SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




VK, kapitola 22-Zúrivosť

Keď som sa prebrala na lúče zapadajúceho slnka, po tvári sa mi roztiahol úsmev. To čo som cítila, tesne pred tým ako som zaspala, bola skutočnosť. Ten známy pocit pokoja a dôvernej blízkosti malého vedomia hlboko v mojej mysli tu bol zas.
Konečne... Len som sa šťastne usmievala a ležala v posteli. Zrazu som už nebola taká ospalá...
Musela som vstať. Rýchlo, rýchlo! Šťastie a radosť sa drali na povrch. Bleskovo som vybehla z izby. Bolo šero, ešte som videla. Utekala som dole po schodoch a ani som sa neobzrela po Senrim, ktorý bol úplne prekvapený a len hľadel za mnou s otvorenými ústami. No o chvíľku sa ladne vybral za mnou. Každá bytosť, stena či kus nábytku v celom dome už vedela o mojej radosti, ktorú som v sebe nemohla len tak jednoducho zadržať a nekontrolovane som ju posielala všade do svojho okolia.
Ponáhľala som sa do haly a odtiaľ doprava, rovno do spoločenských miestností. Ani som nerozmýšľala nad tým, prečo sa Kaname zdržiava práve tam, teraz mi to bolo úplne jedno.
Nechcene som do dverí udrela väčšou silou a tie sa s hlasným buchnutím prudko otvorili. Vbehla som do miestnosti, lebo som vedela, že ho tam nájdem. O svoje šťastie som sa musela podeliť...
„Kaname!“ zvolala som radostne a utekala som rovno do jeho náruče.
Prekvapene sa pozrel mojím smerom, a keď som bola pri ňom, objal ma.
„Zase ho počujem!“ vravela som mu taká šťastná, až sa mi od sĺz ligotali oči. Smiala som sa a plakala zároveň. Kaname sa tiež potichu zasmial. Bol to prekrásny zvuk. Pozrela som mu do tváre a videla som, že je tiež šťastný. Chvíľu sme si hľadeli do očí, a potom som v miestnosti začula nepatrný zvuk.
Otočila som tvár a zbadala troch neznámych ľudí, ktorý sa ticho prizerali malému divadielku. Vedľa nich stáli aj Hanabusa s Akatsukim. Všetci nás sledovali.
Kanameho prsty nežne zovreli moje zápästie. Ťahal ma bokom, aby sme nestáli v strede miestnosti.
„Ach, Yuuki...“ viac asi povedať nedokázal a znovu ma silno objal. Cítila som, ako ním preteká radosť.
„Chceš ho počuť?“ vravela som mu potichu do ucha a objala ho rukami silnejšie, aby som ho mala celkom na blízku. Zachvel sa od neistoty a prekvapenia, ale ja som nepočkala na jeho odpoveď a rýchlo som spojila naše mysle. Započúvala som sa do tlkotu malého srdiečka a jednoduchých myšlienok drobnučkého a celkom slabého vedomia. Dalo nám vedieť, že sa teší.
Kaname potichu vydýchol. Naše mysle sa rozdelili. Pustila som ho a ruku si položila na čelo. Začala sa mi krútiť hlava a od toľkého rozrušenia mi nebolo veľmi dobre.
Kaname ma chytil za ramená a trochu nervózne sa na mňa zadíval. Usmiala som sa, lebo so spojeným obočím vyzeral strašne roztomilo.
Senri stál vo dverách a zľahka sa o ne opieral. Keď na neho Kaname pozrel, hneď podišiel bližšie, no okamžite sa zastavil, lebo na moje prekvapenie som na neho potichu, výstražne zasyčala.
Ostal stáť dva metre odo mňa, ale netváril sa vystrašene... skôr akoby to očakával.
Pozrela som na Kanameho. Tiež nebol vôbec prekvapený.
