Úplné fiasko, a lá Hibiki sa nevzdáva

"Héj Hibiki! Okamžite vstávaj, inak zaspíš do školy!"
"Áno, áno. Veď už som hore."
"Byť hore a zliezť z postele sú dve rozdielne veci."
"Chápem. Už vstávam."

Je 1. septembra. Inak povedané - Jeden z najhorších dní pre "školopovinné dietky". Je to deň, ktorý hlási definitívny koniec letných prázdnin a začiatok nového školského roka. Ale náš bielovlasý kamarát si z toho nič nerobí. Len tak si vylihuje v posteli, ako keby sa nechumelilo. Stále je to rovnaké. Deň čo deň ho musí mama vykopávať z postele, aby nezaspal.
Po dlhom súboji s kefkou a pastou na zuby Hibiki nakoniec víťazí a púšťa sa do obliekania. Hodí na seba školskú uniformu, schytí tašku a cupitá dolu po schodoch. V kuchyni sa naraňajkuje a konečne pádluje do školy. To je Hibikiho bežní deň. Ale to v tedy ešte netušil, že sa stane niečo, čo mu zmení ten jeho nudný, jednotvárny život.

Na ceste do školy:
"Nazdar Hibiki, ako sa máš?" Zrazu sa k Hibikimu niekto priplichtil. "Čo si robil celé prázdniny?"
"Óoo, ahoj Natsuki."
"To je všetko čo mi povieš? Iba : Óoo, ahoj Natsuki?"
"No, to je tak, keď ideš na mňa o trištvrte na osem ráno s nejakými otázkami. Počkaj si do konca tretej hodiny. Potom sa môžeš pýtať čo chceš."
"Tak to pardon. Zabudol som, že milosť pán sa prebúdza až okolo obeda. Tak to ťa teda nebudem otravovať." Dopovedal ryšavovlasý chlapec, uprel svoj svetlo zelený pohľad na Hibikiho a rozbehol sa ku škole.
"Héj Natsuki, počkaj! Veď ja som to tak nemyslel. Nemusíš sa na mňa hneď urážať. Počul si ma? Počkaj!" Márne za ním kričal modrooký Hibiki. Natsuki bol už dávno niekde vpredu.

*****
O niečo neskôr v triede:
"Ale, ale, kohože to k nám čerti nesú?" Zajásal naoko prekvapene Natsuki. "Nie je to náš Pán Dudroš, ktorý hovoril: Nechajte ma spať, lebo inak sa stane zo mňa vraždiaci stroj!"
"Ha-ha-ha, moc smiešne Natsuki. To šme še pobavili. No a len pre tvoju informáciu, toto som nepovedal." Ohradil sa Hibiki.
"Možno si to tak nepovedal, ale myslel si si to." Nedal sa ryšavovlások.
Hibiki chcel ešte niečo namietnuť, ale v tom zazvonilo a do triedy vošiel učiteľ.

"Ahoj študenti. Vítajte po dvoch mesiacoch opäť v škole. Ani si neviete predstaviť, ako som sa na vás tešil. Tak veľmi ste mi chýbali." Začal svoj príhovor hneď, ako prišiel do triedy.
"To určite. Vsadím sa, že si popredu napísal, čo má povedať a potom sa to naučil naspamäť." Zamrmlal si svetlovlasý pre seba.
"No a keď sme sa tu konečne privítali, tak by som vám rád niečo oznámil. Je mi cťou vám predstaviť vašu novú spolužiačku. Volá sa Yagami Noriko-san a od teraz s vami bude chodiť do triedy. Povedz nám niečo Yagami-san." Okamžite ako to profesor povedal v triede nastalo úplné ticho. Nikto nevedel, ako má na to reagovať. Všetky pohľady sa upierali na osobu stojacu pri tabuli.
"Rada vás poznávam." Ozvalo sa milým hlasom od onej dievčiny s krátkymi gaštanovými vlasmi a očami tej istej farby. Mala okolo pätnásť-šestnásť a bola strednej štíhlej postavy. V triede stále vládlo ticho, že by bol počuť aj pochod mravcov ako zvuk afrických bubnov. Toto spomínané ticho prerušil až jemný ženský hlas.
"Kam si môžem sadnúť?" Opýtala sa Noriko a pozrela sa na profesora.
"Sadni si vedľa Isaki-san. Je to tá stolička v treťom rade pri dverách." Dopovedal profesor a nasmeroval novú študentku k jej práve nadobudnutom miestu.
Noriko postupovala podľa profesorovho výkladu, až dorazila k spomínanej lavici. Tam si zložila tašku, sadla si na stoličku a z tašky vytiahla veci. Keď to profesor uvidel, spokojne mykol hlavou a pokračoval ďalej podľa plánu.
"Tak, a teraz vám napíšem váš nový rozvrh. Vytiahnite si prosím perá, papiere a poznačte si ho." Dopovedal a začal písať na tabuľu.
Študenti tak urobili a na predom pripravené papiere začali odpisovať text z tabule.

