Saxton Love Company 23

O ďalší mesiac sa moja situácia nedala riešiť inak ako rozhovorom so Zainom. Bola som každým dňom nervóznejšia a moja paranoja silnela tiež. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že si každý všíma moje čoraz voľnejšie oblečenie. Koncom tretieho mesiaca svojho tehotenstva som sa už nenasúkala do svojich úzkych sukní a gombíky na blúzkach sa mi začínali roztvárať. Kupovala som si nové oblečenie, no rýchlo rastúci príbytok kilogramov onedlho nebudem môcť zatajiť ani tým. V tejto bezútešnej situácii ma dokázali potešiť iba myšlienky na dieťa. Zo strachu, že by sa Zain o mojom stave dozvedel, som nevyhľadala ani lekára. Jediní ľudia, ktorí o mne vedeli – Erryn a Fathi – držali jazyky za zubami. To som oceňovala najmä u svojej svokry. Predstava, že by to vyzradila Talenovi sa mi nepáčila. Keď nebezpečenstvo pominulo, spolu s Dali opustili letné sídlo a vrátili sa domov do pravej rezidencie Saxtonovcov. Aj napriek tomu, že môj dom ostal prázdny, iba pod dohľadom Rie a Lali, nevrátila som sa doň. Väčšinou som ostávala v Paríži, v byte prenajatom Zainovou spoločnosťou, aby som bola vždy nablízku a pripravená splniť každý jeho rozmar.
Dnes som ho prekvapila tým, že som do diára jeho schôdzok zapísala vlastné meno. O piatej popoludní som sedela v jednej z jeho kancelárii a čakala na neho. Nervózne som kývala nohou vo vzduchu a prestala som, až keď som začula, že vošiel do miestnosti. Otočila som hlavu, no nevstala som. Zain s podozrievavým výrazom na tvári prešiel za svoj stôl a do čierneho koženého kresla sa usadil ako kráľ na trón.
„Čo to má znamenať?“ zasyčal. „Zdržuješ ma.“ Od fiaska v Mexiku bol ku mne o poznanie nepríjemnejší. Skutočnosť, že to bola jeho chyba, si nepripúšťal.
„Je to dôležité,“ povedala som mu. „Už pre vás nemôžem pracovať tak, ako doteraz.“
Ako náhle to začul, prižmúril oči. „Čo to zase vymýšľaš?“ zavrčal. „Ak by bola naša dohoda aj na papieri, už si dávno vo väzení. Prisahám, že ťa tam osobne strčím, ak mi okamžite nepovieš, čo...“
„Som tehotná,“ oznámila som bez okolkov.
Zain spojil obočie, po chvíľke prekrížil ruky na hrudi. „Čože si?“ zasipel.
„Tehotná,“ zopakovala som. „V druhom stave, samodruhá, budem mať die...“
„Pochopil som,“ umlčal ma. Tváril sa hrozivo.
Aj keď som ešte netušila, ako zareaguje, povedať mu pravdu bola jediná možnosť. Z tajenia svojho stavu som bola už zúfalá. Potrebovala som sa zbaviť stresu, potrebovala som lekára. Najprv ma myšlienka, že sa o tom dozvie desila, teraz som chápala, že je to jediná cesta.
„Nezvládam vaše nároky,“ pripustila som. „Je to čoraz ťažšie. Mexiko bola moja hranica. Snažila som sa, ale viac som nedokázala. Ani som tam nechcela ísť, tušila som, že toho bude priveľa, ale vy ste vtedy...“ nedokončila som, keď som si spomenula, čo mi vtedy navrhoval.
Zain mi skĺzol pohľadom po voľnom oblečení a v tvári sa mu mihlo pochopenie. Vedel, že hovorím pravdu.
„Naša dohoda stále platí. Budeš robiť, čo ti prikážem,“ povedal. „A ja ťa tu viac nechcem.“
To ma prekvapilo. Až som nadvihla obočie.
