SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Mňa si neskrotíš! – 2. časť: Zoznámenie

Môj spánok bol nekľudný. Celú noc som sa prevracal zo strany na stranu. Podchvíľou som sa budil. Moja neznalosť o tom, čo na mňa Janka chystá mi nedovolila poriadne sa vyspať. Ak som spal tri hodiny, tak to je veľa. Spánok som po tom, čo som sa počas noci asi desiaty krát prebudil vzdal. Potom som už len ležal v posteli a premýšľal nad tým, ako sa bude dnešok vyvíjať. Kedy sa ja už konečne normálne vyspím?!

Kráčam ku zrkadlu, zase v ňom vidím neidentifikovateľnú bytosť, ktorú sa budem snažiť najbližšiu hodinu dať do podoby človeka. Chytám hrebeň, horko ťažko, ale predsa sa mi podarí po 20 minútach si rozčesať vlasy. Potom prichádza sprcha a čistenie zubov. Trvalo mi to všetko dokopy necelú hodinu. Tie kruhy pod očami už nie sú ani tak vidieť, aj keď sám tomu nechápem, ako to je možné. Som ešte stále unavený, neprebrala ma ani sprcha. Spať sa mi ale aj tak nebude dať, som príliš napätý na to, aby som zaspal. Čo len môže byť to Jankine prekvapenie? Dúfam, že ma nechce zoznámiť s nejakou babou a dúfať, že sa do nej zamilujem, lebo to sa nikdy nestane. A mne sa ešte nechce najbližších pár rokov vymýšľať stratégiu, ako Janke oznámiť, že som gay. Kým nebude vidieť moje správanie k dievčatám, tak nezistí, že ma nepriťahujú a ja ju môžem oblbovať tým, že som už dievča mal, ale neklapalo nám to.

Po krátkom vnútornom monológu kráčam dole po schodoch. Už z diaľky vidím, že v kuchyni stojí Janka a usmieva sa. Zase ten tajomný úsmev, ja sa z nej zbláznim. Nech mi to už vyklopí! O čo tu sakra ide?! Som totálne duševne rozhádzaný, ale navonok sa usmievam ako blb, aby Janka nezistila moje psychické rozpoloženie. Som z toho jej správania úplne na nervy! Pomóc!

„Dobré ránko Tobiašiček, ako si sa vyspinkal?“ opýta sa ma Janka. Ako? Kvôli tebe som takmer vôbec nespal.
„Dobre.“ prečo Janku zase klamem? Veď je to moja sestra, mal by som byť k nej úprimný. Ale predsa nechcem na ňu pôsobiť ako nejaká vynervovaná troska, ktorá kvôli jej prekvapeníčku nespala. Dosť, že presne takto momentálne pôsobím sám na seba. Páni, moja psychika bude za chvíľku v rujinách, zdá sa mi to, alebo tie moje vnútorné monológy vediem nejako často? Úžasné, rozprávam sa sám so sebou. Dúfam, že nie som schizofrenik. Ježiši, zase to robím, mal by som začať preferovať dialógy s ľuďmi, ale keď mne sa samému so sebou tak dobre rozpráva. Bože, ja som vážne úplne mimo. Zase ma z mojich myšlienok do reality dostane Janka. Prečo ma vytrhla z môjho vnútorného sveta? Mne sa tam tak páčilo.

„Ehm ... Tobiašiček? Aj ja som sa dobre vyspinkala, ak ťa to zaujíma.“ nezaujíma, ale nevadí. Ale zaujíma, len som na ňu nabrúsený.
„Tak to som rád.“ pozor, pozor, je tu historický moment, prvý krát za dnešný deň sa mi na tvári objaví pokus o úsmev. No tak, Tobias, ideš, ty to dáš, ešte trochu nadvihni kútiky a bude to. Mal by som si zohnať nejaký svoj fanklub, ktorý ma morálne podporí. Áno, potrebujem psychickú podporu a nejaký transparent s nápisom: Tobias do toho, ty to zvládneš, ty si kráľ ty to dáš, ty na to máš! ... Zase tá moja fantázia. Moji fanúšikovia sú úžasní, len škoda, že sú len v mojej hlave.

