SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Svet splnených snov 01

Svet splnených snov 01

Stála som na zábradlí vysokého mosta a podo mnou tiekla rozdivočená rieka, ktorá na prvý pohľad roztrhá všetko čo jej vojde do cesty.
Zatvorila oči a rozprestrela ruky, pričom moje srdce bilo ako šialené.

"Nana!" Ozval sa chlapčenský hlas spoza môjho chrbta, ale ten som odignorovala a skočila som do rozbúrenej rieky.
V tom sa s krikom zobudila a utrela som si spotené čelo.
"Opäť ten istý sen. Opakuje sa stále dokola a ja ho neviem pochopiť!" Premýšľala som nahlas.
Ach, prepáčte zabudla som sa predstaviť
Som Nana Mizuki, ale všetci ma volajú iba Nana, ale väčšinou s chan, čo mi niekedy vadí.
No mám biele vlasy, čo nie je vôbec ojedinelé, pretože si ich nefarbím a mám ich biele ako sneh, možno niekedy sa ich farba mení na svetlomodrú.
Mám modré oči a takmer vždy som veľmi bledá, pretože väčšinu času strávim pri PC.
Väčšina ľudí si myslí, že som albín, čo nie je pravda, pretože by som mala červené oči a nie modré a nemohla by som sa ukázať na slnku, hoci slnko vidím iba zriedka.
"To je už toľko hodín???" Zvrieskla som a vyskočila z postele, pričom buchocem jedna radosť.
"Čo sa deje, Nana?" Opýtala sa ma mama, ktorú som zobudila svojím buchotom.
"Ak si nepohnem budem meškať!" Vbehla som do kúpeľne a rýchlo som sa umyla.
"Veď je iba 6 hodín. Nezabudla si včera na niečo?" V tom si to uvedomila!
Včera som si zabudla kúpiť baterky do hodín, pretože mi zastali!
"Ups. Hneď po škole si zabehnem nejaké kúpiť a potom bude dobre, heh." Zasmiala som sa nad svojím ranným trapasom a zbehla som dole urobiť si raňajky a skontrolovať, či mám všetky úlohy.

Po dobrej hodine v škole.....

"Ahoj, Nana!" Zakričala na mňa moja najlepšia kamoška Michiyo.
"Ahoj, Michiyo. Ako si prežila víkend?" Opýtala som sa s úškrnom na tvári.
"Ale, zase ma opustil a celý víkend som preplakala."
"To musel byť riadny tupec. Prečo si nemôžeš nájsť niekoho normálneho?"
"Ako to myslíš? Čo neboli tí pred ním normálni?" Opýtala sa ma podráždene Michiyo.
"Ehm, ja som to tak nemyslela. Myslela som to tak, že si ťa nezaslúžia. Prečo si nenájdeš niekoho, kto ťa bude milovať?"
"Nezačínaj, Nana! Si jediná z triedy, ktorá čaká pokiaľ sa tvoj frajer vráti z Ameriky! Si ako tá Mitsuki z Full Moon!" Podpichla Michiyo.
"Ale aspoň nemusím plakať pre každého debila!"
"Ale ten posledný nebol d***l!" Ohrnula sa Michiyo a buchla stoličkou.
"No jasné! To hovoríš vždy."
"Prepáč. Inak ako ti ide vytváranie toho tvojho anime sveta?"
"Super! Už sa teším kedy by som tam dala nejaké postavy."
"Ale veď ich tam máš. Minulý víkend si ich vytvorila vyše sto a tie pláže, hotely, domy, chaty a kolotoče sú božské!"
"Naozaj?"
"Jasné! A ako ti ide to korčuľovanie? Tento rok je vianočná súťaž o milión yenov!"
"Skončila som s tým."
"Ale prečo?" Opýtala sa ma Michiyo s nechápavým pohľadom.
"Mám to zakázané. Rodičia povedali buď ten môj anime svet alebo korčuľovanie. Tak som povedala, že radšej môj anime svet."
"Aha. Ale mohla si to vyhrať. Milión yenov je slušná suma. Nie?"
"To áno, ale. Ja...ja...nechcem to." Vykoktala som zo seba.
"Ako chceš. Inak kde chceš stráviť jesenné prázdniny?"
"Ešte neviem. Ale asi doma." V tom vbehla do triedy učiteľka mávajúc s nejakým listom v ruke.
"Nana-chan!" Zakričala na mňa učiteľka a tak som k nej rýchlo pribehla.
Potom mi pošepkala o čo ide a podala mi list.
"Od koho je?" Opýtala sa ma Michiyo, keď spm si k nej znovu sadla.
"Od koho asi." Uškrnula som sa a vytiahla som list.
Michiyo ho rýchlo prebehla očami a uprela oči na podpis.
"Tak predsa sa ozval." Ja som si vydýchla a po chrbte mi prebehol mráz pri myšlienke na moju poslednú spoločnú spomienku s ním.
"Takže sa Kazuma ozval, čo?" Ja som prikvla a privinula som si list k sebe.