„Okamžite odídeš z Paríža a vrátiš sa do svojho sídla. Keď ťa budem potrebovať, pošlem po teba.“
„To je všetko?“ spýtala som sa neveriacky.
„Áno. Si absolútne nepotrebná a onedlho budeš na príťaž. Zmizni mi z očí, kým ma nenapadne nejaký spôsob reparácie, ktorým by si mohla platiť za to, že si ma pripravila o svoje schopnosti, ktoré som ešte chcel využiť.“ Neušlo mi, že nebol vo svojej koži. Zdvihla som sa a pratala sa od neho preč tak rýchlo, ako som len mohla. Možno mi to oplatí až neskôr. Teraz bolo najdôležitejšie dostať sa čo najďalej, prv než vymyslí ako.

Po mnohých nekonečných týždňoch som bola znovu doma. Chcela som Riu prekvapiť, tak som nikomu o svojom príchode nepovedala. Keď ma zbadala, so šťastným výkrikom sa mi rozbehla naproti. Okamžite zobudila celý dom, keďže som prišla uprostred noci. Lali sa v nočnej košeli rozospato, no zato s úsmevom na tvári, pustila do varenia naozaj neskorej polievky a dvaja pomocníci mi zatiaľ vynášali kufre hore do spálne a pracovne. Ria mi bleskovo nachystala izbu, a keď som sa najedla Lalinho vynikajúceho jedla a osprchovala sa v horúcej vode, ktorá mi po dlhej ceste uvoľnila svaly, priniesla mi do postele čaj na dobrý spánok. Chýbala mi. Mala som pocit, že sme sa veľmi odcudzili. Bývali časy, keď o mne vedela všetko, pretože ja som sa s ňou o každý svoj zážitok verne delila. No odkedy vstúpil do môjho života Zain Noor, kvôli obavám o jej vlastnú bezpečnosť som si takmer všetko nechávala pre seba. Aj napriek priepasti nevypovedaných slov, ktorá sa medzi nami rozpínala, bola som rada, že je znovu blízko mňa. Dávala mi pocit rodiny. A hlavne teraz, keď som stratila Talena.
„Pani Temira, veľmi ste pribrali,“ povedala bez obáv, že by ma mohla uraziť. „Určite zo stresu. Jedli ste vždy, keď ste boli nervózna?“
„Nie,“ usmiala som sa. „Ria, chcela som ti to povedať až ráno, aby si sa dnes vyspala, ale radšej to urobím hneď.“
„Na čo narážate, pani Temira?“ nerozumela.
„Teraz nejaký čas ostanem tu doma a nebudem tak veľa pracovať,“ povedala som jej.
„Nebudete?“ opakovala a nakláňala hlavu z jednej strany na druhú. Potom znovu skĺzla pohľadom na moje jemne vystupujúce brucho a zamrzla.
„Pani Temira!“ zhíkla.
Len som sa usmiala.
„Je to to, čo si myslím?!“
„Áno.“
Hlasno sa zasmiala. „To je úžasná správa! Dúfala som, že sa to raz stane, no mala som veľké obavy, keď ste povedali, že mladého pána neznášate...“ Zrazu sa zarazila. Zahanbene na mňa pozrela. „Budete mať to dieťa s pánom, však?“
„Isteže,“ povedala som a zachmúrila sa.
„Odpusťte,“ vravela rýchlo. „Isteže s ním.“
Dovolila som jej, aby ma objala a potom sa s prázdnou šálkou pobrala preč, aby mi dopriala pokoj. Vo dverách sa na mňa ešte raz šťastne usmiala a potom zmizla.