Po skončení hodiny šla Noriko za profesorom s tým, či jej niekto nemôže ukázať mesto, keďže je tu nová. On jej sľúbil, že sa o to postará a poslal ju späť do triedy.

Keď zazvonilo na hodinu, tak sa opäť vo dverách ukázal triedny a pokynul žiakom, aby si sadli.
"Ako som už spomenul, Yagami-san je tu nová a nepozná mesto. Tak som vybral jedného z vás, aby jej to tu ukázal. No a touto úlohou poverujem Teba Ryouma-kun. Takže sa dohodnite kedy a poukazuj jej to tu od hora až dole."
"Tým myslíte MŇA??" Prekvapene vytreštil Hibiki oči.
"A máme tu snáď iného Ryoumu?" Odpovedal profesor otázkou.
"A-ale.. Ja..." Koktal modrooký od prekvapenia. A mal aj prečo. Keď si to tak zhrnie, toto bolo prvýkrát, čo ho triedny niečim poveril. Vždy takéto úlohy rozkázal babám a chalanov zapájal, iba keď sa mali nosiť či už lavice, skrine, alebo iné podobné veci.
Ako tam tak Hibiki sedel a prekvapením máchal rukami, zrazu ucítil prudkú bolesť. Strojcom tejto bolesti bol vedľa sediaci Natsuki, ktorý sa bielovláska snažil ukľudniť. Hibiki po chvíli pochopil o čo sa jeho sused snaží a spamätal sa.
"Teda.... Chcem povedať, že mi bude cťou poukazovať Noriko-san mesto."
"Dobre. Tak sme teda dohodnutý. Spolieham na Teba Ryouma-kun. No a pre ostatných, práve začala hodina ak Vám to nevadí. Takže si vytiahnite knihy a zošity matematiky ."
"Že vraj... Spolieham na Teba Ryouma-kun." Zamumlal si pre seba ešte podráždene Hibiki a pustil sa do opisovania príkladov na zopakovanie.

*****
Akonáhle zazvonilo na prestávku, všetci študenti sa zgrupili do niekoľkých skupiniek. Jedna sa vytvorila okolo novej študentky a zasypávala ju hejnom otázok. Pár žiakov sa objavilo aj pred Hibikiho lavicou. Keďže modrooký nebol veľmi obľúbený, tak ho obklopovali len jeho dvaja najlepší kamaráti. Jedným z nich bol Natsuki, ktorý s Hibikim vyrastal. S tým druhým sa spoznal až na nižšej strednej.
"To čo malo byť? Že vraj... Bude mi cťou. Čo si nejaký rytier v službách Anglicka?" Doberal si bielovlasého Natsuki.
"Čo som mal podľa teba povedať? Nič iné mi v tej chvíli nenapadlo." Ohradil sa Hibiki a s otáznikmi v očiach sa zadíval na zelenoočka.
"Ja neviem, ale všetko by bolo lepšie než to, čo si zo seba vysúkal."
"No tak dosť vy dvaja! Hádate sa tu ako malé decká." Pridala sa do rozhovoru tretia osoba. Bol to vedľa stojaci chlapec, ktorý do teraz len tíško sledoval, čo sa bude diať. Bol to chlapec drobnej postavy s dlhšími blonďavými vláskami a zeleno-hnedými očami.
"Nebol si to náhodou ty Miki, kto skoro dostal záchvat smiechu. No tak, priznaj sa!" Odzbrojil blonďáka Natsuki a zadíval sa na neho, ako keby Miki niečo skrýval.
"Dobre priznávam, ale skús si byť v mojej koži. To sa nedá nesmiať sa, keď vedľa seba máš špičkového komentátora, ktorý by jednou hláškou odzbrojil aj ruskú mafiu." Bránil sa Miki, ale moc mu to nešlo.
"Ďakujem za kompliment. Ale to si nemusel." Uškrnul sa ryšavovlasý Natsuki a mierne sa začervenal.
"ALE, TO NEMAL BYŤ KOMPLIMENT." Zakričal Miki cez celú triedu. Vážnosť svojho činu si uvedomil, až keď oči celej triedy spočinuli na ňom.
"Hups, asi som to prehnal." Zamrmlal si popod nos a pohľadom ďalej skúmal štruktúru podlahy.
"Asi??" Spýtal sa ho ironicky zelenooký a povytiahol obočie.
Pohľad na ich priateľskú hádku a Natsukiho jasnú výhru bol celkom zaujímavý, ale na toto Hibiki nemal čas. Očami lietal po celej triede a hľadal jeho novú spolužiačku.
Chvíľu tam tak sedel a hľadel kade-tade, až mu doplo, že by bolo lepšie najprv nájsť tú najväčšiu skupinku, a že ona sa bude nachádzať v jej útrobách.

