Mňa si neskrotíš! – 3. časť: Príživník

Netrpezlivo čakám, čo ide Janka povedať. Pozriem sa na Chrisa, je nervózny, asi je rovnako mimo ako ja, ani len netuší o čo tu ide. Z prvotného šoku nás preberú Jankine nasledujúce slová.
„Keďže Chris si vybavil dovolenku a ja s Tobiašičekom máme voľno, tak som sa rozhodla, že tieto dva mesiace strávime my traja spoločne.“ povie plná entuziazmu.
„Čože, to snáď nemyslíš vážne?!“ opýtam sa šokovane.
„Áno, myslím.“ odpovie mi Janka rozhodne.
„Janka, tebe preskočilo? Chris, zober si ju na starosti, si lekár, rob niečo.“ poviem zúfalo s nádejou, že tie slová Janka nemyslela vážne, ale to čo poviem s nikým ani nehne. Janka sa tvári stále nadšene a čo ma prekvapí, tak aj Chris nenápadne začne prejavovať radosť akýmsi zvláštnym úsmevom, ale prečo?

Tak a je to tu. Jankine slová ma prekvapia, ale keď počujem Tobiho reakciu naplní ma to škodoradosťou. Takže pozrime sa na to, Tobimu sa toto nepáči, čiže to znamená, že mne sa to páčiť bude. Takže teraz tu strávim dva mesiace, a skrotím si toho nezbedného Tobiho na poslušného chlapče. Jednoznačne sa má na čo tešiť.
„Myslím, že Janke nepomôžem, som síce lekár, ale na toto by potrebovala iného špecialistu, ja nie som psychiater.“ odpoviem na Tobiho otázku, ale ten Jankin nápad sa mi v skutočnosti celkom pozdáva.
„Tak ju aspoň odvez do blázinca a daj ju niekomu na starosti.“ milý Tobi, ani len nevieš, že odvoz do blázinca už čoskoro budeš potrebovať ty.
„Tak už dosť, nepreskočilo mi, som normálna!“ zapojí sa do našej diskusie Janka.

Áno, to už poznáme, závislý človek tvrdí, že nie je závislý a blázon tvrdí, že je normálny, isto, isto. Všetci ti veríme Janka. Vôbec si sa nezbláznila. Si úplne v poriadku. A ten tvoj nápad vôbec nie je do neba volajúca krav*na.
„Ehm, si jediná, ktorá si to myslí.“ reagujem na jej obhajobu, že je údajne normálna.
„Skôr ty si jediný, kto si myslí, že Janke preskočilo.“ Takže ty s ňou súhlasíš? To znamená, že my traja budeme dva mesiace spolu, ale ja ťa nenechám si tu nažívať len tak kľudne, urobím ti zo života peklo, práve si podpísal zmluvu s diablom. Byť v mojej blízkosti keď sa mi niečo nepozdáva sa rovná takmer samovražde. A toto sa mi rozhodne nepáči. Som tu najmladší a nikto ma tu nepočúva. Pochybujem, že tu moje slovo bude niečo platné. Ale ja sa určite tak ľahko nevzdám. Janka nám do domu doviedla príživníka, nie on je ešte horší ako príživník, on je nechutný parazit, ktorý sa príživnícky prisaje a pije krv ako pijavica. Budem mu liezť tak na nervy, že za pár dní odtiaľto utečie.
„Netuším, ako ťa táto myšlienka mohla napadnúť a jednoznačne to nie je dobrý nápad!“
„Ale Tobiašiček, čo sa ti na tom nepáči?“ opýta sa Janka.
„Úplne všetko.“
„Ale, no ták, bude to sranda, užijeme si spolu.“ presviedča ma Janka.
„Super, ale užívajte si bezo mňa, môžete rovno začať, ja idem preč.“
„A kam chceš ísť?“ začína Janka svoj výsluch.
„Von.“
„Prečo?“ to je snáď jasné, nie?
„Lebo tu to už nevydržím ani minútu.“
„Ale to budeš musieť, teraz budeme spolu všetci traja dva mesiace.“ to jedine vo sne. Aj keď by to bola skôr nočná mora.
„Buďte si spolu bezomňa, idem von.“ odpoviem jej.
„A čo chceš robiť vonku?“ zdúchnuť mimo mesta a už sa nikdy nevrátiť.
„To ešte neviem, ale hocičo je lepšie ako byť tu.“
„Ale Tobiašiček, zas to nie je až tak hrozné.“
„To teda je, užite si to tu spolu.“