Nasledujúci deň som sa zobudila s povznesenou náladou. Spala som výborne, nevoľnosť sa nedostavila a po tom, ako zo mňa spadla časť pevných reťazí, čo ma priväzovali k Zainovi, cítila som sa pokojnejšia a hlavne slobodná. Dovtípila som sa, že Ria veľkú novinu oznámila aj Lali, keďže tá mi na raňajky so širokánskym úsmevom naservírovala akosi priveľa ovocia. Moje plány boli samozrejmé. Čím skôr som sa chcela začať chystať na to, že sa stanem mamou. Ria aj Lali ma búrlivo podporili. Keď som sa vrátila od gynekológa, ktorého mi odporučil rodinný lekár, obe mi pomáhali so zariaďovaním počiatočných zmien, ktoré bolo nutné zaviesť. Letné sídlo Saxtonovcov v nasledujúcich týždňoch hýrilo zanietenými robotníkmi a stavbármi, ktorí prerábali chladnú nepoužívanú knižnicu vedľa mojej spálne na okúzľujúcu útulnú miestnosť. Budúca detská izba mala byť prepojená s mojou. Keď som sa o pár dní pozerala na výsledok, bola som nadšená. Nasledoval zástup maliarov a ďalších majstrov vymieňajúcich podlahu a okná. Napokon som do boja povolala dizajnérku špecializujúcu sa na detské priestory. Po nekonečných návrhoch, ktoré mi predložila, som sa s Riinou pomocou dokázala rozhodnúť a potom som už len užasnuto sledovala, ako mi priamo pred očami rastie vysnená izbička. Kolíska, hojdacia kreslo, hračky, všetko ma to nadchýnalo a občas aj nečakane rozcítilo. Už som si len želala, aby bolo malé čím skôr na svete. Namiesto čítania pracovných dokumentov som si zvykla na literatúru pre budúce mamičky. Študovala som usilovne – tak ako vždy – a mala som pocit, že budem pripravená dobre.
Myšlienky na Talena som si zakazovala. Túžila som, aby sa ku mne vrátil a podelil sa so mnou o moje šťastie, no musel tak spraviť dobrovoľne. Nie po presviedčaní ani prosíkaní.
Približne každý týždeň ma navštívil Fathi, buď s posolstvom od Zaina a s jeho inštrukciami, kam si praje umiestniť moje peniaze, alebo s dôležitými dokumentmi na podpis. Každým ťahom pera som strácala a on získaval, pomaly ale isto mi bral všetko, čo kedysi patrilo celej rodine Saxtonovcov, no ja som nikdy nezaváhala. Bezpečie som teraz potrebovala ako soľ. Alebo aspoň tak som to cítila. Bolo to jednoduché. Podpíšem a budem v bezpečí.
Návštevou ma poctil aj Lars Price. Ochotne si pozrel detskú izbu a nezastavil prúdy mojich nadšených slov, aj keď som si neskôr uvedomila, že som ho určite musela nudiť. Volala mi Erryn a jej nápad, že pricestuje aj s Dalamis na Vianoce, ma potešil. Hneď sme sa dohodli na detailoch. Od rodičov som dostala vianočný pozdrav. Nezavolala som im, keď ma o to žiadali a oni sa tiež neozvali. Od svojho únosu som ich nevidela a uvedomovala som si, že ani netušili, že na ceste majú vnúča.
Mala som pocit, že sa zväčšujem každú minútu. Veľké brucho už nebolo možné maskovať žiadnym oblečením a občas som v posteli nedokázala nájsť pohodlnú polohu. Aj so štyrmi pármi ponožiek som sa triasla od zimy a na záchod som chodila každých pätnásť minút.
Erryn a Dali prišli deň pred Vianocami, presne tak, ako sme sa dohodli. Dalamis zastala vo dverách a
s otvorenými ústami zízala na moje brucho. Nevedela, že bude teta. Erryn sa pri pohľade na mňa iba usmiala a podišla ku mne, aby ma mohla pobozkať na líca a jemne ma objať. Keď Dali prekonala šok, po tvári sa jej roztiahol úsmev veľmi podobný matkinmu, len oveľa širší. Prihnala sa ku mne a tiež ma objala. S nimi na blízku som sa cítila ešte šťastnejšia. Aj keď o Talenovi nepadlo slovka, vedela som, že na sviatky domov nepríde. A tak sa aj stalo. Prežili sme krásny týždeň plný smiechu a dobrej nálady. Bez Talena.
