VK, kapitola 3- Panika!

Kapitola 3- Panika! Výborne, všetci sú už tu. Tak si pokojne poseďme, kým mojej láske hrozí najväčšie nebezpečenstvo.

Ako novoprebudený upír, čo žil desať rokov ako človek ma hlad netrápil až tak veľmi ako smäd. Keďže som dlho nepila krv, teraz som po nej naozaj túžila. Krv Kanameho-sama ma posilnil ale to boli už tri dni. Asi to bol tiež dôvod, prečo mojím osobným strážcom bol menovaný Hanabusa. Jeho krv mi voňala najlepšie, samozrejme s krvou Kanameho-sama sa nedala porovnať. Čistá krv je samozrejme najlahodnejšia. Kým som prežúvala jedlo, Aidou vytiahol svoje tabletky a potichu popíjal svoj krvavý nápoj, čo ma mimochodom tak veľmi odpudzoval... Ak sa nebudem vedieť ovládať, čo sa asi onedlho stane... Ale stále som odmietala predstavu žiť ako upír. Kŕmiť sa krvou iných.... nie, nemohla som, jednoducho to nešlo. Ak musím piť krv, tak jedine od Kanameho-sama. Nechcem zneužívať ani o jedného človeka viac ako musím. Z uvažovania ma vytrhol Aidou:
„Yuuki, Kaname-sama mi povedal o tvojom odpore ku krvi.“ Povedal to tichým, pre neho nezvyčajným hlasom.
„Musíš mať bolesti, veď si desať rokov neprijala ani kvapku krvi.“ Teraz sa opieral o chladničku a uprene ma sledoval. Snažila som sa vyhnúť tejto téme.
„Prečo sa nenapiješ mojej krvi, Yuuki?“ Myklo ma, keď to povedal.
„Ešte by si nemohla prijať tieto nechutné veci,“ ukázal prstom na tabletky.
„Nemáš na výber,“ uškrnul sa, „sme tu na opustenom ostrove.“ Mal pravdu, boli sme tu úplne sami. Ignorovala som ho. To bolo to najlepšie, čo som mohla spraviť. Prečo som si vlastne hlúpo namýšľala, že bude držať klapačku? Ach, veď je to predsa Hanabusa...
„Sama vieš, že to nemôžeš potláčať na veky. Prijmi už konečne to, čím naozaj si!“ Vystrašene som sa na neho pozrela, keď som si uvedomila, čo robí. Chytil nôž a ľahko si ním prebehol po zápästí. Triasla mnou túžba a smäd, keď som sledovala pramienky jeho krvi, stekať mu po dlani.
„Vidíš?“ pokračoval ďalej bezstarostným tónom, „nemôžeš odolať, tak ako všetci z nás.“ Vstala som a skočila k nemu tak rýchlo, až sa zľakol. Pevne som ho chytila za poranenú ruku a zahryzla som. Sykol od bolesti. Vnorila som tesáky hlbšie, ale keď som na jazyku pocítila tú nádhernú chuť, neprehltla som. Pomaly som uvoľnila zovretie, až som ho úplne pustila. Zdvihla som hlavu a pozrela mu do tváre.
„Ja nie som ako všetci ostatní.“ Precedila som cez zuby stisnuté tak veľmi, že mi to spôsobovalo bolesť.
„Spravíš to ešte raz a zabijem ťa. Je to jasné?“ cvakla som zubami blízko jeho tváre. Otočila som sa a vyšla som z kuchyne. Keď som vychádzala po schodisku, hore do mojej izby, počula som ako si Hanabusa ticho vzdychol. Ako som kráčala po chodbe, dobehol ma a povedal:
„Vieš, čo presne mi povedal Kaname-sama?“ nečakal kým som odpovedala a hneď hovoril ďalej.
„ Okrem všetkých spôsobov, ako ma môže zabiť, ak by som dopustil aby si sa čo i len škrabla, mi prikázal aj starať sa o teba a to zahŕňa aj to, aby si nehladovala, čím teraz nenarážam na svoje kuchárske schopnosti.“ Iste. Vedela som veľmi dobre na čo naráža. Jeho úlohou bolo prirodzene aj kŕmiť ma svojou krvou. Pre nižšie postavených bolo poctou ak si čistokrvný vybral práve ich, kvôli krvi. Hanabusa musel šalieť od šťastia, keď sa dozvedel, že mne vonia zo všetkých urodzených najlepšie on. No to pre mňa nebol dôvod, aby som sa z jeho krvi napila.