"Noriko-san, môžeš na chvíľu? Chcel by som sa dohodnúť ohľadom tej ukážky mesta." Opýtal sa Hibiki, keď sa mu podarilo predrať cez ten okolo stojaci dav.
"Áno, hneď. Len chvíľu prosím počkaj." Odpovedala milým hlasom dievčina a svoj pohľad opäť stočila k ostatným študentom. "Prepáčte, ale na chvíľu budem musieť odísť."
Študenti jej okamžite uvolnili cestu, aby mohla prejsť. Ona potom pomalým krokom prešla k Hibikimu a spolu vyšli na chodbu.
"Čo keby sme išli hneď po škole?" Navrhol modrooký a zadíval sa na Noriko.
"Ja nemôžem. Najprv musím ísť domov a povedať našim, že niekam pôjdem. Ale čo keby sme sa potom stretli tu pri škole?" Snažila sa hnedovláska urobiť kompromis.
"Tak teda dobre. Stretneme sa tu napríklad o pol štvrtej?"
"Ok, môže byť. Budem tam." Dopovedala Noriko a vošla späť do triedy. Za ňou do triedy vstúpil aj Hibiki a pomalým krokom sa vrátil k svojej lavici.

*****
Po škole o pol štvrtej:
"Ou Noriko-san, čakáš dlho?" Povedal zadychčane Hibiki, dotýkajúc sa rukami svojich nôh.
"Ani nie. Teraz som prišla." Odpovedala kľudne hnedovláska a skúmajúcim pohľadom si prezerala osobu, ktorá práve zastavila pred ňou.
"Aha, takže až tak moc nemeškám. Vďaka bohu. Kam sa teda pôjdeme pozrieť najskôr?" Snažil sa Hibiki ukľudniť svoj burácajúci tep.
"Ja neviem. Ty si tu sprievodca."
"Dobre. Takže zo všetkého najskôr navštívime moje obľúbené miesto. A to je miestny park. Poznám tam jedno nádherné miesto."
"Ok. Tak, a môžeme vyraziť."
"Yop."

*****
"A týmto bodom sme sa dostali až nakoniec. Dúfam, že sa Vám naša prehliadka páčila." Povedal víťazoslávnym hlasom Hibiki.
"Ale samozrejme, že sa mi prehliadka páčila. Hlavne, keď som mala takého výborného sprievodcu." Pristala Noriko na Hibikiho hru.
Celá tá vec s ukazovaním mesta im zabrala skoro celý zvyšok dňa. Vonku už bola taká hustá tma, že keby nebolo pouličných lámp, tak by si určite niekde rozbili ciferník. Ako tak prechádzali opustenou uličkou, zrazu im z ničoho nič prebehol mráz po chrbte. Hibiki si v tej chvíli uvedomil, že je to tá ulica, v ktorej sa nachádza onen dom, opradený starými legendami. Modrooký prehltol na prázdno.
"To by vysvetľovalo tú zvýšenú prítomnosť žiab." Zamrmlal si pre seba. Ale bolo to dosť hlasné, aby to počula aj Noriko. Tá sa len na Hibikiho pozrela s otáznikmi v očiach. Ten okamžite vycítil čo chce hnedovláska vedieť a pustil sa do rozprávania.