„Musíš si ísť ešte oddýchnuť.“ Vravel mi dokonale jasným hlasom Kaname. Zajal mi oči a nechcel ma pustiť, kým sa neuistil, že som sa celkom nechala ovládnuť tónom jeho dokonalého hypnotického hlasu. Zreničky sa mi triasli a nebola som schopná spraviť vôbec nič, len naslúchať tomu čo mi hovorí... čo mi podvedome prikazuje.
„Vráť sa do izby a skús veľmi nevymýšľať. Teraz musíš ostať pokojná.“
Len som zaklipkala očami, keď mi ich konečne prepustil zo zajatia. Zmätene som na neho pozrela.
„Tak choď.“ Povedal potichu Kaname.
Poslúchla som ho. Musela som. Natiahla som ruku smerom k Hanabusovi. Pozrel na mňa cez celú miestnosť, a potom sa zahľadel na Kanameho. Prikývol.
Hanabusa bol zrazu po mojom boku. Akoby sa premiestnil. Chytil ma za ruku a zamieril k dverám.
Keď sa ma dotkol, jeden z troch neznámych upírov prekvapene vydýchol. Viac som si nevšímala a nasledovala Hanabusu a Senriho, ktorý kráčali preč, k dverám vedúcim z miestnosti.
„Bolí ťa hlava?“ spýtal sa nervózne Hanabusa a ustarostene na mňa pozrel.
„Nie, vôbec...“ No hneď ako som to povedala, sa mi zase začala krútiť a musela som zastať.
„Yuuki-sama!“ Hlasy Rimy a Ruky sa ozývali cez celú halu. Boli nervózne a prenášali tie pocity aj na mňa. Ostali stáť ďalej, keď som na ne zasyčala rovnako, ako pred chvíľou na Senriho.
„Hanabusa, je v poriadku?“ pýtala sa Ruka.
„Áno, je.“ Povedal jej potichu a zdvihol ma na ruky. „Môžete sa vrátiť ku Kanamemu-sama. Ja s ňou ostanem.“
Senri, Ruka a Rima prikývli a pozerali sa za Hanabusom, ako odnáša hore po schodoch nádherné, zraniteľné dievča.
Vo svojej izbe som však nevydržala pokojne vysedávať.
Hneď ako sa mi prestala krútiť hlava, vedelo som pribehla k stene a priložila si na ňu ucho.
Hanabusa pozorne sledoval každý môj pohyb. Sedel v kresle a na kolenách mal starú knihu, ktorú som si vzala z Kanameho knižnice. Prekvapene zaklipkal očami.
„Čo to robíš?“ spýtal sa pobavene a zdvihol jedno dokonalé obočie. Hľadel na mňa ako na blázna, keď som pomaly posúvala ucho, celkom prilepená na stene. Snažila som sa vypočuť si rozhovor. To bola hádam jasné...
„Vieš, už nemám taký dobrý sluch ako predtým... Chcem vedieť, o čom sa rozprávajú.“ Vyhlásila som.
„Kaname-sama mal čo robiť, aby ťa odtiaľ rýchlo dostal.“ Zasmial sa nahlas Hanabusa.
„Čo tým myslíš?“ spýtala som sa, no ani na sekundu som sa neodlepila od steny.
„Kaname-sama sa určite obával, že na tých troch vyletíš. Spravil múdro, že ťa začaroval.“
„Začaroval?“ prudko som sa k nemu otočila s nechápavým výrazom na tvári. „A na akých troch...?“ nedokončila som, lebo som si spomenula na tých neznámych upírov stojacich bokom v kúte miestnosti spolu s Akatsukim.
„Čo tu vlastne chcú? Kto sú to?“
„Práve si sa to snažila zistiť, nie? Aká by to bola zábava, keby som ti všetko prezradil?“
Hanabusa sa usmieval od ucha k uchu.
„Isteže, isteže.“ Zasmiala som sa diabolsky a znovu som sa prilepila na stenu.
„...preto by sa nemali dozvedieť.“ Vravel práve neznámy hlas. Bol to jeden z troch upírov.
