Náš černobílý svět 2

Pre môj deň by som dokázala nájsť vhodnejšie meno ako to všeobecné, ktoré s dneškom spájajú milióny iných ľudí. Štvrtok, ha! Aké nevinné. Nemám v úmysle nechať sa podviesť takýmto neutrálnym termínom. Síce priznávam, že ma skoro dostal. Takmer som si povedala, že o nič nejde, že je to deň ako každý iný. Zaspím, zobudím sa a už aj ho nechám za sebou. Ja mám však vo zvyku nazývať veci svojimi pravými menami. Dnešný deň sa volá katastrofa. Katastrofa kolosálnych rozmerov.
Zviezla som sa na ľahkú chrómovú stoličku pri malom stolíku kaviarne. Pri odsúvaní hrkotala, až sa za mnou otáčali hlavy. Bola som unavená, vyšťavená a podráždená. Nemala som energiu na zdvorilú slušnosť či zbytočné úkony ako dvíhanie nábytku. Zadok mi jednoducho dopadol na otrasnú červenú koženku čalúnenia a nohy sa rozleteli ako dákemu chlapovi pri bare. Mladá žena pri vedľajšom stolíku na mňa pohoršene zaškúlila a akoby mi radila, silnejšie zovrela prekrížené kolená. Kašlala som na ňu.
Kaviareň bola otrasná a vlastne to ani kaviareň nebola. Pár stolíkov a lavíc patrilo k obchodu na benzínke. Spoza ťažkých sklenených dverí s nápisom TLAČIŤ sa dovnútra vkrádal zápach oleja, nafty a výfukov áut. Hluk diaľnice vôbec netlmili. Bolo to miesto, kde sa počas dlhej cesty do Berlína alebo Hamburgu zastaví zopár vodičov na extra silné espresso.
Ako občianka bez vodičského preukazu som mala len jediný dôvod, aby som sa objavila na takomto mieste. Ten dôvod mi práve kývol spoza pultu s kasou.
Benno nebol nič, len môj spolužiak. Dobre, a trochu kamarát. Pred tromi týždňami ho prijali ako výpomoc a odvtedy sa občas ukážem aj ja. Nieže by som o neho mala záujem. Keby si niečo také začal myslieť Andreas, isto by mu začalo prepínať oveľa častejšie, čo som, prirodzene, nemienila riskovať.
Položila som na stolík tašku so svojím laptopom a vybalila ho. Kým sa mi mašina nakopla, Benno vybavil zákazníka a dovalil sa ku mne.
„Čauko, Tanja. Tak ako? Donesiem ti kávu?“
„Čus, Beni. Máš teraz veľa práce? Dám si.“
„Odbavím dvoch ľudí a prídem.“ Odbehol.
Naťukala som heslo: cirkusbezomňa a kým sa mi na ploche pozbierali ikonky, pred nosom mi pristála káva.
„To bolo rýchle,“ poznamenala som uznanlivo.
„To vieš, cvik robí majstra. Nerozumiem, prečo ma ešte nepovýšili. Pokojne by som tu šéfoval.“ Benno si sadol oproti mne a napravil si plastovú menovku pripichnutú na hrudi. „Mať benzínku bol vždy môj veľký sen.“
Žartoval, no vôbec sa tak netváril. O to to bolo vtipnejšie. Uškrnula som sa na neho. „Preboha, si tu už týždne! Kedy ti konečne navýšia? To je neslýchané, to je vykorisťovanie.“
Vážne prikývol. „Som tu presne dvadsaťtri dní. Dvadsaťtri!“
Súcitne som ho potľapkala po pleci. Stále som sa nesmiala.
„Dnes si nebola v škole,“ zmenil tému, podoprel si bradu.
„Bola som.“
„Vážne?“
„Spal si na ekonómii aj na STčku.“
„To mnohé vysvetľuje. Čo sme spoločensky trénovali dnes?“
„Brigita nevedela, čo je asertívne správanie.“
„Podľa šiesteho asertívneho práva má na to právo.“
„Ale podľa profáckeho práva nemala.“
„To je neuveriteľné!“ predstieral ohromenie. „Profesori sa teda nesprávajú asertívne?! To je na sťažnosť!“
Úvod by sme mali. Vedela som to podľa toho, že Benno znovu zmenil tému. Teraz sa však už nejednalo o zahrievanie, išli sme naostro.
