SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




VK, kapitola 9- Smutný princ

Kapitola 9- Smutný princ.

„Urobíš mi radosť a dnes nevstaneš z postele, dobre?“ povedal mi Kaname po tej hodinke plnej pokoja. Len som nahodila unudený výraz, keď sa posadil a mňa chytil okolo pása a položil ma na vankúš vedľa seba.
„Aidou, Akatsuki,“ povedal ticho. Samozrejme, táto hlasitosť im stačila a obaja vošli do izby. Uklonili sa.
„Akatsuki, teraz pôjdeš so mnou a daj vedieť aj Senrimu. Počkajte na mňa dole.“ Kým Kaname hovoril, postavil sa a obliekal si košeľu.
„Aidou,“ povzdychol si a kývol hlavou ku mne, „povedz Ruke a Rime aby sem presťahovali všetky jej veci.“ Potom pozrel na mňa.
„Naozaj si to nechceš rozmyslieť? Mala by si väčší pokoj keby...“
„Asi áno. Ale mne ide len o ten tvoj nádherný baldachýn. Vieš, vo svojej izbe som žiadny nemala, takže musím ostať tu.“ Široko som sa na neho usmiala. Moje žartovanie sa mu asi páčilo, lebo mi povedal.
„Áno, iste. Ak je ten baldachýn jediný dôvod, prečo chceš byť tu so mnou, tak sa asi nedá nič robiť. Nieže by som ti dal ušiť ten najväčší baldachýn zo zlata, vykladaný ametystmi...“ Zatváril sa ľahostajne a mykol plecami. No keď zbadal môj nadšený výraz, usmial sa.
„Možno by sme si sem jeden taký mohli zaobstarať...“ uvažovala som stále natešená. Kaname sa ticho smial, kývol mi a potom zamieril k dverám. V poslednej chvíli sa otočil a povedal teraz už prísnejšie.
„Aidou, dohliadni na to, aby nevstávala. Je to jasné?“
Hanabusa opierajúci sa o stenu teraz spozornel a povedal:
„Pokúsim sa, ale veď ju poznáte...“ Keď zbadal Kanameho výraz, rýchlo sa opravil.
„Áno, isteže, Kaname-sama. Môžete sa spoľahnúť, že dám dobrý pozor na to, aby nevstala!“
Zasmiala som sa nad tou situáciou. Kaname sa na mňa ešte raz usmial, a potom vyšiel z izby spolu s Akatsukim. Hneď ako sa dvere zatvorili a ja som si bola istá, že Kaname s ostatnými upírmi je dosť ďaleko, okamžite som sa začala pratať z postele.
„Tak na to zabudni.“ Hanabusa bol o pol sekundy pri mne a chytil mi zápästia.
„Tomu nemôžem uveriť! Veď si počula, čo si Kaname-sama želá.“ Zatváril sa prísne.
„Dnes nevstaneš!“
„Kaname si to možno praje... ale ja si želám vstať! Neobávaj sa. Som plná energie.
„Veď ja viem. Každý upír v okruhu desiatich kilometrov cítil, aké si mala dobré raňajky. Isteže si plná energie.“
„Tak iste veľmi dobre vieš, že tu nevydržím posedávať.“
A znovu som sa pokúsila vstať, ale Hanabusa ma zatlačil naspäť do postele a už viac nahnevane povedal:
„Yuuki, no tak! Veď len pred nedávnom si bola vo veľmi vážnom stave. Je síce úžasné, že ti je zrazu takto dobre, ale ešte je priskoro. Ver mi! Všetci chceme, aby si bola v úplnom poriadku, tak to nekomplikuj.“ Pustil ma a vážne na mňa pozrel. Vzdychla som. Mal pravdu a sama som cítila, že aj keď mnou prúdi sila, nie som ešte úplne v poriadku.
„A okrem toho...“ vravel Hanabusa a zrazu bol nervózny, „si nechcem ani predstaviť, čo so mnou Kaname-sama urobí, keď zistí, že som dovolil, aby bolo po tvojom. Pravdepodobne by...“ striasol sa.
