Saxton Love Company 25 (Finále!)

Otvorila som oči a pozrela na hodinky postavené na nočnom stolíku. Zobudila som sa dve minúty pred budíkom. Vypla som ho a prevalila sa na druhý bok.
„Tal, vstávaj,“ zamumlala som so znovu zatvorenými očami. Jemne som ho postrčila nohou.
„Ešte nie, drahá,“ mrmlal. „Ešte chvíľočku.“
Posadila som sa. Prehodila som nohy cez posteľ a na nahé telo si navliekla župan. Kým som kráčala do detskej izby, prstami som si prehrabávala dlhé popletené vlasy.
„Ahoj, zlatíčko,“ usmiala som sa do kolísky, keď som zbadala, že malý je už hore. Na trojmesačné dieťa bol nezvyčajne pokojný a plakával len zriedka. Zdvihla som ho na ruky a do spálne sme sa vrátili spolu. Sadla som si na posteľ vedľa stále leňošiaceho Talena.
„Pozri, aký je tvoj ocko povaľač, vidíš ho? Celkom ako ty.“
Talen sa usmial, no stále sa nezdvíhal.
„Len sa mu ukáž, aby ocko videl, že ty si už hore,“ prihovárala som sa chlapčekovi. Položila som ho vedľa Talenovho vankúša. Malý natiahol rúčku a pevne zovrel Talenovi nos.
„Hej,“ ozval sa smiešnym priduseným hlasom. „Taký mám len jeden.“
„Musíme sa ponáhľať. Dali bude na letisku o piatej.“
„Vidím, že ste v presile,“ povedal zastreto Talen, a keď sa konečne posadil, malého si zobral. „No Dali ma raz aj tak zabije. Prečo nemohla prísť až na obed?“
„Dnes to bude jej večer. Sľúbili sme jej to,“ vravela som a sledovala, ako Talen niečo ukazuje malému z okna. Usmiala som sa, keď nalepil obe dlane a noštek na sklo a zvedavo niečo pozoroval.
„Tal, počúvaš ma?“
„Čože si vravela?“
Prevrátila som oči. „Dali sa na dnešok teší približne osem rokov a ty to vieš. Erryn by ju prvý krát do spoločnosti najradšej pustila až po tridsiatke, musela si to vybojovať.“
„To je ockov mercedes, vidíš ho? A tamto je Bob. Počkaj, zamávame mu, aby zatrúbil,“ vravel malému Talen a pichal pri tom prstom do skla.
„Talen!“ vyštekla som. Podišla som k nemu a malého si vzala späť. „Ponáhľame sa.“
Keď sme sa konečne obliekli a rýchlo naraňajkovali, vyrazili sme k letisku. Malého zatiaľ doma strážila Lali, keďže Ria mala už od včera plné ruky práce s prípravou domu na dnešný večer.
Dali vyrástla. Alebo to len tak vyzeralo kvôli jej vysokým topánkam. Nevidela som ju už dosť dlho a mala som pocit, že dospela. Len vo svojich šestnástich rokoch vyzerala v dlhých bledohnedých nohaviciach, bielej elegantnej blúzke a so šatkou okolo krku ako žena pripravená nečakaným hrozivým pohľadom rozdrviť každého, s kým nesúhlasí. Až som preglgla. Celkom ako Erryn.
„Tem!“ zvolala veselo. „Tal!“
Aspoň jej hlas mi ešte pripomínal to pojašené dievča. Náhlila sa oproti nám. Keď sme sa vystískali, zamierili sme spať do sídla. Cestou neprestajne hovorila. Ani toto sa teda nezmenilo. Vravela, aká je nadšená, aké má šaty a koho každého Erryn pozvala. Keď sme dorazili domov, zvalila sa na diván v salóne na prvom poschodí a zaspala.
Talen nad ňou až zatínal päste. „Ja tú malú asi...“
„Nechaj ju tak,“ usmievala som sa a za ruku ho od nej ťahala preč.