„Presne ako vravíš, drahý priateľ,“ ozval sa druhý hlas, ktorý som nepoznala, „no s podobným prístupom sa to nebude ľahko zakrývať.“ Hovoria o mne? Chcela som všetko ukázať aj Hanabusovi. Jeho sluch bol však stále slabší ako môj. Odpočúvať by nemohol, tak som vstúpila do jeho mysle a odhaľovala som mu rozhovor, čo sa odohrával v Kanameho pracovni.
Keď Kaname znovu prehovoril, zdalo sa mi, že sa usmieva. Bolo mu to trochu počuť na hlase.
„To áno. Také jednoduché to pre nás nebude.“ Keď vravel nás nemyslel tým mužov v miestnosti. Predsa len hovoria o mne? Vôbec im nerozumiem.
Okrem osobnej stráže a Seiren sú to jediní upíri, ktorým Kaname-sama naozaj dôveruje. Vysveľoval mi Hanabusa v myšlienkach. Práve sa zhovárajú o tebe..., takže som mala pravdu! ...nemysli si, že Kaname-sama sa dokáže zaoberať niečím iným ako tebou. Hanabusa si vzdychol a pokrútil hlavou, ale potom sa usmial.
To bude zaujímať aj teba, tak sa už sústreď. Zahriakla som ho a vrátila sa k počúvaniu.
„Neboli ste prekvapený, Kaname-sama? Zo všetkých urodzených sa zaviazala práve s Hanabusou-sama.!“ Zvolal prekvapene muž nádherným hlasom.
„Neviem prečo si taký ohromený... ale ja nevidím žiadny dôvod, prečo by ma to malo znepokojovať.“ Povedal sebaisto Kaname. Nerozumela som významu slov, zaviazať sa. Je moje priateľstvo s Hanabusom niečím zvláštne? Pozrela som na neho. Tváril sa obyčajne... aspoň sa snažil. Bol totiž napätý a trochu rozrušený. Celkom zbledol, keď začul pokračovanie rozhovoru a zatajil dych.
„Musíte mu veľmi dôverovať, Kaname-sama.“ Hanabusa sa mykol, keď to povedal jeden z upírov. Videla som mu v mysli, ako veľmi mu na Kanamem záležalo. Vážil si ho, rešpektoval ho a obdivoval. Svojim spôsobom ho proste miloval...
Pousmiala som sa, keď som to v jeho duši našla a vedela som, že v tomto živote a na tomto svete neexistuje možnosť, že by Hanabusa vôbec niekedy dokázal Kanameho zradiť. Vedela som to. A to bol dôvod, prečo som si ho vybrala, prečo som mu tak veľmi verila... A Kaname to určite vedel tiež, no odpovedať zvedavému upírovi sa vonkoncom nechystal. Na Hanabusovo veľké sklamanie, pretože naozaj túžil vedieť, čo si o ňom Kaname myslí. Hanabusa zažmurkal a znovu sa usmial. Prerušila som spojenie medzi našimi mysľami, no nie úplne... Úplne ich nepreruším nikdy. Viac som sa ani nesnažila odpočúvať rozhovor, pretože som bola zamestnaná myšlienkami o Hanabisovi. Všimol si, že naňho hľadím, tak rýchlo povedal.
„Asami mi vravela, že skúsi prísť ešte dnes a donesie aj svojho syna.“
„Výborne.“ Potešila som sa.
Hanabusa mal spojené obočie a keď znova prehovoril, hlas mal podozrievavý, akoby mu niečo vadilo.
„Yuuki-chan... jedno mi povedz... Načo potrebuješ Asami? O čom sa s ňou chceš zhovárať?“
Zadívala som sa naňho pohľadom, ktorý znevažoval jeho rozum. Je naozaj také ťažké na to prísť?
„Predsa o tehotenstve.“ Prevrátila som oči.
„Aha, jasné.“ Povedal Hanabusa zahanbene. Sadla som si k nemu a majetnícky ho objala.
„Daj mi trocha krvi...“ zamrmlala som mu do ucha. Hanabusa zamrkal, a potom zaklonil hlavu.