„Dobre, dobre, Hanabusa! Pochopila som.“
„A teraz, keď dovolíš, ti idem po veci.“ A už sa usmieval od ucha k uchu.
„Čo je, čo je? Z čoho si taký šťastný?“ bola som zvedavá. Zmena témy mu očividne prospela.
„Ale to nič nie je...“ povedal ale usmieval sa ešte viac a ja som sa čudovala, že je to ešte možné.
„No tak, vyklop to, Hanabusa! Hneď!“
„Keď chceš, ale nie je to dôležité... Ide len o to, že za desať rokov, čo sme všetci strážcovia Kanameho-sama , sme ho nikdy nevideli smiať sa, ako to robieva teraz. Zdvorilostné úsmevy to áno. Ale nič iné... Vždy bol sám a stále sa o niečo staral, premýšľal, plánoval... Je to proste pre nás príliš nevídané, ako sa teraz vždy smeje... A hádam ma už aj menej bije, ale nechcem to zarieknuť.“
Povedal a rýchlo priskočil k stene a zaklopkal na ňu. Rozosmiala som sa. Hanabusa pokračoval.
„Áno, takže bol samotár a večne namrzený, preto je to teraz nezvyčajné. O to viac, že teraz budete spolu.“ Povedal a rozhodil rukami, mysliac môj rozmar, bývať s Kanamem v jeho izbe.
„Som rada, že je šťastný.“ Povedala som ticho.
Chvíľu sme mlčali, a potom Hanabusa odišiel zariaďovať presun mojich vecí. Keď vychádzal z izby otočil sa a pozrel mi výstražne do tváre.
„Pamätaj, ak vstaneš tak ma máš na svedomí.“ Potom odišiel.
Tešilo ma, čo mi povedal pred tým. Takže Kaname je teraz oveľa šťastnejší. Tiež ma ale mrzelo, že tých desať rokov sa trápil. Už ho nikdy nenechám samého. Už nikdy nedovolím, aby sa trápil.
O pol hodinu sa ozvala Ruka spoza dverí.
„Môžeme vstúpiť?“
„Áno!“ povedala som a Ruka s Rimou vošli do miestnosti. Náruče mali plné mojich šiat. Za nimi vošiel Hanabusa a niesol ťažšie veci. Všetci prešli ku koženej sedačke pri okne a všetky moje veci na ňu opatrne zložili.
„Ako sa dnes cítite, Yuuki-sama?“ spýtala sa Rima a otočila sa ku mne.
„Prekvapujúco dobre.“ Usmiala som sa. „Bola by som rada, keby ste teraz ostali a pomohli mi uložiť všetko šatstvo, aj tak som sa chcela porozprávať. Prekvapene si dve upírky vymenili pohľady, potom sa ozvala Ruka.
„Isteže ostaneme, ale vy by ste nemali ukladať nič, Yuuki-sama. Nemali by ste vôbec ani...“ zúfalo som ju prerušila.
„Prosím, nie už aj vy dve!“ Zasmiali sa.
„Dobre teda,“ povedala som nakoniec, „ďakujem vám.“
Potom vybehli z miestnosti a o chvíľku sa znova zjavili, ťahajúce dva veľké kufre. Neboli moje.
„A toto?“ pýtala som sa a prezerala som si tie dve kufriská z postele.
„To všetko sme vám boli my dve kúpiť.“ Usmievala sa Rima zoširoka. Mala z toho obrovskú radosť.
„Kaname-sama nás požiadal, aby sme sa o to postarali... Váš šatník bude teraz dokonalý. Je tu veľa úžasných kúskov, ktoré sa nám podarilo zahnať. Určite budete nadšená keď....“
Ruka jej skočila do reči.
“No tak, Rima, už dosť.“ Smiala sa.
„Čo si pomyslí Yuuki-hime? Veď si ako nezastaviteľný živel.“ Smiala sa jej ďalej. Tú scénku som len prekvapene sledovala. Načo mi bude, preboha, toľko vecí?! Koľko obchodov vlastne vykúpili?
