V koži tigra prológ

Naháňačky po daždi boli vždy zábavné. Dokonca aj pre mňa .... až do dnešného dňa.
„Stoj ty malý fagan!“
„Tak stoj už konečne ty pokusné morča!“
„Nemysli si, že nám utečieš!“
„Chlapi rozdelíme sa!“
„Okej! Musíme ho chytiť za každú cenu!“
Ono utekať v daždi je síce pekné, ale nie keď máte za zadkom dvadsiatich nabúchaných pánov v čiernom s nabitými búchačkami. Bežal som, ako o život. V roztrhaných šatách a boso to šlo ťažko, ale stále lepšie než byť u toho slizkého bastarda. Pri pomyslení naňho ma zaplavil akýsi potlačovaný hnev.
Niečo, niečo sa vo mne búrilo a dralo na povrch. To niečo nebezpečne vrčalo a prskalo, prahlo to po krvi.
‚Len sa upokoj a všetko nechaj na mňa. Pomôžem ti dostať sa z tejto brindy. Vŕŕ~‘
„Kto si? A aké je tvoje meno?“
‚Ja som to „niečo“ ako si ma pomenoval!! Sakra! Vŕŕ~‘
„Oh, prepáč .... Počkať! Prečo sa tu rozprávam sám zo sebou?!“
‚Ty idiot! Ja som v tebe! Ten pošahaný vedec ma vytvoril ako tvoju súčasť, chápeš?!‘
„Oh, pre-“
‚Hlavne sa už neospravedlňuj! Lezieš mi s tým na moje slabé nervy. A teraz ma rýchlo pusti von, nech sa môžem zbaviť tých riťolezov v čiernom!‘
„A ako sa vlastne voláš?“
‚Volaj ma ako chceš, ale hlavne ma už pusti, inak nás oboch chytia a zatvoria do tej odpornej klietky. A to hádam nechceš, vŕŕ, je tak?!‘
„Ako to urobíme?“
‚Urobíme?‘
„Sme predsa tím, nie?“
‚Si tak sladko naivný, Tatsuya. Vŕŕ~‘
Ucítil som dve teplé laby, ako ma pevne držia v hrejivom objatí. Bolo mi tak krásne. Nechcel som, aby ma čo i len na chvíľku tie laby pustili.
‚Nezľakni sa, vŕŕ, dobre? Trochu to zabolí, ale pomôže to nám obom.‘ Prehovoril svojim podmanivým hlasom.
„Ešte niečo! Budem ťa volať Taiga.“ Vyhŕkol som rýchlo. Muži v čiernom nám boli už v pätách.
‚Trochu zženštilé, ale aj tak sa mi páči. Vŕŕ, môže byť.‘
„Som rád.“
‚A teraz sa sústreď. Predstav si, vŕŕ, tvár toho vedca, ktorý nás väznil. Použi svoju predstavivosť na to, ako ho pomaly zabíjaš. Trháš ho na kusy ako tiger svoju korisť. Vŕŕ~ to je ono, len tak ďalej!‘
Urobil som presne, ako mi Taiga kázal. V mysli sa mi vynoril obraz toho roztrhaného slizáka, avšak stále mi to nestačilo. Všetko zaplavila červená. Videl som rozostrene a Taiga mi stále zmyselne vrčal do ucha slová, ktoré ma mali pripraviť na akési prvé splynutie. Nerozumel som im, len som sa nimi nechal unášať. Ako v tranze.
Zrazu mi celé telo zaplavila ostrá bolesť. Už si na naše prvé splynutie spomínam len matne, no ešte stále jasne cítim, ako ma vtedy Taiga pohlcoval. Lepšie povedané, splýval s mojim „ja“. Mocný biely tiger Taiga, ktorý sa mi na chvíľu zjavil pred očami, si na seba rýchlo vzal ľudskú podobu. Jeho krásne, dlhé, biele vlasy, prenikavé modré oči i ostro rezané rysy tváre a svalnaté, nahé telo ma očarilo. A potom .... už bola len tma. Všetko stíchlo, keď čierna nahradila červenú.

