"Neublížiš mi?" 4.

[i]Reita[/i]
Fu. Vybalil som si veci z tašky a udomácnil sa. Popodpisoval som si knižky do školy a prichystal sa. Až za 7 hodín je osem a ja neviem, čo robiť. Uru stále pospáva a mrmle si niečo zo sna, čo ma dosť zaujalo. Prišiel som k nemu bližšie a započúval sa.
„Hmm... tam dole.. áno.. och..“ tichý vzdych. Preboha! Ticho som sa zasmial a dumal som nad tým, čo sa mu asi sníva. Mľasknutie nasledované ďalším vzdychom mu vyšlo z úst. Rukou si prešiel do rozkroku a ďalej som nemohol. Skoro som tam zvreskol. Preboha, to mám s týmto prasaťom bývať?! Začal sa mrviť a hýbať nohami. Toto nedopadne najlepšie...
„AU! Kriste!“ Uruha zakričal a otvoril oči. Keď ma zbadal, najprv ho to prekvapilo, no potom, keď si uvedomil, kde má ruku, začal sa červenať.
„O kom sa to našej princezničke snívalo?“ zaškeril som sa a vyplazil na neho jazyk.

[i]Uruha[/i]
To by si chcel vedieť, čo?! Panebože, dúfam, že som toho neprezradil veľa... Tá noha bolí ako čert a ja som hladný. Potvrdilo to už len moje škvrčanie v bruchu.
„Hladný?“ opýtal sa Rei.
„Ako vlk.“ odvetím pohotovo, na čo sa Reita postaví, obuje sa a vylezie z izby. Predtým ako zavrie dvere, sa na mňa otočí:
„A hlavne nikam nechoď!“
„A ako?!“ opýtal som sa naštvane a všimol som si jeho výsmešný pohľad.
„Hej hej, veľmi vtipné.“ Povedal som si pre seba a zabuchli sa dvere. Pozrel som sa na notebook na mojom stole a dostal som chuť si pozrieť, čo je nové na e-bayi. S miernymi bolesťami som doskackal k stolu, zobral laptop a doskackal naspäť. Sadol som si na posteľ a naštartoval tú šunku. WiFi tu chytám dobre, aspoň na niečo je tá škola dobrá...
„Super!“ zvýsknem od radosti. Nové podväzky! Z čierneho latexu s červenou čipkou na konci. Objednal som si ešte červené tielko a tenisky. A pár hračiek... tá kožušinka z pút sa už trhá, potreboval by som nové. Objednám aj tie, spolu s oblečením a novým DVD. Nejaká tá predohra musí byť.

[i]Reita[/i]
Zišiel som schody, prešiel mini parkom a ocitol som sa v jedálni. Postavil som sa k dverám pre kuchárky a zaklopal. Kým som čakal, zaregistroval som Toru, ako na mňa čučí z posledného stola. Vtom sa dvere rozrazili a v nich stála stará pani s cigaretou v ústach.
„Čo chceš?“ pozrela na mňa odporným pohľadom a ďalej zazerala.
„Ehe... prišiel som pre obed môjho spolubývajúceho a pre svoj.“ vykoktal som.
„Mená?“ odniekiaľ vytiahla zoznam mien žiakov.
„Ja som Akira Suzuki a Uru... Uru, och...“ práve som zistil, že neviem jeho pravé meno.
„P-počkajte prosím chvíľu.“ Vytiahol som mobil a prezeral si kontakty. Ani jeho číslo nemám!
„Ono, prepáčte, jeho prezývka je Uruha, ale netuším, ako sa volá svojím menom, iba sme sa spoznali.“ Povedal som nevinným hlasom a snažil som sa netváriť ako úplný d***l.
„Uruha, hm?“ spýtala sa, vydychujúc na mňa dym z cigarety. „Máš šťastie, že je taký populárny na škole. Poznám ho. Takže ty si jeho nový spolubývajúci, hm? A, si v poriadku?“ zrazu sa na mňa zahľadela, zo strachom v očiach. Nechápem...
„A-áno, prečo by som nemal byť? Akurát on dnes spadol na telesnej a nemôže chodiť, preto som prišiel pre obed.“ Vysvetlil som jej to, ale stále nechápem, prečo to bolo nutné.
„No to si mal povedať hneď!“ oči jej zažiarili a vytratila sa niekde v kuchyni.
„Veď som to povedal!“ zahuhlal som si popod nos a o chvíľu bola späť. Podala mi do ruky pekne zabalené krabičky, ktorých teplo mi zohrievali ruky. Ešte mi strčila do druhej ruky akési mlieko.
„Je to sójové mlieko, prosím, daj mu ho a pozdrav ho odo mňa.“ prikývol som, poďakoval a s nechápavým výrazom som odišiel preč. Uru mi to vysvetlí. A taktiež sa musím opýtať na jeho meno a mobil...