„Tobiašiček, deje sa niečo?“
„Nie.“ jasné, že deje, do kedy ma budeš ešte takto napínať, trápiť, terorizovať?
„Aha, ty si nervózny z dneskajšku, však?“ bingo!
„Ani nie.“
„Nehraj to na mňa.“
„Nič nehrám.“
„Tak to prekvapenie ti prezradím až zajtra.“ to si robí srandu?! Na to zabudni, vyklop to, lebo ma tu klepne!
„Ako myslíš, mne je to jedno.“
„Tak fajn.“ povie s ľadovo kľudným hlasom.
„Fajn.“ ach, čo to zase meliem, chcem to vedieť hneď teraz.
„Okamžite to vyklop!“ už som to nevydržal.
„Veď si to vedieť nechcel, či?“
„No tak, Janka.“
„Tak dobre. Vlastne ti to nepoviem, rovno ti ho ukážem, to prekvapenie príde za takých 15 minút.“
„Čože? Príde? To prekvapenie má nohy? Čiže je to človek?“
„Páni, Tobiašiček, tebe to ale páli. Snáď mi nechceš povedať, že ten tretí tanier s jedlom položený na stole si si ešte nevšimol.“
„Čo?“ Pozriem sa na stôl, naozaj sú tam tri porcie a každá jedna obsahuje rezne a šalát. Moja porcia je síce najmenšia, ale zase mi Janka nabrala príliš veľa. Celé to isto nezjem. Netrpezlivo sa pozerám na hodinky, už stopujem, kedy prejde 15 minút. Je presne dvanásť hodín a 12:15 by sa tu malo zjaviť to prekvapenie. Predpokladám, že to bude nejaká brunetka s hnedými očami, alebo blondínka s modrými očami. To sa už fakt teším. Bože zober si ma k sebe v najbližších minútach, ja to prekvapenie vážne nechcem vidieť, alebo ak ma nechceš tak mi rezervuj peklo, len prosím nech je to rýchlo.

Zrazu počujem zazvoniť zvonček. Do ri*i, boh, diabol, pohnite si! Zoberte ma odtiaľto, rýchlo! Tí hore si vážne dávajú na čas. No super, nestihli to. Dvere sa otvorili a ja som ešte stále na Zemi, dokonca to vyzerá tak, že boh s diablom sa dohodli, že si ma nezoberú.

Pozerám sa na otvárajúce sa dvere. Otvárajú sa pekelne pomaly, ak sa hneď teraz dotyčná osoba neukáže, tak tie dvere vyrazí a tú osobu s nimi privalím. No konečne, dvere sa už otvorili, ale to čo tam uvidím ma úplne zarazí. Je tam nejaký muž?!

Ahojte, volám sa Christián Chidor a som jedináčik. Mám 24 rokov. Chodil som na 8 ročné gymnázium, tak som ako keby rovno preskočil deviatu triedu a tak som už v takomto mladom veku v máji úspešne dokončil 6 ročné štúdium na lekárskej fakulte, ale keby som nechodil na 8 ročné gymnázium, tak aj ja ukončím štúdium v 25 rokoch, ako moji spolužiaci. Dokonca som skončil s červeným diplomom, sám neviem ako sa mi to podarilo. Čiže v skratke, som doktor.

Po ukončení štúdia som si mohol vybrať všelijakú špecializáciu, napríklad internista, chirurg, neurológ, očný lekár alebo ortopéd, alebo kopu iných špecializácií. A čo som si vybral ja? Neuhádnete. Vybral som si pediatra. Čiže som doktor pre deti a dorast. Chodia ku mne deti vo vekovej hranici od novorodenca do 25 rokov. Mám jedného pacienta, ktorý má 25 rokov, čiže je starší ako ja, to je ale sranda, aby som robil pediatra a mal staršieho pacienta ako som ja. Ale už sa preradil k inému doktorovi, ktorý je teraz jeho obvodným lekárom.

