SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Mňa si neskrotíš! – 1. časť: Ja

Dnes je koniec školského roku a vôbec nechápem, prečo po mne sestra už hodinu kričí, aby som sa vyhrabal z postele a naklusal do školy. Vraj sa mám ísť rozlúčiť so školou, lebo ju dva mesiace neuvidím. Hovorí o tom, ako keby som ju už nemal vidieť do konca svojho života, čo by pre mňa znamenalo raj na Zemi. Áno, ako každý študent, ani ja školu nejako nemusím. Snáď stretnem nejakých kamošov po ceste, ktorí ma tam odprevadia, lebo mám vážne pochybnosti, že sám trafím do školy. V noci som takmer vôbec nespal, pretože som mal trochu iné starosti, snažil som sa rozpamätať, kde to vlastne bývam, pretože ako dobrá partia sme si išli na konci školského roku “trošku“ vypiť. Samozrejme som to prehnal a ani neviem, ako som sa dostal domov. Ale aspoň som mal šťastie a nezapojil som sa do nejakej pouličnej bitky v ktorej sa z času na čas nejakou fakt blbou náhodou ocitnem. Aj keď zrovna teraz sa o šťastí rozprávať nedá, momentálne preklínam slnko, ktorého lúče mi idú prepáliť oči, pod ktorými mám obrovské kruhy z nevyspatia a hlava ma bolí viac, ako keby som si ju celú noc trieskal o stenu. Čiže unavený a s bolesťou hlavy sa rútim do záhuby zvanej škola. Ale ešte pred tým, aby som nezabudol, aj napriek mojej nálade nezabúdam na slušné vychovanie, z ktorého mi mimochodom už veľa nezostalo, ale ešte si spomínam, že je slušné sa predstaviť. Keď sa vám tu už sťažujem, ako som prežil posledných pár hodín, ktoré boli boj o prežitie a po ktorých som rád, že žijem, tak vám prezradím niečo málo o sebe.

Volám sa Tobias Rasin. Pre tých, ktorí si myslia, že som napísal svoje meno zle, alebo že také meno nie je, tak mám meniny 13. septembra. Lebo už aj také reakcie som zažil, že sa po mne dívali tak, ako by som nevedel napísať svoje meno. Mám 17 rokov a mám 23 ročnú sestru, volá sa Jana. Rodičia nám zomreli pred štyrmi rokmi, mali autonehodu, keď pracovne cestovali do Ruska. Havarovali počas snehovej víchrice, ani jeden z nich neprežil. Žiadnu inú rodinu nemáme, ostali sme len my dvaja, ja a Janka. Keďže Janka bola vtedy už plnoletá, tak sme nemuseli ísť do detského domova. Ako plnoletá prebrala zodpovednosť za nás oboch. Naši rodičia boli dosť bohatí, takže nežijeme v chudobe. So sestrou máme veľmi dobrý vzťah, ona mi hovorí všetko, a ja? Ja sa tvárim, že jej hovorím všetko. Predsa len je pár vecí, s ktorými sa jej zdôverovať moc nechcem, medzi tie veci patrí aj fakt, že pred dvoma rokmi som zistil, že som asi gay.

Stalo sa to, keď ku nám prišiel nový spolužiak a nejakým spôsobom ma ako keby očaroval. Cez hodiny som sa díval viac po ňom ako po vyučujúcich a snažil som sa počúvať každý jeho nádych, výdych, každé slovo, ktoré povedal a výklad učiteľov mi bol úplne ukradnutý. Raz, keď okolo mňa prešiel až tak blízko, že sa o mňa jemne obtrel, tak sa mi postavil. Jediné šťastie bolo, že som stál pri chlapčenských záchodoch a vpálil som tam rýchlosťou, ktorú by mi mohla závidieť aj stíhačka. A tak som vlastne zistil, že ma priťahujú chalani.

Ten chlapec ale po mesiaci prestúpil na inú školu, čo pre mňa znamenalo zase začať počúvať ten nudný výklad učiteľov, zabudnúť na jeho vôňu, pozerať sa do šalátového vydania mojich zošitov a jediná svetlá vec bola iba to, že som moje telo prestal mučiť ľadovými sprchami po telocviku, lebo práve telocvik bol pre mňa hotová mučiareň, keď som videl jeho telo odeté len v šortkách a v tielku. A tak som vlastne prišiel na to, že som gay.

