SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




S tým nič neurobíš 1.kapitola: Posteľ

Haruko (môj mladší brat) a Sajuri (moja staršia sestra) hrali na záhrade bedminton, zatiaľ čo ja som si na záhradnej hojdačke čítala jednu zo svojich obľúbených yaoi poviedok. Keď som dostala práve k dosť horúcej situácii medzi hlavnými hrdinami (poviem vám len toľko, že jeden z hrdinov mal okolo seba omotaný iba uterák a vyzeralo to dosť nádejne) ma do hlavy trafil bedmintonový košík – pozornosť od môjho malého démonického súrodenca.

,,Hups!“ povedal Haruko a mierne sklopil svoje svetlomodré oči . Zabudol však ihneď zmazať zo svojej tváre démonický úškľabok, ktorý dokazoval, že ten košík tu nepristál náhodou. No ako správny herec mi doprial tento pohľad len na malú stotinu sekundy a už sa na jeho tvári usadil výraz kajúceho sa šteňaťa.

,,Idem si radšej čítať do izby,“ oznámila som im.

Prudko som vstala z hojdačky a vbehla do domu. Za mnou sa ozýval tichý smiech tých dvoch. Nech sa smejú! Nemôžem za to , že nevedia pochopiť moju záľubu v otaku ako takom. Vyšla som po schodoch hore a zamierila do svojej izby. Rozvalila som sa na posteľ a začala som čítať tam kde som prestala. Nasledujúce vety by nahnali červeň do líc ešte aj mojej sestre!

*Sajuri sa vyznačovala racionálnym zmýšľaním. Nemala rada sladké rečičky a radšej mala činy ako slová. Snažila sa dostať na právnickú fakultu na Hurojame. Neskladala komplimenty a jej sivé oči dokázali schladiť kohokoľvek. Bola stále upravená a ostrým jazykom každého podpichovala. Mala rada svojho brata aj sestru, ktorú síce nechápala ale to jej až tak neprekážalo.*

Vtom sa ozval zo záhrady akýsi hluk. Vyskočila som z postele a utekala sa pozrieť z balkóna, čo sa tam dole deje. Zhora som mala pekný výhľad na situáciu podo mnou. Haruka vystrašil susedov pes, keď liezol cez plot k susedom po zatúlaný košík. Z chuti som sa na tom zasmiala. Ešte som sa nadýchla čerstvého vzduchu a vošla som znovu do izby. Tento krát som si nešla ľahnúť na posteľ ,čo sa neskôr ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie. Sadla som si na stoličku a premýšľala, či už náhodou nie je vhodná doba na zaliatie kvetov na mojej parapetnej doske.

*Evelyn- (naša hlavná hrdinka) mala dlhé vlnité vlasy, ktoré boli síce kedysi hnedým no dnes už červeným závojom na jej bielom chrbte. Mala zelené iskrivé oči, ktoré vynikli pri jej svetlej pokožke. Vďaka jej vášni -yaoi- mávala dosť bujaré sny. S obľubou ignorovala okolie a unikala do sveta fantázie. Možno aj preto bola väčšinou sarkastická skoro ku všetkému a ku každému. Rada si zahrala na bicie alebo gitaru v ich garáži. Mala dve slabosti: pitie studeného kakaa a obzeranie sa za zlými peknými chlapcami. Jej zlozvykom bolo hranie sa s vlasmi, ktoré jej mama vždy vyhadzovala na oči. Bola výborná kuchárka aj napriek tomu, že ako malá si spálila ruku na sporáku, pričom jej na ľavej ruke ostala nepekná jazva.*

Počas mojej hlbokej úvahy nad žltým kvetináčom v tvare hrnčeka s nakreslenou tvárou a prasklinou nad ľavým obočím sa moja šatníková skriňa začala nekontrolovateľne chvieť. Preľakla som sa. Pomaly som sa začala k skrini približovať. Zrazu sa na nej roztvorili dvere a na mojej posteli pristál chalan oblečený v dobovom kostýme. Tuším sa začal dusiť. Pomaly sa vytiahol na ruky a sadol si na nohy.

,,Kde som sa to dostal?“ povedal neznámi úplne zamatovým hlasom.

,,Tak to by som rada vedela aj ja,“ povedala som nahlas svoju myšlienku, keďže som nemala zaručené, že som počas silných filozofických úvah o živote rastlín neprešla do fáze bdelého snívania.