„Ale my si to tu chceme užiť aj s tebou.“ poviem a pousmejem sa. Neviem ako Janke a Tobimu, ale mne táto moja veta vyznela trošku úchylne, je to asi tým, že som si hneď predstavil, že by sme išli do trojky. Ale z tej trojky by aj tak Janka asi moc nemala, keďže nie som na baby. Ale aspoň by sa mohla pozerať čo robím s jej bračekom. Som fakt tak perverzný? Takéto veci by ma napadať nemali.
„Verím, že ty si dokážeš užiť aj sám so sebou.“ toto vážne povedal? A ešte pred svojou sestrou? Napadá ma toľko nechutných reakcií, z ktorých by som mu pár aj názorne ukázal, ale musím sa ovládať, pretože tu je Janka.
„Ale s tebou by to bola väčšia sranda.“ aspoň takúto reakciu si skutočne odpustiť nemôžem.
„Myslím, že ty si nejaké to pobavenie vždy nájdeš a mňa k tomu nepotrebuješ.“ je tu toľko dvojzmyselných náznakov, že len čakám, kedy Janka zakročí, ale myslím, že Janka má v hlave zafixované, že zábavou, srandou a užívaním si, máme na mysli nejaké spoločenské hry, napríklad človeče nehnevaj sa.
„Mýliš sa, potrebujem, pretože to pobavenie si ty ... teda ty a Janka ... budeme sa spoločne baviť a tráviť celé dva mesiace.“ som celý vyčerpaný keď zo seba konečne dostanem túto vetu, začal som úplne koktať, keď mi došlo, že som povedal Tobimu, že ho potrebujem na pobavenie, našťastie Janka je ešte stále zahĺbená do toho, aký skvelý nápad dostala, že si mojich a Tobiho dvojzmyselných narážok ani nevšimla. Je dokonca tak zahĺbená, že neviem, či by si všimla keby sa moje narážky zmenili na prírazy. Ale to by si všimol hlavne Tobi, presnejšie jedna konkrétna Tobiho časť tela.
„Takže dúfam, že z toho máte takú radosť ako ja.“ ozve sa Janka, ktorá srší radosťou, a z nejakého nepochopiteľného dôvodu sa šialene usmieva a vyzerá šťastne. Tobi mal asi pravdu, mal som ju nahlásiť ku psychiatrovi, teraz je už neskoro, jej už nikto nepomôže. Obaja sme zaskočení, nechápavo na ňu hľadíme a chvíľu nám trvá kým nám dôjde o čom hovorí, pretože nás momentálne vytrhla z nášho horúceho, prifarbeného a hlavne úchylného kontextu.
„Ja z toho radosť mám.“ pozriem sa na Tobiho, ktorý je úplne vytočený.