Čas utekal a aj keď som si myslela, že na jeho blízkosť a dotyky začnem zabúdať, nestalo sa tak. Každým dňom som po ňom túžila viac. Neskutočne mi chýbal. Často som ho vídala vo svojich snoch a aj keď to stačiť nemohlo, bola to aspoň slabá útecha.

„Ty si mi nič nepovedal! Nikto mi nič nepovedal!“ volala rozrušene Dali do môjho ucha. Oslava Nového Roka bola v kanceláriách v plnom prúde, a tak som sa musel od natešených kolegov vytratiť, aby som počul aspoň slovko z toho, čo mi sestra hovorí. Zatvoril som sa v miniatúrnej pracovni na konci chodby a sadol som si na zaprataný stôl.
„Čo si to hovorila?“
„Tal! Ako si mi to mohol urobiť? Ako si to mohol jej urobiť?“
„Čo také?“ zvolal som aj ja, lebo jej hnev a fakt, že som netušil, o čom hovorila, ma naozaj rozrušil.
„Vždy som si myslela, že si dobrý človek!“ kričala obviňujúco. „No ty si ničomník!“
„Ničomník?“ prekvapil som sa.
„Ako si mohol Temiru teraz opustiť?“
Zamrzol som, keď som si uvedomil, kam sa náš rozhovor zvrtol. Mobil som si chvíľku odtiahol od ucha a pretrel si celú tvár. „O tomto sa nebudeme rozprávať.“
Dali sa zasmiala hysterickým smiechom, ktorý ma u nej šokoval. „Ó, áno, budeme! Ja nepripustím, aby sa môj jediný brat zmenil na kus odporného vola! To si zapíš za uši! A vrátiš mi darček, čo som ti poslala na Vianoce!“
„Dali,“ zamumlal som pokojnejšie a pokúsil sa ovládnuť situáciu. „Medzi mnou a Temirou je to príliš zložité. Vždy bolo. Urobila niečo, čo...“ len som si povzdychlo.
„Nie je to zložité! Jednoducho prestaň byť taký strašne tvrdohlavý a vráť sa domov! Ona ťa čaká. Chce, aby si sa vrátil.“
To ma zarazilo. „Ona je doma? Myslel som, že je s Noorom.“
Dali v tom okamihu pochopila celú situáciu. Môj hlas páliaci žiarlivosťou jej prezradil dôvod hádok medzi mnou a mojou ženou. „Bože môj, Tal,“ vzdychla si zúfalo. „Ty si taký hlupák. A... nič nevieš,“ povedala, akoby na to práve prišla.
„Čo neviem?“
„Nevieš, prečo je doma. A prečo tak chce, aby si sa vrátil.“
„Ale mňa to ani nezaujíma,“ odvrkol som. Spomenul som si, ako ma Temira privítala, keď som sa konečne dostal domov, naozaj vyzerala taká šťastná... A potom sa pridala k Zainovi.
„Znovu začínaš byť idiot, Tal,“ posťažovala sa. „Nepamätám si, že by si jeden bol. Ak ma máš rád, urobíš, čo ti poviem. Okamžite sadni do lietadla a vráť sa domov. Len sa na ňu pozri, potom, ak stále budeš chcieť, vrátiš sa.“
„Čo to má znamenať?“
„Urob to pre mňa. Prosím!“
Dlhú chvíľu som mlčal. Náhla myšlienka vidieť Temiru po toľkom čase mnou otriasla. Netušil som prečo, možno kvôli všetkému tomu šampanskému, čo som už vypil, zabehol som do svojej kancelárie, vzal som si sako a potom vyšiel von z budovy medzi husto padajúce vločky.