„Včera ťa tu zháňal istý Andreas,“ povedal.
„Ó. Fakt?“
„Hej. Priateľ?“
„Už to tak raz vypadá.“
„Lámeš mi srdce.“
„Čo chcel?“
Pozrel na mňa akoby som ja bola tá prispatá. „Teba.“
„To mi je jasné,“ odsekla som. „Myslím, prečo sa sem trepal? Nepovedal nič viac?“
„Nie, ale poriadne sa nalogal.“
Našpúlila som pery a pozrela inam.
„Zdalo sa, že mal dlhú cestu. Každý predsa vysmädne.“
„To sa o ľuďoch vie.“ Zdvihla som svoju kávu a demonštratívne som sa napila. Skrčila som tvár, no cukor si nepridala.
„Nečuduj sa, že som dnes zachrápal, kto má znášať to počasie?“ preplával opäť do bezpečnejších vôd Benno. „Keď som vyšiel z gympla, už sa normálne stmievalo.“
Aj to bol jeden z dôvodov môjho zlého dňa. Jeseň bola neodvolateľne späť. Dnes som si všimla presne to isté, čo Benno. O šiestej som bola so školou konečne hotová a vonku na ulici ma čakalo rýchlo hustnúce šero.
„Nie je to nič moc,“ kývla som hlavou. „Aj ťa bolia kĺby, babi?“
Tentoraz sa uškrnul on. Pretiahol sa, vystrel ruky do výšky a pritom syčal: „Tie moje kríže!“
Pri pokladni postával akýsi chlapík a obzeral sa dookola.
„Idem,“ zahlásil Benno a vyskočil na rovné nohy. „Musím ešte upratať a potom končím. Vystrieda ma Fašírkáč. Všimni si potom jeho ksicht,“ šepol mi diskrétne a ústa sa mu roztiahli do zloprajného úsmevu. „Nech sa páči,“ ponúkol sa zákazníkovi s dokonalou slušnou fasádou.
Vrátila som sa k svojmu laptopu a pokúšala sa nemyslieť na rozhorčeného a podnapitého Andreasa pátrajúceho po mne všade na okolí. Stránka s aktualitami ma úspešne vytrhla z obáv. Zrazu som zízala na malé okienka s obrázkami a veľkými nadpismi. Pod športom a počasím svietili hneď vedľa seba dve rubriky, ktoré mi bezpečne zničili nádej na aspoň trochu optimistickejšie zakončenie dňa. Koktejl hlásal: Socialistka Ingrid Bergová – šaty na slávnostný galavečer za 5-tisíc €! Hneď vedľa malo svoje miesto cestovanie: Foto – Africké Mali volá o záchranu!
Vyvaľovala som oči na obrázok dvoch detí oblečených v handrách a sediacich na hŕbe odpadkov. Ako tornádo sa po mne preháňali hrozné pocity. Ľútosť, smútok, zmätenie, pozrela som na fotku vyfintenej ženy obťažkanej šperkmi, hnev.
Znovu som zízala na tie dva články a uvažovala či si niektorý z administrátorov portálu uvedomuje, aký kvalitný vtip s čiernym humorom to vytvoril. Pre božie rany! Oni to vidia! Všetci tí ľudia to vidia a je im to jedno. Trasľavou rukou som klikla na článok o Mali. Prebehla som pohľadom po texte, ktorý ten nešťastný africký štát korunoval za jednu z najchudobnejších krajín sveta a tiež si prečítala o jeho kultúrnych zaujímavostiach. Djenné, Timbuktu! Aké úžasné a nádherné mestá, aká história! Odsúdené na zánik kvôli šatám. Šatám, ktoré tá pomýlená žena zahodí, len čo sa jej hviezdy večer skončí.