„Hanabusa,“ oslovila som ho, „k tomuto ťa teraz nepotrebujem. Čo keby si išiel a postaral sa, aby som na obed mala hromadu jedla? Prisahám, že som taká hladná, že zjem čokoľvek.“
„Ty sa ma chceš len zbaviť, aby si tu s dievčatami mohla rozoberať nejaké tajnosti.“ Sťažoval sa.
„Vôbec nie, Hanabusa!“ Zatvárila som sa absolútne nevinne. „Len sa mi nezdá vhodné, aby si tu ostával aj počas triedenia bielizne.“ Musela som ho nejako dostať preč. Chcela som sa rozprávať len s Rukou a Rimou, v tom mal chudák pravdu.
„Rád ostanem a pomôžem aj s tým.“ Tváril sa nadšene. Vtedy zasiahla Ruka, vyzula si malú nádhernú topánku a prekvapujúco veľkou silou ju hodila Hanabusovi do hlavy.
„Ty si nedáš povedať?! Prac sa rýchlo do tej kuchyne, lebo poletí aj druhá!“
Hanabusa je venoval naštvaný pohľad, a potom s ovisnutým nosom vyšiel z miestnosti. Počkala som, kým sa dostane dosť ďaleko na to, aby nás nemohol počuť. Ruka sa posadila na veľkú luxusnú sedačku, na ktorej bolo stále dosť miesta, aj keď tie šaty vedľa nej tvorili obrovskú kopu. Sledovala ako sa Rima naťahuje s tými dvoma kuframi. Aj ja som pozerala na Rimu. Jej nadšenie ešte stále neopadlo, naopak sa ešte zvýšilo, keď vytiahla prvé šaty, prekrásne červenej farby. Nemali žiadne ramienka a odhaľovali úplne celý chrbát. Sukňa bola veľmi dlhá, určite by som ju za sebou ťahala aj dva metre. Pozrela som na ňu s predstieranou hrôzou v očiach. Ruka sa potichu smiala nad mojím výrazom.
„Prosím, Yuuki-sama, povedzte, že sú nádherné.“
Rima sa nechcela vzdať, aj keď videla ako sa tvárim.
„Isteže sú prekrásne...ale kam, preboha, si ich oblečiem? Nikdy som na sebe také nemala.“
„Predsa na spoločenské oslavy!“ Chrlila zo seba Rima.
„Kaname-sama sa často zúčastňuje rôznych plesov, podujatí a tiež osláv. Kvôli zachovaniu dobrých stykov je to dôležité.“ Vravela veľmi rýchlo, bola vo vytržení.
„Ste tá najdokonalejšia osoba, a preto musíte mať tie najdokonalejšie šaty.“
„V poriadku.“ Vzdychla som sa, lebo som vedela, že by mi s tým nedala pokoj. Usmiala sa a celá šťastná ich zavesila do prekrásnej drevenej skrine na druhom konci izby. Vrátila sa ku kufrom a chcela vytiahnuť ďalší unikát, ale vtedy som ju zastavila:
„Rima, prosím, vydrž chvíľu...chcem sa na niečo spýtať.“
Toto ma trápilo dlhšie a bol to dôvod, prečo som Hanabusu poslala preč.
„O čo ide, Yuuki-sama?“ spýtala sa Rima.
„No... ide o Hanabusu a Kanameho. Chcem vedieť či sa medzi nimi nestalo niečo vážne. Pretože som zachránila Hanabusu z vlastnej vôle a neželám si, aby niesol dôsledky za niečo, začo vôbec nemôže.“
Rima si vzdychla a prešla k Ruke, aby sa mohla vedľa nej posadiť. Pozrela som na ne.
„Tohto sa nemusíte vôbec obávať, Yuuki-sama.“ Prehovorila nakoniec Ruka.