"Vraví sa, že sa v tejto ulici nachádza prekliaty dom. Že vraj v ňom žije jedna starena, ktorá predala svoju dušu diablovi za večnú mladosť. Ten ju však preklial a povedal jej, že keď chce byť večne mladá, tak musí vysávať silu z iných ľudí a tú potom využiť vo svoj prospech. Tá žena tak urobila, a začala masový útok na miestnych ľudí. Aby tak mohla urobiť, Satan ju obdaril schopnosťou, že každého koho sa dotkne vysaje z neho dušu a premení ho na žabu. Od tej chvíle sa začali okolo toho domu vyskytovať hejno žiab. Tá žena nielenže vysávaním životnej energie získala večnú mladosť, ale aj večný život. Za to však zaplatila veľkú cenu. Mala síce mladosť a večný život, ale sama sa premenila na obrovskú ropuchu. Odvtedy ju ľudia naokolo prezývali Ropušia žena a vysmievali sa jej. Ale ona každého z nich potom vlastnoručne zabila.
A vraví sa ešte, že má verného sluhu, ktorý jej pomáha vyhľadávať obete. Ten muž je démon zoslaný Satanom, ako jej pomocník. Má schopnosť premieňať sa na mačku a tak jej hľadať osamelé obete, ktoré ona potom môže zabiť. Aspoň to som počul. Ale podľa mňa to je len povera. Nič takého, ako Ropušia žena neexistuje. Je to len výmysel ľudí, ktorý tu žijú." Dopovedal Hibiki a odvrátil sa. Zrazu iba zacítil prudké šklbnutie za tričko. Okamžite sa otočil. To čo uvidel ho poriadne prekvapilo.
"A čo keby sme sa tam išli pozrieť?" Zajásala Noriko s hviezdičkami v očiach.
"A-ale....Nepočula si, čo som práve teraz povedal?" Ohradil sa Hibiki úplne zaskočený jej chovaním. Zrazu bola celkom iná. Predtým bola vyrovnaná a hovorila miernym hlasom. Ale teraz jej z hlasu sršalo nadšenie. Vyzerala, že je úplne mimo realitu.
"No táák, nehovoril si, že je to len hlúpa povera?" Argumentovala Noriko.
"Tak teda dobre. Pôjdeme sa tam pozrieť." Povedal Hibiki nie veľmi nadšene. Uvedomil si, že aj keby hocijak namietal, hnedovláska by sa nedala odradiť.
Noriko pristúpila k Hibikimu a spolu sa vydali smerom k tajomnému domu.