„Yuuki...“ začal, ale ja som ho prerušila.
„Už si toho povedal dosť a vôbec ma nezaujíma, čo si myslíš.“ Na to prevrátil oči a nesúhlasne zakrútil hlavou.
„Nemienil som pokračovať v našej krvavej téme.“ Povedal a vo mne svitlo svetielko nádeje, že moju výstrahu, že ho zabijem, bral vážne, aj keď ja samozrejme nie.
„Chcel som povedať, že dnes prídu Senri a Rima, aby sa k nám pripojili a donesú nejaké správy.“ Rýchlo upútal moju pozornosť.
„Príde aj Kaname?“ oči mi žiarili, musel si to všimnúť.
„Nevidela si ho deň a už blbneš. Nie, ešte nepríde.“ Svetielka v mojich očiach zhasli a nahradilo ich sklamanie.
„Ale no taaaaak!“ Zatiahol Aidou a štipol ma do líca.
Deň ubehol rýchlo. Celý čas som strávila obzeraním si skvostnej záhrady s Hanabusom za pätami. Nepohol sa odo mňa ani na krok. Nech som sa rozhodla pre čokoľvek , stále ma nasledoval. Keby nebolo mojej hroznej únavy, tento deň si celkom vychutnám. Podvečer, keď som práve bosá behala po tráve a Hanabusa celkom zničený od toľkého presviedčania aby som sa obula, sedel opretý o strom, som pocítila náhlu únavu. Zastala som a zatmelo sa mi pred očami.
„Yuuki!“ počula som ako na mňa Hanabusa volá, ale nemohla som mu odpovedať, bolo mi príliš zle. Jeho ruky ma zachytili ešte pred tým, ako som mohla spadnúť. Strašná bolesť hlavy mi zatemnila myslenie.
„Yuuki! Yuuki!“ Hanabusa celý vystrašený ma rýchlo zobral na ruky a vbehol do domu. Keď ma položil na posteľ ešte stále som nemohla poriadne vnímať, no otvorila som oči a zavzdychala som.
„Ach, Kaname-sama ma pred týmto varoval. Prebrala si sa len prednedávnom, ak sa príliš unavíš...“
“Čo sa stalo?“ pýtala som sa ho, keď bolesť trochu ustúpila a posadila som sa na posteli.
„Odpadla si.“ Povedal Hanabusa a priložil si svoju ruku na moje čelo..
„Najlepšie by bolo, keby si si teraz poriadne oddýchla.“ Modrá žiara, čo vypustil z ruky ma zaslepila a ja som pocítila ďalší príval únavy. Zvalila som sa na vankúše a okamžite som zaspala...
Otvorila som oči. Vonku bola tma. Určite je noc, pomyslela som si a vstala som z postele.
Hanabusa! Zakričala som v duchu. Ten prekliaty upír ma uspal.
„Musím ísť, prebrala sa.“ Počula som zdola povzdych a následne kroky. Aidou sa blížil k mojej izbe.
„Ako zistil, že je hore? Nič som si nevšimla.“ Ďalší hlas z dolnej miestnosti ma prekvapil. Patril Ruke! Čo tu robí? Veď mali prísť len Shiki s Rimou.
„Netuším,“ odpovedal Ruke iný hlas. Akatsuki! Aj on je tu?
„tiež som nič nepočul.“
Ozvalo sa zaklopanie na dvere, a potom vošiel Hanabusa. Strčil dovnútra len svoju hlavu a kontrolne na mňa pozrel. Žeby počul moje myšlienky, keď som volala jeho meno? Moje schopnosti rástli stále viac. Takže tak sa dozvedel, že som už hore. Ja sama som ho privolala! Musela som to skúsiť znova. Uprene som sa na neho pozrela a pomyslela som si : Zabijem ťa!
Vypúlil na mňa oči a spravil grimasu predstieranej hrôzy.
Pochopil! Úžasné, mohla som mu povedať čokoľvek bez toho aby som otvorila ústa. Keď vošiel dovnútra, spýtala som sa :
“Čo tu robia Ruka a Kain? Prečo prišli?“
„Ako vieš, že...,“ odmlčal sa, a potom pokračoval, „počula si?“ tváril sa prekvapene, „na takú diaľku?“ Prikývla som.
„No teda,“ kyvkal aj on hlavou uznanlivo.
„Tak prečo prišli?“ už som bola netrpezlivá. Niečo sa dialo.
„Poďme dole, tam všetko vysvetlím.“
Rýchlo som vykročila a prekvapila sa, keď mi ostrá bolesť v hlave znovu zmarila plány. Zakolísala sa so mnou celá izba.
