SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




VK, kapitola 24- Už idem...

Mladá upírka sa zdvihla a bez slov ma nasledovala, pretože ja som už kráčala po ceste vedúcej k záhradám. Dvoch mužov sme onedlho zanechali za nami. Šla som pomaly po chodníku osvetlenom malými svetielkami a keď som zbadala veľkú fontánu, sadla som si na kamenný kraj a ruku ponorila do studenej vody.
„Yuuki-sama, o čom potrebujete hovoriť?“
Seiren mala veľmi peknú tvár a krátke biele vlasy jej siahali po bradu. Uprene na mňa hľadela.
„Spolupracuješ s asociáciou lovcov upírov, mám pravdu? Si Kanameho vyslanec, spojka medzi nimi.“ To všetko som sa dozvedela z jej mysle. Kaname nikdy o takýchto veciach nerozprával a už vôbec nie o asociácií lovcov.
„Áno, Yuuki-sama, to je pravda.“ Povedala trochu zmätene Seiren a ostražito na mňa pozrela.
„Vie Kaname-sama, že sa zaujímate o takéto informácie?“ Zasiahla presne moju slabinu.
„Zatiaľ som sa na nič nepýtala.“ Usmiala som sa, čím som jej potvrdila, že o tom Kaname nemá ani tušenia. Musela som však vedieť viac.
„Povedz mi, Seiren-san... má teraz asociácia prezidenta?“ Horela som túžbou počuť hocičo o Zerovi alebo o otcovi.
„Tak to nie je. Od smrti posledného sa zatiaľ nenašiel nikto, kto by bol ochotný tento post zastávať. Aj keď je pár ľudí, z ktorých by boli veľmi schopní vodcovia.“
Nemusela som čakať dlho a začula som tie mená, po ktorých som tak veľmi túžila.
„Cross Kaien je na čele asociácie, no miesto prezidenta odmietol. Každý ho uznáva. Je to naozaj schopný muž...a spravodlivý. No aj tak každý vie, že onedlho na miesto prezidenta asociácie lovcov upírov nastúpi...“ zatajila som dych, lebo v jej myšlienkach som už videla, čo chce povedať.
„...Kiryuu Zero.“ Povedala potichu. „Jeho schopnosti a postavenie asociácia nemôže ignorovať. Keby ten lovec chcel, už mohol mať vo svojej moci všetko a kontrolovať činy ostatných lovcov upírov. No zdá sa, že momentálne má záujem o niečo iní a miestu prezidenta nepripisuje žiadnu dôležitosť.“ Seiren zrazu prestala hovoriť a ja som si všimla, že hľadí na mňa.
Toľko informácií o Zerovi naraz ma poriadne zaskočilo. Bola som ako omráčená a zo šoku ma prebral až tichý hlas Seiren.
„Boli ste priatelia, Yuuki-sama, nemýlim sa?“ Pozrela som na ňu a hlas mi znežnel od smútku.
„Presne tak, Seiren... boli sme.“
„Pre vás aj pre Kanameho-sama by mohlo byť nebezpečné, ak by sa vedenia asociácie ujal práve on. Nikto nevie, čo má v pláne a jeho nenávisť k čistokrvným upírom je tak trochu legendárna.“
Prudko som sa postavila, keď som začula jej slová. Bolelo ma to. Vykročila som naspäť k domu.
„Neprezraď nikomu, o čom sme hovorili.“ Povedala som Seiren tónom skutočnej kráľovnej. „To je môj rozkaz.“ Sršala zo mňa nadradenosť a Seiren neostalo nič iné, len sa mi hlboko ukloniť.
Rýchlo som kráčala po chodníku a bola som veľmi rozrušená. Srdce mi rýchlo tĺklo a hneď ako som vybehla po mramorových schodoch a rozrazila dvere, som sa ako veľká ničivá vlna valila rovno k Akatsukimu, ktorý stál v strede haly a pozeral na mňa neistým pohľadom.