*****
"Si si naozaj istá, že sme sem mohli len tak vpadnúť? Čo ak tu niekto je? Predpokladám, že nebude veľmi nadšený z našej návštevy." Povedal Hibiki obzerajúc sa okolo seba.
"Čo je, snáď sa nebojíš? Alebo áno?" Uchechtla sa postava stojaca vedľa neho.
"Ale samozrejme, že sa nebojím. Ale aj tak sa mi to tu nepáči." Ohradil sa modrooký.
"Bude to v poriadku, neboj sa." Upokojovala ho Noriko.
*VŔŔŔZG*
"Čo to bolo?" Obzrel sa prestrašene Hibiki, hľadajúc zdroj toho nepríjemného zvuku.
"To bol len schod." Odpovedala mu pokojným hlasom jeho partnerka a ďalej pokračovala. "Je to tu naozaj staré a schátrané. Podľa mňa tu už dlhú dobu nikto nebýva."
"Naozaj musíme ísť po tých schodoch? Nenašla by sa iná cesta? Neviem ako ty, ale ja NEMÁM ZÁUJEM o prepadnutie sa neviem až kde." Na poslednej vete si dal Hibiki obzvlášť záležať. On proste nebol ten typ, ktorý by sa bezhlavo hrnul do strašidelných skúmačiek.
"Ako chceš! Môžeš tu kľudne zostať. Ja pôjdem ďalej i bez teba."
Po týchto slovách si Hibiki na chvíľu oddýchol, ale o to bol pre neho väčší šok, čo potom začul.
"No ale byť na tvojom mieste, radšej by som riskla cestu po polorozpadnutých schodoch, ako stret s hejnom netopierov. Ale ako chceš, je to tvoja voľba." Povedala Noriko a na tvári sa jej objavil zákerný úškrn.
"Hejno n-n-netopierov?" Zopakoval Hibiki. Bolo počuť, ako mu od strachu preskočil hlas.
"Ehm. Dobre teda, idem s tebou. Predsa nemôžem len tak opustiť dámu. Mohlo by sa ti niečo stať." Bielovlasý sa to snažil povedať hrdinsky, ale moc sa mu to nedarilo. Tak toto sa muselo Noriko uznať. Rozhodne vedela, ako na neho. Hibiki teda opatrne stúpil na prvý schod a chvíľu počkal, či sa pod ním neprepadne. Našťastie ho ten schod udržal a on sa pustil odvážne na ďalší.
Noriko už bola skoro na konci, keď z neznámych dôvodov pridala do kroku. Hibiki chcel ísť za ňou, ale bál sa zrýchliť. Čo ak by sa to pod ním zrazu prepadlo? Akonáhle bola hnedovláska hore, zahla za roh a zmizla Hibikimu z dohľadu.
O niekoľko minút úspešne zdolal schody aj on, a vydal sa hľadať jeho spoločníčku.
"Halóó, Noriko-san, si tu niekde?" Povedal opatrne modrooký a rozhliadol sa okolo. Zrazu ho niečo chytilo za rameno.
"Á Noriko-san, no tak tu si." Pokojne zamrmlal a pomaly zdvihol svoj pohľad od zeme. "Už som sa bál že si sa str--- Áaaa!!!" Nestihol dopovedať a z úst mu vyšiel hlasitý výkrik. Okamžite sebou trhol, čo nemal robiť, pretože vďaka tomu si jeho chrbát dal rande s podlahou. Bolestne zaskučal a vyvalil oči na čudo, ktoré stálo oproti nemu.
"Č-č-čo si zač?" Vydal zo seba prestrašene a očami stále blúdil po "veci" stojacej nad ním.
Vyzeralo to ako obrovský rytier v brnení z dôb, kedy ešte vládli králi.
Rytier sa k nemu zohol a prehovoril.
"Dostala som ťa. Ha! Naletel, naletel." Povedal ženským hlasom.
"Noriko-san?" Hibiki prekvapene zažmurkal.
"Áno, to som ja." Odpovedal rytier a začal si dávať dole prilbu, pod ktorou sa linuli gaštanovo-hnedé vlasy.
"Ale som ťa vyľakala, čo?" Bavilo sa na tom dievča v brnení.
"Úprimne, skoro som z toho dostala infarkt."
"Nevedela som, že ty o sebe hovoríš v ženskom rode." Otočila sa Noriko na modrookého.
"Ja som zas nevedel, že ty máš taký hrubý hlas." Úprimne sa na tom bavil Hibiki.
No a v tedy im to došlo.
"Keď si to nebol ty ani ja, tak potom kto?" Opýtala sa Noriko a stočila pohľad ku svojmu spoločníkovi. Ten len cítil, ako mu na chrbte steká kvapôčka potu.
"To som bola JA." Prehovorila neznáma osoba, ktorá sa doteraz ukrývala v tieni.
Obaja študenti si pozreli do očí a naprázdno prehltli skôr, než boli schopný stočiť svoj pohľad k spomínanej osobe. Tej boli v tme vidieť len svietiace oči, ktoré uprene hľadeli na nepozvaných návštevníkov. Zrazu bolo počuť zapraskanie podlahy a pomalé kroky k nim. Z tieňa vyšla staršia pani a nespustiac oči z hostí podišla k nim.
"No, ak sa smiem spýtať, čo vy dvaja vlastne robíte v mojom dome?" Povedala naliehavým hlasom.
Študenti si len vymenili prekvapený pohľad. Tak toto naozaj nečakali.
"No-o....my......sme......len...." Nedokázal zo seba vydať Hibiki súvislú vetu.
"Len hovor, počúvam." Vyzvala ho paní.
"Hovorí sa, že v tomto dome straší. Tak sme to chceli overiť." Povedala
na rovinu Noriko.
Žena sa na ňu zadívala pochmúrnym pohľadom.
"Aha, tak toto sa hovorí. No nedivím sa im." Dodala smutne.
"A je to pravda?" Dobiedzala hnedovláska. Stará paní sa na chvíľu zamyslela.
"Viete čo? Poďme odtiaľto preč. Toto je časť domu, ktorú nepoužívam, takže by ste si tu akurát mohli ublížiť. Poďte ku mne, tam vám to všetko vysvetlím." Prehovorila žena a ukazujúc cestu sa vydala chodbou.
Hibiki aj Noriko chvíľu váhali, ale potom si uvedomili, že to čo žena povedala, bola pravda. Zhodli sa na jednom. Za isto by im tam kam ich vedie, hrozilo menšie nebezpečenstvo. A k tomu ich veľmi zaujímal ten jej príbeh.
Ešte raz si vymenili spytujúci sa pohľad, než sa rozhodli ísť za starenou. Dobehli rozdiel medzi nimi a spomalili asi meter za ňou.