„Zobudí nás o piatej,“ hromžil, „odmietne prísť neskorším letom, pretože sa nestihne pripraviť a potom si tu jednoducho, celkom pokojne...!“
„Mala dlhú cestu,“ chlácholila som ho.
„Bola to len hodina!“
„Dobre, vieš čo? Choď ukázať Talovi ako sa trúbi. Pôjdem s vami.“

Keď sa Dali v dlhých tmavočervených šatách a s dokonale vážnym výrazom zniesla schodiskom, všetci hostia v sále k nej otočili hlavy. Akoby aj nie, keď bola hlavnou atrakciou večera. Svoju malú sestričku ťahajúcu po zemi bábiky som v nej nespoznával. Videl som len tú Dali, ktorá prefíkane strieľa v okne zo zbrane a ktorá má na sebe namiesto bodkovaného trička oblečené dosť vyzývavé šaty, aby – na moju zlosť – na seba pútala väčšinu mužskej pozornosti. Keď zostúpila z posledného schodu, s úsmevom sa zavesila do ramena Lily Noorovej. Zdalo sa, že Fathi na opačnej strane miestnosti bojuje pri pohľade na svoju krásnu a ostentatívne oblečenú neter s rovnakým citovým rozpoložením ako ja. Neskôr si s ním vypijem.
Preletel som pohľadom po sále, hľadajúc tmavozelenú šmuhu Temiriných šiat. Stála s pohárom šampanským v ruke a veľmi dobre sa zabávala rozhovorom s dvoma mužmi. Keď ju znovu rozosmiali, až mi navreli žili. Jej úsmev si užívali už dosť.
Vynoril som sa pri jej boku ako tieň. Keď som rovno oproti sebe spoznal Edmunda Cutta, myslel som, že ma porazí. Možno až príliš okázalo som objal Temiru okolo pása a jediným pohľadom som zastavil toho dotieravca v strede vtipu.
„Ahoj, Talen,“ pozdravil ma s priateľským úsmevom. Ten pokrytec. „Dlho sme sa nevideli.“
„Áno.“ Chytil som podávanú ruku, a keď som mu ňou potriasol, stočil som jeho dlaň k zemi.
„Ed má novinku,“ povedala Temira očividne pobavená mojím správaním. „Bude sa ženiť.“
Stiahnuté obočie sa mi ako na príkaz uvoľnilo. „Vážne?“ prekvapil som sa. „To ti gratulujem, kamarát.“ Srdečne sa na neho usmievať bola zrazu hračka.
„Poznáš Larsona Pricea?“ spýtala sa Temira a rukou jemne mávla k druhému mužovi.
„Už sme sa stretli,“ povedal som a s chlapíkom od reklamy si tiež podal ruku.
„Je fascinujúce čím všetkým ste si v poslednom čase prešli,“ povedal Larson. Edmund vedľa neho horlivo prikyvoval. „A rovnako ohromujúce je, ako sa to všetko skončilo.“
„Nemôžem tvrdiť, že ma pán Parslow neprekvapil, keď mi oznámil, že sa so mnou chcú stretnúť Zainovi zástupcovia.“ Pozrela na mňa pri spomienke na telefonát od rodinného právnika. Aj ja som to mal všetko ešte čerstvo pred očami.
„Takže je pravda, že ti odkázal polovicu celého svojho majetku,“ povedal Larson uprene hľadiac na Temiru. „Neuveriteľné. No v istom ohľade... je to oprávnené odškodné.“
Temira jemne prikývla. „Vrátilo sa nám všetko, o čo sme prišli. Dokonca trochu viac.“
„A čo druhá polovica?“ spýtal sa Ed.
„Tú zanechal dcére,“ odvetil som. „Samozrejme, kým nedosiahne potrebný vek, o ten majetok sa stará Fathi. Je jej poručník.“
„A tiež druhý otec, ako som počul,“ povedal Larson a nenápadne blysol pohľadom k Fathimu, ktorý o niečom práve zanietene diskutoval s matkou.