Zastavila som sa kúsok od neho a prepichla som ho chladným pohľadom.
„Povedz mi, Akatsuki, ako veľmi sa Kaname zaoberá asociáciou lovcov?“
Akatsuki bol zjavne zaskočený, že sa pýtam práve na toto. Ale ak Kaname podniká niečo proti Zerovi, tak to len tak nenechám.
„Lovci upírov teraz zohrávajú dosť veľkú rolu, Yuuki-sama. Pomáhajú nám udržovať pod kontrolou upírov, čo lovia ľudí.“ Vravel mi ešte stále trochu šokovaný Akatsuki rýchlo.
„Kam odišiel teraz?“ pýtala som sa ďalej.
„Pravdepodobne vypukol nejaký problém práve s lovcami, Yuuki-sama. Preto odišiel tak rýchlo.“
Zdalo sa, že je stále viac a viac nervózny. Nazrela som mu do mysle a zistila prečo. Práve sa chystal rovno za Seiren, aby jej predal Kanameho rozkazy. Mala okamžite odísť za ním. Akatsuki nechcel, aby som o tejto záležitosti vedela viac. Kaname predo mnou tají všetko, čo sa týka asociácie. Všetko čo sa týka Zera...
„Choď už Akatsuki. Keď ju Kaname potrebuje, asi je to dôležité.“ Otočila som sa mu chrbtom a vyrazila som k dverám do malej haly. Prekvapene za mnou hľadel, keď prišiel na to, že o všetkom viem.
Vošla som do miestnosti a automaticky som zamierila ku kobercu pred krbom. S povzdychom som sa naň zvalila a zatvorila som oči. Keby som sa Kanameho spýtala čokoľvek o asociácii, vedel by, že mi ide len o Zera. To som nechcela. Nechcem, aby vedel... ako veľmi mi chýba. Schúlila som sa a nevstala som... možno už nikdy.
Čas som nevnímala. Jediné čo som si uvedomila bol okamih, keď sa Kaname konečne vrátil. Natiahla som k nemu ruky, keď vošiel do malej haly. Hneď bol pri mne a silno ma objal. Nevedela som presne, ako dlho bol preč, ale zdalo sa mi, že viac ako dva dni. Chýbala som mu. Cítila som to z jeho mysle.
„Prepáč, že som sa ani nerozlúčil... bolo to veľmi naliehavé.“ Šepkal mi do ucha. Vôbec som sa na neho nehnevala. Mala som radosť, že je už tu.
„Pozri sa,“ povedal a podal mi veľkú škatuľu previazanú červenými stuhami.
„Tým si ma chceš udobriť?“ zasmiala som sa a hodila som mu do tváre papier, čo som strhla aj spolu zo stuhami.
Usmial sa a stiahol si papier z hlavy. Smiala som sa na ňom. Pomohol mi a zodvihol vrch škatule, a keď som zbadala obsah, stratila som reč a užasnuto hľadela na darček, čo mi Kaname doniesol. Nebol pre mňa, ale pre bábätko!
Do rúk som vzala rozkošné malé topánočky. Kaname ma pobozkal na krk.
„Páčia sa ti?“ spýtal sa s úsmevom.
Položila som ich a zdvihla som ďalší pár malých modrých papučiek. Boli úžasné. Otočila som sa a pobozkala Kanameho na pery. Bola som veľmi šťastná. Väčšiu radosť mi ani spraviť nemohol.
„Väčšina vecí je modrá.“ Zamrmlala som mu do vlasov. Pozrel na mňa s úsmevom.
„Asami ti vravela ako to je...“ ruku položil na moje okrúhle bruško. „Prvý bude chlapec.“ Povedal sebaisto. Myslel si to aj on. Lenže mama som ja. Cítim to malé veľmi dobre a cítim aj to, že Kaname by to nemal hovoriť tak presvedčeným tónom.