Po škole.....

"Takže ja si idem kúpiť tie baterky do hodín." Oznámila Michiyo a pobrala som sa do najbližšieho obchodu.
No a potom sa mi taške hompáľala aj malá kľúčenka, ktorá sa mi zapáčila, keď šla predavačka po tie baterky do skladu.
Bežala domov, pretože mama neznáša, keď prídem domov neskoro, hoci to nie je moja chyba.
V ruke som držala list od Kazumu a utekala som najkratšou cestou domov.
No a v tom mi list vyletel z rúk a letel opačným smerom akým som šla ja.
"No do frasa!" Zanadávala som a utekala som za obálkou, ktorá si voľne lietala v povievajúcom vetre.
Odrazu sa list zastavil a pomaly padá smerom dole, pretože zastal rovno nad priekopou!
Ja som sa za ním rozbehla, ale už bolo neskoro, pretože list spadol do priekopy.
"Mám to ja dnes deň!" Zvrieskla som a pobrala som sa domov.

Doma.....

"Ahoj mami!" Pozdravila som mamu a vbehla som do svojej izby, kde som si spravila úlohy.
Potom som si sadla k počítaču a začala som pracovať na tom svojom anime svete.
Po asi hodine sa obrazovka PC začala hrozne vlniť a ja som od nej odskočila na dobrých pár metrov.
Samozrejme bola som zvedavá a tak som tam skúsila vopchať ruku a tá si svojvoľne prešla do toho priestoru za obrazovkou.
Vzala som mobil a zavolala som Michiyo.
"Okamžite príď, Michiyo. Musím ti niečo ukázať."
"Oki. Hneď som u vás." Ozval sa hlas z druhého konca mobilu.
No tak sa aj stalo.
Sedela som na posteli a čumela som na vlniacu sa obrazovku môjho PC a nezmohla som sa na slovo.
Vtedy som začula dupot nôh na schodoch vedúcich na poschodie, no a potom sa otvorili dvere a dnu vošla Michiyo.
"Čo sa deje?" Opýtala sa ma Michiyo.
Ukázala som na obrazovku a obe sme na ňu čumeli dobrých pár minút.
"Vieš čo?" Opýtala sa ma po dlhej trápnej chvíli ticha Michiyo.
"No?"
"Idem sa prezliecť domov a potom niečo skúsime a to by som radila aj tebe." Ukázala na mňa, pretože som mala na sebe stále školskú uniformu.
"Oki. A čo chceš podniknúť?" Opýtala som sa prekvapene.
"No čo asi? Skúsime vojsť do tej obrazovky. Čítala si Klub mladých Shinigami na tom blogu, či nie?"
"Jasné, že som to čítala, ale ja nie som Chiaki alebo Yumi!" Vyhŕkla som a uškrnula som sa na Michiyo.
"Tie tvoje kecy, Nana! Oni to mohli dokázať a my nie?"
"Ale oni boli iné!"
"Bla, bla, bla. Idem sa prezliecť." Michiyo vybehla z mojej izby a pobbrala sa domov prezliecť.
"Má pravdu. Aj ja sa idem prezliecť."

Po desiatich minútach.....