Janka práve prerušila náš rozhovor, a to som už bol rozhodnutý, že pristúpim ku Chrisovi a kopnem mu do rozkroku tak, akoby to bola futbalová lopta a ja strieľal rozhodujúci gól. Totálne ma rozhodí, akú má Chris z toho radosť, ale aj tak si myslím, že sa len raduje z toho, že vidí, ako to vo mne buble od hnevu. Tie jeho provokatívne reči, čudujem sa, že Janka nejako nezakročila, ale Janka je teraz v eufórií šťastia a má klapky na očiach a zjavne aj štuple v ušiach. Tieto jeho reči by prihriali asi aj heteráka, je to tu rozpálené viac ako rúra a určite by sa tu upieklo aj kura. Chris si ma určite len doberá, nevyzerá, že by bol gay, a dúfam, že nezistil, že ja gay som, ale zdá sa mi, že o tom nemá zatiaľ ani len poňatia.
„Ja z toho radosť rozhodne nemám a ani mať nebudem.“
„Ale to nám je jedno.“ ja toho Chrisa zabijem.
„Už len ty máš do toho čo rozprávať.“ poviem ironicky.
„Áno, to mám.“
„Vieš čo? Daj si pohov, ak si si nevšimol, tak tu nie si vítaný a nemáš do toho ani čo rozprávať.“
„Ak si si nevšimol, ja tu vítaný som, práve Janka navrhla, aby som tu na 2 mesiace zostal bývať.“
„Ale čo sa týka mňa, tak si tu ako príživník ... si obyčajný votrelec, ktorý sa tu vtrel ... počkať, čože? Bývať?“
„Tobiašiček okamžite prestaň Chrisa urážať, nie len že je to nezdvorilé, ale Chris je od Teba starší, takže sa už konečne začni ovládať!“ začne ma kárať Janka.
„A áno, Chris tu bude tieto dva mesiace bývať u nás doma, dúfam, že s tým nebude žiadny problém.“ pokračuje Janka a prebodáva ma pohľadom. Jasné, že s tým mám problém. Obrovský problém!
„Ja s tým problém nemám.“ povie a usmieva sa pri tom ako anjelik, na čo mu samozrejme nikto neskočí. Omyl, Janka ten jeho nevinný výraz zožrala a aj s navijakom. Stavím sa, že mu nad hlavou dokonca vidí nejakú imaginárnu svätožiaru.
„Takže Tobiašiček, dúfam, že budeš dobrý a budeš sa chovať slušne.“ ach Janka, ty moja naivná sestrička, ani len nevieš čoho všetkého som ja schopný a že moje doterajšie správanie bolo ešte enormne slušné na to, čo príde v nasledujúcich dňoch.
„Úprimne už mám tohto divadielka dosť, ja neverím, že ťa takáto hov*dina mohla skutočne napadnúť, určite je to len nejaký b*bý žart.“ obraciam sa na Janku.
„Je to pravda ... ja zas neverím, že sa takto chováš. Uvidíš, bude to fajn.“ povie Janka a usmeje sa.
„Nechovaj sa už ako rozmaznané decko a prestaň byť nadutý.“
„Ty máš do toho čo vravieť, je to kvôli tebe.“
„Nechceš náhodou začať ešte aj trucovať?“
„Nechceš náhodou už odtiaľto vypadnúť, nech už mám od teba pokoj?“
„Aby som to ujasnil, tak pokoj odomňa nebudeš mať ani keď odtiaľto odídem. A toto tvoje správanie si od teba vyprosím mladý muž.“ pche, mladý muž? Sa ku mne správa ako keby ma chcel poučovať. Je len o pár rokov starší než ja a správa sa ku mne takto povýšenecky?
„Ako to myslíš, že sa ťa nezbavím ani keď odídeš?“ pozerám na neho nechápavo.

Takže pozrime sa na to. O ničom nevie, Janka mu to zjavne ešte nepovedala.
„Som doktor. Som pediater, čiže lekár pre deti a dorast, mám na starosti pacientov vo vekovej hranici od novorodenca až po 25 rokov a Janka ťa nedávno prehlásila ku mne. Takže si môj pacient.“ dopoviem a dívam sa na jeho výraz. V tvári mu vidno niečo ako zdesenie, prekvapenie a hnev naraz. Je taký vyplašený, že by som ho možno aj začal ľutovať, keby to nebol Tobi. A keby už pár hodím medzi nami nevládla nevraživosť. Ale jeho reakcia je vážne zaujímavá.