„Aj tak je trochu... desivé, ako sa to dievča zachovalo, nie?“ nadhodil Edmund. „Od pohrebu neubehol týždeň a už bola medzi ľuďmi. Fathi jej v tom podľa všetkého nebráni, aj keď je ešte mladšia ako tvoja sestra,“ kývol hlavou ku mne.
„Je odhodlaná,“ usmievala sa Temira, ktorá rovnako ako ja vedela, že na Lilinom správaní je skôr ako desivé niečo obdivuhodné. Smelo kráčala v šľapajach svojho otca, akoby mu chcela aj na tú neprekonateľnú diaľku predviesť svojho silného ducha. Bude z nej obchodníčka. Pekelne dobrá. Zdalo sa, že s Dali už mali plány presahujúce bežné normy adolescentných dievčat.
Temira sa ospravedlnila a odišla skontrolovať chlapca. Rozhliadol som sa po sále, plne odhodlaný dnes večer nájsť snúbenicu aj pre jej príliš dôverného priateľa z reklamy.

Talen sa musel ešte neskoro v noci, hneď po večierku, vrátiť späť do Londýna. Domov sa dostal len výnimočne. Počas posledných troch mesiacov som ho bola spolu s naším synom navštíviť už dvakrát, no na také dlhé cesty som sa s ním častejšie ešte neodvážila. Z Talena Saxtona Juniora boli nadšení všetci naši kolegovia. Najmä Paola, Talenova pragmatická sekretárka a pravá ruka, sa ho nemohla nabažiť. Tej žene som bola výnimočne vďačná. O Talena sa starala v dobrom i zlom. Znášala jeho trémy, prevažujúcu mrzutú náladu a taktiež jeho výbušné výstupy, keď mal obzvlášť zlý deň.
No Dalamis sa rozhodla pár dní u nás ostať, čomu som sa úprimne potešila. Mala však vlastný program. Ako som dávnejšie predpokladala, no vtedy mi ani na um nezišlo, že by sa to raz naozaj mohlo stať, Dali sa skamarátila s Lily Noorovou natoľko, až mi to dievča bolo ochotné odpustiť, že som ho uniesla. Okrem iného boli obe vášnivými milovníčkami prírody, preto boli ich spoločné poobedia na konských chrbtoch pochopiteľné.
Aj ja som mala spoločnosť. Len málokedy sa stalo, že by bez Lily neprikvitol aj jej novopečený zákonný zástupca. Fathi bol dobrý človek a tiež úžasný milujúci strýko. Ako však sedel oproti mne vo vankúšoch drevenej lavičky na terase, v jeho tvári som chvíľami zahliadla tieň veľmi hlbokého smútku. Keď náš rozhovor občas utíchol, jeho myšlienky sa zatúlali k bolestným udalostiam predchádzajúcich týždňov.
„Si výnimočný človek, Fathi, vieš to?“ prehovorila som, naprávajúc perinku v hojdacej kolíske pred sebou. Spokojný Tal sa teplému jarnému vánku naozaj tešil. No ešte viac Fathiho klobúku tróniacemu na jeho vlastnom brušku.
„To je zaujímavé,“ odvetil Fathi pobavene. „V poslednom čase to počujem zo všetkých strán. Som tiež šarmantný a zábavný, podľa slov mnohých dám. Zvláštne, že nespomínajú aj to, aký som zrazu bohatý.“
Usmiala som sa. „Zvažuješ niektorú?“
Prudko pokrútil hlavou. „Nemá to význam,“ povzdychol si. „Všetky sa chcú len dobre vydať. Možno potom, keď opraty prevezme Lily a zo mňa bude žobrák. Chudobný, ale šťastný.“
Zasmiala som sa. „Už ju vidím, ako ti balí kufre,“ zažartovala som. „Fathi, si jej jediná rodina. A to dievča ťa zbožňuje. Okrem toho, bude potrebovať tvoju pomoc.“
„Aj ja som si myslel, že bude, no má vo zvyku občas ma šokovať. Je v nej toľko zo Zaina...“ vydýchol. Siahol po šálke čierneho čaju a rýchlo zapil rastúcu skľúčenosť.