Ria mi v spálni tak zakúrila, že mi do postele stačila iba nočná košeľa. Neznášala som spať v ponožkách, no mrazivé noci ma k tomu tieto dni nútili. Teraz som ich však nepotrebovala. Bolo mi príjemne. Zalezená v posteli som si ešte pred spaním čítala o správaní dvojročného batoľaťa. Upokojovalo ma, že som nenarazila na nič, o čom by som už nepočula.
Zdalo sa mi, že dole sa ozvali nejaké zvuky, no s presvedčením, že to len Lali a Ria rozhadzujú po hale konfety a oslavujú, nevenovala som tomu pozornosť. Keď som o pár sekúnd neskôr na schodoch začula rýchle kroky a povedomý hlboký hlas, moja ľahostajnosť sa ukázala ako veľká chyba. Srdce sa mi divo rozbúchalo a telo zamrzlo, neschopné pohybu. Mohla som len zarazene pozrieť ku dverám, keď sa otvorili a do vyhriatej spálne sa mi z chodby nahrnul chlad. V dlhom čiernom kabáte a s kamenným výrazom na tvári vošiel dovnútra Talen. Zastal pár krokov od mojej postele a uprene sa na mňa zadíval.
Z jeho nečakaného zjavenia som bola taká šokovaná, že som až celkom onemela. On tiež nič nepovedal. Očami prešiel po celom mojom tele. V jeho tvári sa zjavil šok, ktorý prekonal aj môj. Ihneď podišiel bližšie, schytil ma za zápästie a vytiahol von z postele. Keď ma postavil pred seba a prikrývka mi skĺzla k nohám, zatajila som dych.
Hľadel na moje brucho a zdalo sa, že ani on nedýchal.
„Tal,“ pípla som, keď som našla hlas, „je mi zima.“
Keď som sa ozvala, strhol sa. Zovretie jeho ruky sa uvoľnilo, a keď ma napokon celkom pustil, rýchlo som stúpila do papúč a obliekla si župan, čakajúci na kraji postele.
„Nič si nepovedala,“ prehovoril kyslo. „Mlčala si. A ja viem prečo.“
„Lebo si odišiel, lebo si ma nechal samú.“
„Nie,“ povedal krátko. „Nesnaž sa.“
„Čože?“
„Nie je moje. Vravím, aby si sa to nesnažila poprieť.“
Jeho slová ma šokovali. „Prosím?“
„Celé mesiace sa ťaháš s Noorm a so mnou si bola jediný raz.“
Zúrivo som na neho pozrela. „So Zainom Noorm som nikdy nič nemala!“
„Isteže nie,“ usmial sa sarkasticky. Potom sa otočil.
„Počkaj!“ zvolala som za ním, no Talen už odchádzal. Znovu. „Stoj! Talen, vráť sa!“ Náhlila som sa za ním dolu schodmi, presne ako prvý raz. Srdce mi divo skákalo v hrudi a cítila som, ako mi rozrušenie nebezpečne zrýchľuje tep. V strede schodiska som sa nebezpečne zaknísala, no potom ma mdloby prešli a ja som utekala ďalej. Nemôže odísť druhý raz. Nedovolím mu to, kým si ma nevypočuje.
No vchodové dvere hlasno tresli a Talen za nimi zmizol. Zavalila ma taká vlna sklamania, až mi znovu prišlo zle. Zakrútila sa mi hlava, a keby ma Lali nezachytila, škaredo by som spadla na zem. V záchvate plaču som ju aj tak stiahla dolu na podlahu, no bezpečne, pomaly. Zrazu som pocítila, ako mi po stehnách stiekol prúd teplej tekutiny. Vzlyky mi uviazli v hrdle a ja som si so zdesením uvedomila, že rodím.

Erryn rozrazila dvere mojej nemocničnej izby a s napätým výrazom ku mne rýchlo podišla. Keď mi pozrela do vyčerpanej tváre, zdalo sa, že bude plakať.