Vymanila som sa z jeho objatia a vstala som. Ostala som držať jeho ruku a nádherným úsmevom som na neho pozrela. Mal už také dlhé vlasy... túžila som cítiť ich šteklenie na celom tele.
„Ten darček nestačí. Čo keby si si ma skúsil udobriť ešte aj inak?“ Zúžili sa mu oči a pery sa mu roztiahli do slabého úsmevu. Postavil sa, keď som ho potiahla za ruku a hravo na mňa skočil, aby ma mohol zobrať do náručia.
Keď som už bola v jeho rukách a on ma niesol do mojej izby rovno pod baldachýn, ešte som mu s úsmevom potichu povedala do ucha.
„Možno sa prekvapíš, Kaname, keď sa narodí...“ a potom som pod sebou cítila len svoju úžasne mäkkú posteľ a na sebe jeho nedočkavé ruky.
Ostal so mnou v izbe, až kým nezapadlo slnko, potom sa pomaly posadil. Myslel si, že stále spím. Zachytila som jeho ruku a silno ju zovrela.
„Znova odchádzaš?“ spýtala som sa chladne. Priklonil sa, aby ma pobozkal, ale nepovedal nič.
„Kaname...“ šepla som a objala ho okolo krku. Pritiahla som sa k nemu a odmietla ho pustiť. „Ak sú nejaké problémy...“ Vzdychol si a chytil ma za zápästia. Odtlačil mi ruky, akoby si ani nevšimol, že ho zvieram celou svojou silou. Pre neho to nič nebolo...
„Zatiaľ nie sú, Yuuki. Ale nemôžem situáciu zanedbať. Potom by sa to všetko mohlo otočiť proti nám... a to teraz nemôžem dovoliť, keď si tehotná. A ešte niečo...“ povedal a postavil sa. Pozeral na mňa zhora a ja som sa zrazu cítila utláčaná jeho nespravodlivo obrovskou silou a prísnym pohľadom.
„Neželám si, aby si sa do toho plietla. Nebudeš viac vypočúvať Seiren ani Akatsukiho.“ Jeho pohľad ma úplne ničil. Vyzeralo to, akoby pod jeho ľahostajnou maskou driemal hrozný hnev, ktorý sa teraz snažil vyslobodiť. Pod váhou jeho slov som sklonila hlavu. Cítila som sa veľmi zahanbene. Kaname sa ešte zastavil pri dverách a pozrel na mňa.
„Dnes už neprídem.“ A hlasno za sebou zatvoril dvere.
Príval hnevu vo mne narástol z ničoho nič. Vedela som veľmi dobre, že to robí preto, aby ma ochránil. No jeho slová som stráviť nemohla. Rýchlo som si obliekla späť svoju čipkovanú čiernu nočnú košieľku a vybehla som za ním. Už bol dole vo vstupnej hale. Ostala som stáť na najvyššom schode a z plného hrdla som spustila.
„Ako to môžeš povedať?!“ keď ma začul, otočil sa a prekvapene na mňa pozrel.
„Spravila som to, lebo som o teba mala strach! Tak mi nehovor, čo si želáš a neželáš, keď mi predtým ani nepovieš, kam odchádzaš a nevrátiš sa celé dni!“ Na Kanameho pri dverách čakali niekoľkí upíri. Spoznala som Senriho a Rimu a tiež Akatsukiho s troma upírmi, ktorých som raz videla v Kanameho pracovni. Všetci na mňa vyvaľovali oči a na tvárach mali ešte prekvapenejší výraz ako Kaname.
Len Hanabusa stál otočený chrbtom. Zdalo sa, že sa snaží aspoň trochu skryť svoj smiech.
„A buď si istý, že nabudúce ti iba dar stačiť nebude. Takže sa neunúvaj...“ otočila som sa a chcela som odísť, no ešte som sa zastavila a naposledy mu pozrela priamo do očí.
„A ešte niečo...“ použila som presne jeho slová a zatvárila som sa tak ľahostajne, ako som len dokázala.