O mojej orientácii viem iba ja a môj najlepší kamarát Karol, ale všetci ho voláme Kajo, ktorý mi musel prisahať na všetko sväté, že si toto moje tajomstvo vezme do hrobu a ak by sa pred niekým prekecol, tak si môže ísť rovno vyvesiť parte. Ale hlavným dôvodom prečo som sa mu zdôveril je fakt, že ja a Kajo vieme o sebe úplne všetko, môžeme sa vždy spoľahnúť jeden na druhého a sme ako bratia. O tom, že ešte nemám žiadne sexuálne skúsenosti vie okrem Kaja aj Janka, ktorá je s tým spokojná a vedia o tom aj moji kamaráti, ktorí si ma za to občas doberajú. Ale myslím si, že keby nebol Kajo heterosexuál, tak ja by som pravdepodobne už nebol panic.

Dosť o mojom životopise, teraz sa musím rozhýbať a silou vôle ísť do školy. Keď prechádzam okolo zrkadla, dostávam mierny infarkt a v momente usúdim, že toto strašidlo dnes nedám do podoby človeka a tak sa ani nenamáham upraviť a rovno vyrážam do ulíc s výzorom chodiacej mŕtvoly. Pozdravím sa sestre, že idem do mučiarne, do ktorej ma núti ísť.

Pred domom ma čaká Kajo, to je jediné šťastie, neviem či by som v mojom stave do tej školy trafil. Už z diaľky vidím, že je dosť nabrúsený, asi som to včera s tým alkoholom vážne prehnal.

„Ahoj.“ pozdravím sa mu s nádejou, že mi ... odpustí? Asi nie, dnes to na zázraky nevyzerá.
„Ahoj.“ super, odzdravil sa mi, ale ten tón vyznel tak, že sa ma chystá každú chvíľu zabiť, tak asi budem musieť byť ostražitý.
„Ehm, stalo sa niečo?“ idem na to opatrne ... ale čo to kecám, opýtať sa takto na rovinu čo sa stalo môže len idiot ako ja.
„Chceš vedieť čo sa stalo?“
„Áno.“ jasné, že nie, aj keď nebolo by na škodu zistiť, čo som robil posledných pár hodín.
„Dobre, tak ja ti to teda poviem, čo sa stalo, predstav si, že nejaký kret*n to včera prehnal s alkoholom a musel som ho odniesť domov dobre že nie na rukách, potom som musel ísť po špičkách spolu s ním do jeho izby, aby som nezobudil jeho sestru, ktorá si myslí, že jej milovaný braček je abstinent a ako čerešnička na torte sa to zakončilo tým, že mi ten deb*l ovracal tričko.“ Asi som uhádol o kom hovorí, ale pochybujem, že by mi zagratuloval k správne odpovedi.
„Prepáč.“ poviem tým najviac previnilým hlasom a s výrazom, ktorým by som tromfol každé šteniatko.
„Hm.“ hm? To myslí vážne? Práve som zo seba vydal ten najdojemnejší výkon a on pohodí plecom a vydá neidentifikovateľný zvuk? No nič, asi som to vážne prehnal.
„Dáš si slaninové chipsy?“ tak toto je rana pod pás, a ešte ten škodoradostný úškrn, čo práve urobil, dobre vie, že v mojom stave by som sa z toho povracal a on si to ešte užíva, túto otázku mi dal schválne, parch*nt jeden.
„Chceš povracať košeľu?“ po tejto mojej otázke začínam pochybovať, či som vôbec normálny, a pre istotu sa od neho trochu vzdialim, myslím, že ma zabije.
„Chceš sa dožiť zajtrajška?“ len sa jemne pousmejem a rozmýšľam, prečo mi túto možnosť neponúkol deň pred tým, ako sme písali písomku z matiky, no našťastie to je už za mnou a teraz ma čakajú dva mesiace prázdnin na ktoré sa už veľmi teším.