A prečo som si vlastne vybral robiť pediatra? Je to jediný odbor, pri ktorom si z času na čas užijem aj trochu srandy. Baví ma počúvať výhovorky detí, čo všetko ich bolí a pritom sa jedná len o písomku z matematiky alebo z nejakého iného predmetu. Zabávam sa na tom, ako klamú a myslia si, že im naletím. Vždy ich prekuknem a občas ešte ani nestihnú odísť z mojej ambulancie a už ich rodičia kárajú, dávajú prednášky a sľubujú výprask.

Ale odbor pediatra je aj dosť namáhavé povolanie, napríklad keď vyšetrujem nejaké batoľa, ktoré ešte nevie povedať čo ho bolí. Na to musím prísť ja. Ale zatiaľ sa mi darí. Je to síce len mesiac, čo som si tu v meste otvoril svoju ambulanciu, ale už mám dosť pacientov. Sestričku nemám, v ambulancií pracujem sám, vystačím si. Nepotrebujem mať zbytočné výdaje na sestričku, keď to zvládam aj bez nej.

Moji obaja rodičia majú vlastnú nemocnicu v Taliansku, čo sa od Slovenska nachádza dosť ďaleko. A vlastne to vďaka nim som si v tomto meste mohol otvoriť ambulanciu. Dokonca tu mám aj vlastný dom, teda skôr vilu. Moji rodičia sú bohatí, dali mi tu postaviť vilu, vybavili mi priestory na ambulanciu a dali finančné prostriedky na to, aby som si ju zariadil podľa svojich predstáv. Posielajú mi každý mesiac veľké množstvo peňazí, z ktorých by som mohol luxusne žiť aj bez toho, aby som pracoval, ale predsa len som sa rozhodol, že sa postavím na vlastné nohy, preto som si tu zariadil svoju vlastnú ambulanciu.

Ako som spomínal, je to asi mesiac čo pracujem ako doktor a už som si aj vybavil dovolenku na dva mesiace, to sa mi tá moja práca pediatra pekne začína. Mesiac pracujem a dva mesiace idem oddychovať, našťastie hneď vo vedľajšom meste má vlastnú ambulanciu môj spolužiak z medicíny a zároveň môj najlepší kamarát Viktor, ku ktorému budú chodiť moji pacienti v čase mojej dovolenky. Viktor je tiež jediný človek okrem mojich rodičov, ktorý vie o tom, že som gay. Ako aj moji rodičia, aj on ma berie takého aký som a nevadí mu to. Sme jednoducho najlepší kamaráti.

A čo vlastne teraz robím v tomto dome? Janka je moja kamarátka, zoznámili sme sa cez jednu moju spolužiačku, ktorá s ňou chodila na strednú školu. Keď som sa Janke pred dvoma mesiacmi ozval, že budem bývať v tomto meste tak bola milo prekvapená. Asi tak dva kilometre od jej domu je postavená moja vila, Janka si všimla, že sa v tomto meste stavia luxusná vila, ale ani len netušila, že v nej budem bývať ja. A keď som jej povedal, že budem tu mať aj vlastnú ambulanciu, ktorá sa nachádza necelé tri kilometre od ich domu, bola taká nadšená, že ku mne prehlásila svojho brata od jeho obvodnej lekárky. Bola naozaj šťastná, aj keď ja som bol trochu zaskočený, prečo sa tak náhle rozhodla svojho brata prihlásiť do mojej lekárskej starostlivosti.

S Jankou sme sa videli asi pred dvoma dňami, prišla do mojej ambulancie a doniesla mi zdravotnú kartu svojho brata. Všimol som si, že už 4 roky nebol u svojej doktorky. Tak už asi chápem, prečo ho Janka prehlásila ku mne. Určite sa to ani jej nepáčilo, že už takto dlho nebol na prehliadke u lekárky. Ako jeho nový obvodný lekár nedovolím, aby mal aj u mňa takéto absencie. Janka mi hovorila, že ku doktorke nešiel ani keď mu volala na mobil, že sa má prísť ukázať aspoň na preventívnu prehliadku. Jednoducho ju vôbec nenavštevoval.

