Počujete tie zvony?

Prší...
Vždy som sa pred dažďom skrýval...ale neskrývam sa pred všetkým? Mám strach? Mám strach z toho, že by to celé mohlo skončiť alebo strach s toho, že by mohol skončiť on... Pozrel sa smerom na tmavú oblohu, s ktorej vychádzalo tisíce kvapiek. Všetky padali na jeho tvár...On iba nemo stál a díval sa. Cítil, že jeho posledná chvíľa je na dosah.
,,Ryuzaki.“ Kričal Light spopod strechy budovy. ,,Čo tu robíš?“ zakričal a L sa tváril, že ho nepočuje. Chcel aby prišiel za ním. ,,Pýtam sa, čo tu robíš?“ chlapec znovu neodpovedal. Light kráčal po mokrej zemi za ním. ,,Pýtal som sa čo tu robíš.“ Hovoril zo vzdialenosti pár krokov.
,,Nič zvláštneho...iba tie zvony, sú hlasnejšie ako v iné dni, nemyslíš?“
,,Zvony? Ja nič nepočujem.“
,,Skutočne?“ zamyslel sa.
,,Light-kun, chcem sa ťa na niečo spýtať. Hovoril si aspoň jeden krát v živote pravdu?“ Lighta to vystrašilo.
,,O čom to rozprávaš? Klamem iba vtedy, keď je to nutné. Iba vtedy keby pravda ublížila ľuďom, ktorých milujem.“
,,Ach...“ zamyslel sa. ,,takže mňa potom miluješ tiež...“ Nastalo ticho.
,,Mali by sme ísť naspäť. Sme celí mokrí.“ Prerušil ticho Light.
,,Uhm.“

Light sedel na schodoch a utieral si vlasy a tvár uterákom. L si sadol vedľa neho a spýtal sa ho.
,,Keby si mohol zmeniť jedinú vec na svete. Vedel by si čo by to bolo?“
,,Čo znamenajú všetky tie otázky?“
Po chvíle ticha L zase niečo povedal.
,,Prečo si ľudia klamú. Prečo klameš ty mne? A prečo ja tebe?“
,,Ja ti neklamem.“ Povedal na obranu Light. Ryuzakimu zazvonil mobil.
,,Prosím.“ Povedal a mobil držal v 5 centimetrovej vzdialenosti od ucha tak ako vždy. Bol naozaj zvláštny. Keď skončil hovor zase otvoril ústa.
,,Light-kun poviem ti pravdu, skôr ako opustím tento svet. Viem, že si...Ki-.“

Jeho slová však neboli dopovedané. Jeho duša hasla každou sekundou. Ku zemi padalo už iba jeho telo. Poznal pravdu. Už od prvej chvíle vedel kto je Kira. Už od prvej chvíle vedel, že to takto skončí. Vyriešil všetky prípady, ktoré dostal, vedel, že tento bude jeho posledný. Neprehral jeho mozog...prehralo jeho srdce. Prehralo v súboji, ktorý nemohlo vyhrať.
Ležal na zemi...jeho oči sa pomaly zatvárali. Z posledných síl povedal.
,,Ja som...L...“ musel povedať pravdu. Bol to zvláštny chlapec. Nemohol by odísť s tohto sveta bez pravdy, pred človekom na ktorom mu iba nezáležalo. On ho miloval. Nedokázal by milovať niekoho, kto by nebol ako on. Light bol skutočne ako on...
,,L Lawliet.“ Dopovedal jeho posledné slová.
,,Ja som...“ povedal ticho a do jeho očí sa začali hrnúť slzy. Bolo mu ľúto všetko, čo v živote spravil. Bolo mu ľúto, že zabil niekoho ako bol L...Lawliet.
,,KIRA!!!“ zakričal zo všetkých síl. L ho ale nepočul. Oči mal zatvorené. Po prvý krát v živote. Nepočul pravdu, ktorú poznal...chcel ju však počuť z jeho úst. Light sa nahol nad jeho telo. Držal ho prevne zovretého v náručí. Nechcel ho pustiť. Nahol sa viac ku jeho tvári. Pobozkal ho na jeho nemé ústa. Jeho slzy pomaly stekali na tvár chlapca, ktorého skutočne miloval. Pravdu však zistil neskoro...Jeho srdce bolo príliš studené, aby ju zistil včas.
,,Kiež by...sme mohli ísť spolu na to isté miesto. Ale nie je nám to súdené.“ Plakal...

,,Light, čo sa tu stalo?“ pýtal sa Lightov otec pri pohľade na telo L.
,,Nič...“ povedal Light a kráčal smerom preč... ,,nepočujete tu zvony?“ pýtal sa Light

,,Aké zvony?“