„Isteže...“ vydýchol a ja som sa mu nežne vrhla na hrdlo. Vzala som mu o trošku viac ako som najprv chcela. Chutil úžasne. Keď som skončila, hlavu som si položila na jeho kolená.
Začala som premýšľať o všetkom, čo sa dnes stalo. Bola som agresívna skoro na všetkých. Dokonca aj na Ruku a Rimu. Som zvedavá, kto mi bude vo všetkom pomáhať. Na miesto nich som si nemohla vybrať hocikoho.
Vlastne... ja som si už vybrala. Už veľmi dávno... Hanabusa sa o mňa postará...
Posledná vec na ktorú som myslela, kým som nezaspala, bola či je toto význam slova zaviazať sa, tak ako to spomenul neznámy upír v Kanameho pracovni.
Zdriemla som si len na chvíľku, pretože som dnes očakávala Asami. Hneď ako som vstala, som sa rozhliadla po izbe, hľadajúc Hanabusu. Ostal pri mne a práve sa pozeral von oknom. Mala som nejakú zlú náladu. Srdce mi bilo rýchlo, a pritom ma nič nerozrušilo a nepamätala som sa, že by som mala zlé sny.
Zbadala som svoj dokonalý odraz v zrkadle. A len toľko stačilo k tomu... aby som vybuchla.
„To nemôže byť pravda!“ zajačala som tak hlasno až Hanabusa poskočil a pohotovo na mňa potrel. Nerozumel, čo sa mi stalo.
Hľadela som do zrkadla celkom bezradne a prezerala som si bruško, ktoré sa veľmi nápadne ozývalo spod červenej blúzky, čo ma dokonale obťahovala. Zúrila som, ale prirodzene nie na seba ani na dieťa. V šatníku som určite nemala ani jediný kúsok oblečeniam ktorý by vyriešil túto situáciu. Všetky moje veci boli totiž úžasne extravagantné a to len vďaka Ruke a Rime.
„Hanabusa!“ ešte stále som jačala. Vypuľoval oči a ohromene na mňa pozeral, ako dupocem cez celú izbu k svojej obrovskej skrini.
„Čo tam tak stojíš?“ Zo všetkých políc som začala zhadzovať veci na zem. Troje nádherných a asi svojich najdrahších šiat som šmarila o stenu. Jemnučká látka sa okamžite potrhala. Vyhádzala som všetko a ako som si myslela, nenašla som jediný kus oblečenia, s ktorým by som bola spokojná.
„Ehm...Yuuki-chan?“ ozval sa opatrne Hanabusa, ktorý sa skrýval za posteľou, pretože sa mi podarilo párkrát ho trafiť topánkami, samozrejme nechtiac. Vystrčil hlavu, aby som ho videla.
„Čo?“ zazerala som na neho akoby bol všetkému na vine. Zbabelo sa vyšuchtal spoza nábytku a vysokým tónom zo seba rýchlo vychrlil:
„Stavím sa, že Ruka alebo Rima majú všetko pod palcom. Podľa mňa sa ich stačilo len spýtať... Keby sme na to šli s chladnou hlavou...“
„Ale mňa vôbec nezaujíma, čo by som mala robiť podľa teba!“ kričala som a Hanabusa zase nadskočil pri mojej príliš hlasnej odpovedi.
Dvere sa otvorili a do izby vošiel Kaname. Zamrzol vo dverách, keď zbadal aká je situácia. Hanabusa učupený za posteľou, ja celá červená so zúrivosťou odrážajúcou sa v mojich očiach a celkom rozhádzaná izba so všetkými šatami a topánkami po zemi.
„Čo sa to tu deje? Počul som ťa z desiatich kilometrov.“ Povedal Kaname, keď vošiel dovnútra a zvesil z lustra modré šaty, čo sa mu hompáľali vo vzduchu pred hlavou. Pozrel sa na mňa.
„Upokoj sa.“ Povedal mi bezpečne známym zvodným hlasom a ja som za jeho chrbtom zahliadla vo dverách štyri hlavy s udivenými výrazmi.