Janka mi povedala, že ona bude naďalej chodiť ku svojej doktorke, pretože sme kamaráti, tak aby to nenarušilo naše kamarátstvo. Ach áno, Janka ani len netuší, že mňa priťahujú muži a nie ženy. No, ale po pravde ani nechcem, aby to vedela. Momentálne s nikým nechodím, ale už som pár vzťahov mal, aj keď neboli vážne, väčšinou išlo len o jedno ... ehm ... asi viete čo myslím ... dobre, väčšinou išlo len o sex, ste spokojní?! ... I keď ja som bol po sexe vždy spokojný.

Pri tej príležitosti, ako mi Janka doniesla do ambulancie zdravotnú kartu svojho brata mi spomenula, že jej brat je teraz trochu smutný z toho, že všetci jeho kamaráti sú mimo mesta a on teraz nemá s kým tráviť čas. Nechtiac som sa prekecol, že teraz som si vybavil na dva mesiace dovolenku, ale povedal som jej to preto, aby mi závidela, ale namiesto toho ma zavolala na obed ku ním domov a keď som chcel zaprotestovať, tak nahodila svoj prosiaci výraz a ja som ju nedokázal odmietnuť. Som slaboch, takto skočiť na ženské zbrane a to som gay. Zavolala ma na obed ku ním domov.

Teraz stojím medzi dvermi a ten chlapec, Jankin brat sa na mňa vyjavene díva a mám pocit, že si ma už dobrých tri krát premeral od hlavy po päty, ale v tomto nepoľavujem ani ja, ja som si ho premeral už asi 6 krát, ani neviem či to bolo z hľadiska doktor a pacient, alebo gay a jeho budúci partner.

Je naozaj veľmi pekný a roztomilý, ale čo ma trochu zarazí je jeho postava, zdá sa mi až príliš chudý, to by ma zaujímalo koľko jedáva. Z mojich myšlienok ma vytrhne Jankin hlas.
„Takže Tobiašiček, toto je to prekvapenie.“ pri tom, ako osloví svojho brata sa mi dosť viditeľne nadvihnú kútiky, dobre, že nevybuchnem od smiechu. Snažím sa to skrývať, ale myslím, že si to ten “Tobiašiček“ všimol a začne ma prebodávať pohľadom. Táák roztomilé, len sa nad tým uškrniem.

Janka sa chytá opäť slova.
„Takže teraz vás zoznámim, Christián toto je Tobias, Tobias, toto je Christián.“ povie Janka a pohľadom roztržite pozerá na mňa a na Tobiasa.

„Volaj ma Chris, teší ma.“ natiahnem k nemu ruku.
„Tobi, aj mňa teší.“ podá mi ruku. Stisk má celkom dobrý, ale v stisku nepoľavujem ani ja.

To ako vážne? Toto je to prekvapenie? Ide ma šľahnúť, ale snažím sa to nedať najavo. Mám taký divný pocit, že on tu nezostane len na obed. Že on nie je len návšteva, ktorá príde na pár hodín a odíde. V tomto je niečo iné, pretože návštevy mi zvykne Janka ohlásiť, že kto a kedy príde, aj keď už pekne dlho u nás žiadna návšteva nebola. Ale s týmto chalanom je to iné, Janka z toho urobila akési tajomstvo, povedala, že má pre mňa prekvapenie a tajila mi, čo to je. Za žiadnych okolností mi to nechcela prezradiť skôr, ako si to naplánovala, čiže až teraz zisťujem, čo je tým prekvapením.

Ten chalan vyzerá mlado. Stojíme medzi dvermi, vyklepane, šokovane a vlastne úplne mimo na neho hľadím. Najskôr ma napadne, že Janka zistila, že som homosexuál a chce ma s ním dať dokopy, ale to predsa nemohla zistiť a keby to zistila, tak určite by sa so mnou najskôr porozprávala.