Vychlípala som svoju odpornú kávu, potrebovala som niečo, čo mnou dostatočne zalomcuje. Kaviareň sa pomaly vyprázdňovala priamo úmerne s rozširujúcou sa tmou na parkovisku. Z pochmúrnych myšlienok ma vytiahol Bennov hlas. Zdravil sa mi a odchádzal. Hlavou mu nenápadne trhalo k pultu. Pozrela som tým smerom. Bennov kolega si práve uväzoval okolo pása zelenú zásteru a tým oficiálne preberal nočnú šichtu. Kývla som Bennovi na rozlúčku, zaujala pohodlnejšiu polohu na stoličke a potom už iba vyčkávala, kedy sa ku mne Fašírkáč otočí čelom. Trvalo to večnosť. Zistila som, že je to nemehlo. Svoj názor som zmenila v priebehu piatich minút, počas ktorých sa zadkom natočený k môjmu stolu neúspešne pokúšal zaviazať si tú nešťastnú zásteru. Nebolo to len obyčajné nemehlo. Bolo to extrémne nemehlo. Keď sa už zdalo, že sa mu misiu splniť podarí, šnúra sa mu zauzlila. Mala som sto chutí vstať a ísť mu pomôcť. Jednako mi ho bolo ľúto a jednako sa na to už nedalo pozerať. No, samozrejme, až tak by som ho nezahanbila. Bol to mladý chalan, vysoký a tenký ako vetvička. To sa dalo s istotou povedať aj z pohľadu na jeho zadnú stranu. Napokon zmizol vo dverách za pultom bez toho, aby sa otočil. Musela som sa s tým zmieriť.
Znovu som venovala pozornosť svojmu počítaču. Nemala som žiadny nový mail. Teda ak sa nerátajú reklamy a oznámenia z e-shopov o zníženom poštovnom. Ja za pravé e-maily pokladám výlučne správy od jedinej osoby. Špeciálnej osoby. Otvorila som si novú poštu a po krátkom premýšľaní sa pustila do písania.

Ahoj, Charlline,
ako si mi naposledy písala, viem, že sa nemám sústrediť len na negatívne veci vo svojom živote, no nech pátram ako pátram, dnes nedokážem nájsť nič dobré.
Počasie v Amerike musí byť lepšie ako to u nás. Nesnaž sa to zatajiť, vyhľadala som si to! Jeseň ma otravuje a úprimne ju neznášam. Dnes som po tme skoro ani netrafila domov. Musela som si dať prechádzku, mrazivú prechádzku, pretože električky kvôli štrajkom už druhý deň nejazdia.
Sedím v Bennovej benzínke a asi ťa zaujíma, ako som sa sem vlastne bez hromadnej dopravy dostala. Dobre, viem, že ťa to nezaujíma. Dôležité je, že som proste tu – tvoja indícia je, že nohy ma boli asi ako po sedemkilometrovej prechádzke.
Dnešok bol katastrofálnejší ako obvykle, až sa mi to ani nechce spomínať. Mama sa má hrozne. Zobudila som sa na to, ako plače. Bolia ju pľúca, vraví, že ju škrú pri každom nádychu. Mám o ňu strach. Doteraz to bol iba taký neistý a nie veľmi silný, lebo aj keď mi bolo veľmi smutno, že sa trápi, myslela som si, že sa rýchlo zotaví. Dnes viem, že to tak nebude. Už to nie je len strach, skôr cítim tieseň. Nechcem o tom teraz radšej viac písať, nerada by som revala na verejnosti.
Včera som sa celý deň vyhýbala Andreasovi a asi ho to naštvalo. Stálo ma to nenormálne veľa energie. Človek by si aj myslel, že nie je také ťažké ukryť sa vo veľkom meste ako Hannover, no zdá sa, že nie každý má na krku jedného Andreasa.
Odišla som zo školy skoro, hneď po obede, aby za mnou neprišiel tam. Vykašlala som sa na poobedňajšiu prípravu na ďalší deň a teda ťa neprekvapí, že som dnes v škole ponižujúco pohorela.
Nahnevala som sa, ani neviem či na neho, alebo na seba. Dnes nezaliezam, nemienim si v škole vyrábať zbytočné problémy. Mám ich dosť aj bez toho. Podvečer som sa dopotkýnala domov, dala mame lieky, navarila pre sestru a potom som sa rozhodla zájsť k Bennovi. Cestou som aspoň mala čas premýšľať.
Dnešok stál za figu.
Včerajšok vlastne tiež.
Sedím tu, pijem kávu, čo sa vlastne piť nedá a rozhliadam sa, no nikde nevidím nič pekné ani pozitívne, ani teplé. Uvedomujem si, že zniem ako ufňukanec, ale je to tu naozaj zúfalé. Mojou poslednou nádejou je Fašírkáč – o ňom ti poviem nabudúce. Kým je on ešte tu, stále verím, že existuje možnosť, že sa dnes aspoň trochu zasmejem. No čo ty vieš, deň sa ešte neskončil. Ostáva mu presne osemnásť minút, aby si na mňa niečo dobré pripravil. Tentoraz sa mu to možno vydarí.