„Mrzí ma to, drahá,“ povedala a silno mi stisla ruku. „Musela si to zvládnuť celkom sama.“
Chabo som sa usmiala. „Nebola som sama. Ria ostala celý čas so mnou.“
„Dobre,“ vdýchla a pohladila ma po líci. „Cez tieto prekliate sviatky sa nedá zohnať žiadnu letenku, je mi tak ľúto, že som nemohla prísť hneď.“
„Nerobte si starosti. Všetko je v poriadku. Dali prišla tiež?“
„Nie. Nechala som ju doma,“ potichu sa zasmiala. „Veľmi sa preto rozčertila.“
„Už ste ho videli?“ spýtala som sa náhle. „Boli ste za ním?“
Naširoko sa usmiala a prikývla. „Tvoj synček je prekrásny. Taký veľký a zdravý, aj napriek tomu, že sa nás rozhodol prekvapiť takto skoro.“ Erryn vyzerala nadšene.
„Mali by mi ho onedlho priniesť. Počkáte?“
„Isteže,“ súhlasila okamžite.
Sestrička sa zjavila do desiatich minút. Keď mi vložila bábätko do náručia, musela som sa usmievať. Rovnako aj Erryn. Chlapček naťahoval ručičky za našimi tvárami a nepokojne sa hniezdil. Už bol zase hladný.
„Vyzerá celkom ako Talen, keď sa narodil,“ šepkala Erryn potichu, kým som ho kŕmila. Hladkala mu tmavé vlásky. „Pozri, dokonca tu má aj rovnaké znamienko.“ Jemne chytila dieťa za ruku a ukázala mi jeho predlaktie.
Žmúrila som, no nič nevidela. „Nič tam nemá.“
Erryn sa zasmiala. „Má, maličkú škvrnu. Uvidíš, ako do dvoch týždňov stmavne.“
„Možno,“ pripustila som, keď som skutočne rozoznala malý fľak. „No Talen mi neuverí ani keby som mu pod nos strčila krvné testy. Myslíte, že sa rozzúri, ak ho zapíšem do rodného listu maličkého?“
„Stále je tvoj manžel,“ povedala Erryn. „Otcovstvo je preto automaticky jeho.“
Prerušilo nás tiché zaklopanie. Dovnútra strčil hlavu poslíček, ktorý za sebou ťahal vozík naložený kyticami a nehorázne obrovskými plyšovými stvoreniami. V ruke zvieral aspoň dvadsať farebných balónov.
„Už sa to začína,“ zašomrala som, no kývla som mu, aby vstúpil. Erryn sa iba zasmiala.

„Narodil sa ti krásny syn, Talen. Zaujíma ťa to vôbec?“
„Nie,“ odsekol som, aj keď pri tej správe mi divo bilo srdce. Matka mi už cez telefón vynadala za to, ako som sa k Temire správal a ako jej tým ublížil. Boh vie, že to som nikdy nechcel. Keď mi povedala, že je v poriadku a dieťa zdravé, aj keď prišlo na svet skôr, z duše mi padli stokilové balvany. Keby som svojou hlúposťou zapríčinil tragédiu, nikdy by som si to neodpustil. Potom mi matka oznámila, že malého pomenujú po mne, čo vo mne vyvolalo zmiešané pocity. Napokon ma to však rozzúrilo.
„Nech sa volá po tom zločincovi!“ zvolal som a zahrešil. „Toto je nehoráznosť!“
„Tvoje správanie je nehorázne!“ okríkla ma a ja som hneď stíchol. „Malý sa na teba podobá. Ja nemám pochybnosti.“
„Ale ja áno! Bola to len jediná noc a...“
„Nie si malé decko, aby som ti vysvetľovala, že toľko stačí,“ prerušila ma prísne matka. „Spamätaj sa. Nenecháš svojho syna bez otca.“
Jej odhodlanie ma valcovalo. O dieťati som sa dozvedel len nedávno a zrazu už aj bolo na svete. Nemal som čas ani len si utriediť myšlienky. Existovala možnosť, že je naozaj moje, no to ešte nemuselo znamenať, že Temira mi bola verná.