Keď dorazíme pred školu, tak sa práve koná slávnostné ukončenie školského roku. Nepočúvam nudný predslov riaditeľky a rovno si to spolu s Kajom namierime k našej partii. Chalani si zo mňa uťahujú, dobre, chápem, včera som to prepískol. Už nikdy nebudem piť, samozrejme tým nikdy mám na mysli asi dve hodiny, ktoré musíme byť ešte v škole, aby nám mohli strčiť ten zdrap papiera zvaný vysvedčenie.

Po škole ako inak sa vyberieme do najbližšej krčmy, kde si práve objednávame nejaký alkohol, ktorý mi chalani z partie nechcú dopriať, ale mali si to rozmyslieť skôr, ako ma zavolali do baru. A tak pijem, zase. Ale tento raz sa mi zdá, ako keby na mňa moja partia dohliadala, asi im na mne záleží, alebo je tu druhá možnosť, ku ktorej sa prikláňam, že je viac pravdepodobná, a to je fakt, že som povedal, že ich pozývam a oni nechcú, aby som na to zabudol, čo by sa mohlo stať, ak to preženie s alkoholom. Áno, to bude asi tým a dajú mi to najavo keď zodvihnú poháre so slovami:
„Na prázdniny a na nášho štedrého Tobiasa, ktorý zaplatí účet.“ A hneď nasleduje záchvat smiechu, ale najviac smiešny je fakt, že najväčší účet bol opäť za moje pitie. Ja nezvyknem moc piť, ale tieto posledné dva dni to ozaj preháňam. Je to asi tým, že pred dvoma dňami mi chalani povedali svoje plány na leto, a vyzerá to tak, že všetci plánujú stráviť celé prázdniny mimo mesta, dokonca aj Kajo, aj keď on sa kvôli tomu pohádal s rodičmi, pretože sme mali spolu naplánované čo budeme robiť, ale jeho rodičia boli nekompromisní a tak Kajo s nimi musí ísť do Indie pozrieť babičku, ktorú už nevideli 5 rokov, a je nútený tam stráviť celé prázdniny. Úprimne ho ľutujem, a ako som sa od neho dozvedel, tak aj on sa ľutuje, myslím, že tam napíše esej o tom, aký je život nespravodlivý. Ale keď nad tým tak rozmýšľam, tak spomínal niečo také, že má v Indií pár kamarátov, tak snáď mu tam až tak zle nebude. Horšie je to so mnou. Nezvyknem sa ľutovať, ale teraz keď odíde celá moja partia niekde mimo mesta, tak tu ostanem sám. Ani neviem prečo, ale asi od žiaľu si dám rovno dva poháriky za sebou vodky a miešam to s vínom. Ak nedostanem otravu alkoholom, tak to bude zázrak. Pred ďalšími pohárikmi ma už ochraňujú chalani. Ako som sľúbil, celý účet ide na mňa, a tak som všetko zaplatil.

Z baru sme išli na diskotéku, ale akosi nemám chuť sa zabávať, tak kopnem do seba drink a chcem sa nenápadne vytratiť, ale môj plán odhalí Kajo, ktorý ma chytí za ruku a natočí si ma k sebe.
„Čo to je dnes s tebou?“ opýta sa ma a pozrie mi do očí.
„Nič.“ ty aj všetci z mojej partie plánujete stráviť leto mimo mesta a mňa tu necháte samého, nemám tu žiadnych kamošov iba vás, tak mi povedz, ako by si sa cítil ty na mojom mieste? Jasné, ešte je tu pár chalanov okrem vás, ale tí si na mňa spomenú, len keď potrebujú zaplatiť panáka, tak ma zavolajú si vypiť.
„Vážne?“
„Áno.“ pokračujem v mojom klamstve.
„Tak sa poď baviť, asi sa takto po kope stretneme najbližšie až za pár týždňov.“
„Máš pravdu, tak si to poďme užiť.“ súhlasím s ním a snažím sa nedať najavo, koľko žiaľu u mňa vyvolala jeho predošlá veta, že sa nejaký čas neuvidíme.