„Je mi úplne jedno, ak sa dnes nevrátiš. Pokojne si ostaň aj zopár storočí. Vôbec ma to nezaujíma.“ Sladko som sa usmiala a poslala mu vzdušná bozk. Otočila som sa a dokonale urazene som hlasno dupotala naspäť do svojej izby. Zanechala som presne ten dojem, aký som chcela. Spokojná sama zo sebou som odkráčala do kúpeľne a začala si napúšťať do vane horúcu vodu. Zdalo sa, že som dostatočne pritiahla pozornosť.
„Prepáčte jej.“ Začula som Kanameho hlas z haly. Určite sa usmieval. Po celý čas ma hltal očami. Trošku som sa obávala, že v tej krátkej košielke a s voľne rozpustenými dlhými vlasmi si moje divadielko hnevu celkom vychutnal. Hanabusa sa stále smial.
„Aidou, čo keby si sa prestal vyškierať a šiel by si za ňou?“ Kaname odchádzal. Počula som ťažké vstupné dvere, ako sa otvárajú.
„Áno, Kaname- sama.“ Povedal Hanabusa a vybral sa hore po schodoch. Počula som hovoriť jedného z troch upírov, ktorých som tak dobre nepoznala. Rozprával sa s Kanamem.
„Nič si z toho nerobte, Kaname-sama. Princezná to nemyslela vážne.“ Zdalo sa, že mal dobrú náladu. Pridal sa k nemu ďalší hlas.
„Áno, Kaname. No zdá sa, že ani teba sa príroda nerozhodla v tomto smere šetriť. Trpezlivosť je kľúčom! Určite bol Kanameho dobrý priateľ.
„Sám žiadne deti nemáš, Nao. Je to trochu zložitejšie, a trpezlivosť nie je všetko čo potrebuješ. Vlastne...“ zamyslel sa Kaname, „väčšinou ani to nepomáha.“ Nao sa zasmial.
Chcela som ho vidieť. Podišla som k oknu kúpeľne a vykukla som nenápadne von.
Nízky chlapec sa nahlas smial. Mal hnedé strapaté vlasy a vyzeral veľmi mladý... Celkom ako dieťa...
„Hej, Naoki! Čo keby si si trošku pohol? Na Kanameho-sama čakajú!“ Vravel Akatsuki. Sledovala som ako si konečne nastúpili do auta a to sa rýchlo vydalo preč. Ozvalo sa tiché zaklopanie.
„Yuuki, potrebuješ niečo?“ zvolal Hanabusa.
Zakrútila sa mi hlava. Vedela som, čo som potrebovala.
„Hanabusa... poď ku mne.“ Povedala som trochu zvodnejším tónom. Pomaly otvoril dvere a ostýchavo na mňa pozrel. Jeho vôňa zaplnila celú miestnosť. Chytila som ho za ruku a pritiahla bližšie. Kľakol si tak, aby som na neho dočiahla. Prechádzala som mu perami po krku a vdychovala tú sladkú vôňu. Až som ho silno chytila za ruky a uhryzla som ho. Pocítil len ľahučké bodnutie... Bolo mi oveľa lepšie. Upokojila som sa a zrazu ma prepadol smútok, že sme sa s Kanamem pohádali. Nechcela som na to myslieť.
Chytila som Hanabusu ešte silnejšie a svoje tesáky mu vnorila hlbšie do hrdla. Mykol sa, ale nevydal ani hláska. Onedlho som ho celkom pustila. Bol trochu slabý, ale natiahol sa po uterák, a keď som vstala, obkrútil ho okolo mňa. Vyšla som z kúpeľne a rýchlo som sa obliekla. Zdalo sa, že Rima a Ruka sa o môj šatník postarali.
Našla som veľa nových vecí, ale hneď som sa zaľúbila do voľných nohavíc z tenučkej čiernej látky, ktorá pri chôdzi poletovala okolo mojich nôh. Čierne tričko ma naopak pekne obťahovalo, no ja som si z bruškom viac nerobila starosti.