Matka prehovorila oveľa vľúdnejším tónom. „Zain Noor vám obom veľmi ublížil, Talen. Nedovoľ mu však, aby všetko zničil. Temira ťa skutočne miluje. Nech spravila v minulosti čokoľvek, napokon našla správnu cestu a odvtedy po nej kráča bez zaváhania. Odpusti jej.“
„Nemôžem,“ vydýchol som zničene. „Poddala sa Noorovi, nebojovala s ním.“
„Mala s ním bojovať tehotná? Ohroziť svoj život aj život vášho dieťaťa? Prepáč, Talen, že ťa sklamem, na jej mieste by som spravila presne to isté.“
Len som zasyčal.
„Je to múdra a šikovná žena. Nepodľahla mu, ako si myslíš. Na to je príliš hrdá. Vie, že si jej manžel, vie, aký sľub ti zložila a tým sa po celý čas riadi. Ešte aj teraz.“
Zaváhal som.
„Vráť sa domov,“ prehovárala ma. „Už týždeň je s malým vo vašom sídle. Je rozkošný, no rýchlo rastie. Ani sa nenazdáš a stratíš príležitosť vidieť ho takého maličkého. Ty vieš, že Temira ti tvoje správanie odpustí. Možno nie hneď, no časom si ju získaš späť. Choď za nimi.“
Ani som jej len neodpovedal. Zrušil som hovor a ako zmyslov zbavený som utekal na parkovisko, absolútne ľahostajný k tridsiatim ľuďom v zasadačke, ktorí si na môj návrat ešte počkajú.
Temira ma nečakala, presne ako naposledy. Keď som nad ránom zaparkoval pred sídlom, úsvit mi po dlhom nočnom šoférovaní vtlačil do očí slzy únavy. Zazíval som, no hneď sa pobral k domu. Nikoho som nezobudil. Upútal som len strážnikovu pozornosť, no keď som mu kývol, znovu sa stratil za rohom. Dom bol tichý, ešte sa nezobudil. Prebehol som po hale a potom sa pustil hore schodiskom. Ničím som sa nezdržiaval. Musel som ju okamžite vidieť, inak som veril, že zomriem od zúfalstva. Keď som vošiel do jej spálne, hneď som ju uvidel. Presne ako minule, ležala na svojej posteli, no tentoraz tvrdo spala. Zjavný bol aj ďalší rozdiel. Vedľa nej spalo dieťa. Temira ležala na boku otočená k nemu a bábo v plienke jej v spánku drobnou rúčkou zvieralo prst tak silno, až ho mala biely. Užasnuto som na neho hľadel. Je naozaj moje? Také malé, také krehučké. Zdalo sa mi to neuveriteľné.
Zaboril som kolená do matraca, no obaja spali tak tvrdo, že si nič nevšimli. Klesol som na širokú posteľ vedľa Temiry a pritlačil som sa k jej chrbtu. Neprebrala sa.
Zatvoril som oči, no predtým ešte raz na oboch pozrel. Potom ma zmohla únava.

Keď som sa prebrala, hneď sa mi niečo nezdalo. Pozrela som pred seba. Maličký stále spal, to bolo v poriadku. Potom som pozrela dolu a na vlastnej hrudi zbadala veľkú ruku. Zrazu som cítila aj tlak na chrbte. Niekto pri mne ležal. Moje srdce sa rozbehlo. Otočila som hlavu, aby som sa presvedčila o tom, čo som už vedela. Talen mal zatvorené oči a v spánku ma objímal.
Kedy prišiel? A prečo? Ako bolo možné, že je tu?
Viečka sa mu zachveli. Musel cítiť, že sa hýbem a to ho vyrušilo. Pokrčil čelo, potichu ospalo zamumlal a napokon sa jeho oči rozlepili do úzkych štrbiniek. Keď si uvedomil, že na neho pozerám, hneď sa prebral. Pritiahol si ma bližšie a otočil k sebe. Keď ma pobozkal na čelo a potom mi vydýchol do vlasov, zašepkal: „Mrzí ma to.“
Pozrela som mu do očí a v nich videla, že je to pravda. Viac už sám nevydržal. Vrátil sa, lebo som mu chýbala. Želá si, aby všetko bolo tak, ako pred tým.