Myslí na teba,
Tanja

Laptop som zatvorila a strčila späť do tašky. Zaumienila som si, že tu vydržím do polnoci. Ak sa dovtedy Fašírkáč neukáže, zabalím to.
Hľadela som von na čisté vysvietené parkovisko. Bolo už neskoro na to, aby sa na ňom dialo niečo zaujímavé. Občas sa prikotúľalo či odkotúľalo jedno auto. Na odpočívadlo zamierilo široké rodinné vozidlo, otec pomaly vystúpil spoza volanta a vystieral si nohy. Matka utekala k zadným dverám, vyťahovala z nich poskakujúceho chlapca a potom ho viedla k toaletám. Zjavil sa aj čierny minibus, ktorý zjavne potreboval načerpať nové sily a pohonné látky.
Vytiahla som mobil a skontrolovala čas. Do polnoci ostávalo ešte desať minút.
Nevedela som, v čo vlastne dúfam. V niečo mimoriadne? Skúsila som teda šťastie, zapla si hru a pokúšala som prelomiť svoj vlastný rekord. Bola som celkom slušná. Ťukala som do obrazovky, až ma bolel ukazovák. Jedným uchom som počúvala či sa náhodou spoza pultu neozve Fašírkáč.
Keď som bola len o chĺpok od prekonania samej seba, do kaviarne sa nahrnuli nejakí ľudia. Podráždene som sa od skupinky odvrátila, nechcela som sa nechať vyrušiť. Našťastie zamierili k rožnému stolu a vopchali sa do dvoch lavíc pri stene. Schvaľovala som, že ma neotravujú. Boli však hluční. A podľa všetkého dosť na to, aby upútali pozornosť obsluhujúceho. Pri kase sa z ničoho nič zjavil Fašírkáč a mne bola celá hra okamžite ukradnutá. Kým som však stihla zdvihnúť hlavu, chalan už stál pri hlučnom stolíku – opäť odvrátený odo mňa.
Ani neviem, čo to do mňa vošlo, no zrazu som sa musela zasmiať. Len tak. Sama od seba. Predstava, že niečo takéto mi prišlo komické, ma vlastne pobavila ešte viac. Nebolo mi súdené zazrieť záhadnú fašírkovú tvár. Nikdy.
Zasmiala som sa do rukáva. Stôl neďaleko odo mňa postupne stíchol, akoby som ich urazila alebo sa bavila na ich účet.
Radšej som sa odvrátila a aby som aspoň trochu striasla ich pozornosť, zadívala som sa do obrazovky televízie visiacej vysoko na stene. Nech bol program akýkoľvek, unikal mi, pretože zvuk bol vypnutí. Nenamáhala som sa úvahami, načo bola potom vlastne zapnutá celá telka. Bolo to rovnako platné ako žehliť so studenou žehličkou.
Po chvíli som sa vrátila k svojej hre. Už som sa nepokúšala zazrieť Fašírkáčovu fasádu. Bolo mi jasné, že univerzum niečo také nepripustí.
Minúta do polnoci. Pred vchodom do kaviarne zaškrípali brzdy. Pri tom zvuku som zarazene zdvihla tvár. Za hrubým sklom sa v šere črtalo známe auto, poodierané a bez lesku, no elegantný starí ročník. Dvere sa mu zatresli s takou silou, až som na svojej stoličke poskočila. Andreas napálene šklbol za kľučku a rezko vošiel do kaviarne. Videl ma už zvonka. S dupotom si to zamieril rovno k môjmu stolíku. Zastal, zložil ruky na hrudi a pozrel na mňa ako na neposlušné decko.
Chvíľu som si myslela, že situáciu zvládnem a dostanem ju pod kontrolu, no potom ohromne, tak ako to dokáže len on, zavrčal.
„Tanja!“ Hlas mu nebezpečne kolísal ako pri vyhrážke.
Ostala som sedieť a snažila sa nerobiť prudké pohyby. V poslednom čase som už vôbec netušila, čo bolo spúšťačom jeho návalov hnevu.
„Kde si bola včera?“ zahučal na mňa. „Vyzerám ako detektív, aby som po tebe sliedil? Čo nemôžeš zdvihnúť ten posratý mobil a....“
„Nehulákaj!“ oborila som sa na neho aj ja stíšeným šepotom. Vstala som a uprene sa ne neho zadívala. „Si ožratý!“
Takú mi plesol, až som spadla späť na stoličku. Potlačila som slzy hnevu a zahanbenia a chytila sa za náhle horúce líce. Dotknuto som na neho hľadela.