„Koľko si mal rokov, keď umrela tvoja sestra?“ spýtala som sa ho.
Prekvapene na mňa pozrel. Výraz mal vyrovnaný a jeho emocionálny stav prezrádzala iba ruka kŕčovito zvierajúca podšálku. Odložil roztrasený čaj späť na stolík. „Dvanásť,“ povedal.
„Prepáč, nechcela...“
Kývol rukou, potom sa znovu oprel. „Umrela veľmi náhle. Nikto z nás to nečakal. Preto to bol taký šok. A nechala tu len Lily,“ povedal, „a bolesť.“
Prikývla som. Radšej som sa aj ja rýchlo napila. Chvíľu sme znovu sedeli v tichu.
„Cítiš sa sám, no máš veľa priateľov,“ ozvala som sa potichučky. „Aspoň na niečo boli dobré tie neskutočné mesiace, no nie?“
S očami na vlastných kolenách, prikývol.
„Chceli by ste s Lily prenocovať? Dievčatá by sa určite tešili a večer by sme sa mohli ísť spolu niekam najesť. Teda pokiaľ nemáte niečo iné.“
„Myslím, že nemáme,“ odvetil Fathi. „Znie to dobre.“

Týždne utekali a mne Talen chýbal čoraz viac. Rozmýšľala som nad tým, že znovu začnem pracovať. Ak by sme si podelili povinnosti, možno by mohol byť doma trochu častejšie. Keď som mu o svojom nápade povedala, nepotešila som ho. Vysvetlil mi, že aj tak by musel ostať v Londýne, a že by som mohla počkať ešte aspoň dva-tri mesiace, kým malý trochu podrastie. Jeho a Dali vychovávali prevažne pestúnky a nechcel, aby to tak bolo aj s Talenom. Na moje naliehanie súhlasil s tým, že budem pracovať aspoň doma. Pomoc sa mu náramne zišla a mne dôveroval. Zvykli sme si viesť videohovory cez počítač. Keď bol malý vedľa mňa, lepil sa na obrazovku. Talena to nesmierne zabávalo.
„Prídem na budúci týždeň,“ vravel mi jedného večera. „No len na deň.“
„Zapamätal si si, čo máš doniesť?“ uisťovala som sa.
„Zapamätal, drahá. Tie topánky a tašku, čo si chcela, som ti už zohnal, tapety do spálne sem posielajú až z Nórska a okrem toho mám kopu darčekov,“ usmial sa.
„Tak ťa budeme čakať,“ oplatila som mu vrúcny úsmev. „Mám pre teba prekvapenie.“
Talen naozaj vtipne vypúlil oči. „Hádam nie si znovu tehotná,“ hlesol.
„Zbláznil si sa? Ako by som asi tak mohla, keď si stále preč?“
Zrazu sa znovu usmieval. „Už si zabudla, že si ma prišla navštíviť?“
„Nie je to ono,“ ubezpečila som ho. „Aj ty máš v izbe nové tapety.“
„No zbohom,“ zašomral a prevrátil oči.
Ja som tie svoje zúžila na štrbinky. „Vravel si niečo?“
„Nič, drahá. Iba že som už veľmi zvedavý.“
„Veľmi dobre. Ideme si ľahnúť.“ Natiahla som sa po malého a usadila som si ho do lona, aby na neho Talen ešte videl.
„Maj sa, krpec,“ povedal. „Milujem ťa, Tem. O pár dní som doma.“
Bolo, ako mi sľúbil. Keď som ho cez okno uvidela vystupovať z auta, zbehla som na prízemie a vyrútila som sa mu naproti. Skočila som na neho a silno ho objala okolo krku. Keď som mu pozrela do tváre, usmial sa. Hneď som mu dala láskyplný bozk na privítanie. Pevne ma objal okolo pása.
Keď sme sa dovítali, vzala som ho za ruku. Prekvapil sa, keď si uvedomil, že ho nevediem ku vchodu ale okolo domu. Zháčil sa.