*****
Zrazu z ničoho nič starena zastala, div že do nej naši priatelia nevrazili. Keď sa obaja spamätali, zistili, že stoja pred neveľkými dverami. Žena chytila za kľučku a spolu s vŕzganím pomaly otvorila dvere.

Keď boli už všetci dnu, žena sa otočila a znovu dvere zavrela.
"Prepáčte mi ten neporiadok, ale verte mi, že návštevu som veru nečakala." Pousmiala sa a upratujúc po zemi pohodené veci pokračovala.
"Nebojte sa, sadnite si niekam a spravte si pohodlie." Pokynula stará dáma a pokračovala. "Volám sa Fukuriki a žijem tu sama. Mám dcéru, ktorá ma trikrát do týždňa príde navštíviť a donesie mi všetko, čo potrebujem."
"Ďakujeme, ale my vás nechceme rušiť. Bolo od nás naozaj nevychované, že sme vstúpili na cudzí pozemok bez dovolenia. Naozaj sa veľmi ospravedlňujem. Mrzí ma to." Povedal nervózne Hibiki.
"To nič. Je príjemné vidieť niekoho iného, ako dcéru a svoj odraz v zrkadle. Takže sa tým nemusíš trápiť." Pokrútila žena hlavou a milo sa usmiala.
Hibiki sa teda usadil do kresla naproti tomu jej.
"Ja sa volám Hibiki a toto je Noriko-san. Veľmi nás teší." Predstavil oboch modrooký.
"Prepáčte, ale chcela ste nám povedať váš príbeh." Pripomenul jej.
Noriko sa stále prechádzala po izbe a prezerala si okolité veci.
"Ah áno, zabudla som. Tak teda počúvajte čo sa naozaj stalo." Povedala žena zastreným hlasom. Hibiki sa pohodlne usadil a zadíval sa pani Fukuriki do očí na znak, že naozaj počúva.

