieť, či ti to neopuchlo.“ skúšam ho presviedčať, predsa len vidieť Tobiho odhalený zadoček by bolo pre mňa obrovským zážitkom a šťastím zároveň, a tiež pokušením a musel by som sa veľmi kontrolovať a premáhať, aby som mu tam nezastrč... no, to, čo by sa dialo, by mohlo byť odvysielané len po desiatej hodine večer a neodporúčal by som to pozerať nejakému homofóbovi a taktiež neplnoletým osobám, pričom ma napadá, že Tobi je neplnoletý, čiže by som mu mal pri tom zakryť oči, aby sa nedíval.
„Nie si jediný, kto má oči, pozriem sa na to aj sám.“ povie uštipačne.
„Ale ja som doktor.“
„Ty si hlavne úchyl, stavím sa, že keby som to mal na ruke, tak sa mi to vykašleš natierať.“
„To nie je pravda!“ skríknem tentoraz ja, „Je úplne jedno, kde by ťa tá včela uštipla, aj tak by som trval na tom, že ti to skontrolujem a ošetrím! A teraz si daj dole gate, pozriem sa ti na to.“ ku koncu vety už trochu zmiernim hlas, predsa len mu nechcem privodiť infarkt.
„Nie!“ trvá si tvrdohlavo na svojom.
„Tak fajn, ako chceš,“ ustúpim „Tu máš mastičku,“ pristúpim k jeho posteli a podám mu ju do ruky, „Ale pozri sa na to, ako to vyzerá a keby sa ti niečo nezdalo, tak mi to ihneď povedz.“ pozriem sa mu priamo do očí, „A hanbiť sa nemusíš, som tiež chalan a ešte k tomu doktor, takže všetko čo sa týka ľudského tela je pre mňa úplne prirodzené.“ dodám a tým dokončím môj vyčerpávajúci monológ a ešte sa provokatívne na neho usmejem a vyplazím jazyk. Akurát počujem, že Janka vyšla z kúpeľne a tak sa idem teraz osprchovať ja, vyjdem z dverí a namierim si to rovno do sprchy.

To koľko krát ešte spomenie, že je doktor? Je tiež d***l a úchyl, ale to už nepovie. Ako náhle Chris zabuchne dvere, spadne mi kameň zo srdca, som v bezpečí, žiadny striptíz sa konať nebude. Chris sa môže postaviť aj na hlavu, ale ja sa pred ním vyzliekať nebudem, ani pred nikým iným! A to vyplazenie jazyka, no trápne, ale musím priznať, že to splnilo svoj účel, cítim sa ako malé decko, ktoré práve niekto vykarhal. Musím priznať, že Chris je na dobrej ceste, takto sa z neho zbláznim skôr ja, než sa stihne zblázniť on zo mňa. Pozriem sa na mastičku, ktorú mi podal a položím si ju na nočný stolík, natriem si to, keď sa osprchujem. Počujem Chrisa ako hovorí, že sa ide osprchovať, asi o 15 minút neskôr počujem, ako vychádza z kúpeľne, fajn, konečne si môžem ísť dať sprchu, dúfam, že mi tí dvaja ešte nechali nejakú teplú vodu. Idem smerom do kúpeľne, Chris ide oproti, akurát sa míňame, keď na mňa prehovorí.
„Hneď ako sa osprchuješ sa poriadne utri a nanes si tú mastičku, ak budeš potrebovať pomôcť, tak ti to natriem ja.“
„Prestaň sa už somnou rozprávať, ako s malým deckom! Žiadnu pomoc nepotrebujem!“ zabľačím na neho, ale ten idiot sa len pousmeje a kráča smerom do hosťovskej izby, ktorá patrí teraz jemu.
Hneď ako vypnem sprchu, tak počujem , ako mňa a Chrisa volá Janka na večeru. Zase ho budem vidieť, budem spolu s ním sedieť za jedným stolom, Bože prečo mi to robíš? To sa mám začať modliť, alebo chodiť do kostola? Silno pochybujem, že by mi to pomohlo. Počkať! To sa tu teraz akože rozprávam s Bohom?! Existuje vôbec Boh? No, aj keby existoval, tak pochybujem, že by mal v tomto prsty.
Kráčam dole na večeru. Pri stole už sedí Janka a Chris a už je tam len jedna stolička, ktorá čaká pravdepodobne na mňa. Odsuniem si ju.
„To je vankúš?“ zarazím sa pri pohľade na stoličku.
„Áno, musíš teraz sedieť na niečom mäkkom.“
žiarivo sa na mňa Chris usmeje, zatiaľ čo ja ho prebodávam pohľadom.
„To hádam nemyslíš vážne?!“
„Snáď nechceš sedieť na tvrdej stoličke.“ usmeje sa škodoradostne, on má z toho vari radosť?! A to si hovorí doktor? Nemal by ma náhodou ľutovať? Len si povzdychnem a posadím sa, Chris s Jankou sa o niečom rozprávajú, keď dojeme, tak Janka zoberie riad a ide ho umyť. Ja vychádzam z jedálne a mierim ku schodom, pretože idem rovno do izby. Chcem mať od všetkých pokoj a zabudnúť na to, že vôbec nejaký Chris existuje. Už som na prvom schode, keď za sebou začujem Chrisa.
„Počkaj!“ čo zase chce? Otočím sa na neho.
„Čo?“
„Už si si to natrel?“ prečo ho to tak zaujíma?
„Idem si to natrieť teraz.“ poslušne mu nahlásim, dúfajúc, že mi dá už konečne pokoj!
„Nepotreb...“
„Nie! Nepotrebujem pomôcť. Zvládnem to sám.“ preruším ho skôr, ako mi zase začne ponúkať svoju pomoc, ktorú nepotrebujem a hlavne nechcem!
„Tak fajn, ale keď si to natrieš, tak si to nezakrývaj.“
„Fajn.“ už rezonujem, z dnešného dňa som vyčerpaný, to všetko na mňa doľahlo a ja sa cítim strašne unavene. Nemám silu a ani chuť sa s ním hádať. Idem do izby, zatvorím dvere za sebou a zamknem ich. Z vecí na doma sa prezlečiem do pyžama. Ľahnem si na brucho a rukou sa natiahnem k nočnému stolíku za mastičkou, ktorú mi dal Chris. Dve minúty sa na ňu pozerám, napokon sa predsa len rozhodnem ... stiahnem si spodnú časť pyžama pod zadok, rukou si nahmatám napuchnuté miesto na zadku, zoberiem si trochu mastičky na pst a začnem ju nanášať na ranu. Chris má pravdu, mal by som si to nechať odokryté, mám zamknuté dvere, tak to snáď bude v poriadku, nikto sem nepríde a tak si pyžamové nohavice nechám stiahnuté a tak zaspím.