Keď nás Janka začne predstavovať som naozaj šťastný, že ma osloví ako Tobiasa a nie ako Tobiašičeka. Potom Christián natiahne ku mne ruku a hovorí, že ho môžem volať Chris. Jeho natiahnutú ruku prijmem a hovorím mu, že ma môže volať Tobi. Jeho stisk je dosť silný, možno s ním chce dať najavo, že ho mám rešpektovať, lebo je starší. No to sa nestane. Zatiaľ sa snažím vystupovať normálne, dokonca sú tam aj náznaky, že dokonca vystupujem milo, ale keď zistím prečo presne tu je a nebude sa mi to páčiť, tak sa moje správanie zmení.

Tým mojim stiskom sa mu snažím dať najavo, že by mal mať ku mne rešpekt. Zdá sa mi byť zatiaľ v pohode, ale prvý dojem chcem zanechať a chcem dať najavo, že som starší a nemal by si do mňa dovoľovať. Výškou mi je asi tak po bradu, možno trochu vyšší. Takú nádhernú modrú farbu očí, akú má on som ešte nevidel. Zdá sa mi, že nad niečím rozmýšľa a pritom sa tak prefíkane pousmeje, no zatiaľ to budem ignorovať.

Pri predstave aký viem byť, keď sa mi niečo nepáči sa pousmejem. Potom sa ešte raz na neho zahľadím, má krátke tmavé vlasy, hnedé oči, je vyšší ako ja a jeho postava je mierne vyšportovaná.
„Predstavovanie by sme už mali za sebou, tak sa ide jesť.“ ozve sa Janka a už nás oboch ťahá za ruky do jedálne ku stolu. Sadám si na stoličku pred najmenšiu porciu, Janka si sadá vedľa mňa a Chris si sadá oproti nám. Všetci si poprajeme dobrú chuť a začíname jesť.

Janka nás oboch dotiahla do jedálne a posadila ku stolu. Všimnem si, že Tobi má pred sebou o dosť menšiu porciu ako ja a Janka. Zatiaľ som ticho, ale vôbec sa mi to nepáči. Len hľadím a čakám ako sa vyvinie situácia pri stole.

Len tak tam všetci sedíme a sme ticho. Zjem asi polovicu taniera a v tej druhej sa už len tak prehrabujem vidličkou. Stačilo mi to, už som najedený, len dúfam, že Janka mi tu nezačne dávať prednášky o jedle pred Chrisom.

Všimnem si, že Tobi zjedol sotva polovicu taniera a v tej druhej sa už len špára. Pravdepodobne to už jesť neplánuje. Ale prečo? Prečo jedáva tak málo? Už chcem položiť nejakú otázku, ale Janka ma predbehne.
„Tobiašiček, no tak, spapaj to všetko, veď som ti nabrala málo.“ ako som si myslel, Tobi nechce jedávať, takže Janka ho hladom nemučí, dokonca ho núti jesť, ale on nechce.

Akurát som pil, keď sa ozvala Janka, trochu som sa zakuckal. Nie len že mi tu začala dohovárať o jedle, ale ešte ma aj nazvala “Tobiašiček“.
„Nevolaj ma tak a zjedol som toho dosť.“
„To si nemyslím.“ zapojí sa do toho Chris, čo on sa do mňa vôbec stará? Prečo?
„S tebou sa nerozprávam.“ odpoviem naštvane. Nikto sa ho na nič nepýtal.
„Nepotrebujem tvoje povolenie, aby som sa pripojil do diskusie.“ povie Chris.
„Pripájaj sa do diskusie niekoho iného, a vyklopí mi už niekto prečo tu vlastne si?“ pozerám sa raz na Janku raz na Chrisa. Pohľadom mierim z jedného na druhého, som už vážne vytočený, každá poznámka o jedle ma vždy neskutočne vytočí. Nervózne čakám na odpoveď.
„Tobias, tak toto si prehnal! To bolo nezdvorilé!“ ozve sa Janka, už má nervy, dokonca ma oslovila tak, ako som krstený.
„Ser*m ti na zdvorilosť! Idem do izby!“ naštvane sa postavím od stola, div, že ho neprevrátim. Vybehnem schody a mierim do svojej izby. Zabuchnem dvere a rovno ich aj zamykám. Za sebou ešte počujem ako Janka na mňa niečo kričí, je to aj tak všetko jej chyba, dobre vie, ako reagujem, keď mi začne dávať kázania, že by som mal viac jedávať a keď mi ich ešte začne dávať pred niekým, momentálne pred Chrisom, tak to ma vážne vytočilo.