„Isteže som! Je to tvoja vina! Prečo sa nemôžeme normálne porozprávať? Čo, chceš ma pustiť k vode? Tak je to? Nevieš mi to povedať rovno?“
„Nechcem to urobiť!“ vyprskla som rozrušene. „Ale správaš sa hrozne!“
Zdalo sa, že sa od zlosti vyvlečie z kože a potom sa otrieska o zem. „Tak JA sa správam hrozne!“ vykrikoval. „Len ja som ten zlý, všakže! Zašívaš sa a potom tu vysedávaš kvôli tomu chalanovi! Nič nehovor, mne je to jasné! Povedali mi, že tu pracuje, a že ho sem chodíš očumovať!“ Otočil sa a zazrel na Fašírkáča stŕpnutého za pultom. Konečne som videla jeho poďobanú tvár a dávno zlomený nos. Teraz mi však bolo skôr do plaču ako do smiechu.
„To si ty?“ zahulákal Andreas. „Tanja, to je zlý žart!“
„Odkiaľ máš takú sprostosť!“ vypľula som. „Bolí ma z nej brucho! A z teba nervy!“
„Tak čo tu dopekla robíš?“ zvolal zúfalo.
To sa nedalo nijako normálne vysvetliť. Hlavne nie, keď bol v takomto stave. „Ja som... vlastne som...“ habkala som.
To bolo chyba. Mala som čušať. V očiach sa mu zablyslo opilstvo. Schmatol roh stolíka, čo nás delil, a odšmaril ho do skla, ktoré sa s rinčaním porozbíjalo. Ešte neskončil. Hluk a zmätok ho nezastavili, iba vyburcovali. Schmatol ma za vlasy, vytiahol zo stoličky a zamieril ku dverám.
„Prestaň, Andreas, si totálne na mol! Nemôžeš šoférovať, počuješ? Pusti ma,“ skuvíňala som od bolesti aj od strachu.
Zrazu som bola voľná. Počula som, ako Andreas zajačal. Padol na kolená a na hrudi si kŕčovito pridŕžal ruku. Niekto ma schytil za zápästie a potiahol dozadu.
„Ty sprostá k***a!“ kričal v bolestiach Andreas. „Ktorý to je, no ktorý?“ Znovu sa hrabal na nohy, tackal sa, no napokon sa prekvapivo schopne pozbieral. Skočili pred neho dvaja chlapíci a šikovne ho spacifikovali. Keď jeden z nich Andreasovi zaboril do brucha koleno, vystrašene som vykríkla a jačala, aby ho prestali biť. Silou mocou som odtláčala cudzie ruky pevne zaseknuté okolo svojho pása. Tie však nepustili.
Keď som si z očí vytrela slzy, videla som, že situácia nie je taká vážna, ako som sa bála. Dvaja muži ťahali malátneho Andreasa von a pchali ho späť do jeho auta. Určite žil. Len čo ho posadili na sedadlo, zvalil sa na stranu a bolo ticho.
Omráčene som hľadela na vracajúci sa párik. Zdalo sa mi, že vzhľadom k vážnosti situácie sa tvárili príliš uvoľnene, až pobavene.
Zrazu som si intenzívnejšie uvedomovala ruky okolo svojho brucha. Bleskovo som sa zvrtla a skoro na mieste rovno omdlela. Nechýbalo veľa, aby som začala vyvádzať presne ako Andreas. Vypúlila som oči a namiesto hysterického záchvatu len stratila reč.
Spod širokej kapucne na mňa s úškľabkom díval Kurt Lars.
Preboha, Kurt Lars.
Bol to on. Živý. A rovno predo mnou. Andreas síce práve skapínal vo svojom aute, no ja som dokázala myslieť jedine na to či niekde nemám kus papiera na autogram.
Zaspätkovala som a Kurt Lars sa zatváril zmätene. Po pár krokoch som narazila do niekoho iného. Znovu som sa preľaknuto zvrtla.
„Len pokojne,“ povedal mi mladík, ktorému som zacúvala do náruče. „Nič ti nie je?“
Poctivo som pokrútila hlavou, až mi skoro odpadol krk.