„Počkaj, kam ma ťaháš? Chcem sa pozrieť na Tala.“
Usmiala som sa. „Teraz spí. Nerada by som ho budila, bol veľmi podráždený. Poď so mnou, chcem ti niečo ukázať. Na malého sa pozrieš potom.“
„Myslel som, že prekvapenie je v mojej spálni.“
„Keďže o ňom vieš, už to nie je prekvapenie.“
Vyzeral zvedavo. Prestal namietať a nasledoval ma. Silno zvierajúc jeho dlaň som vyrazila po cestičke za domom. Neponáhľali sme sa, radšej sme si vychutnávali prechádzku a tiež to, že sme znovu spolu.
Keď sme zašli za stromy, pochopil, že ho vediem k stajniam. Z jeho tváre som ako z knihy čítala, čo ho napadlo a aj to, že sa veľmi nepotešil. Darovať nového koňa nie len tak, presne ako mi Dali veľmi precízne a ochotne vysvetlila. Puto medzi takým zvieraťom a jeho majiteľom je takmer ako medzi ľuďmi. Zložité a len tak sa nezjaví. Trvá len okamih, kým mladý kôň začne poslúchať – ak vycíti pevný charakter. Mesiace, kým si privykne na jedného človeka a roky, kým medzi nimi vznikne pevné priateľstvo, ktoré sa dá nazvať putom vernosti. Sledovala som Dali a jej bielu kobylku dosť veľa na to, aby som si uvedomila, že medzi nimi naozaj existuje nejaký vzťah. Sisi erdžala rovnaký tichý pozdrav vždy, keď Dali uvidela. Bola citlivá ma svoje uši, nikomu ich chytať nedovolila, samozrejme, až na svoju majiteľku, ktorá ju na pozdrav medzi nimi zakaždým poriadne poškrabala. Keď len stáli vedľa seba, kobylka si o dievča opierala svoju veľkú hlavu. O jej chrbát, temeno či plece.
Panovalo medzi nimi veľa lásky a ako som od Dali pochopila, medzi Talenom a Diablom to bolo rovnaké.
Vošli sme do stajne a paholok povaľujúci sa v boxe plnom sena okamžite vyskočil na nohy a postavil sa do pozoru.
„Ako sa mu darí?“ spýtala som sa.
„Veľmi dobre, pani Temira,“ odvetil. „Len pred chvíľou som ho nakŕmil, dávam mu viac ovsa, ako ste prikázali. Zdá sa, že je šťastnejší.“
„Čo to má byť?“ nechápal Talen. Obzeral sa a nahliadal do najbližších boxov.
„Predsa to prekvapenie,“ odvetila som mu s úsmevom. Znovu som ho vzala za ruku a viedla ho celkom dozadu. Nízky muž bežal za nami. Predbehol nás a zastal pri dverách posledného boxu. Zaprel sa do nich a potom ich hneď pootvoril.
Keď von vykukla obrovská čierna konská hlava, Talen zamrzol.
„Temira!“ zhíkol, keď sa mu vrátila reč. „Ako je to možné?“
So spokojným úsmevom som sledovala, ako celý šťastný pristúpil k Diablovi a zľahka zvieraťu na pysk položil svoju veľkú trasúcu sa dlaň.
„Pamätáš si ma?“ spýtal sa koňa, hlas mal rozrušením zastretý.
Ozvalo sa tlmené tiché zaerdžanie. Diabol radostne potriasol hrivou, zdvihol mohutnú hlavu a pokúsil sa Talenovi zjesť nos. Zasmial sa a pritlačil čelo k veľkému čiernemu lícu.
„Myslel som, že som ho uštval,“ vzdychol si.