Takže náš Tobias nemá rád, keď ho jeho sestrička volá Tobiašiček, no mne to príde roztomilé, no ale asi sa cítil nepríjemne, keď ho takto oslovila predo mnou. Keď sa začnú rozprávať o jedle, všimnem si, že Tobi začne byť podráždený. Nerozumiem tomu, prečo je ohľadom jedla taký háklivý. Keď sa pripojím do diskusie, tak Tobi na mňa vyštekne. Tak už sa nám Tobi zafarbuje, je to spratek, ktorého si budem musieť skrotiť. No, ale držal sa statočne, chvíľku sa hral na dobrého a poslušného chlapčeka. Takmer som mu to uveril. No teraz sa má na čo tešiť. Keď vybehne od stola, trochu ma to prekvapí, asi tému: jedlo už Janka s Tobim riešila viac krát, a ako vidím neúspešne. Janka sa nahnevá, keď sa Tobi dosť nezdvorilým spôsobom opýta, prečo som tu. No ale takto by sa s Jankou rozprávať nemal. Staviam od stola, že pôjdem za ním mu dohovoriť, ale Janka ma chytí za ruku a stopne ma.
„Nikam nechoď, on sa za chvíľu ukľudní a príde sám.“ povie mi už celkom kľudným hlasom, zrejme takýto výstup nezažila prvý krát.
„Prosím ospravedlň ho, ospravedlňujem sa za neho, prepáč.“ povie Janka s previnilým hlasom.
„Ty sa nemáš za čo ospravedlňovať a cítiť previnilo.“ poviem jej a povzbudivo sa usmejem.

Chvíľu v izbe trucujem, ale potom sa rozhodnem, že vypadnem na čerstvý vzduch. Idem po schodoch, ani sa nepozerám okolo, môj pohľad je zameraný len na dvere, neviem sa dočkať kedy potiahnem kľučku a opustím túto dusnú atmosféru. Cítim tu obrovské napätie. Už otváram dvere, keď zrazu uvidím na dverách tuku, ktorá mi ich pribuchuje. Hľadím naštvane na tú ruku a cítim, ako sa začínam červenať, lebo už na mňa prichádza nová vlna absolútneho rozčúlenia.
„Ale, ale, ktože to vyliezol z izby? A kam sa chystáš? Takto sa zakrádať von, to sa robí?“ usmeje sa na mňa Chris. Ten úsmev, to je jasná provokácia. Mám chuť mu zlomiť tú ruku, ktorou mi pred nosom zabuchol dvere. Už mu chcem uštipačne odpovedať, keď sa zjaví Janka.
„Nikam nepôjdeš, kým sa Chrisovi neospravedlníš.“
„Na to zabudni, nemám sa začo.“
„Myslím, že máš, tvoje správanie k nemu nebolo pekné, poďte, ideme do obývačky.“ zavelí Janka a už opäť nás oboch násilnícky ťahá za ruky. V obývačke ma posadí na kreslo a ona s Chrisom si sadne na sedačku. Sú na mne štyri oči a verím tomu, že v najbližších minútach sa ich nezbavím. Už to vážne nevydržím, ešte stále ani len netuším, prečo tu Chris je, a tak bez rozmýšľania na nich vybafnem to prvé, čo ma napadne.
„Idete sa brať?“ taký výbuch smiechu aký nastal som ešte nezažil. Obaja sa tu váľajú po podlahe. Z toho mi dôjde, že svadbu asi neplánujú.