Sme ešte stále na diskotéke a bavíme sa o všetkom čo nás napadne. Blíži sa druhá hodina a von je tma ako v ri ... ako vo vreci. Zajtra ráno už všetci idú cestovať a tak sa pomaly blíži čas, kedy sa budeme musieť na tých pár týždňov odlúčiť. U baru objednám pre nás šiestich šampanské a vrátim sa ku stolu, kde na mňa čaká moja partia. Ach, ako to len ja bez nich prežijem. Čo vlastne budem robiť cez prázdniny? Asi sa unudím k smrti.

Prichádzam ku stolu a sadám si. O chvíľu neskôr príde barmanka a ukladá nám na stôl poháre so šampanským. Ujmem sa toho môjho a postavím sa. Idem povedať prípitok. Dúfam, že sa udržím na nohách, opäť si ten alkohol nejako nedokážem ustriehnuť.
„Moja milá nekultivovaná partička.“ začnem s oslovením, vďaka ktorému vybuchnú od smiechu a ja si po piatich minútach myslím, že ten príhovor už ani nedokončím.

Ukľudnili sa po dvadsiatich minútach, počas ktorých som si musel sadnúť, lebo alkohol začal robiť svoje a ja som nevládal stáť. Opäť sa postavím a idem pokračovať v príhovoru.
„Dnes tu oslavujeme koniec školského roka, čo je super správa, ale horšie je, že každý odchádzate niekam mimo mesta a my sa neuvidíme pár týždňov. Dúfam, že sa vám bude páčiť tam, kde budete a pripíjam na našu partiu. Budete mi tých pár týždňov chýbať. Mám vás rád. Do haj*lu, takúto citlivku zo mňa robí alkohol. Nevšímajte si ma.“ začali mi vlhnúť oči, tak som si dal ruky na tvár a utiekol som na pánske toalety.

Správam sa ako nejaká precitlivená baba. Vpálim do prvej kabínky a chcem sa tam zamknúť a začať plakať. No zrazu sa na kabínke rozrazia dvere, je zázrak, že Kajo nevyrazil pánty z dverí. Ani sa nestihnem spamätať a chalani ma už ťahajú von z kabínky. Potom ma uväznia v akomsi kruhu, ktorý okolo mňa vytvoria a vrhnú sa ku mne do objatia. Ďakujem chalani, už ste ma kompletne rozplakali, som totálne dojatý a revem ako decko. Všetci ma hladkajú a objímajú. Mám chuť ísť s nimi do šestky.

Vyšli sme z pánskych toaliet, už som sa trošku ukľudnil. Som im veľmi vďačný za to spoločné objatie. Mám naozaj super kamošov, ani sa nesmiali, že som sa rozplakal, dokonca sa mi zdalo, že už ani im k plaču veľa nechýbalo. Jednoducho sme sa našli, záleží nám na sebe, každý sa vždy o toho druhého zaujíma, sme jednoducho super partia kamarátov.

Už je 5 hodín nad ránom, vonku začína svitať a my stojíme pred klubom a lúčime sa. Zajtra už všetci cestujú, teda až na mňa, ja ostávam tu. Potľapkávame sa navzájom po pleci a prajeme si pekné prázdniny. Kajo to chudák schytal a bude musieť ma podopierať cestou domov.

Pred domom sa s Kajom rozlúčim dvoma dlhými objatiami, tak rozkošne sa usmieva. Asi mu moje správanie príde smiešne. Mám pocit, že ho asi ani nepustím.
„Dávaj na seba pozor, budeš mi chýbať.“ hovorím mu a rýchlo pár krát zamrkám očami, aby som zahnal prichádzajúce slzy.
„Neboj sa, za pár týždňov sa uvidíme.“ povie mi optimisticky. Alkohol mi nerobí dobre a ja cítim, že obsah môjho žalúdka sa pýta von.
„Akosi si zmenil farbu, viem, čo bude teraz nasledovať, ale vidieť to nechcem. Tak sa maj, a neboj, všetko bude fajn.“ rýchlo ma objíme a uteká preč. Akurát včas, inak by to schytala jeho košeľa.