Keď som bola oblečená, Hanabusa sa ku mne konečne otočil.
„Kto je ten Nao, Hanabusa? Vyzerá to tak, že ho má Kaname rád.“ Sadla som si na posteľ a pozrela na Hanabusu. Opieral sa o stenu.
„Naoki berie Kanameho-sama ako svojho staršieho brata. Má toľko rokov ako ty. Jeho rodičov si Kaname-sama naozaj vážil.“ Hanabusa sa tváril utrápene. „Prednedávnom obaja umreli.“
„Čo sa im stalo?“ bola som šokovaná.
„Umreli...keď boli s Kanamem-sama na severnom území. Vtedy bolo v rukách nepriateľa. Zdá sa, že Kaname-sama teraz na Naokiho dohliada z vďačnosti.“
Zaklipkala som očami. Kaname ho mal naozaj rád. Cítila som to z toho, ako sa s ním rozprával, ako ho oslovoval. Rada by som ho spoznala aj ja.
„No hovorme radšej o inom...“ povedal Hanabusa a po tvári sa mu roztiahol slabý úsmev.
„Dnes si sa zase trošku rozčertila... Všetci boli naozaj prekvapení. Vieš, často sa nestáva, že niekto na Kanameho-sama vykrikuje alebo je k nemu drzý. Myslím, že aj on sa prekvapil.“
Z chuti sa zasmial. Tiež sa mu to divadlo páčilo.
Vzdychla som si a zvalila sa na posteľ. Vďaka Kanamemu som veľa nespala, a teraz keď bol preč som aj tak mala zlú náladu a nič iné sa mi robiť nechcelo. Zatvorila som oči.
„Budeš zase spať?“ vzdychol si Hanabusa. „Robila si niečo iné v posledných dňoch? Okrem toho, že si zjedla trojnásobok svojej váhy...?“
Ignorovala som jeho poznámku a otočila sa mu chrbtom. Podišiel ku mne. Zakryl ma mojou hodvábnou prikrývkou a potichu mi povedal:
„Ostanem vonku. Ak budeš čokoľvek potrebovať...“ prikývla som a zamotala som sa do prikrývky, aby mi nebila taká zima. Ešte som počula, ako Hanabusa za sebou potichu zatvoril dvere, a potom som sa ponorila do obrazov svojho nepokojného podvedomia.
Vedela som dopredu, o čom budem snívať, no nijako som nemohla zabrániť tomu, aby som pred sebou znovu mala môjho starého dobrého Zera. Tak veľmi som ho chcela objať, no keď som k nemu prišla, zrazu sa uhol a s odporom mi hľadel do tváre. Prosím, nie znovu ten istý pohľad. Nevydržím to... Od úzkosti som nemohla dýchať. No stále som videla tie oči... plné nenávisti a lásky zároveň. Oči, ktoré ma nenávideli, ale aj tak veľmi milovali.
Dusím sa, pomyslela som si a naozaj to bola pravda. A potom som umrela...
Pomaly som otvorila oči. Bola som taká unavená, že som sa nemohla pohnúť. Prekvapila som sa, keď som nad sebou zbadala tvár Samuru-san. Okamžite som mu predviedla svoje tesáky a začala som hlasno syčať. Hanabusa ku mne hneď priskočil a chytil ma za ramená. Pozrela som mu do modrých očí...
„Reaguje dobre.“ Skonštatoval Samuru.
„Musel si sa naozaj vystrašiť, Hana-chan, ale nebolo to našťastie vôbec nič vážne.“
„Vyzeralo to hrozne, otec. Nemohla dýchať.“ Hanabusa ma pustil a pozrel mi do tváre.
„Yuuki-chan, naozaj sa ti snívajú tak strašné veci?“ tak veľmi sa o mňa bál...