„Zvládol to,“ povedala som a podišla k nemu bližšie. „Zistila som, že Erryn ho poslala na farmu neďaleko odtiaľto. Nebol v dobrom stave, no držal sa. Keď som sa dozvedela, že je tam, šla som sa na neho pozrieť. Radila som sa s desiatkou veterinárov až som sa ho napokon rozhodla previesť inam, na miesto, kde podstúpil úplnú rehabilitáciu, však, krásavec?“ Potľapkala som koňa po dlhom krku. „Povedali mi, že na ňom už nemožno jazdiť,“ povedala som tichšie. „No teraz je v poriadku.“
Talenovi na tom nezáležalo. Bol šťastný ako už dávno nie. Hneď kývol na muža a ukázal k modrému lanu zavesenému na stene. Keď bol Diabol pripravený na vychádzku, Talen si silno omotal povraz okolo jednej dlane, do druhej vzal tú moju a so širokánskym úsmevom zamieril von zo stajne.
Vyzeralo to, že kôň mi ukradne manžela aj na noc. Po tom, ako som ich dnes spolu videla, by som sa ani nečudovala, keby sa Talen rozhodol ustlať si v stajni na sene pod Diablovým bruchom. Preto som sa naozaj potešila, keď sa po zotmení objavil v mojej spálni. No v tom momente, ako strčil hlavu do dverí, som ho zastavila a okamžite otočila čelom vzad. Poslala som ho do sprchy aj napriek jeho námietkam, že v kúpeľni už strávil najmenej hodinu. To som dobre vedela, no keďže ma prekvapil, potrebovala som získať trochu času. Uložila som malého do postieľky, a keď rýchlo zaspal, vykradla som sa z detskej izby preč. Stiahla som zo seba dlhé domáce nohavice a rovnako aj ogrckané tričko. Neboli totiž bohvieako príťažlivé.
Keď sa Talen vrátil, s úsmevom som na neho čakala v krátkej tmavomodrej košieľke lemovanej čiernymi čipkami. Vlasy som mala vo veľkých kučerách uvoľnené zo zvyčajného drdolu. Keď ma uvidel, oprel sa o dvere a potichu zapískal.
„Ako dlho tam chceš postávať?“ spýtala som sa ho. „Poď sem.“
Nemusela som ho dlho presviedčať.

O ďalšie tri mesiace, keď mal Tal už pol roka, začala som znovu naplno pracovať. No to nebola po dlhom čase jediná zmena. Rii som prikázala nabaliť ako moje a Talove, tak jej vlastné veci. Čudovala sa, no nevypytovala, až kým som nedala zabaliť aj niektoré kusy nábytku a nezavolala sťahovaciu službu. Vtedy jej to konečne začalo pomaly dochádzať.
„Odchádzame?“ spýtala sa ma bez dychu, keď za mnou pribehla s náručou plnou Talových hračiek. „Sťahujeme sa?“
Usmiala som sa a prikývla. „Aj ja budem pracovať v Londýne. Talen nám kúpil nový dom.“
Presťahovali sme sa potichu a bez väčšieho rozruchu. Nový domov bol moderný a pohodlný, nie taký veľký ako letné sídlo a určený len na bývanie, nie organizovanie večierkov a osláv so stovkami hostí. Mal však jednu obrovskú výhodu. Bývali sme v ňom všetci spolu.
Tal sa začínal batoliť a ak sme zabudli na vychádzajúce zúbky, bolo to prekrásne obdobie. Nevedela som si ani predstaviť, že by ho Talen zmeškal. Spolu sme sledovali, ako rastie a priberá a tešili sa zo všetkého nového, čo dokázal.
Keď mi na konferencii v Paríži prišlo zo stresu tak nevoľno, až som uprostred desiatky cudzích ľudí takmer odpadla, zmocnila sa ma akási predtucha. Hneď som si ju overila. Ako som sa domnievala, domov som sa vracala s veľkou novinou.
Talen takmer padol z nôh, keď som ho prekvapila v jeho kancelárii a oznámila mu, že čakám ďalšie dieťa. Keď som na neho pováľala vinu za všetko možné aj nemožné a ponadávala si, že som otehotnela práve teraz, keď som si konečne znovu zvykla na prácu, bola som oficiálne vyzúrená a z tej novej správy som sa mohla začať aj nesmierne tešiť. Keď som si uvedomila, že som z toho v skutočnosti veľmi šťastná a Talen vyzerá ešte nadšenejší ako ja, prijala som to s radosťou a pokojom. Oznámili sme novinu Erryn a tiež najbližším priateľom. Svokra sa po náhlom šoku dlho smiala, že som sa naozaj rozbehla. Uviesť všetko do pravej miery a podotknúť, že ten, kto sa rozbehol, bol Talen, sa mi zdalo netaktné. Odkedy sme žili spolu, mali sme na seba viac času.