Zavrtela som hlavou, aby som sa zbavila hypnotických účinkov Kanameho hlasu. Blížil sa ku mne. Pomaly.
Nechcel spraviť zbytočný prudký pohyb. Znervóznela som ešte viac a začala som pred ním ustupovať. No on sa nezastavil a aj keď bola miestnosť obrovská, onedlho som narazila na stenu. Oprela som sa o ňu chrbtom. Stále sa blížil. Zakrádal sa ku mne ladnými pohybmi veľkej šelmy.
„Nepribližuj sa ku mne.“ Hlas sa mi triasol. Okamžite zastal. Hľadel na mňa očami plnými pokoja a bezpečia.
„Ako si želáš.“ Povedal potichu a mne pri tých slovách pukalo srdce. Skúsil sa povzbudzujúco usmiať, ale vyčaril len smutný úsmev. Možno to všetko robil naschvál.
„Vidím, že si sa trochu rozčúlila...“ Na tvári sa mu zračilo pobavenie, potom zvážnel:
„Urazil ťa?“ spýtal sa chladne. Pozrela som na Hanabusu. Stál bokom a tiež na mňa hľadel. Odhadoval či som ešte zúrivá a neskúsim všetku vinu zvaliť na neho. Ten môj hlupák...
„Nie,“ zavrtela som hlavou, „to by nikdy nespravil.“ Kaname nadvihol jedno obočie. Zdalo sa, že pochybuje. Rýchlo však zmenil výraz.
„Dobre teda...“ povedal spokojne a zase vykročil smerom ku mne. Nervózne som na neho pozrela, a ten pohľad ho znovu zastavil. Vzdychol si.
„Yuuki...prečo si sa nahnevala?“ Pozrel na mňa s obavami v krásnych očiach. Trápilo ho to.
„Si v poriadku?“ jeho hlas bol taký nežný a jemný, že ma nakoniec zlomil.
Premohol ma a sama som sa rozbehla do Kanameho náručia.
Správala som sa celkom hlúpo, ale práve teraz mi to pripadalo dokonale logické. Silno ma objal, ako vždy keď som to potrebovala. Cítila som, že ma ľúbi.
„Pozri, čo si spravila.“ Vydýchol mi do vlasov. Ja som trochu nadvihla hlavu a zadívala som sa mu cez plece. Izba bola naozaj v zlom stave a moje šaty... tie boli úplne zničené. Zdalo sa mi, že som zahliadla Rimu s vlhkými očami, ale nemohla som sa uistiť, pretože Kaname ma chytil za obe ruky a viedol ma von z izby. Prešli sme cez dlhú chodbu, a potom rovno do jeho spálne.
Spávala som vlastne v oboch izbách, ale odkedy mi Kaname dal vyrobiť ten nádherný zlatý baldachýn, svoju prvú izbu som priam zbožňovala.
Keď sme vošli, hneď ma odviedol k posteli a tam si ma pritúlil. Aj keď mi Hanabusa už dnes dal trocha krvi, keby som sa teraz napila aj z Kanameho, možno by som sa trochu upokojila a rozptýlila. Natiahla som sa k jeho hrdlu a o chvíľku som už prehĺtala lahodnú krv. Držal ma v náručí a ja som ho silno zvierala kým som pila. Onedlho som ho pustila a sledovala ranky na jeho krku. Zahojili sa tak rýchlo, že som to nedokázala pozorovať. Kaname bol naozaj mocný.
„Zaujímalo by ma... prečo sa moje telo nechce viac liečiť...?“ povedala som mu, stále v jeho náručí.
„To prejde. Hneď ako sa narodí.“ Zašepkal mi do ucha. Zdalo sa, že si je absolútne istý.
„Koľko toho vieš o deťoch?“ spýtala som sa trochu pobavene, keď hovoril tak sebaisto.
„Viem, že keď ho budeš milovať, budeš tou najúžasnejšou matkou.“ Povedal mi a dotkol sa dlaňou môjho bruška. Zrazu som si spomenula, kvôli čomu som sa pred chvíľkou tak nahnevala.
