SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Už nikdy neuzrie lúče

  • Soubor nelze vytvořit.
  • Soubor nelze vytvořit.

Zatvoril oči a ľahol si na zem. Keď nič nevidel, cítil sa lepšie.
Aj ten svet bol krajší.
Cez zavreté viečka mu neprenikala sýta oranžová farba dlhých rúk slnka. Už dávno ho nehladili. Preto, že bola noc... ale aj... koniec.
Na lúče pamätal naposledy, keď bol ešte dieťa. Žil odvtedy v tme? Alebo sa budil len v noci, keď strojil svoje myšlienky vraždenia?
Kamienky a zrnká studenej pôdy ho tlačili na chrbte. Chlad sa vždy šíri zdola. Nerozumel. Nie je v hlbinách peklo? A predsa cíti ten mráz, ktorý útočí len na jeho telo. Lebo na dušu už nemôže.
Nič nevládze ovplyvniť jeho myslenie. Keď chce mať namiesto kameňov perie, keď si to naozaj želá, je tam. Ale radšej sa zastaví len pri tráve. Vymenil jej šteklenie za hodvábne hladenie labutích pierok. Veď hodváb prináša povýšenectvo, zatiaľ čo šteklenie... nosí smiech.
Na úsmevy spomínal ešte ťažšie ako na slnko. No nebolo to nemožné. Onedlho dokázal skutočne precítiť všetko, čo tak nekonečne veľmi túžil zažiť znovu.
Rýchlo kráčal po úzkej ceste lemovanej lesklými kameňmi za opustenými domami, ktorých steny obrastali a silno objímali tmavozelenými listami rastliny toľkých druhov. Nádherné modrofialové pupence sa točili okolo opustených okien a brán.
Nevšímal si skvostnú krásu farby tých kvetov. Jeho zrak preskakoval z jednej strany cesty na druhú a nervózne sa skláňal zakaždým, keď natrafil na miesto, kde by sa mohol skrývať malý chlapec so strapatými čiernymi vlasmi.
Sasuke sa mu stratil len pred chvíľkou.
Na tých kratučkých nohách nemohol zabehnúť ďaleko. Dokonca dupotal tak nahlas, že Itachi ho už mohol počuť. Pobehol a pozrel sa priamo pred seba.
Sasuke sa ponáhľal dolu chodníkom. Malá kôpka radosti s obrovským úsmevom na tvári vďaka vydarenému úteku.
Itachi si len vzdychol a zavrtel hlavou. Potom sa vybral za svojím malým bratom.
„Sasuke!“ zvolal a jediným ladným pohybom sa mu ocitol po boku.
Keď si malý chlapec všimol svojho brata, odul ústa. Nepáčilo sa mu, že veľký brat ho vždy nájde, nech sa rozbehne alebo skryje kamkoľvek.
Itachi ho chytil za ruku keď sa potkol. Keď je takýto nahnevaný, prestáva dávať pozor. Jeho maličkú dlaň radšej nepustil a spomalil, aby sa mu lepšie kráčalo.
Keď uvidí všetky sladkosti vo výklade malej cukrárne, ku ktorej sa blížili, zabudne na svoj obrovský hnev. Vždy to tak bolo...
Pred zdobenými oknami cukrárne sa nálada malého chlapca začala meniť. Oči upieral na tanieriky s tmavou čokoládou. Potiahol brata za rukáv a pozrel sa mu do tváre. Potom sa však náhle obzrel.
Pri červených dverách niekto stál.
Malé dievča s mamou, ktorá mala rovnako ružové vlasy ako ono. Upierala veľké zelené oči na Sasukeho a zvedavo naklonila okrúhlu tvár. Zrazu sa naširoko usmiala a nešikovne vykročila k nemu. Asi sa naučila chodiť len nedávno rovnako ako Sasuke.
Jej mama ju rýchlo chytila za ruku a obe sa vybrali preč.
Sasuke sa za nimi pozeral, ale sladká vôňa nakoniec odlákala jeho pozornosť. Ukázal bratovi takmer na všetky sladkosti a nevzdal sa, kým ich nedostal.
Cestou naspäť neostala po jeho zlej nálade ani stopa. Bol zase spokojný a snažil sa brata presvedčiť na hru.
Sasuke miloval všetky hry, čo mu ukázal. Najradšej mal asi naháňačku, no tá hra nemá význam, keď Sasuke stále padá. Onedlho si zodral kolená a celú cestu domov preplakal. Jeho dobrá nálada bola preč a nepomohla ani taška plná sladkostí, ktorú Itachi niesol domov skoro každý deň.
Sasukeho strapaté vlasy odstávali do všetkých strán. Zbadali svoj dom...
„Itachi.“
Hlas. Donútil ho otvoriť oči. Pozeral sa rovno na oblohu. Znovu bola čierna...
„Blíži sa búrka. Mali by sme vyraziť.“
Neodpovedal. Pomaly sa posadil a pod sebou znova ucítil tvrdú zem. Čo čakal?
Vyskočil a postavil sa na nohy so všetkou ladnosťou. Ešte raz sa pozrel na rozbúrené sivé oblaky a v jeho očiach blikla žiara vyhasínajúcej nádeje.
Čakal... dúfal, že zahliadne slnko.
To teplé, vzácne slnko.

Dodatek autora:: 

Ahojte, tak som späť Smile A hneď sa venujem svojej obľúbenej téme a srdcovej záležitosti v jednom. Itachi navždy.

4.6
Průměr: 4.6 (5 hlasů)