Do domu sa vkrádam potichu ako zlodej, aby som nezobudil Janku. Podarilo sa, Janka zrejme tvrdo spí, pretože ju neprebudí, ani keď sa potknem o schod, ale našťastie sa stihnem rýchlo zachytiť o zábradlie a som šťastný, že som to ustál. Teraz smer kúpeľňa, kde precízne vyprázdnim obsah môjho žalúdku, osprchujem sa a konečne idem do postele.

Prebúdzam sa, je ráno, pozriem sa na hodiny, omyl, je poobede, spal som do tretej poobede. Ako prvé si spomeniem na moju partiu, chalani sú už na ceste, už sú všetci mimo mesta na pár týždňov. Zrazu sa mi nechce ani vstávať z postele. Som rozbitý z alkoholu a to, že som ostal v tomto meste bez kamarátov mi na nálade ozaj nepridáva. Zatváram oči, že idem pokračovať v mojej obľúbenej činnosti a tou je spánok. Pomaly sa odkrádam do ríše snov, kde nemusím premýšľať nad realitou. Zrazu ma zo sna vytrhne klopanie na dvere.
„Tobiašiček.“ áno, tak takto ma volá len moja sestrička Janka. To oslovenie sa jej veľmi páči, no, aspoň niekomu. Dala mi ho keď som mal 3 roky a od vtedy ma volá takto stále, raz som jej navrhol, že už by ma mohla prestať takto oslovovať a ona sa skoro rozplakala. Vôbec tomu nechápala, že prečo by ma tak nemohla volať, nechce si priznať, že jej maličký braček už vyrástol. A tak ma takto oslovuje aj naďalej a ja nemám toľko krutosti, aby som jej na rovinu povedal, že si to neprajem.
„Tobiašiček, no tak vstávaj, už je poobede, poď sa naobedovať, urobila som kura s ryžou.“ s týmito slovami vojde do mojej izby. Ešte viac sa zachumlám do paplóna, snažím sa robiť, že tu ani nie som, čo mi veľmi nejde, pretože očividne si ma všimla a prišla až ku posteli. Som strašne unavený a tak sa ani neunúvam držať viečka otvorené na dlhší čas, ako jednu sekundu, počas ktorej som sa Janke stihol pozrieť len do tváre, aby som sa uistil že je to ona. To bola ale osudová chyba, nevšimol som si, že Janka drží v ruke vedro s vodou a tak teraz behám po izbe ako splašený kôň, a snažím sa rozdýchať ten šok z ľadovej vody. Janka sa očividne na mne dobre baví, chichoce sa tak, že hodila sebou o zem a normálne sa mi tu prevaľuje zo strany na stranu v záchvate smiechu. Tomuto sa hovorí dobré ráno.

Janku som jemne vykopol z mojej izby a išiel som sa usušiť. Potom som išiel do kuchyne, kde už sedela za stolom a čakala na mňa, aby sme sa mohli spoločne najesť. Kura s ryžou, mňam, jedno z mojich najobľúbenejších jedál. Nezjedol som celú porciu, a tak som si vyslúžil Jankin prebodávajúci pohľad. Našťastie si odpustila akúkoľvek poznámku a tak som v kľude išiel do izby, teda presnejšie do kúpeľne a rovno sa osprchovať, pretože som na sprchu takmer zabudol, vlasy mám celé rozcuchané a tak aby som si ich nemusel rozčesávať si ich idem rovno umyť. Dávam si na ne polovicu tuby s kondicionérom. Pri rozčesávaní sa mi podarilo zlomiť hrebeň, ktorý sa mi zamotal do vlasov a keď som s ním silno šklbol, tak to neprežil, no našťastie mám ešte jeden hrebeň a tak som mohol dokončiť svoj boj: moje kratšie blond vlasy proti hrebeňu.