"Bolo to asi pred tridsiatimi rokmi. Vtedy som mala dvadsať a bola som až po uši zamilovaná do môjho priateľa. A on do mňa tiež. Bola to láska až za hrob. Jedného dňa ma pozval na večeru a tam ma požiadal o ruku. Ja som bola veľmi šťastná a s radosťou to prijala. Hneď na ďalší deň ma predstavil rodičom. Moji ho už dávno poznali a tak obe strany súhlasili so svadbou. Tú sme si naplánovali o tri mesiace neskôr. Všetci sa na tú svadbu tak tešili. Pomáhali nám s prípravami, s vybavovaním, posielaním pozvánok .....
A keď už konečne nastal deň našej svadby, stala sa sa príšerná vec. Z ničoho nič mi policajti zavolali, že môj snúbenec mal nehodu. Neváhala som ani chvíľu a vybrala som sa za ním do nemocnice. Tam som na recepcii povedala, že som prišla za mojím snúbencom, ktorý mal nehodu na motorke. Pani, ktorá tam mala službu sa pozrela do papierov a po chvíli mi povedala, že teraz za ním nemôžem ísť, pretože ho práve operujú. Potom ešte dodala, že nech si sadnem a počkám tam na ďalší vývoj jeho stavu.
Tak som urobila čo mi ta pani povedala a čakala som. Tam za mnou prišli policajti a povedali mi, čo sa stalo.
V ten deň už od rána pršalo a cesty boli klzké. Že vraj môj snúbenec nezvládol riadenie, zišiel z cesty a vrazil do stromu. Okolo idúci ľudia okamžite zavolali na pohotovosť, že sa stala nehoda. Do desiatich minút prišla sanitka a odviezla ho do nemocnice. Doktori povedali, že je to veľmi vážne a ihneď začali s operáciou.
Ako som sa tam rozprávala s policajtmi, zrazu prišiel za nami doktor. Povedal, že jeho zranenia boli veľmi vážne a že sa im ho nepodarilo zachrániť. Potom ešte dodal, že mu je to veľmi ľúto.
Vtedy sa mi zrútil celý svet. Bola som s toho zdrvená. Nevedela som, ako budem bez neho ďalej žiť. Ale potom som si povedala, že musím byť silná. Za nás oboch, že on by si to tak želal.
Svadba sa už nedala zrušiť, a tak mi moja najlepšia priateľka povedala, že ona má tiež blízko svadby a že ona si ten termín zoberie a dá mi za ňu peniaze. Ja som to teda prijala a za peniaze, ktoré mi dala som svojmu drahému urobila pohreb.
Asi po mesiaci som zistila, že čakám dieťa. Bola to moja malá Shizuku, ktorú som mala s mojim miláčikom. Aj keď mi všetci vraveli, že nech ju dám na adopciu, pretože ako slobodná matka ju nemôžem uživiť, ja som si ju aj tak nechala. Bola to moja jediná pamiatka na môjho zosnulého Katsuyu a preto som sa o ňu starala, ako najlepšie som vedela.
Aj keď som zvládala všetky domáce práce a starostlivosť o dieťa, stále nám tam chýbala chlapská ruka. O peniaze som núdzu nemala, pretože mi príbuzný pomáhali.
Keď moja dcéra vyrástla, povedala, že mi odplatí všetko čo som pre ňu urobila, a že sa teraz postará ona o mňa. Jediné, čo sme nedokázali urobiť poriadne, boli chlapské práce, ako napr. opravovanie, staranie sa o pozemok... Preto nám to tu tak schátralo.
Asi pred dvoma rokmi som začala mávať zdravotné problémy, kvôli ktorým som prestala chodiť medzi ľudí. A to je dôvod, prečo si ľudia o tomto mieste vymýšľajú všelijaké príbehy." Zakončila svoj príbeh pani Fukuriki.
"Museli ste to mať naozaj ťažké. Takto sama vychovávať dcéru a starať sa o všetko sama." Povedal úprimne Hibiki.
"Ale aj tak ničoho, čo sa od tej doby stalo neľutujem." Usmiala sa žena.
"Všetky tieto katany sú veľmi vzácne. Odkiaľ ich máte?" Prerušila ich rozhovor Noriko.
"Patrili môjmu snúbencovi. Je to pamiatka na neho." Odpovedala jej milo pani Fukuriki.
"Váš snúbenec mal naozaj dobrý vkus. Každý z týchto kúskov je drahší, ako diamantové šaty." Objasňovala hnedovláska.
Hibiki sa na ňu len pozrel s otáznikmi v očiach.
"Odkiaľ to ty vieš?"
"Je to môj koníček." Usmiala sa.
"Určite by ste si s Katsuyom rozumeli. On tie meče úplne miloval. Niekedy som na ne až žiarlila." Zasmiala sa starena.
Do ich rozhovoru sa zrazu zapojil aj Hibiki.
"Mám nápad. Keď ste tu tak sama, čo keby sme vás sem niekedy prišli navštíviť. Pomôcť vás s niečím, poopravovať to tu..." Vyslovil sa modrooký.
"Ale nie. Nechcem vás zaťažovať mojimi problémami." Prehovárala ho žena.
"To je dobrý nápad." Zajásala Noriko.
"No tak teda dobre. Keď chcete. Ja budem rada, že sa mám s kým aspoň porozprávať." Dodala pani Fukuriki.

Takto sa tam spoločne rozprávali ešte dlho, až kým nemuseli ísť obaja domov. Hibiki zistil, že bývajú blízko seba, a preto majú spoločnú cestu. Celú dobu rozmýšľal, čo sa v ten deň stalo. Prehrával si to stále znovu a znovu. Až kým si neuvedomil, že kvôli tomu všetkému sa do hnedovlásky zamiloval. Najprv tomu nechcel veriť, ale potom to prijal ako chlap a rozhodol sa, že ju nasledujúci deň pozve niekam. S touto myšlienkou išiel spať.