Keď som znovu otvoril oči, všade ležalo kopec mŕtvych tiel. Všetko to boli tí muži, čo ma prenasledovali.
‚Konečne si sa prebral, vŕŕ~‘
„Taiga? Č-Čo sa tu sta-“
‚Stalo? Nič moc, len sme sa ich konečne zbavili. Ver mi, nemusíš sa z toho cítiť zle. Bola to len sebaobrana a poviem ti, že brániť sa proti chlapíkom s búchačkami nie je sranda!‘ Zasmial sa svojim hrubým smiechom.
„Preto si ich zabil?“ Zakričal som do ticha lesa.
‚No tak, vŕŕ, sám si to chcel, nemám pravdu?‘ Zjavila sa predo mnou priesvitná postava Taigi, ktorá pripomínala viac ducha, než Taigu v akejsi polo premene.
„Je pravda, že si to zaslúžili, ale nemusel si to spraviť tak brutálne. Veď to vyzerá, ako by si lovil byvoly!“
‚Prepáč, ale lovenie mám v popise práce. Som tiger. A len tak mimochodom, teraz ti to sekne oveľa viac než predtým!‘
„Čo tým myslíš?“
‚Pozri sa do tej kaluže!‘ Prstom ukázal na kamienkovú cestičku kúsok od neho, kde bolo čerstvo napadanej vody. Zrejme pršalo, kým som bol mimo. Došuchtal som sa k tej kaluži a zostal stáť ako obarený. Našťastie len chvíľu, potom sa môj zadok stretol zo zemou.
„To si zo mňa strieľaš?!“
‚Ha ha, nie! Pri prvom spojení automaticky dostávaš schopnosti, zručnosti a výzor svojho „parťáka“. Aspoň tak nejako si to hundral pod fúzy ten plešatý vedec. Vŕŕ~‘ Náhle vyzeral Taiga veľmi zamyslene. Skoro ako budúci rodičia hádajúci pohlavie svojho dieťaťa. Avšak ja som mal iné starosti. Moje telo zdobili, podľa slov Taigi veľmi sexy pruhy, vlasy som mal približne dlhé ako on, len svoje čierne s jeho bielymi pásikmi. Pôsobilo to akoby som mal melír. Aspoň moje oči zostali nezmenené. Farby horkej čokolády.
‚Niekedy, keď sa znovu s tým vedeckým cvokom stretneme, budem sa mu musieť poďakovať, že s teba vytvoril taký sladký cukríček! Najradšej by som ťa celého teraz zhltol, ale ako vidíš, mám len nehmotné telo, ktoré aj tak môžeš vidieť a počuť iba ty. Ale aspoň už nie som v tebe.‘
„A ja dúfam, že keď sa niekedy stretneme, tak sa mu budem môcť pomstiť.“ Silno som stisol dlane, až sa mi silné pazúry zaťali do mäsa.
„Tss, sakra!“
‚Opatrene, ty môj malý tigrík. Všetko má svoj čas. Pevne verím, že raz nastane ten čas, kedy si s ním vyjasníme všetko zoči-voči. Do tej doby si vychutnajme tej slobody, ktorá sa nám naskytla. Vŕŕ~, čo povieš?‘
„Myslím, že máš pravdu, ale radšej vypadnime, pretože sa sem niekto blíži.“
‚Dobrý postreh! Tak sa daj na štyri a poďme!‘
Po prvom splynutí to už všetko šlo ľahko. Predstavil som si v mysli bieleho tigra a prevzal tak na seba Taigovu zvieraciu podobu. Našťastie sa mi v tejto podobe nevznášal okolo hlavy, ale spoločne sme sa na svet pozerali rovnakými očami.

***

„Utekaj! Bež dokiaľ budeš vládať. A až sa raz zastavíš, vtedy ťa znovu odchytím, Tatsuya!“ Tmavou chodbou sa rozliehal hrozitánsky smiech šialeného vedca, ktorému už načisto preskočilo.
„Pane, je čas na vaše lieky.“ Zjavila sa vo dverách vrchná slúžka vedcovho sídla. Mala na sebe čiernu uniformu slúžky s bielou zásterou. Typicky čierne vlasy mala vzadu vypnuté sponou a len ľahký mejkap na tvári. Čierne tiene trochu kryli krásu jej čokoládových očí.
„Ach, Aris, skvelé načasovanie. Tvoj syn v noci utiekol!“ Oznámil ako nič a vzal si z rúk šokovanej slúžky lieky. V rovnakých očiach, ako jej syna, sa zračilo číre zúfalstvo.
„Nebuď taká šokovaná Aris! Mohla si tušiť, že sa to skôr či neskôr stane. A zapni televíziu, som zvedavý, čo hovoria média.“
Aris zaťala zuby a podišla k plochej obrazovke pripevnenej na stene. Dotykom prsta stlačila malé tlačidlo a ustúpila dozadu, aby vedec mal dostatok priestoru.
„Prinášame vám najnovšie správy! Včera v noci ľudia z dediny Kashiwari počuli na kraji lesa vrčanie dravého zvieraťa. Po príchode na miesto uvideli len dvadsať zúbožených tiel neznámych mužov. Stopy ukazujú, že ich napadol nebezpečný predátor. Bližšie informácie o stopách však určí vykonaná expertíza. Aj naďalej vás budeme informovať o tomto prípade. Pre televíziu Tokyo, Okizaki Shizuka.“
„No nie je to úžasné, Aris?“
„Áno, pane.“ Vydýchla slúžka, neveriac vlastným očiam.