„Bol si odporný,“ šepla som a zatvorila oči, keď som sa čelom oprela o jeho čelo.
„Viem.“ Jeho tichý hlas sa zachvel. „Odpusťme si navzájom. Všetko.“
Prikývla som. „Kvôli malému.“
„Kvôli malému,“ súhlasil.
Nadvihla som sa a Talen tiež. Naklonil sa mi cez plece a napokon si oň oprel bradu. Spolu sme sa zadívali na nášho syna.
„Pozrime sa, ako sa zobudí,“ navrhla som a usmiala sa, keď sa Talenovi v tvári zjavil náhly záujem. Sledovali sme drobné telíčko celkom potichu aspoň pol hodinu, keď sa najprv pohla nôžka, potom rúčka a napokon sa doširoka roztvorili tmavé očká.
S Talenom sme sa naraz usmiali, keď sme zbadali, ako naširoko zíva. Hneď som k nemu natiahla ruky a opatrne ho zdvihla. Jeho očká ma spoznali. Keď však padli na Talena, z ničoho nič sa spustil strašný krik. Maličký sa rozplakal a hneď dával celému svetu jasne najavo, že cudzia tvár ho vyľakala. Talen sa zamračil.
„Nemá ma rád,“ povedal.
„Čuduješ sa?“ podpichla som ho. „Určite vie, že si ho nechcel.“
„Čo ti tá tvoja mama narozprávala, čo? Čo?“ prihováral sa malému Talen. Ten, keď z bezpečia v mojom náručí zistil, že nová osoba je menej hrozivá a viac zaujímavá, utíšil sa a zvedavo si ho premeral.
Talen sa usmial. „Prestal plakať, keď počul môj hlas,“ povedal hrdo. „Predsa len budeme kamoši. Však? Však?“ Pošteklil chlapčeka na brušku a ten sa zase rozreval.
„Alebo nie,“ povzdychol si bezmocne Talen.
Musela som sa zasmiať. Keď som si stiahla ramienko nočnej košele a začala malého kŕmiť, hneď sa znovu upokojil. Talen nás potichu sledoval.
„Veríš, že je tvoj?“ spýtala som sa.
Talen trochu napäto prikývol.
„A veríš aj tomu, čo som ti povedala? Všetkému?“
„Čomu konkrétne?“
„Vtĺkaš si do hlavy, že som z Noora celá preč. Neviem, prečo to robíš.“
„Povedal mi, že vtedy v tej prekliatej stepi, predtým, ako si založila ten požiar...“
„Potrebovala som ho odpútať od toho, že mu idem rozbiť hlavu,“ odsekla som.
„A potom neskôr?“ vypytoval sa. „Boli ste veľa spolu.“
„Áno, no nikdy sa medzi nami nič nestalo. Bola to jedna z podmienok, ktorú som si určila.“
„Takže on chce?“
Po ďalšej napätej chvíľke som krátko prikývla.
„Vedel som to,“ zahromžil Talen.
„Nezáleží na tom. Nie je typ muža, ktorý by si niečo také vynucoval. Nato má privysoké ego.“
„Asi máš pravdu.“ Natiahol ruku k hlavičke nášho chlapca, no ten keď a neho výhražne pozrel, Talen ju rýchlo zase stiahol.
„Môžeš tu ostať?“ spýtala som sa s nádejou. Tak veľmi som túžila po jeho spoločnosti.
„Chvíľu,“ povedal. „Potom sa však vrátim.“ Očarujúco sa na mňa usmial.
Tiež som sa usmiala. Po chvíľke som kývla hlavou k novým dverám naľavo. „Chceš vidieť detskú izbu?“