„Čo? ... Čože?“ pozriem sa na Janku a pokračujem ďalej.
„Prečo? Ako si to mohla urobiť bez toho aby si sa ma aspoň opýtala?“ som na Janku absolútne nahnevaný.
„Ešte nie si plnoletý, má právo za teba rozhodovať aj bez tvojho súhlasu.“ snaží sa za Janku prihovoriť a tak si ju predo mnou zastať. Ale ja ho nevnímam, absolútne ho nepočúvam a ani ma nezaujíma čo hovorí. Pozerám sa vyčítavo na Janku.
„Som tvoj brat, ako si mi to mohla urobiť?“
„Tobiašiček, ide mi len o tvoje zdravie, u tej doktorky čo si bol zaregistrovaný si sa už 4 roky neukázal. Musíš chodiť aspoň na preventívne prehliadky. Musí ťa prezrieť a skontrolovať či je všetko v poriadku a ty si ku nej odmietal ísť, aj keď ti osobne volala na mobil aby si prišiel. Takto to nejde. Bojím sa o teba, chcem, aby si bol zdravý a preto som sa rozhodla ťa prehlásiť ku Chrisovi.“
„Aj tak si sa ma mala opýtať.“ trvám si na svojom.
„Ale ty by si mi to aj tak nedovolil, pochop to, mám o teba strach a ako tvoja sestra mám povinnosť ťa chrániť, záleží mi na tebe, mám ťa rada. A jeho ambulancia je len necelé tri kilometre od nášho domu.“
„Môžeš ma prihlásiť kam chceš, ale aj tak nebudem nikam chodiť.“

„Obávam sa, že budeš musieť, buď prídeš za mnou do ambulancie, alebo ti tú prehliadku vykonám doma, viem kde bývaš a tieto dva mesiace tu budem 24 hodín denne.“ A keby si nechcel tú prehliadku ani v mojej ambulancií a ani u seba doma, tak ťa odvlečiem ku mne domov, je to len dva kilometre od vášho domu. Ale toto už dodám v duchu, nahlas to pre istotu nepoviem, lebo Janka by sa mohla zľaknúť, čo to chcem s jej bračekom urobiť. Radšej si dám pred Jankou na tieto dvojzmysly pozor, bude to tak lepšie. Ale jednoznačne sa nenechám ako lekár Tobim len tak ignorovať, je môj pacient a ja ho mám na svedomí.

„Ja sa zas obávam toho, dokedy ideš takto vtipkovať.“
„To nebol vtip, a keď sme už pri tom, tak musím súrne vedieť tvoju výšku a váhu, aby som si to mohol poznačiť do tvojej karty.“
„To ma nezaujíma, ja ani nechcem byť tvoj pacient a čo máš zase s tou váhou?!“ každý sa furt pozerá na moju váhu, najskôr Janka, teraz Chris, to im hromadne preskočilo alebo čo?
„Lebo sú to informácie, ktoré musia byť uvedené spolu s ostatnými hneď na vrchu zdravotnej karty a nemôžem to len tak odpísať, lebo už určite nemeriaš a nevážiš toľko, ako keď si mal 13 rokov, aj keď s tou váhou si až tak istý nie som.“ zase ma podpichuje.
„Prečo máte furt všetci problém s mojou váhou?!“ zase začínam byť naštvaný.
„Ideš sa odvážiť a odmerať do ambulancie, alebo tu?“
„Tu! Váhu aj meter tu máme a aspoň si konečne uvedomíte, že moja váha je v poriadku.“
„To sa ešte uvidí.“ ježiši, mňa z neho vážne drb*e.