Niekto zaklopal na vchodové dvere.
"Michiyo." Vzdychla som si, keď som znovu začula kroky na schodoch.
"Tak som tu." Povedala Michiyo, keď otvorila dvere mojej izby.
Na sebe mala krátku sukňu a sako.
Ja som mala na sebe modré šaty, ktoré som dostala minulé Vianoce.
"Ide sa?" Opýtala sa ma Michiyo a ja som súhlasne prikývla.
Tak sme sa obe dotkli obrazovky, ktorá nás vtiahla do svojho sveta.
Keď sme doň vstúpila, tak sa PC vypol a tak skoro sa asi nezapne.
My sme vypadli na úpätí vrchu, pod ktorým sa dalo rozoznať mesto.
"Nana! Toto miesto vyzerá ako tvoj anime svet, ktorý si vytvorila!" Vyhŕkla Michiyo a vstala aby sa tu lepšie poobzerala.
"Máš pravdu, vyzerá tak. Ale stále nechápem jednému..." Nedokončila som, pretože na nás zavolala nejaká stará pani našimi menami.
"Kto je to?" Opýtala sa ma Michiyo.
"Ooshige-san." Vyhŕkla som, pretože túto postavu som sama vytvorila.
V tom som si niečo uvedomila, ale nebolo to vôbec príjemné.
Moje srdce prestalo biť!
"Tak poď, Nana!" Kričala na mňa Michiyo.

V dome Ooshige.....

"Už sme vás očakávali." Začala Ooshige, keď sme si sadli k stolu.
"Obe?" Opýtala som sa.
"No, iba vás, Nana-chan. Ale ak je tu s vami aj Michiyo, tak je to oveľa lepšie akoby ste tu boli sama." Odpovedala mi.
"Jasné."
"Už ste si stihli všimnúť, že vám prestalo biť srdce však, Nana-chan?" Prikývla som.
"My starší, ktorí žijeme v tomto svete najdlhšie, viem o legende. Legenda znie takto: Ak strážkyňa vstúpi do tohto sveta, tak jej srdce zamrzne. Stane sa z neho ľadové srdce, ktoré začne pomaly biť, až keď pocíti lásku. Takto znie legenda." Dokončí Ooshige.
"Aha." Povedala som a smutne som sa zahľadela na svoje kolená.
"Nie je iná cesta?" Opýtala sa Michiyo.
"Bohužiaľ nie." Ooshige sa usmiala a postavila vodu na čaj.
"A ako tu hovoríte tomuto svetu?" Opýtala som sa, aby som prehodila reč na inú tému.
"Svet splnených snov."
"Ako?" Vyhŕkla som s Michiyo naraz.
"Svet splnených snov. Ale hovorí sa mu aj Svet splnených želaní. Má ešte veľa názvov, ale tie vám hovoriť nebudem. Čaj?" Opýtala sa Ooshige s úsmevom.
"Áno." Odpovedali sme jednohlasne.
"Ešte som vám zabudla povedať, že ak si tu niečo zaželáte, tak sa vám to splní." Doplnila sa Ooshige.
"Vieš čo to znamená, Nana?"
"No?" Uprela som svoj zrak do pohára čaju.
"Môžeme sem privolať akúkoľvek anime postavu!"
Keď to Ooshige počula dodala:
"Ale niektoré želania sa bohužiaľ nedajú vziať späť. Ak si sem privoláš milovaného človeka, tak ten sa nemôže vrátiť späť. Bohužiaľ taký je tento svet."
"Ale to nevadí však, Nana?"
"Jasné!" Prikývla som.
"Koho by sme tak mohli privolať? Hmm. Čo takto toho Shnigami z Full Moon? Ako sa len volal?"
"Takuto." Dokončila som za kamošku.
"Áno, Takuto."
"Mohli by ste to skúsiť, ale až zajtra. Stmieva sa." Povedala nám Ooshige a tak sme si šli všetky tri ľahnúť.

Dodatek autora:: 

originál poviedky nájdete na http://mio-wow.blog.cz/

túto poviedku som písala ja, tak prosím žiadne sťažnosti, ak sa niekomu nezdá že mám inú prezývky tak sorry no

další diel bude len čo prejde menšou úpravou Wink

5
Průměr: 5 (4 hlasy)