Pri rozčesávaní som si spomenul, ako jedna moja spolužiačka, ktorá je fanatička na vlasy, si minule normálne zobrala pravítko a začala mi merať dĺžku vlasov, zistila, že ich mám 10 centimetrov dlhé a na dotyk jemné. Potom tam začala robiť ešte podrobnejší rozbor mojich vlasov a zistila, že končeky vlasov nemám rozdvojené, a začala sa rozčuľovať, aké je to nespravodlivé, že mám vlasy v tak perfektnom stave. Pri pohľadu do mojich modrých očí si ešte odfrkla, že prečo nie je blondína so zdravými vlasmi aj bez špeciálnej starostlivosti a s modrými očami. Dopadlo to tak, že chytila hysterický záchvat s predslovom, ako je všetko nespravodlivé a ako sa ona môže na to všetko zvysoka vys*ať.

Po dlhom súboji sa mi nakoniec podarilo rozčesať si vlasy. Bez premýšľania som sa obliekol do čiernych riflí a čierneho trička. Kráčam ku dverám a až teraz si začínam uvedomovať, čo vlastne robím. Je sedem hodín a vonku sa začína stmievať. Som zvyknutý o takomto čase sa prechádzať s partiou po meste a ísť si niekam sadnúť sa najesť. Áno, najesť, nie piť, nie som nejaký alkoholik, len občas si vypijem, aj keď posledné dva dni som to trochu s tým alkoholom preháňal. Z môjho uvažovania ma vytrhne hlas Janky.
„Tobiašiček, kam ideš?“ opýta sa ma.
„Idem sa prejsť do parku.“
„Sám?“
„Nie.“
„Chalani z tvojej partie sú mimo mesta, tak s kým?“
„Ako vieš, že sú mimo mesta?“
„Povedal si mi to, ale aj tak by mi to došlo, podľa tvojej nálady, ktorý sa nachádza na bode mrazu.“ áno, už si spomínam, spomenul som jej to. Moju náladu jej nemám ako obhájiť, pretože má pravdu.
„Idem do parku s kamarátom.“
„Len, či ma neklameš.“ Jasné, že klamem, veď samého by si ma nepustila.
„Nie, neklamem, ahoj.“
„Dávaj na seba pozor, ahoj.“

Vychádzam z domu. Jankin výsluch som prežil bez ujmy na zdraví. Musel som ju oklamať, príliš sa o mňa bojí a určite by ma nepustila do mesta samého a ešte v čase, keď sa stmieva. Mám šťastie, že sa ma nepýtala, na meno kamaráta s ktorým plánujem ísť do parku, vážne neviem, aké meno by som si tak na rýchlo vymyslel. Len dúfam, že Janka na toto moje malé klamstvo nepríde. Bojím sa, že by ju to mohlo sklamať a stratila by vo mne dôveru a už by mi neverila.

Prechádzam sa po meste, neviem, kam mám ísť, tak len tak chodím a blúdim. Cítim sa akosi sám, pravdaže mám Janku, ale tá moja banda mi fakt chýba. Začínam byť precitlivený a to v sebe nemám ani alkohol. V diaľke vidím bar, v ktorom som už dlho nebol. Viem, že žiadne problémy sa nikdy nevyriešia alkoholom, teda až na problém, kedy sa ti nedá vyvracať, vtedy ti alkohol vyprázdni celý obsah žalúdku a tebe sa zdá, že si vyvrátil aj to, čo si nezjedol. Bože, aké nechutnosti vám tu hovorím, no čo už, zvykajte si, som chalaň, mám 17 rokov, vari odo mňa neočakávate, že sa budem vyjadrovať intelektuálne. To by ma zaujímalo, odkiaľ som vyhrabal toto slovo. To sa čudujete, čo? To ste nečakali, priznajte sa. To som nečakal ani ja, prekvapujem sám seba, no aký som ja inteligentný. Ale teraz mám už pred sebou bar, takže plnou parou vpred.

Vchádzam do baru, je celkom plný, vidím ľudí rôznych vekových kategórií. Tí starší len tak popíjajú a rozprávajú sa. Tí mladší súťažia, kto toho viac znesie, také detinské, piť z frajeriny. A prečo som tu vlastne prišiel ja? Prečo idem zase piť? To, že sa opijem predsa nič nezmení na veci, že kamoši budú pár týždňov preč. Tá chvíľa, keď sa človek opije, zabudne na všetko, čo ho ťaží a je mu dobre, mi za to vážne nestojí, hlavne keď viem, že potom prídu neskutočné bolesti hlavy. A najhoršie je, že po vytriezvení príde opäť realita. Nezmenená realita, alkohol nič nezmení, len otupí myseľ a človeku je chvíľu dobre.

