Neviem cítiť 9.kapitola

O týždeň som mal chrbát pokrytými chrastami a mohol som normálne chodiť. Zadok ma už vôbec nebolel. Bolelo ma niečo iné. Moje srdce. Každú noc sa mi sníval ten istý sen... ako ma znásilňuje Christian ako ma zachraňuje Alex a ako sa bozkávame... ako mi povie že ma potrebuje a v odrzae jeho zelených očí vidím seba... Určite. Milujem ho strašne moc, milujem ho tak, že večer naňho myslím keď zaspávam, ráno sa zobúdzam s jeho tvárou pred očami a stále dookola počujem v hlave tie slová: ,Neboj sa, ja som pri tebe. Už ti nikto nikdy neublíži. Sľubujem. Prisahám. Ochránim ťa Will. Aj keby som mal zomrieť.´ Musel som si nájsť novú prácu. Musel som zaplatiť nájomné. Musel som žiť. Ale... ako? Ako mám žiť bez neho.

Opil som sa, porezal som sa a zaspal som.

Alex...Alex...Alex...

* * *

Po mesiaci hladovania, ponocovania a plakania som sa rozhodol, že pôjdem za otcom. Prišiel som do baru kde vždy chlastal a trtkal so štetkami. Bol tam. Sedel na svojom obvyklom mieste a na kolenách mu sedela blondína s umelými päťkami a vedľa neho aziatka ktorá mala na sebe … šnúrky. Postavil som sa pred neho aby som upútal jeho pozornosť. Lenivo zdvihol zrak od výstrihu blondíny a pozrel sa na mňa.

„Čo tu chceš?“
„Viem, že mám brata a chcem jeho adresu.“
„Načo ti bude? Odkiaľ to vieš?“
„Nie je to jedno? Proste chcem jeho adresu! Daj mi ju inak sa dozvedia všetci tvoji obchodní partneri že máš bastarda!“
„Ty zku*vysyn! OCHRANKAAA!“

Vtom ma zdrapili dve mohutné gorily a vyvliekli ma von zadnými dverami. Šmarili ma na asfaltku a začali do mňa kopať a búšiť päsťami. Cítil som ako omdlievam ale nechcel som sa vzdať Alexa. Potreboval som jeho adresu, potreboval som ho vidieť, potreboval som ho cítiť. Aj cez kopance a údery som si kľakol na kolená a snažil som sa postaviť.

„Á, náš malý vtáčik chce uletieť! Ešte nemal dosť, zdá sa mu to málo!“

Vtom priletela zľava päsť do spánku a ja som sa zvalil tvárou do kaluže. Na mojej hlave pristála noha a tlačila mi nos do vody. Nemohol som sa nadýchnuť a cítil som, že strácam vedomie. Všetko sa so mnou kolísalo a húpalo, akoby som bol v člnku počas búrky.

„Už máš dosť?“

Noha z mojej hlavy zmizla a ja som sa pretočil na chrbát a zhlboka som sa nadýchol. Myseľ sa mi trochu osviežila. Otvoril som oči. Uvidel som mesiac. Bol spln.

,Neboj sa, ja som pri tebe. Už ti nikto nikdy neublíži. Sľubujem. Prisahám. Ochránim ťa Will. Aj keby som mal zomrieť.´

Musím ho vidieť! Rukami som sa zaprel do zeme a sadol som si. Zdvihol som zrak a pozrel som sa gorilám do očí. Odpľul som si.

„Ty jeden malý odporný had! Vytriem si s tebou riť!“

Obe gorily si začali rozopínať bundy. Myslel som si, že ma chcú znásilniť ešte aj oni a tak som sa začal posúvať dozadu. Nebolo mi to nič platné ale nechcel som sa vzdať. Nie keď nemám jeho adresu.

„Kam utekáš, poď sem, ideme ti pristrihnúť krídelká!“

Pod bundou mali opasky a na nich zavesené obušky a pištole.

„Chceš sa s nami pohrať?“
„Nie! Nechajte ma! Ja potrebujem zistiť iba jednu adresu!“
„A? To nás vôbec nezaujíma! My sa potrebujeme zase pohrať.“

Obaja vzali obušky a mne stúpol adrenalín. Vyskočil som na nohy akoby mi nič nebolo, akoby ma predtým vôbec nezmlátili a začal som utekať. Ale nedobehol som ďaleko. Bol tam toži múr vysoký približne dva metre. Oprel som sa oň a s hrôzou som sa pozrel na dve približujúce sa gorily. A potom prišla tma.

* * *

Zobudil som sa na neskutočnú pulzujúcu bolesť hlavy. Jemne som zamrkal očami a zdvihol som viečka. Som v nemocnici a očividne je noc. Vtom sa niečo pohlo na mojom bruchu. Zľakol som a chcel som vyskočiť ale len čo som urobil prudší pohyb tak moja hlava sa šla rozskočiť. Upokojil som sa a začal som okolo seba hmatať rukami. Nahmatal som niečo teplé. Ruku, dlhé vlasy, hlavu. Zhboka som sa nadýchol a do nosa sa mi dostala úžasná vôňa Orbitiek. Začal som tú hlavu hladkať v domnení, že sa zobudí. Alex sa však len zahniezdil a zamrnčal. Keď som začul jeho hlas začalo sa teplo rozlievať aj v celom mojom tele. Zahrabal som dlane do jeho vlasov, započúval som sa do jeho pokojného dychu a rozplakal som sa do ticha noci. Plakal som od šťastia že je pri mne a od smútku, že naša láska je zakázaná.

„Nemôžeme byť spolu, to je nemysliteľné. Ak sa budeme milovať spoločnosť nás odsúdi. Si schopný stať sa kvôli mne vyhnancom? Čiernou ovcou? Odpadlíkom? Si kvôli mne schopný čeliť odsudzujúcim pohľadom a znechutenému šepkaniu? Šiel by si so mnou niekam ďaleko, kde by sme mohli byť spolu? Opustil by si kvôli mne všetko čo máš tu? Domov? Rodinu? Zázemie? Tak veľmi ma miluješ? A miluješ ma vôbec?“

Tie slová plné bolesti a beznádeje som šepkal pomedzi vzlyky a ani vo sne by ma nenapadlo že ma Alex počuje. Vtom však zdvihol hlavu a od jeho mokrých líc sa odrazilo svetlo pouličnej lampy.