Neznámi ma zaregistroval až teraz: ,,Kto si?“ bola jeho logická otázka.

Ale samozrejme, že som sa pred týmto fešákom - lebo to on rozhodne bol - musela blysnúť úplne úžasnou vetou : „A kto si ty? “. Stavím sa s vami, že som musela mať v tvári úplne blbý výraz inak by sa smiať nezačal.

„Ja som princ Aiaki, a k vám som sa dostal počas úteku pred mojím zákerným strýkom Waraim. Otvoril som jedny z dvier u nás v hrade a dostal som sa k vám slečna. Aké je vaše ctené meno?“ pri mojom oslovení zase použil ten svoj zamatový hlas.

„Vieš, že branie halucinogénnych látok je v našej krajine zakázané Aiaki?“ opýtala som sa ho opatrne, aby som ho neurazila.

,,Prepáčte slečna, ktorej meno som sa nedozvedel, ale neviem o čom to hovoríte,“ povedal zmierlivo, ale bolo z neho cítiť, že nie je spokojný s mojou odpoveďou.

*Aiaki mal vlasy farby piesku a oči krásne tmavomodré. Vďaka tréningu na kráľovskom dvore mal vyšportovanú postavu, ktorú mu určite nie jeden model závidel. Bol pekný a mal vyberané spôsoby.*

,,Ah, volám sa Hideaki Akane, ale všetci ma volajú Evelyn,“ odpovedala som na jeho predošlú otázku.
Ak ušiel z ústavu alebo liečebne nechcela som si ho pohnevať.

,,Takže Evelyn, môžeš mi povedať kde sa nachádzam?“ keď sa pýtal súčasne s tónom jeho hlasu sa dvíhalo aj jeho jedno zlatisté obočie.

,,Aiaki- myslím že tak sa voláš, nachádzaš sa u mňa doma a tu fakt nemáš čo robiť,“ s týmto indivíduom mi už začala dochádzať trpezlivosť. Čo do ryže robí v mojej posteli?!

,,Nechcem byť drzí ,ale prečo si oblečená ako chlap?“ povedal a mierne ukázal prstom na moje džínsy.

,,Haló, je 21.storočie! Nohavice nosia aj muži, aj ženy,“ prekrútila som očami. Možno tento chlapík vážne nie je z našej doby.

,,Už 21.?!“ zhíkol, čo len potvrdilo moju hypotézu.

A tak som sa dala do vysvetľovania : Internetu, mobilov, tenisiek, plastových okien, áut a električiek, sociálneho vyžitia teenagerov a podobne. Zistila som, že Aiaki je v celku zábavný spoločník s dobrými nápadmi, pripomienkami a postrehmi. Vyrozprával mi dobrodružné príbehy zo záhadných čarovných krajín stredoveku, zatiaľ čo ja som mu hovorila o bežných banalitách ako o potýčkach so súrodencami a zhonmi v škole. A takto nejako nám prešlo celé popoludnie . Napadlo mi, či sa nechce vrátiť domov. Tak sme to skúšali ale zadná stena skrine nás nikam (ani po odtiahnutí) nepustila. Povedala som mu, že tu môže ostať prespať, kým nevymyslíme ako ho dostať domov. Zašla som mu kúpiť veci, ktoré potreboval : normálne oblečenie a zubnú kefku. Vystríhala som ho nech sa má na pozore pred mojimi rodinnými príslušníkmi. A dala mu časť svojej večere. Pamätám sa, že som celú noc nemohla zaspať vďaka všetkým tým príbehom a skutočnosti, že ako sa zdá tento chalan u mňa pobudne nejaký ten čas, keďže zatiaľ ani jeden z nás netuší ako ho dostať späť domov.

Dodatek autora:: 

Ták a máme tu môj prvý pokus o poviedku. Tie z vás, ktoré čakajú prílišný yaoi sklamem - aspoň v prvej kapitolke určite! Ale nebojte sa, ak sa vám bude páčiť toto tu budem pokračovať aj ďalej a tam sa už zaručene niečo vyskytne Tongue. Hlavne komentíkujte, Aj kritizujte. Rada si -vypočujem- vaše pripomienky. Nie je to skvelé, ale tak čo už so mnou?

4.454545
Průměr: 4.5 (11 hlasů)