[i]Uruha[/i]
Malo by to prísť za 3 dni, najviac. Dúfam, že to zas nepokašlú, ako minule. Moje bruško sa znova ohlásilo, pričom Reita vošiel s obedom v rukách.
„Hurá!“ zakričím, odhodím laptop vedľa seba a načiahnem sa za Reitom.
„No veď vydrž, už idem.“ Prišiel ku mne a podal mi moju zelenú krabičku so sójovým mliekom, Vyčarilo mi to úsmev, milujem svoju tetu.
„Hm, chcel by som sa spýtať, kto je tá pani z kuchyne? A Aké je tvoje meno?“ prekvapil ma, že sa tak zaujíma.
„No, tá pani je moja teta, vie, že zbožňujem sójové mlieko, tak mi ho niekedy kupuje k obedu a svoje meno ti nepoviem.“ Povedal som jednoducho a usmial som sa. Otvoril som obed a uvidel som opekané rezance. Mňam.
„Prečo mi to nepovieš?“ nadurdil sa Rei a ja som sa zasmial.
„Nikto okrem riaditeľky, tety a mňa nikto moje meno v tejto škole nevie. A tak to aj zostane.“ prikývol som, že so sebou súhlasím a viac sa už nepýtal. Poťapkal som po voľnom mieste vedľa mňa. Reita sa najprv zamračil, no potom si prisadol. Potichu sme jedli, nikto neprehovoril ani slovko.

[i]Reita[/i]
Je tu strašné ticho... no všimol som si zapnutého notebooku vedľa Uruhy a bližšie som sa pozrel. E-bay.
„Čo si ideš kupovať?“
„Ále, tamtie podväzky už mám moc dlho, chcem si kúpiť nové.“ odpovedal, pritiahol laptot k sebe na nohy a ukázal mi obrázok. Sčervenal som. Na obrázku sú podväzky v čiernej farbe, dokonca z latexu. Och, prečo si to kupuje?
„Páčia sa mi, sú také, vyzývavé.“ zasmial sa a dopovedal s rezancami v ústach: „A ešte si kupujem pár vecí, máš rád film Face off? Zrovna som ho objednal.“
„Milujem ten film!“ povedal som celý natešený, predsa som ho nikde nevedel zohnať.
„Okej, tak si to pozrieme, keď to príde, dober? Aspoň zabijeme čas.“
„Dobre.“ súhlasil som a ďalej dojedal rezance. Uru má niečo na puse, trochu tej omáčky. Natiahol som sa a prstom som omáčku otrel.
„Máš tu, trocha omáčky.“ Uru sa len usmial (zas), chytil mi ruku a prst mi olízal. Vypleštil som oči a zízal naňho ako vyoraná myš.
„Mňam.“ mľaskol a ďalej sa venoval svojmu obedu. Dnes ma čká ešte kino, dúfam, že to dobre dopadne. Aj keď, s Uruhom by to mohla byť väčšia zábava... Preboha, na čo to myslím?! Idem von s tým dievčaťom, na ktorej meno si neviem spomenúť. Bože...