Konečne sa staviame zo sedačky a Tobi z kresla. Už ma bolí zadok z toľkého sedenia. V obývačke, si až teraz všimne, že asi meter od televízora majú meter aj váhu presne také, aké mám ja v ambulancií. Tobi sa na to postaví, odmeriam ho.
„Výška je 173 centimetrov, ešte váha.“ pozriem sa na váhu a zatvárim sa zdesene.
„Váha je 54 kilogramov, tomuto ty hovoríš normálna váha?“
„Áno, a čo sa ti na tom nezdá?“
„Žeby všetko? Máš 17 rokov, výšku 173 a tvoja váha by mala byť aspoň 65 kilogramov. Musíš okamžite pribrať, keby si mal o pár kíl menej tak do teba okamžite zapojím hadičky s výživou!“ som sa práve rozčúlil, ako môže tomuto hovoriť normálna váha?
„Moja váha je v poriadku.“ tak to si nemyslím.
„To teda nie je! Ja to viem najlepšie, som doktor, a k tvojej smole som tvoj doktor, takže si vyber, buď začneš normálne jesť, alebo ťa napojím na hadičky!“

„Vyberám si tretiu možnosť, nechaj ma na pokoji, vráť moju zdravotnú kartu mojej obvodnej doktorke a vypadni z môjho života! A už mi konečne prestaňte obaja dohovárať! Už ma vážne nebavia tie vaše b*bé kecy ohľadom jedla! Skutočne ma to riadne štve!“ rozkričím sa a vybieham z obývačky, chytám kľučku na vchodových dverách, otvorím ich a pri zabuchnutí s nimi riadne bachnem. Priznávam, práve mi praskli nervy, furt rozprávajú o jedle. Kto to má počúvať? Nie som deme*t, keby som bol hladný, tak sa najem. S tými hadičkami to Chris už poriadne prehnal. Vážne uvažujem, čo teraz budem robiť, domov ísť nemôžem, a prečo nemôžem ísť domov? Lebo idem trucovať, čo je naprosto dospelácke. Toto je skutočne super, už aj moje podvedomie sa vyjadruje na moju adresu so značnou iróniou. Našťastie mám vo vrecku nejaké drobné, no dobre, mám tam zopár bankoviek, a ako zvykne Tobias riešiť svoje problémy? No predsa alkoholom, ďalší dôkaz mojej dospelosti, riešiť problémy takýmto primitívnym spôsobom. Idem do najbližšej krčmy, mám to len pár metrov od domu. Dobre, dnes som toho fakt zjedol málo, ale inak som absolútne samostatný a dokážem sa o seba postarať a moje správanie je na vysokej úrovni, čo dokazuje aj fakt, že sa chystám poriadne opiť. Z tohto mi vyplýva, že som totálny mag*r.

Tobimu ako sa zdá práve praskli nervy, úplne vybuchol a tresnutím dvermi odišiel. Nič si z jeho slov nerobím, ako sa hovorí jedným uchom dnu a druhým von. Úplne som to odignoroval a už ani neviem čo to hovoril, ale ako vidím, tak Janku Tobiho slová trochu rozrušili a hlavne sa mi zdá, že ju to mrzí a teraz je smutná. Tobi si koleduje o pekný výprask na holú!
Pristúpim Janke.
„Vieš kam mohol ísť?“ opýtam sa jej. Len zavrtí hlavou na zápornú odpoveď.
„Idem ho pohľadať.“ poviem a mierim k vchodovým dverám. Je teraz rozrušený a môže urobiť nejakú blbosť, predsa len ho ešte nepoznám a neviem ako rieši takéto situácie, dúfam, že nie je jeden z tých b*bcov, čo riešia všetko poriadnou dávkou alkoholu, chcem veriť tomu, že snáď sa išiel len poprechádzať do parku a prevetrať si hlavu.
Keď vyjdem z dverí a uvidím o pár metrov ďalej krčmu, môj inštinkt mi hovorí, že by som mal zavítať najskôr tam. A tak aj urobím.

Vošiel som do krčmy, sadol si za pult a rovno aj objednal. Dal som si nejaké fakt silné svinstvo, ktoré mi barman ponúkol, bol to nejaký drink, v ktorom boli zmiešané viaceré druhy alkoholu. Neviem prečo mi to ten barman ponúkol, asi preto, lebo to je dosť drahé a on chcel odo mňa len vymámiť peniaze, čo sa mu aj podarilo. Je mi z toho drinku naozaj zle. Fuj, takú sr*čku už do úst v živote nedám.