Vyskočila som bleskovo na nohy a Kaname sa zľakol, že spravil niečo, čo nemal.
„Pozri sa!“ povedala som mu panovačne a rozopla si blúzku. „Už to nie je bruško,“ vravela som nešťastne, „ale brucho!“
Kaname len zaklipkal očami, a potom sa rozosmial tak veľmi, ako som ho ešte nikdy nepočula. Zvalil sa na posteľ a jeho smiech sa ozýval hádam aj po celom dome. Úžasne sa na mne bavil.
„Viem, že vyzerám na smiech... nemusíš mi to tak veľmi dávať najavo.“ Povedala som nešťastne. Kaname ma zdrapil za pás a hravo si ma k sebe pritiahol. Potichu sa mi smial do vlasov.
„Čo blázniš! Si rovnako nádherná ako vždy.“ Chcela som ho odtlačiť, ale nepustil ma.
„Nikam nejdeš.“ Usmieval sa.
Chytila som ho za ruky a celou svojou silou som zatlačila... a premohla som ho! Moja nová sila ho prekvapila. Nemohol ma zvierať príliš mocne, aby mi neublížil a to som mohla výborne zneužiť.
Okamžite som uskočila a darovala mu nádherný natešený úsmev. Hľadel na mňa cez zúžené oči, v ktorých sa odrážalo, ako veľmi sa zabáva.
Nestihla som ani mrknúť očami a už vystrelil za mnou. V poslednej chvíli som uskočila.
Ani neviem, ako som to dokázala, ale jeho ruky chmatli len po vzduchu. Vedela som, že sa so mnou iba hrá, keby skutočne chcel, už by som bola jeho...
Bleskovo som sa rozbehla k malej bráničke vzadu v izbe, vedúcej na spoločný balkón oboch našich spální. Keď som vybehla von, do nosa mi udrela prekrásna vôňa kvetov. Z balkónu som mala úžasný výhľad na nekonečnú záhradu pred sídlom. Na jej koniec som nedovidela. Rýchlo som pozrela dole. Boli sme vysoko. Vysoko pre človeka...
Usmiala som sa na Kanameho, ktorý bol už len pár krokov odo mňa.
Neveriacky na mňa hľadel, keď som sa rukami oprela o zábradlie a jediným ladným pohybom som ho preskočila.
„Yuuki!“ zvolal za mnou a spravil to isté čo ja. Chvíľu som padala, a potom som dokonale presne a hladko pristála na vysokých topánkach. Kaname doskočil rovno predo mňa, keď som sa znova rozbehla. Aký obrovský bol jeho skok?
Šokovane som sa neho pozrela. On sa iba hrdo usmial. Boli sme rovno pred obrovským domom a od mramorových schodov na nás prekvapene hľadelo zopár tvárí Kanameho vonkajšej stráže.
„Hra skončila.“ Povedal potichu Kaname a na znak svojho víťazstva sa usmial. Ja som sa usmiala tiež a prudko som sa otočila chrbtom k jeho víťaznej tvári a rozbehla som sa preč.
Počula som, ako si veselo vzdychol, a potom som už len zacítila jeho silné ruky, ako ma objímajú okolo pliec. Vyhral! Už znova...
„Mám ťa!“ vyhlásil jednoducho. Zvalil sa do trávy a stiahol ma na seba.
Skúmala som jeho tvár. Zdalo sa mi, že je unavený a tento slnečný deň by najradšej strávil vo svojej posteli zahrabaný v perinách. Natiahol ruku a odtrhol bielu ružu z kríka hneď vedľa nás. Zlámal malé tŕne, a potom ju ovoňal. Usmial sa.
Aj ja som sa usmiala. Najradšej by som si ho chcela zapamätať takto. Biela ruža mala rovnakú farbu, ako jeho dokonalá pokožka a jemný úsmev na perách mi topil srdce.
„Takže dnes príde Asami?“ spýtal sa ma zvedavo a pozrel na mňa. „Aidou mi vravel, že...“
„Áno, mala by dnes prísť!“ nadšene som ho prerušila. Chcela som ju vidieť čím skôr.