„To teda bola dráma,“ uškŕňal sa Kurt Lars. Zdalo sa, že vzadu na lavici mu ju príjemne. Bol ako divák na predstavení v divadle. „Dobrá rana, Sven.“
„Sadla, čo?“ ozval sa hlas blízko pri mojom uchu. Sven ma pustil a rozhliadol sa po spúšti, čo sme narobili. „Pekné.“
Až vtedy som si uvedomila, že úbohý Fašírkáč sa ešte vždy trasie pri kase. Pozreli naňho aj ostatní.
„Hmm,“ ozval sa Kurt Lars. „Dobre. Aj keď to nebola moja vina, ja som bol ten, ktorý sa najviac zabavil.“ Vyskočil z lavice ako mačka a s rukami ledabolo zastrčenými vo vreckách sa vybral k pultu. Položil ruku na Fašírkáčovo rameno a začal mu čosi tlmene húsť. Palcom si ukazoval ponad plece k zdemolovanému stolíku a popukanému sklu.
Otočila som sa a pozrela na mužov. Boli traja. Prižmúrila som oči a prizrela sa im lepšie. Žiadni chlapi, obyčajní chalani. Ak mal čo len jeden z nich viac ako dvadsať, tak priznám, že som sa zbláznila a Kurta Larsa si len predstavujem.
Mladíci či nie, dnes mi boli mimoriadne nápomocní.
„Vďaka,“ povedala som a trochu sa uvoľnila. Pohľadom som nervózne šibla k Andreasovmu autu. Pokojne ležal na boku a vyspával opicu.
Traja chalani si vymenili prekvapené pohľady. „Žiadne pišťanie?“ spýtal sa ma Sven. „Žiadne: ó, môj bože, to je Kurt!“
Zamračila som sa na neho, aj keď jeho príťažlivosť si to nezaslúžila. Bolo dosť namáhavé mračiť sa na jeho strapaté žlté kučierky, horúce hnedé oči a pobavený úsmev dlhšie ako dve sekundy. Keď neodvracal oči, rýchlo som sklopila svoje. Nedostala som zo seba ani hlások. Z miery ma nevyviedol len on, ale skôr všetci štyria dokopy. Hanbila som sa za vystúpenie, ktoré im Andreas predviedol. Aj za to, že videli, ako sa ku mne správal a ako so mnou hovoril.
Kurt Lars, zjavne spokojný, k nám priplával miestnosťou späť. „Vybavené,“ oznámil.
Nastalo rozpačité ticho. Ani za nič som nedokázala zdvihnúť pohľad. Najmä keď mi na líci pomaly rozkvitala krásna modrina.
Ticho sa predlžovalo a ja som sa začínala modliť, aby ho niektorý z nich už konečne prelomil. Vyzeralo to zle. Nikto sa nemal k činu. V narastajúcej panike som sa rýchlo snažila vymyslieť, čo robiť. No čím bola mĺkvosť dlhšia, tým trápnejšie bolo prehovoriť. S vedomím, že každou sekundou sa situácia len zhoršuje, prehltla som nepríjemný pocit a rozhodla sa odvážne konať. Bez najmenšieho tušenia, čo poviem, otvorila som ústa a vydala prvú hlásku, keď som začula, že Sven robí to isté. Prerušili sme sa navzájom. Ihneď som na neho pozrela, no keď sa usmial, naraz mi všetko prišlo akési vtipné a potichu som sa zasmiala.
„Voláš sa Tanja?“ spýtal sa.
„Áno,“ odvrátila som pohľad od jeho veselých očí. Nanešťastie som zablúdila k tým Kurta Larsa, takže som sa odvrátila ešte rýchlejšie ako pred chvíľou.
„Marko, aj tvoja mama sa volá Tanja, nie?“ spýtal sa Kurt Lars zvesela vysokého, na prvý pohľad zádumčivého chalana s prekvapivo tmavými vlasmi. Má ich nafarbené, uzavrela som.
„Volá sa Sandra,“ odvetil.
Kurt Lars sa poškrabal na zátylku. „Aha.“
Znovu nám to začínalo viaznuť. Tentoraz som však nedovolila zájsť až do trápnosti.
„Naozaj vďaka,“ povedala som ešte raz. „Asi by som si s ním nedala rady.“
„No, nič také sa nestalo,“ ubezpečila ma mladá hviezda. „A o tento bordel si nerob starosti.“ Mávol rukou nad rozbitým stolíkom. „Rád by som ten účet naparil tvojmu romantickému frajerovi, ale neviem, o čo išlo, takže sa do toho nemiešame. Však?“
Chalani svorne prikyvovali.