Vchádzam do baru. Je tam celkom plno. Dnešná mládež je strašná, chalani miesto hrania futbalu súťažia medzi sebou, kto znesie viac alkoholu. Porozhliadnem sa, či náhodou niekde neuvidím Tobiho. Jasné, vidím ho pri pulte, takže takto, kým si Janka myslí, že jej braček je svätý, tak on sa tu bude opíjať. Rozhodnem sa ísť k nemu.

Ani tú žbrndu čo mi ten barman namiešal celú nedopijem, je mi z toho drinku zle. Rozhliadnem sa po bare, či tu náhodou neuvidím nejakú známu tvár, u ktorej by som mohol prespať, lebo domov sa mi naozaj vracať nechce. Zrazu vidím niekoho vchádzať, veď to je Chris! Rýchlo otočím tvár naspäť k pultu, aby mi do nej nebolo vidno. Ale čo tu Chris robí? Ani sa nehýbem, len dúfam, že si ma nevšimol a že čoskoro odíde.

Približujem sa, ani sa nehýbe, je akýsi stuhnutý, myslím, že si ma všimol ešte skôr ako ja jeho. Prisadnem si hneď vedľa neho. Zoberiem jeho nedopitý drink a dopijem ho. Potom sa pozriem naštvane na barmana.
„Takúto žbrndu by ste nemali ani predávať.“ poviem barmanovi a vražedne na neho pozriem. Barman len zoberie prázdny pohár a kamsi zalezie.
„Neprajem si, aby si pil takéto sra*ky, presnejšie neprajem si, aby si vôbec nejaký alkohol pil.“ pozriem na neho, nevyzerá dobre, určite mu je z toho zle.

Keď prišiel ku mne, tak som úplne stuhol. Sadá si vedľa mňa. Barmanovi jemne naznačí, čo si myslí o jeho drinkoch. To má šťastie, že on len dopil tú trochu, čo tam po mne ostala, to ja som ten hnus vypil skoro celý. Chris prehovorí ku mne, prichádzajú prvé výčitky.
„A myslíš, že kvôli komu ho pijem?“ Opýtam sa ho a čakám čo mi odpovie.
„Tak to vážne netuším. A neviem ako si prišiel na takýto detinský spôsob riešenia problémov. Ísť sa opiť, takto utekáš pred problémami?“ opýta sa ma.
„Nie, takto utekám pred idio*mi.“ pozriem na neho, či pochopil, že som mal na mysli jeho.
„Čiže ty utekáš sám pred sebou?“ on je čistý idi*t. Ale tú radosť, aby som narovinu povedal, že pijem kvôli nemu, mu neurobím.
„Daj sa vypchať, idem domov.“ poviem a snažím sa postaviť, trochu ma zatacká, ale zachytím sa barového pultu.

Snaží sa ma uraziť, ale to sa mu nepodarí. Je to len sopliak, nevyzreté decko, ktoré sa ma snaží vytočiť. Takú radosť, aby som podľahol jeho provokáciám mu nedoprajem. Keď sa snaží postaviť, tak sa trochu zapotáca, ale stihne sa podoprieť o pult. Z toho alkoholového drinku je dosť bledý. Postavím sa zo stoličky, podopriem sa jednou rukou o pult, nakloním sa k nemu, a pošepkám mu do ucha.
„Idem s tebou, je to tu samý ožr*n, nemal by si sa chodiť opíjať a potom taký opitý chodiť v noci domov. Mohol by si stretnúť nejakého úchyla, ktorý by ti prefíkol tú tvoju panenskú dierku.“ takto v noci sa v bare a okolo baru potulujú rôzne individuá, ktoré sú schopné pretiahnuť všetko, čo sa hýbe, doplním už radšej iba v duchu, lebo si všimnem, že Tobi práve rapídne zmenil farbu z bledej na paradajkovo červenú. Odtiahnem sa od neho a lepšie sa na neho zadívam. Nie, myslím, že práve trumfol aj tú najčervenšiu paradajku. No, asi som ho mojimi slovami dosť rozrušil. Dúfam, že sa tu z mojej úprimnosti nezosype.