*****
Na ďalší deň v škole:
"Óóó, tu ho máme nášho hrdinu." Zvolal Natsuki na modrookého hneď po jeho príchode.
"He? O čom to tu hovoríš?" Nechápal Hibiki.
"No predsa o tvojom veľkom dobrodružstve s Noriko-chan. Vy naše dve malé hrdličky."
"Odkiaľ o tom môžeš vedieť?"
"No vieš Hibiki, toto je malé mesto. Tu sa nič neutají. Pamätáš? Aj steny majú uši." Zasmial sa ryšavovlasý.
"Kto sak*a o tom ešte vie?"
"Celá škola. No vlastne celé mesto." Uškrnul sa Natsuki.
"Toto je môj koniec. Tú udalosť zo včerajška mi budú do smrti predhadzovať." Zamrmlal si porazenecky Hibiki.
"Tak to si piš." Odpovedal mu zelenooký, aby ho uistil, že sa nemýli.

Kvôli tomuto bol Hibiki celý deň otrávený. A aby toho ešte nebolo málo, tak sa rozhodol, že po škole pozve Noriko na rande. Či veríte a či nie, Hibiki doteraz nemal ani jedno dievča. O baby sa moc nezaujímal. Pretože podľa jeho názoru je väčšina báb ten typ : "Ááá, zlomila som si nechtík. Čo budem robiť?", alebo "Pomóc, farba môjho trička mi neladí k nohaviciam.". A tie on veru nemusel.
Samozrejme vedel, že nie všetky sú také. Ale tie mali buď okolo jedenásť, alebo boli yaoistky. A tam si mohol vybrať. Buď byť obvinený zo zneužívania detí, alebo riadiť sa podla hesla "Yamete! Oshiri ga itai." (t.j. Prestaň! Bolí ma zadok.). No nevedel čo je lepšie.

*****
Po škole:
"Počkaj prosím Noriko-san." Zakričal na ňu Hibiki.
"Keďže máme spoločnú cestu, tak prečo by sme nemohli ísť spolu?" Povedal bielovlasý, no okamžite sa zarazil. Neveril, že to vôbec povedal. Vyznelo to naozaj strašne.
"A prečo nie." Pokrčila hnedovláska ramenami.

Ako tak kráčali stredom mesta, z ničoho nič sa Hibiki obrátil k Noriko. Rozhodol sa jej to povedať, aj keď vedel, že to čo teraz povie, vyzneje ako v nejakej zlej telenovele.
"Včera večer som nemohol zaspať a tak som stále rozmýšľal, čo sa včera stalo. Dospel som k názoru, že mi ešte s nikým nebolo tak dobre, ako s tebou. A preto by som ťa chcel niekam pozvať." Povedal naliehavo modrooký, no po chvíli začal rozpačite rozhadzovať rukami.
"N-no samozrejme, len ak budeš chcieť."
Hibiki cítil, ako mu červenajú líca a začína sa potiť. Počas celej doby sa snažil pozerať všade možne, len nie ne ňu.
"Tak čo na to hovoríš Noriko-san." Dopovedal bielovlasý a netrpezlivo čakal na hnedovláskinu odpoveď.
"Noriko-san?" Zopakoval Hibiki a odlepil svoj zrak zo zeme. No keď sa pozrel na miesto kde stála jeho spolužiačka, zistil, že je fuč. Porozhliadal sa okolo seba. A uvidel ju, ako stojí pri nejakej vitríne niekoľko metrov od neho. Už odtiaľ videl, ako žiari šťastím.
Hibiki neváhal a okamžite sa vybral za ňou. Keď bol už pri hnedovláske, nakukol jej cez rameno, aby videl, na čo tam tak uprene hľadí. Vo výlohe bol nádherný meč z dôb samurajov.
"Noriko-san, počúvala si, čo som hovoril?" Spýtal sa modrooký. Ale hnedovláska nereagovala. Hibiki si len povzdychol. Ešte bude musieť veľa mliečka vypiť, kým bude schopný jej to znovu povedať. A keď ten čas príde, tak už bude mať hádam pripravené niečo lepšie.

The end.