„Tak sa asi potešíš... Práve prekročila hranicu bariéry, ktorú som okolo sídla vytvoril. O pár hodín je tu.“
Nesúhlasne som na neho pozrela. „O pár hodín? Kaname, aká veľká je tá bariéra, že jej to potrvá tak dlho?“
Len sa na mňa usmial. Jasné, bola obrovská. Musel vedieť o každom, kto sa ku mne priblíži. Ale zdalo sa mi, že to trochu preháňa.
Ostali sme vonku ešte dlho. Ja som si slnko užívala a vyhrievala som sa na tráve vedľa Kanameho. Jemu lúče nevadili, ale veľmi si ich neužíval. Tak som usúdila, že už je čas vrátiť sa do domu.
„Vrátime sa?“ spýtala som sa ho potichu.
„Iste.“ Povedal milo a pomohol mi vstať. Pomaly som s ním kráčala k domu. Keď sme vyšli po mramorových schodoch, Seiren stojaca pred bránou sa trochu uklonila. Potom prehovorila.
„Kaname-sama, máte ešte nejaké rozkazy?“
„Nie, Seiren. Ďakujem.“ Znovu sa uklonila a zmizla. Bola naozaj rýchla. V diaľke som už vnímala Asaminu myseľ. Vošli sme do haly, a potom zabočili k spoločenským miestnostiam. Sadla som si na zlatú pohovku v salóniku. Červené steny preplnené nádhernými unikátnymi obrazmi pôsobili veľkolepo.
Kaname podišiel k oknám a oprel sa o klavír. Pozrela som na neho.
„Chceš sa s ňou stretnúť tiež?“ Zaujímala som sa, pretože nevyzeral, že sa niekam chystá.
„Áno, ak ti to nevadí.“ Povedal neprítomne a prstami prechádzal po nádhernom krídle hudobného nástroja. Nad niečím uvažoval...
„Nevie, že si tehotná. Nikto to nevie...“ potom sa zamyslel. „Až na pár osôb, ktorým verím.“
„Tí traja muži, čo vtedy boli v pracovni...“
„Ty si počúvala?“ spýtal sa pobavene.
„Iba som niečo začula, ale žiadne odpočúvanie.“ Vyčarila som nádherný úsmev, aby som zakryla výčitky svedomia. Chcel sa pýtať ďalej, tak som zmenila tému.
„Nechceš, aby o tom Asami vedela?“ Zamračil sa. Žeby jej nedôveroval? Čoho sa obáva?
„Aj tak sa to všetci dozvedia...“ vravela som mu. „A potom ma budú chcieť vidieť. Nemôžeš ma tu ukrýva...“ Zrazu bol vedľa mňa a nenechal ma dokončiť.
Silno ma chytil za pás a tlačil ma k sebe. Druhou rukou mi držal stehná a celkom si ma pritiahol. Netušila som, čo ho mohlo tak veľmi rozrušiť.
„Nezaujíma ma, čo budú chcieť... či ti slúžiť alebo sa k tebe hocijako dostať. Nedovolím, aby sa na teba čo i len pozreli.“
Prekvapene som zaklipkala očami. Držal ma silno, ale pritom nežne. Nemohla som sa ani pohnúť.
„Si len moja a nikdy ťa odtiaľto nepustím.“ Stále ma majetnícky objímal a jeho sebecký tón mi uviazol v mysli. Hovoril tak, lebo trpel pri predstave, že nie som s ním. Zvalil sa na mňa a jeho váha mi vyrazila dych. Na zlatú látku padla slza. Veľmi ma bolelo, že sa o mňa vždy musí báť a trpí pri tom. Priložil pery na moje hrdlo a jazykom prechádzal po jednom mieste, presne ako vždy, keď sa ma chystal uhryznúť.
„Si moja...“ zašepkal znova.
Znervóznela som, keď jeho zovretie zosilnelo.
„Kaname...“ vravela som prosebne, „to bolí. Nemôžeš to teraz spraviť.“ Zachvela som sa.