Znovu som bola doma a od nudy mnou šili všetci čerti. Počas prvého tehotenstva som si krátila čas čítaním a priúčaním sa do tajov materstva. No teraz bola už moja technika priam majstrovská. Malý Tal ma naučil všetko, čo som musela poznať. Dopriala som Rii viac voľna a venovala sa mu naplno. Ako ročný to bol už hotový človiečik. Na neistých nožičkách dupotal okolo nábytku, najradšej zaliezal pod jedálenský stôl. Nesmierne nás prekvapil, keď jedného večera, len čo sa domov vrátil Talen, malý k nemu preliezol a jasne ho oslovil. Keď spozoroval naše nadšenie, vrátil sa ku mne a aj mne povedal, čo mal na srdci. Odvtedy nestíchol. Mama a tata sa hlasno ozývalo každý boží deň.
Jedného mrazivého dňa som stále pri stole v pracovni a po upratovaní Talenových dokumentov som sa pustila do triedenia vianočných pozdravov. Väčšinu som si iba prešla a zahodila. Boli ich stovky, od všetkých známych, kolegov a priateľov. Každý rok to bola ošemetná robota. Nechala som si iba pohľadnicu od rodičov, Erryn, Fathiho a Larsa. Pokúšalo ma vystaviť vrúcny pozdrav od Eda Cutta do jedálne, aby som sa trochu pobavila na Talenov účet, no všetko za mňa vyriešil môj syn, keď mi pohľadnicu ukradol a zasadil ju do kvetináča. Práve som na kopu určenú na vyhodenie prekladala pozdrav od Renaty Lippertovej, keď spomedzi prehnutého zlatého papiera niečo vypadlo. Zohla som sa a zdvihla maličkú obálku. Zvedavo som do nej nahliadla.

Prednedávnom som narazila na niečo, čo by vás isto mohlo zaujímať.

To bolo jediné, čo napísané rukou stálo ma malom odkaze. Zamračila som sa. Potom mi však poskočilo srdce. Pri spomienke na naše posledné stretnutie mnou preletel záchvev dávno zabudnutých citov. Chvatne som strčila prsty do obálky a hneď som sa presvedčila, že ani Renata nezabudla na to, čo mi pred mnohými mesiacmi sľúbila. Netrpezlivo som vytiahla zvyšný obsah obálky, ktorý som predtým nepostrehla.
Fotografia ma úplne zmiatla.
Hľadela som na ňu a krčila obočím. Na obrázku bola žena s dlhými čiernymi kučerami, výraznými sivými očami a jemnými črtami tváre. Zamračila som sa ešte viac. Prečo mi Reneta posiela moju vlastnú fotku?
Rozhodla som sa ju preskúmať, keďže mi pripadala príliš stará a na zachytenú miestnosť ani šaty som si vôbec nespomínala. Kedy to len bolo? Odprisahala by som, že podobne som sa nikdy nenalíčila a tiež, že perlový náramok a jemný náhrdelník, čo som videla, mi nepatrili. A v tom som zahliadla ten najmenší, no najusvedčujúcejší detail. Nad hornou perou mladej krásavice spočívalo drobulinké materské znamienko. A keďže ja som svoju tvár poznala, otočila som fotografiu a na jej opačnej strane som konečne našla to, čo som si mala všimnúť hneď. V dolnom ľavom rohu stáli šikmé písmená.
Až sa mi podlomili nohy, padla som do Talenovho kresla. Ruku som si položila na veľké brucho. Srdce mi prudko tĺklo rozrušením.
Ava Baldwin – Noorová.
Konečne som rozumela.