„Povedzte mi, čo sa stalo po tom, ako sme sem prišli? Čo všetky tie dni, ktoré som prespala?“
Ruka sa rozhodla, že mi všetko vyrozpráva. Pohodlnejšie sa usadila a začala:
„Keď sme dorazili k sídlu, ledva ste niečo vnímali. Celá ste horeli a triasli ste sa, no v porovnaní s tým ako sa mykal Hanabusa to skoro nič nebolo. Hneď vás vzal dnu a keď ste boli v posteli, okamžite volal svojmu otcovi. Samuru-san má s jedmi veľké skúsenosti a samozrejme, keď sa dopočul čo sa stalo, pricestoval ihneď za vami. Lenže to trvalo celý deň... všetci sme boli vystrašení, Yuuki-sama, no Hanabusa sa išiel celkom zblázniť. Celé hodiny sa od vás nepohol. Sedel pri vašej posteli, vydesený na smrť, že to nezvládnete...“ odmlčala sa.
Rozprávania sa ďalej ujala Rima:
„Kaname-sama sa na nás spoliehal, že vás ochránime. A vy ste nám zatiaľ umierali pred očami. Bolo to naozaj hrozné, až kým neprišiel Samuru-san, a potom ako sa na vás pozrel nás ubezpečil, že váš život nie je v ohrození. Prespali ste prvé tri dni. Samozrejme, že sme sa hneď spojili s Akatsukim a Senrim, aby okamžite vysvetlili Kanamemu-sama, čo sa stalo a vrátili sa.“ Teraz pokračovala Ruka.
„Áno, takže na tretí deň prišiel Kaname-sama. Bol nešťastný... trávil pri vás veľa času.“
„Denne sme všetci počuli, ako vás prosí aby ste sa už prebrali.“ Povedala Rima potichu. „S nikým nehovoril a Hanabusu úplne ignoroval. Takže ak ste sa chceli spýtať na toto, Yuuki-sama...“
Odľahlo mi, že Kaname voči Hanabusovi nič nepodnikol.
„Áno, ďakujem.“ Povedala som im . Pretočila som sa na druhú stranu a vdychovala vôňu Kanameho vankúša. Vedela som, že trpel, kým som bola v bezvedomí, ale hlavné je, že sa s Hanabusom nehádal. Bola som rada, že chápal, aký je pre mňa Aidou dôležitý...
Ruka a Rima mi pomaly napĺňali šatník. Sledovala som ich a pri niektorých kusoch oblečenia, čo Rima zdvihla, aby mi ich ukázala, som len prevracala oči. Okolo obeda boli hotové a ja som sa mohla tešiť z úspešného a kompletného presťahovania.
Onedlho prišiel Hanabusa s obrovským podnosom, prepchaným jedlom. Okamžite som reagovala:
„Alééé, ja som chcela ísť do jedálne a aspoň trochu si prezrieť dom.“
„Na to ešte bude čas, Yuuki-chan!“ usmial sa a na sekundu vyplazil jazyk. Vysmieval sa mi!
„Ty netvor!“ zatiahla som a venovala mu hnusný pohľad . Prečo si zo mňa uťahuje? Nevidí, že som úplne v koncoch? Poriadne som sa najedla, aj keď z rána som ešte mala pocit sýtosti.
Niečo som zacítila. Sústredila som sa a... áno, mala som pravdu. Kaname sa už blížil, cítila som ho stále bližšie a bližšie pri mne. Zoširoka som sa usmiala. Hanabusa spozornel:
„Čo sa deje?“ spýtal sa, lebo nerozumel mojej radosti a nadšenému výrazu tváre.
„Už prichádza.“ Zamumlala som stále sa usmievajúc. „Ešte dvestotridsať sekúnd.“
„Robíš si srandu?“ krútil hlavou Hanabusa.
Zatvorila som oči a úplne ho ignorovala. Počítala som sekundy a vnímala jeho vzdialené kroky, až bol úplne blízko. Otvorili sa dvere a zbadala som Kanameho tvár. Usmiala som sa ako dieťa za svojou najmilšou hračkou som k nemu natiahla ruky. Piatimi krokmi bol pri mne, čo bola úctyhodné na tak obrovskú miestnosť. Sadol si ku mne na posteľ, aby som ho mohla objať.

5
Průměr: 5 (13 hlasů)