„Pusti ma.“ Vravela som mu už viac nervóznym tónom. Nahlas vydýchol a trochu sa uvoľnil.
„Neboj sa,“ povedal nakoniec, „neublížim ti. Ale nechci odo mňa, aby som ťa teraz pustil.“
Podoprel sa rukami, aby ma tak netlačila jeho váha a pomaly mi rozopínal gombíky na červenej blúzke.
Zahanbila som sa a určite som sčervenela v lícach. Onedlho pre neho nebudem už taká príťažlivá...
„Máš rovnakú farbu, ako tvoja blúzka.“ Povedal Kaname s úsmevom a nechal červenú látku skĺznuť na zem. Asi sa mu to zdalo zábavné.
„Nie som viac krásna, Kaname. A onedlho to bude oveľa horšie.“ Beznádejne som povedala.
Zasmial sa a perami mi začal prechádzať po hrudi.
Celkom potichučky som vzdychla, keď sa jeho ruky pohybovali hore po mojich nohách. Prstami ma šteklil na stehnách a keď chytil moju krátku sukňu, zachvela som sa od vzrušenia. No moju myseľ vyrušilo niečo iné.
Nemohla som sa však dostatočne odpútať od Kanameho rúk, ktoré ma prinútili zahanbujúco stonať, vždy keď si zmyslel.
Pred dverami som cítila Hanabusovu prítomnosť. Chcel nám oznámiť, že Asami je už celkom blízko, ale práve bol v obrovskom pomykove. Zahanbila som sa ešte viac, keď som zistila, že ma počuje a zdráha sa nás vyrušiť.
„Kaname,“ vzdychla som naliehavo. Lenivo ku mne zdvihol hlavu a pozrel mi do očí, hľadajúc v nich ten smrteľne dôležitý dôvod, kvôli ktorému so sa opovážila prerušiť ho. Počkal kým chytím dych.
„Asami.“ Povedala som iba a otočila hlavu k dverám. Zatváril sa otrávene, ale napriek všetkému konečne stiahol ruku z mojich stehien a druhú z môjho pása. Pomaly sa nadvihol a celkom ma pustil. Ešte stále popletená jeho vôňou som sa posadila. Potriasla som hlavou.
„Kde mám šaty?“ zamumlala som a začala sa obzerať. Kaname zodvihol moju blúzku zo zeme a podal mi ju. Obliekla som sa a nechala som ho, aby mi rýchlo pozapínal gombíky.
Hanabusa, choď ju počkať von, a potom ju sem priveď, nakázala som mu v myšlienkach.
Odľahlo mu, že nemusí vstúpiť do miestnosti a hneď sa ponáhľal preč.
Pozrela som na Kanameho.
„Idem ešte do svojej izby... upraviť sa!“ vyhlásila som a zvrtla sa na opätku. Zasmial sa pri mojom dynamickom odchode a von z miestnosti ma sprevádzal pohľadom.
Utekala som hore po schodoch. Nechcela som sa vrátiť do svojej izby, pretože som sa trochu obávala toho, čo tam nájdem. Aj keď som počula Ruku upratovať a Rimu nešťastne vzdychať nad oblečením, čo som zničila, dnu som ani nenahliadla.
Vošla som do Kanameho spálne a otvorila som nádherný priestranný šatník. Aj tu som mala zopár vecí.
Do rúk som chytila krátke čierne šaty, čo pôsobili zoštíhľujúco, a kým som sa prezliekala, uvažovala som nad tým, čo sa spýtam Asami, až kým som jej myseľ nezacítila celkom blízko pri dome.
Pozrela som sa von oknom a zbadala ženu s nádhernými dlhými vlasmi, ako vystupuje z modrého športového auta. Dobrý vkus, pomyslela som si a usmiala sa, keď som na jej rukách zahliadla malé dieťa.
Rýchlo som sa otočila k zrkadlu, aby som sa mohla dolíčiť, a potom som sa už ponáhľala za svojou novou priateľkou.

5
Průměr: 5 (10 hlasů)