„Hej, hej, hej,“ povedal Hanabusa a priskočil ku mne, aby som sa o neho mohla oprieť.
„V poriadku?“
Otvorila som oči a bolesť ustúpila tak rýchlo ako prišla.
„Len pomaly.“ Tváril sa ustarostene. Pustila som mu ruku ktorej som sa pridŕžala a tentoraz pomalším tempom som vyšla z izby. Hanabusa šiel tesne za mnou, pripravený v pohotovosti, ak by mi znova prišlo zle. Keď nás všetci upíri čakajúci v hale uvideli na vrchu nádherného schodiska, prestali sa rozprávať. Všetci sa otočili ku mne, položili si pravé ruky na hrude a kľakli si na kolená. Štyria upíri mi prejavovali najväčšiu úctu. Keď som schádzala po schodoch s Aidom po pravom boku ani sa nepohli. Zastala som pred nimi.
„Yuuki-sama“ povedali všetci štyria naraz a keď som im kývla hlavou vstali. Spolu sme prešli do vedľajšej izby a ja, Rima a Ruka sme sa pohodlne usadili, kým Akatsuki so Senrim ostali stáť vedľa a Hanabusa sa oprel o stenu, blízko môjho miesta.
„Ako sa cítite, Yuuki-sama? Hanabusa vravel, že včera ste boli unavená.“ Kain Akatsuki prehovoril ako prvý.
„Hanabusa toho natára...“ zakrútila som hlavou a blonďákovi za mnou som venovala nepeknú, mierne násilnú myšlienku. Hanabusa sa mykol a zrazil vázu zo stolíka vedľa seba, ktorá so silným rachnutím spadla a rozbila sa na zemi. Všetci čumeli na Aida, čo to dopekla stvára, no len ja som sa neotočila a so spokojným úsmevom som počúvala ako funí, nohou zhŕňa rozbitý porcelán na kôpku a hundre si čosi ako: „Ak ma nezabije ona, tak to spraví otec za tú vázu.“
„Hanabusa, chceš aby sme zinfarktovali? Dávaj pozor ty idiot!“ rozčúlená Ruka sa zahniezdila vedľa Rimi na sedačke.
„Môžu vôbec upíri zinfarktovať, Ruka?“ musel sa ohradiť Aidou a pohol sa k nej aby pokračoval. Keď prechádzal okolo môjho kresla, podložila som mu nohu. Zrúbal sa na zem rovno pred Ruku. Ona sa naňho len zaškerila a cinkla mu ukazovákom do nosa.
„Čo keby si už skončil, Hanabusa?“ povedala som a tiež som sa na neho usmiala.
„Chcel si niečo vysvetľovať, tak sa tu nerozčapuj.“ Posadila sa na zemi a zo zúženými očami a spojeným obočím pozoroval môj šťastný úsmev. Akatsuki a Senri sa v rohu miestnosti smiali.
„Takže, veci sa majú tak,“ začal Hanabusa, kým si oprašoval košeľu, „že sa vyskytli isté... nepríjemnosti.“ Zacítila som v ňom istú nervozitu a hlas mu zvážnel.
„Kaname-sama sa podľa všetkého zdrží, pretože isté udalosti sa nevyvinuli najlepšie...“ zasekol sa. Nie! Kaname má problémy. Ešte ho neuvidím. Čo sa stalo? Prečo Hanabusa nepovie priamo o čo ide, len sa točí okolo pravdy a nič neprizná? Zlý pocit a panika ma úplne pohltili. Niečo sa deje. Niečo veľmi zlé. Smútok a nervozita vo mne pulzovali. Nemohla som sa upokojiť, no musela som vedieť pravdu. Akatsuki pristúpil bližšie a prehovoril namiesto Aida.
„Všade je veľa problémov,“ pustil sa vysvetľovania, „teraz, keď nemá kto dohliadať na upírov nižších stupňov je vo svete úplný blázinec.“ Áno, spomínal to už Samuru-san. Po zániku rady už nemal kto strážiť tie nebezpečné beštie. Ľudia boli v ohrození.
„Kaname-sama nás poslal sem aby sme vás chránili všetci, Yuuki-sama.“ Akatsuki sa natlačil na sedačku medzi Rimu a Ruku. „Nikde nie je bezpečne.“
„Čo presne robí Kaname práve teraz, kým vy ste tu?“ Spýtala som sa, lebo predstava, že je bez svojej stráže mi spôsobila, že panika vo mne rástla ešte viac.