„Už sa nepamätám...“ zaklamala som. „Kaname...“ vydýchla som. „Kde je?“ pýtala som sa a naliehavo hľadela Hanabusovi do očí. „Kde je? Chcem ho...“ hlas sa mi zlomil. Pamätala som si, ako sme sa hádali. Musím mu povedať, že ma to mrzí. Že ho veľmi ľúbim...
„Ešte neprišiel, Yuuki-chan.“ Povedal mi Hanabusa a bolo vidno, ako veľmi mu je ľúto, že nemôže povedať slová, ktoré by ma potešili. Zosmutnela som. Hanabusa sedel vedľa mňa na posteli. Chcela som cítiť jeho blízkosť. Bol jediný priateľ, čo ma naozaj nikdy neopúšťal. Zvalila som sa do jeho náručia. Na chrbte som cítila jeho teplé ruky, ktoré ma o chvíľku celkom upokojili. Skryla som si tvár do jeho košele. Počula som, ako sa Samuru pohol ku dverám, no nezdvihla som hlavu, aby som sa pozrela.
„Daj na Yuuki-hime pozor, Hana-chan. A nezabudne povedať všetko Kanamemu-sama. Aj to čo som ti vravel o jej snoch.“ Hanabusa len nemo prikývol, a keď sa za jeho otcom zatvorili dvere, objal ma pevnejšie. Vôbec som si nespomínala, že by mi bolo zle, až na to, že som ťažko dýchala. Bolo to až také vážne, že musel prísť Samuru? Vystrašil sa Hanabusa až tak veľmi?
Stále som bola priveľmi unavená a keďže sa vôbec nepamätám, čo sa stalo neskôr, predpokladám, že som v Hanabusovom mäkkom objatí znovu zaspala.
Prebrala som sa na krik v mojej mysli. Celé telo mi oznamovalo, že Kaname je už blízko. Tak veľmi som sa na neho tešila. Vyskočila som z postele prirýchlo. Zakrútila sa mi hlava a aby som nespadla, radšej som si sadla späť na posteľ. Kaname bol preč dva dni, presne ako naposledy. Pomaly mi to, že ho nevidím, spôsobovalo fyzickú bolesť. Musela som byť čím skôr pri ňom. Pozrela som sa do zrkadla. Stále som mala na sebe nadýchané čierne nohavice s tmavým obtiahnutým tričkom. Vôbec ma to netrápilo, no skôr ma zaskočil môj ospalý výraz. Kruhy pod očami boli príliš zreteľné, aj keď som tieto dva dni celé prespala. Vlasy som si nechala rozpustené, pretože som nemala vôbec náladu na hocijaké účesy. Dôležité bolo, aby som už bola s Kanamem. Ponáhľala som sa zo svojej izby a rýchlo som zbehla dole po schodoch do haly. Bol tam už aj Hanabusa a vedľa neho nervózne postávala Ruka. Starostlivo som sa jej vyhla a otvorila veľké vstupné dvere.
Rozbehla som sa dole po mramorových schodoch a skôr ako som sa nazdala som sa ocitla v bezpečne známom náručí. Jeho ruky ma objímali tak pevne... Bol šťastný, že ma už má pri sebe. Keď ma konečne pustil o krok som ustúpila, aby som mu mohla pozrieť do tváre. Pozeral na mňa s ustarosteným pohľadom.
„Prepáč,“ povedala som potichu a hlas sa i zlomil. „Ja som to tak naozaj nechcela.“
Oči mi nebezpečne navlhli, tak som rýchlo pozrela do zeme. Viac som mu povedať nedokázala.
„Nehnevám sa, Yuuki.“ Povedal pokojne.
Prikývla som. Myseľ naozaj nemal naplnenú hnevom.
„Veľmi,“ vzlykla som, „si mi chýbal.“
Už som nemohla zastaviť slzy, ktoré sa mi kotúľali po lícach a kvapkali na nádherný mramor. Rýchlo mi rukou zotrel slzy a postavil sa tak, aby mi zakrýval tvár pred ostatnými upírmi, ktorí s ním prišli a ja som si ich všimla až teraz. Nemohol dovoliť, aby ma niekto z nich videl plakať. Bola som mu veľmi vďačná. Z ich myslí som cítila dojatie, pretože aj keď ma nevideli, počuli moje tiché vzlyky.