Kurt Lars sa na mňa oslňujúco usmial, podľa všetkého bol opäť vo svojej umeleckej koži. „Takže, Tanja. Čo keby som radšej tebe naparil jeden dlhý autogram? Vyzeráš, že onedlho budeš plakať. Myslíš, že ťa to trochu rozveselí?“
Nepresvedčivo som sa uchechtla. No potom som iba zapípala poďakovanie. Možno som bola trochu nemožná, ale stál vedľa mňa Kurt Lars. Teda som mala dosť dobré ospravedlnenie.
Vrátil sa k svojmu stolu a prehrabával sa v hlbokých vreckách vínovej bundy. Napokon našiel fixku a pár obdĺžničkov papiera so svojimi dokonalými podobizňami.
„Vždy pripravený,“ uťahoval si z neho Sven. Bože môj, on si uťahuje z Kurta Larsa.
„Ticho tam,“ zahriakol Svena, no usmieval sa pri tom popod fúzy. Položil fixku na papier a...
„Počkaj!“ zastavila som ho, až sa strhol.
„Preboha, čo je?“
„Prosím si venovanie pre Trudi.“
Kurt Lars sa na mňa zamračil. Ježišimaria, zhorím v pekle.
„Nevoláš sa Tanja?“ spýtal sa zmätene.
„Trudi je moja malá sestra,“ objasnila som.
„Žiadny problém, miláčik. Napíšem ti dve.“
Líca mi divo zahoreli. Ešteže som k ostatným stála chrbtom. „To nie! Vďaka, netreba. Prosím si len pre Trudi, naozaj.“
Kurt Lars zamrzol v strede obrázka. Pozrel na mňa, akoby som mu práve povedala, že v skutočnosti nie som žena, len sa viem tak prefíkane nalíčiť.
„Tebe... stačí jeden?“ Rozumel mi veľmi dobre, len sa z nejakého dôvodu tváril, že nie.
Sven sa nádherne uchechtol.
„Prepáč,“ vravela som v ďalšej panike. „Tak chcem dva.“
Kurt Lars zdvihol obočie. Potom ho znovu spojil a zahľadel sa na svoje ruky, akoby ich videl prvý raz v živote a akoby sa čudoval, prečo namiesto nich nemá ďalší pár nôh. Potom sa jeho tvár zmenila na bezvýraznú, no našťastie tiež pokojnú, takže infarkt som zažehnala. Dopísal venovanie a priniesol mi ho. „Pre sestru,“ povedal akosi napäto.
„Ale no tak, Kas!“ zvolal Sven melodramaticky. Zdalo sa, že boli dobrí priatelia. „Neber si to tak! Pre nás si stále jednotka!“
Tipovala som, že Kurt Lars nepoužíva pre fanklub a médiá svoje skutočné meno. Všetko tomu nasvedčovalo.
Podráždene, skoro až nahnevane, zazrel na Svena. V druhom okamihu sa však na mňa usmieval. „Povedz mi, Tanja, ty nemáš rada moje filmy?“
„Tak to nie je,“ tvrdila som rýchlo. „Ja ťa len nepoznám.“
Kurt Lars sa mykol, akoby som mu do hrude bachla kladivom.
„Myslím tým,“ zmätkovala som, „nepoznám ťa osobne. No to by ale bolo blbé, keby som prišla za hocikým cudzím na ulici a pýtala si od neho...“ Ako som pozorovala jeho výraz, môj hlas pomaly zamieral, až som celkom stíchla.
Traja chalani za mnou sa rozhíkali ako šialené somáre. Rehotali sa, až to nebolo príjemné. Lenže nevládali prestať. A každý pohľad na kyslú tvár Kurta Larsa ich pobláznil ešte viac.
„Prepáč,“ povedala som mu úprimne. „Nevšímaj si ma a vôbec si to neber k srdcu. Nemám nič proti tebe ako človeku, ako som vravela, nepoznám tvoje vlastnosti. Ja len protestujem proti balamuteniu a využívaniu ľudí. Je to choré a neprirodzené.“
Chalani sa pomaly dosmiali. „Čože vraví?“ pýtal sa Marko zadýchane.