„No...“ začal Akatsuki, ale Hanabusa ho prerušil.
„Akatsuki! Načo sa do toho miešaš? Nechaj ma, aby som jej všetko vysvetlil!“ podráždene na neho pozeral. Akatsuki mu venoval pohľad, ktorý som si nemala všimnúť. V očiach mal výstrahu. Chcel Hanabusu varovať pred tým, čo mi povie a ako mi to povie. Takže sa predsa len niečo deje!
„Hanabusa?“ otočila som sa k nemu.
„Áno! Takže, Kaname-sama ostal sám likvidovať upírov, ktorý boli už príliš nebezpečný, ale neobávaj ...“
Nie! Vykríkla som v duchu. Drtivá sila paniky ma úplne ovládla. Uvedomila som si, že stojím. Ani neviem, kedy som vyskočila z kresla. V hlave mi behalo len jediné: Je sám! Sám ničí tie nebezpečné beštie. Môžu ho zraniť a ak ich bude príliš veľa... aj zabiť! Panika bola taká veľká, až som sa bále, že zošaliem.
„Yuuki! Yuuki!“ Hanabusa stál predo mnou a držal ma za ruky.
„Musíš prestať! Upokoj sa!“ kričal Ruky sa mi triasli a aj keď som Aida mala rovno pred tvárou, ledva som ho vnímala či uvedomovala si čo mi hovorí. Zrazu som sa nemohla hýbať. Ľad. Hanabusa mi zamrazil ruky.
„No tak, Yuuki!“ Už som ho počula. Pozeral mi do tváre a jeho modré oči plné pokoja ma hypnotizovali. Panika opadla... a vystriedala ju únava. Keď som sa zvalila, zachytil ma, tak ako to urobil vždy. V jeho objatí sa mi myseľ úplne vyjasnila. Prekvapená som sa poobzerala po úplne zničenej izbe. To som spravila ja?
„Hanabusa...?“ povedala som pomaly a tichučko.
„Héj... v pohode?“ opýtal sa aj on rovnako tichučky.
„Je tam sám?“ vravela som nešťastne s tvárou zaborenou v jeho košeli.
„Sadni si, Yuuki:“ zafunel po tom, ako pritiahol a prevalil najbližšie kreslo. Posadil ma a pomaly pustil. Potom si kľakol predo mňa.
„Všetci v poriadku?“ zvolal cez plece. Zdvihla som zrak. Ruka, Rima, Senri a Akatsuki stáli v strede miestnosti, uprostred všetkých tých rozbitých vecí, prevrátených kresiel, zvalených políc a vybitých okien. Stáli bez slova a ustarostene sledovali, ako sa Hanabusa krčí predo mnou a topí ľad okolo mojich rúk.
„To si jej teda vysvetlil, Hanabusa,“ prehovoril Akatsuki, „už dávno som nevidel, že niekto vysvetlil veci tak efektívne.“ Hanabusa na neho spravil grimasu. Ruka a Rima stáli najbližšie. Pozrela som im na tváre a na moje prekvapenie mali v očiach slzy. Akatsuki si už tvár poutieral, ale tiež vyzeral podozrivo. A Senri stál úplne vzadu, vyhýbal sa môjmu pohľadu.
Keď Hanabusa rozmrazil moje ruky, musela som sa spýtať:
„Vy všetci ste nechali Kanameho úplne samého?“
„Keby to záležalo od nás,“ povedala Ruka, „isteže by sme ostali. Ale... bol to príkaz. Ste dôležitejšia, Yuuki-sama.“
„Dôležitejšia ako čo?“ chcela som vedieť, no bolesť v hlave znova zapulzovala. Skryla som si tvár do dlaní.
„Také boli príkazy od Kanameho-sama, Yuuki.“ Povedal Hanabusa a odtiahol mi tuky z tváre.
„Mala by si si...“ Ale nie, už s tým zase začína!
„...oddýchnuť?“ dokončila som za neho. Zaškeril sa nad otravným tónom, akým som to povedala. Vzdychla som si.
„Z dvoch dní, čo sme tu som strávila v posteli také...asi také... dva dni.“ Dokončila som kyslo. Zasmial sa.
„Odpusť mi to, Yuuki-hime,“ povedal a natiahol ruku k mojej tvári. Vedela som, čo chce urobiť a mohla som mu v tom zabrániť, ale niečo mi napadlo. Keď položil ruku na moje čelo a vystrelil modrú žiaru, sústredila som sa, ako som len mohla... Zavrela som oči a hlava mi padla nabok.