Prekvapí ma Jankin stisk, keď nás zase oboch uchmatne za ruky a odvláči nás do obývačky. Tobiho dá sedieť do kresla a mňa do sedačky, kde sa vedľa mňa posadí aj ona. Tobi si nás oboch prezerá rengenovým pohľadom, chcel by som vedieť, čo sa mu teraz premieta v mysli. A potom to príde, jeho otázka o tom, či sa ideme brať ma dostane do kolien, doslova. Zvalím sa na zem od záchvatu smiechu a nie som sám, Janka na to nie je o nič lepšie. Obaja sa váľame po zemi a snažíme sa nabrať nejaký vzduch do pľúc, už vážne lapám po dychu, ako môj smiech neprestáva. Pozriem sa na Tobiho, on tú otázku myslel naozaj vážne, už mu asi došla odpoveď, ale pre istotu mu ju potvrdím a snažím sa sformulovať pomedzi smiech aspoň jednu krátku vetu.
„Nie, brať sa nejdeme.“ len dúfam, že mi bolo rozumieť.

Počujem Chrisovu odpoveď, ktorá mi došla už aj samému. Už 20 minút sa váľajú po zemi a ich smiech neustáva.
„Dobre, ja idem teraz von, prídem za také tri hodiny, snáď už budete kľudní.“ poviem, keď ma už prestane baviť sedieť v kresle a dívať sa na tých dvoch ako sa začínajú dusiť, čo sa od smiechu nemôžu ani nadýchnuť. Po tom, čo sa začnem dvíhať z kresla sa obaja znovu posadia na sedačku a prestanú sa smiať, aj keď kútiky im ešte cukajú. Posadím sa naspäť do kresla, z ktorého som sa postavil, aby som sa nenápadne vytratil. Teraz sa mlčky pozeráme po sebe. Ticho preruší Janka.
„Takže,“ začne Janka.
„Teraz vám poviem, prečo tu dnes Chris vlastne je.“
„Vám? Ako to myslíš, že vám? Snáď iba mne, či?“ ozvem sa.
„Nie, prezradím to vám obom, ani Chris vlastne tak úplne netuší, prečo tu je.“

Do tejto chvíle som si myslel, že som sem prišiel len na obed, maximálne ako návšteva, proste len prehodiť pár slov, urobiť spoločnosť Jankinmu kamarátmi opustenému bratovi a večer sa vyparím a na celé toto divadielko z dnešného dňa zabudnem. Ale teraz? Čo si to Janka na nás prichystala? Som rovnako zarazený ako Tobi. To napätie by sa tu v tejto chvíli dalo krájať. ... Do čoho som sa to namočil? Kde som sa to dostal? Ako som to dopadol? Som v rukách jednej baby, ktorá sa asi načisto zbláznila, čo mi potvrdí jej psychopatický úsmev škodoradosti a spokojnosti, že sme obaja úplne mimo z toho, čo hovorí. Som úplne šokovaný a neviem, čo sa bude diať ďalej. Len pozerám na Janku a hypnotizujem jej ústa čakajúc, čo z nich vyjde. Teda presnejšie čakám na slová, ktoré vyjdú z Jankiných úst, lebo samozrejme nečakám, že by z nich vyšlo tisíc eur, aj keď by ma to určite potešilo. Už mi z toho asi preskočilo, Janka sa tu tvári ako najväčší psychopat sveta a ja rozmýšľam na tisíckou, ktorých mám doma kopu, aj keď ďalšia navyše by nebola od veci, ježiši, už zase to robím. Už viem, za tu tisícku by som mohol kúpiť Janke zvieraciu kazajku. Nie! Radšej si zaplatím pobyt v blázinci, to už asi so mnou nie je fakt niečo v poriadku, keď tu rozmýšľam nad všeličím iným, len nie nad dôvodom, prečo som vlastne dnes vkročil do tohto domu, v ktorom sa teraz nachádzam. Dobre, už začínam byť opäť normálny, prestávam o Janke rozmýšľať ako o bankomate, z ktorého mi vyjde tisícka a zameriavam sa na to, čo nám chce oznámiť.

Dodatek autora:: 

Tak a je to tu! Laughing out loud Smile ... Čo bude to prekvapenie? Čo si to Janka na Tobiho vymyslela? Jedno je isté, Tobimu to zmení celý život. Evil

5
Průměr: 5 (7 hlasů)