„Vraj protestuje,“ odvetil Kurt Lars. Zdvihol prst a namieril mi ho na nos. „Pozor na reči, ja nikoho nebalamutím.“
Tak to ma dostalo. Založila som si ruky na prsiach a nadvihla obočie. „Že nie?“
„Hm,“ vydýchol. „Si nejaká nabrúsená.“ Zovrel mi bradu medzi dva prsty.
Vyplašila som sa a okamžite zacúvala. Opäť som zaparkovala u Svena.
„Prestaň s tým, Kas,“ povedal mu Sven s pokojným úsmevom. „Veď má náhodou pravdu.“
Kurt Lars si vzdorovito odfrkol. Potom na mňa pozrel menej prívetivo. „Nieže budeš túto ideológiu šíriť medzi ostatné. Vieš, zruinovalo by ma to.“
Jeho prácou bolo manipulovať citmi. A išlo mu to perfektne. Zrejme preto tak rozprávkovo zbohatol.
Z parkoviska sa ozvalo zvolanie a o pár chvíľ do kaviarne dobehol dospelý muž. Keď zbadal, ako to vo vnútri vyzerá, skoro mu vypadli oči.
„Čo sa to tu stalo? Kto je toto dievča? Pán Lars, je všetko v poriadku?“
„Áno,“ uchlácholil chlapa Kurt Lars. „Nikoho sem preboha nevolajte.“
„Možno by sme mali čím skôr pokračovať v ceste,“ povedal muž nervózne. Prešľapoval z nohy na nohu, obzeral sa k mikrobusu na vzdialenom konci parkoviska a zvieral v rukách kľúčiky.
„Dobrý nápad,“ vyhlásil Kurt Lars. Ani na mňa nepozrel a obliekajúc si bundu vykročil k chlapovi, ktorému zjavne odľahlo. Ako na rozkaz sa zbierali aj ostatní. Len Sven sa ani nepohol. V toľkom pohybe naokolo to zrazu upútalo moju pozornosť a ja som si s ponižujúcim ostychom uvedomila, ako blízko pri sebe stále stojíme.
Rýchlosťou svetla som sa k nemu zvrtla tvárou, no situáciu to skôr zhoršilo. Ustrnula som.
„Ako si sem prišla?“ opýtal sa ma.
Pozrela som si na topánky. „Peši.“
„No, ten hrdina ťa nikam nezoberie,“ povedal a kývol hlavou k Andreasovmu autu. „A je už poriadne neskoro. Ak nemáš nikoho, kto by po teba prišiel, radšej si zavolaj taxík.“
„Ja nejazdím taxíkmi,“ odvetila som mu trochu neprítomne. „Cestná doprava produkuje deväťdesiatpäť percent škodlivých emisii zo všetkých druhov dopravy.“
Zažmurkal. Och, bože, strašne trepem.
„Vážne?“ spýtal sa. „Tak veľa?“
Prikývla som, hryzúc si zvnútra do líc. Nepokojne som sa ošívala na mieste.
„Myslím, že dnes by si mohla spraviť výnimku. Môžeš to urobiť, nie? V prípade ohrozenia života.“
Pár sekúnd som okolkovala, ale napokon som prisvedčila.
Sven sa pobavene usmial, ale iba na chvíľku. „A ešte by si mala dobre pouvažovať nad tým či si v bezpečí s niekým takým,“ znovu trhol hlavou k Andreasovi.
Keď som nič nehovorila, zdvihol ruku a jemne mi štuchol do boľavého líca. Mykla som sa.
„Viem, že to vieš, ale keby ťa vzal do tej rachotiny taký spitý, pravdepodobne by ste skončili v najbližšom stĺpe.“
„Nepoznáš ho,“ strelila som ostrejšie, ako som plánovala. Potichu som si odkašľala a pokojnejšie dodala: „Ďakujem, že si robíš starosti, a že si mi pomohol.“
Mierne prikývol. „Dávaj si pozor.“
S nosom na skle som sledovala, ako všetci obďaleč v tme nasadajú do priestranného auta. Podpis Kurta Larsa som zvierala medzi prstami. Minibus potichu zapriadol a rozbehol sa po ceste. O krátku chvíľu mi neodvratne zmizol z dohľadu.
Keď som za chrbtom začula chaotické jachtanie, obrátila som sa.
„B-b-budeš si niečo prosiť? Po-pozvem ťa.“ Fašírkáč ma obdaril prekvapivo milým úsmevom.