Jeho poznámka bola taká pikantná, že som okamžite celý očervenel. Ten kret*n, idi*t, hlup*k, deb*l, takúto poznámku hodiť, a ešte bol tak blízko mňa, mám chuť sa kdesi zahrabať.
„Jediný úchyl, pred ktorým by som sa mal mať na pozore si tu ty.“ pozriem na neho a v duchu ho ešte stále titulujem nadávkami.
„Ale potom sa nesťažuj, ja som ťa varoval ... mali by sme už ísť, Janka má už iste o teba strach.“ ako by som to nevedel sám, že sa Janka o mňa bojí, ale to, že ty si tá príčina, prečo som teraz tu, tak to ti asi uniklo.
„Áno, veď už idem.“ no, to sa ľahšie povie, ako urobí. Chris už stojí a čaká, kým si uvedomím, že nie som kliešť a pustím sa pultu. No, ja s rovnováhou mám akosi momentálne problém. Napokon sa rozhodnem pustiť pultu, ale zase sa len zapotácam a rýchlo sa opäť zachytím.

„To čo všetko si pil, keď ani nevládzeš stáť na nohách?“ opýtam sa, keď vidím, že sa opäť skoro zosunie na zem.
„Len ten drink, ale bolo v ňom niekoľko druhov alkoholu, takže to bolo dosť silné.“
„Súhlasím, dopil som tú trochu toho bordelu po tebe a čudujem sa, ako si ty mohol vypiť takmer celý pohár toho svinstva.“ pozriem sa na neho, vážne by ma zaujímalo, ako sa plánoval v takomto stave dopotácať domov.
„Mám ťa podoprieť?“ opýtam sa keď vidím, že momentálne s rovnováhou nemá harmonický vzťah.

„Nie, zvládnem to sám.“ zrovna vo vnútri riešim konflikt, pretože jedno moje ja je totálne grogy, nevládze sa ani pohnúť a druhé moje ja ho prehovára, že cestu domov v pohode dá.
„Radšej ti pomôžem, nechcem ťa mať na svedomí ... a ako som zistil keď nás Janka ťahala za ruky na sedačku, tak má dosť sily na to, aby ma uškrtila, keby sa ti niečo stalo.“ zhodnotí Chris Jankinu silu a upresní svoj náhly prejav záujmu a ochoty voči mojej osobe.
„Díky.“ poviem Chrisovi keď ma podoprie a spolu kráčame domov. Moment, ja som mu poďakoval? No čo už, chvíľkový skrat, aj keď popravde bez neho by som išiel domov po štyroch, alebo by som sa rovno plazil.
Prídeme domov. Je ticho, Janka už asi spí. Chris mi pomôže po schodoch a v izbe ma položí na posteľ.

„Mal by si sa ísť osprchovať.“ poviem mu, keď ho položím na posteľ.
„Mal by si už vypadnúť.“ ten je ale drzý.
„Ani ma nehne, nebyť mňa, tak dnes prespíš na ulici a do rána by ťa znásilňovala banda úchylákov, ktorí by sa na tebe vystriedali.“
„Jasné, a jeden z nich by si bol ty.“ už ma ten fagan vážne s*re, teraz ma skutočne naštval.
„Tak už padaj!“ tak toto prehnal. Ja ho tu varujem čo všetko sa mu môže stať, keď sa bude opitý potulovať v noci po vonku, lebo keď som bol ako študent medicíny na povinnej praxi v nemocnici, tak som videl zopár prípadov znásilnenia maloletých a on si moje rady vôbec neváži, a to nehovorím o tom, že si ich absolútne neberie k srdcu.
„Zasr*n,“ precedím pomedzi zuby a odídem von z izby.