Kaname ma znova objal a zabral ma na ruky. Rýchlo ma vyniesol po schodoch, a keď bol v dome ani sa neobzrel za Rukou a Hanabusom, ktorí sa mu hlboko uklonili.
Zobral ma naspäť do mojej izby a tam si so mnou sadol na posteľ. Držal ma v objatí a obaja sme mlčali. Onedlho som sa celkom upokojila. Pozrela som mu do očí.
„Doniesol si mi niečo?“ spýtala som sa s úsmevom. Pozrel na mňa so spojeným obočím.
„Myslel som, že sa nemám unúvať.“ Zopakoval moje slová a tiež sa usmial, keď si na to spomenul.
„Taká nahnevaná si vyzerala naozaj rozkošne.“ Doložil Kaname. Ja som vedela, že si to užíval! Chytil ma za ruku. „Možno nejakú maličkosť pre teba mám...“ povedal a mne oči zažiarili šťastím. Silnejšie ma objal, aby mi mohol šepkať do ucha.
„Yuuki, milujem ťa a budem už navždy. Jediné po čom túžim, je mať ťa celý život pri sebe. Preto sa ťa pýtam, láska moja, vezmeš si ma a budeš patriť len mne... po zvyšok večnosti?“
V ruke sa mu trblietal malý prstienok s prekrásnym diamantom. Stratila som reč.
Hľadela som na prsteň, a potom som so mu pozrela do očí. Mal v nich takú lásku, až ma zabolelo pri srdci.
Zhlboka som sa nadýchla a zavrela som oči. Moja myseľ bola prázdna. Prevaľovala sa v nej iba neskutočná láska... a ešte čosi. Zero, pomyslela som si a srdce mi druhýkrát poskočilo bolesťou. Znova som pozrela Kanamemu do očí a s rovnako veľkou láskou som mu vydýchla do tváre: „Áno.“
Naklonila som sa k nemu, aby sme sa mohli pobozkať a počas toho krásneho bozku som cítila, ako mi na prst nežne navlieka nádherný prsteň...
Čas utekal veľmi rýchlo. Kvôli mne Kaname už nikdy neodišiel preč z domu na dlho, no odchádzal častejšie. Jeho zvyk, vždy mi priniesť darček, pretrval, a tak sme onedlho mali pre dieťatko zariadenú celú izbičku. Neviem čo si Kaname myslel, ale odkedy som mu povedala, že sa prekvapí, keď malé uvidí, nedoniesol už ani jediný kúsok modrého oblečenia. Všetko bolo biele, čo mi vyhovovalo.
Nevadilo mi, že je často preč, pretože som všetok čas bez neho prespala. Rima a Ruka si celkom užívali nakupovanie mojich tehotenských šiat. Raz som chcela ísť s nimi, ale Kaname bol hneď proti, čím si odo mňa vynútil veľkú dávku nesúhlasu a kriku. Hnev ma prepadával často, no Kaname aj Hanabusa to brali naozaj hrdinsky a moje urážky nebrali vážne.
Moje bruško naozaj veľmi narástlo. Už som ho nemohla zakryť žiadnymi voľnými blúzkami ani košeľami. Črtalo sa veľmi nápadne pod každým oblečením, čo som mala na sebe. Nemohla som s tým robiť nič, tak som sa zmierila, že onedlho budem ešte väčšia.
Asami ma často navštevovala a za Kanameho neprítomnosti mi robila spoločnosť. Nemohla som však odísť z domu. Kaname ma držal zatvorenú, čo bolo tiež veľmi často témou, pri ktorej som strácala chladnú hlavu a pomerne hlučno som mu to vyčítala.