Znovu sa pozriem na tie decká. Už ani nemám chuť piť. Tak to som na tom už vážne zle, keď si sám dokážem povedať, dokonca v bare, že nejdem piť. Tak toto je fakt divné. Nespoznávam sám seba. Som zo seba úplne mimo, keď sa obraciam a vychádzam z baru. Kamoši by asi dostali záchvat smiechu, že čo to robím. A čo to vlastne robím? Tak to by zaujímalo aj mňa. Stojím pred barom v ktorom som sa zdržal asi 2 minúty. To je môj rekord. Najkratší čas aký som bol kedy v bare. Dokonca ani pred rokom, keď ma vyhodili z baru hneď ako ma uvideli, pretože som tam deň pred tým rozbil pár fliaš, som sa v tom bare zdržal dlhšie ako teraz. Neviem, čo sa to so mnou deje. Žeby som už dostal rozum a uvedomil si, že by som nemal piť? ... Hahaha, to pochybujem. Na rozum to u mňa ešte pár rokov nevyzerá.

No dobre, zhrňme si to. Stojím pred barom, svoje prázdniny nevidím ružovo, asi sa doma unudím k smrti, momentálne sa neviem ani rozhodnúť, či si mám ísť vypiť, alebo nie. Určite by ste nechceli byť v mojej koži, a to si predstavte, že ja musím žiť sám so sebou. To je fakt otrava.

Rozhodol som sa. Z pitia dnes nič nebude. Bar pred ktorým stojím sa nachádza len kúsok od môjho domu. No, presnejšie je to môj a sestrin dom. Kráčam domov. O chvíľu už stojím pred dverami a premýšľam, či sa predsa len nevrátim do toho baru. No nie som ja schizofrenik? Tobias schop sa! Prestaň rozmýšľať nad blbosťami a sústreď sa na dôležité veci! Áno, dôležité veci, začínam rozmýšľať, či prídem na nejakú dôležitú vec. Zisťujem, že rozmýšľanie príliš bolí, po minúte to vzdávam. Ale jedna dôležitá vec ma predsa len napadla. Môj žalúdok, som hladný. Dúfam, že Janka prichystala niečo dobrého na večeru. Jej kuchárske umenie je famózne.

Otváram dvere od domu. Nakuknem sa dovnútra a vidím, že Janka je v kuchyni, čo je dobré znamenie. Je deväť hodín, síce už je vonku tma, ale nie je to tak neskoro, aby som sa musel potichu zakrádať do izby, a tak si to namierim rovno do kuchyne.
„Ahoj Tobiašiček, ako bolo v parku?“ pýta sa ma sestra. Jasné park, tam som jej hovoril, že budem.
„V pohode.“ odpovedám jej.
„Urobila som obložené chlebíčky, vezmi si.“
„Ďakujem.“ poviem a už si beriem na tanier dva chlebíky.
„Sú výborné.“ pochválim ju a ona sa poteší.
„Ostatné dám do chladničky, potom si ešte zober.“ povie mi a odkladá chlebíky.
„Spoľahni sa.“ poviem s náznakom humoru, ale v zapätí si uvedomím, že toto nie je zrovna téma, na ktorej by sa Janka zasmiala.
„To by som sa chcela.“ už zase začína. Dobre, možno jedávam menej ako by som mal, ale ja na tom nič zlé nevidím. Jedávam asi tak o polovicu menej ako moji rovesníci, ale mne to stačí. Tak jednoducho nepotrebujem toľko jesť. Nechápem prečo to Janke tak vadí. Už pár krát sme sa kvôli tomu dosť pohádali. Neznášam keď sa hádame. Viem, že mi chce len dobre, ale trochu to už preháňa, keď mi začne hovoriť, že som samá kosť a koža, alebo že vyzerám ako chodiaca kostra. To nie je pravda! Ale nechcem začínať hádku a verím, že sa ani ona so mnou nechce hádať, tak na jej slová nereagujem.

Sedím s Jankou v jedálni a dojedáme chlebíky. Zrazu sa Janka na mňa zadíva. Poznám ten výraz. Niečo na mňa chystá. Ten jej šibalský úsmev. Ak tu na mňa vypáli nejakú blbosť, tak ju vážne zabijem, ale tak bratsky, pomaličky, poriadne si to vychutnám. Zase trepem kraviny, Janke by som ublížiť nedokázal a ani ona mne, na to sa máme príliš radi. Veď predsa máme len jeden druhého a sme si najbližší. No, ale späť k jej záhadnému úsmevu, fakt sa mi to nepáči.
„Tobiašiček.“ začína opatrne, oslovením. Tak toto je vážne.
„Áno Janka?“
„Niečo by som ti chcela povedať.“
„Počúvam.“ najradšej by som si zapchal uši, v skutočnosti vôbec nechcem vedieť, čo chce povedať. Mám také tušenie, že sa mi to nebude páčiť. Ten jej tajomný výraz. Niečo si vymyslela, vie, že ma to naštve a teraz nevie, ako mi to má povedať. Jej nápady vážne stoja za to. Naposledy sa takto tvárila pred troma rokmi, keď mi oznámila, že ma prihlásila do skautského tábora. Dva týždne prežité ako skaut so skupinou decák, ktoré boli z toho v siedmom nebi mi poskytlo dokonalý traumatizujúci zážitok na celý život a moja schopnosť stratiť sa funguje stále sto percentne. Som zvedavý, čo si vymyslela tento raz.
„No tak Tobiašiček, netvár sa, ako päť minút pred smrťou.“ päť minút, to je kopu času, neviem, či sa dožijem jednej minúty.
„Ale, no, Tobiašičééék, tvoj výraz je kyslejší než citrón.“ už to začína, popoťahovanie môjho mena, toto je ozaj zlé, veľmi zlé!
„Viem, že teraz sú tvoji kamaráti mimo mesta.“ pozorujem ju, čakám, čo bude rozprávať ďalej.
„Mám pre teba prekvapenie.“
„Čože? Aké prekvapenie?“
„To sa dozvieš zajtra.“ počkať, čo má znamenať ten lišiacky úsmev, ktorý som na okamih zahliadol? Nestačím sa ani spamätať a Janka už odchádza z kuchyne. Oznámi mi takýto šok a potom nevie ani chvíľku počkať, či nedostanem infarkt?
„Počkaj! Ja žiadne prekvapenie nechcem!“ kričím za ňou.
„Nepočúvam ťa!“
„Tak aspoň mi povedz o čo ide.“
„Zajtra sa to dozvieš.“ tvrdohlavosť máme s Jankou spoločnú, takže ako náhle povie, že zajtra, tak skôr ako zajtra sa to od nej nedozviem, to som zvedavý, čo si na mňa prichystala. A prečo som zvedavý? Vlastne to ani vedieť nechcem. Ale som si takmer istý, že do tábora sa ma poslať nechystá, pretože som ju oboznámil s faktom, že ak ma ešte niekedy bude chcieť poslať do nejakého tábora, tak si radšej osobne zaplatím zoskok z lietadla bez padáka.

Vstávam zo stoličky a idem do mojej izby. Prezlečiem sa do pyžama. Líham si do postele. Zatváram oči a snažím sa zaspať. Predsa len som zvedavý na zajtrajšok aj keď vôbec netuším čo mám čakať. Podľa Jankinho správania vôbec neviem na čo sa mám pripraviť. Prečo mi nepovedala o čo ide? To je moja posledná nezodpovedaná otázka predtým, ako sa ponorím do ríše snov.

Dodatek autora:: 

Ahojte. Smile Pevne dúfam, že sa Vám moja poviedka bude páčiť. Smile ... V podstate som v tomto nová, zatiaľ som napísala len jednu jednorazovú poviedku a teraz som sa rozhodla, že budem písať sériovku, toto je prvá kapitola, prajem Vám príjemné čítanie. Smile

4.4
Průměr: 4.4 (15 hlasů)