Nepýtala som sa na situáciu vonku, lebo Kaname mi o tom nikdy nechcel povedať. Väčšinou zatajoval kam odchádza, no len preto, aby som nebola nepokojná. Dosiahol len to, že som bola nervózna ešte viac. A bolo to aj kvôli mojím snom, v ktorých ma opakovane zvykla trápiť len jedna jediná osoba...
Ležala som na pohovke v Kanameho knižnici, keď mi myseľ naplnili nepokojné vlny myšlienok. Dotkla som sa brucha. Bábätko bolo veľmi nervózne. Zhlboka som sa nadýchla a poslala mu naspäť myšlienky preplnené láskou a bezpečím. Bolo úžasné, ako sme spolu mohli komunikovať.
Vonku bol hluk. Začula som naliehavé hlasy a predtým motor auta. Okamžite som vstala a ponáhľala sa do haly. Keď som otvorila vstupnú bránu a vyšla von, prekvapene som zastala na najvyššom schode z bieleho mramoru.
Spoznala som Naokiho. Jemu patril ten naliehavý hlas.
Seiren stála pred ním a počúvala ho s nervóznym výrazom na tvári. Obaja sa otočili ku mne.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa rýchlo.
„Problémy,“ povedala Seiren, „veľké problémy v asociácii lovcov. Musíme okamžite zohnať Kanameho-sama.“ Z jej tónu som rozumela, že okamžite znamená vážne okamžite. Lenže Kaname bol preč. A podľa toho ako sa Seiren aj Naoki tvárili som vedela, že situácia je naozaj kritická. Srdce mi poskočilo, keď Seiren spomenula asociáciu. Ak je problém tam... a je to tak veľmi naliehavé, pôjdem to vyriešiť sama.
„Seiren... som kráľovná. A tiež mám moc, rovnako ako Kaname, a myslím si, že tým väčšiu, pokiaľ ide práve o asociáciu lovcov. A ak tu Kaname nie je, pôjdem ja.“
Obaja na mňa hľadeli s vážnymi tvárami.
„Naoki,“ oslovila som ho milo a pozrela mu do tváre. „ Mohol by si ostať tu a informovať Kanameho? Vráti sa o pár hodín.“
Potom som pozrela na Seiren. Tvárila sa odmietavo.
„Ty musíš ísť,“ povedala som jej. „Išla by si aj s Kanamem, nie? Si vyslanec...“
Seiren prikývla. Poslala som myšlienky Hanabusovi. O chvíľočku sa objavil pri nás a podržal mi čierny svetrík, aby som si ho mohla ľahko obliecť. Chytila som ho za ruku a pozrela mu do tváre.
„Ideš so mnou.“ Oznámila som mu.
„Jasné, že idem. Ale ty počítaj s tým, že keď sa Kaname-sama dopočuje, kam si išla, pravdepodobne ho od hnevu roztrhne napoly.“ Povedal mi.
To som vedela.
Kaname ma v poslednom čase nepustil z domu ani do záhrady. Ako veľmi sa nahnevá, keď zistí, že som odišla a dokonca som sa zaplietla do toho, pred čím ma tak veľmi chránil? No ak som si raz chcela získať jeho dôveru, musela som mu niečo dokázať. Hanabusa mi podržal dvere veľkého čierneho auta s tmavými sklami. Sadla som si a Seiren vedľa mňa. Cestou mi musí vysvetliť veľa vecí. Všetko čo mi Kaname tajil, mi teraz ona prezradí, aby som mohla pred celú asociáciu predstúpiť úplne sama. Nemala som strach. Skôr som bola tak trochu vzrušená, a keď som si konečne uvedomila čo robím, Hanabusa naštartoval a mne zovrelo srdce pri pomyslení na všetko, čo sa teraz stane.
Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Sústredila som sa na to, čo mi vraví Seiren. Srdce mi divo poskakovalo.
Čoskoro sa uvidíme... Zero.

5
Průměr: 5 (8 hlasů)