SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Všetko zlé je na niečo dobré

Všetko zlé je na niečo dobré
Sedím pod stromom a premýšľam o všetkom čo sa v Hueco Mundo odohralo. O všetkom a všetkých. Moje úvahy však opäť prerušila bolesť hlavy. V poslednom čase sa mi to stávalo často. Nikomu som o tom nepovedala. Pokrútim hlavou a idem do Uraharovho obchodu. Chalani tam dnes trénujú.
,,Ahoj Inoue." privítal ma s úsemovom hnedooký shinigami.
,,Ahoj." opätujem mu úsmev, ale pocítim príšernú bolesť hlavy, takže úsmev mi hneď zmizol.
Nahradila ho bolestná grimasa. Potichu syknem od bolesti a chytím si hlavu.
,,Si v poriadku?" hneď sa ma pýtal.
,,Áno, je to len bolesť hlavy." uistím ho.
Lenže to som zakríkla, pretože okrem pocitu, že mi mozog rozrazí hlavu som pocítila aj celkové oslabnutie tela a neschopnosť pohnúť sa alebo prehovoriť. Zrazu sa mi podlomili kolená a klesla som na zem. Zatvorili sa mi oči a keď som ich opäť dokázala otvoriť, uvidela som nad sebou vystrašené tváre mojich priateľov. Cítila som sa slabá, unavená a dobitá. Ničomu som nechápala.

,,Čo sa stalo?" ticho sa spýtam.
Všetci si vymenili znepokojené pohľady.
Slova sa ujal Ishida: ,,Nič si nepamätáš?"
,,Len ako som padla, to je všetko." zašepkám.
,,Čo sa stalo?" zopakujem otázku.
Pomohli mi posadiť sa, ale nikto sa nechystal odpovedať.
,,Kurosaki-kun?" pozriem mu do očí.
Odvrátil pohľad. Všetci sa tvárili ustarane a ja som dostala strach.
,,Čo sa mi stalo Kurosaki-kun?" naliehavo sa ho spýtam.
Nejak som vedela, že on mi odpovie. Rýchlo, stručne a priamo. Keby som tušila, čo mi odpovie asi by som sa ho na nič nepýtala.
,,Premenila si sa na hollow. Neviem ako, ale máš ho v sebe rovnako ako ja. Mrzí ma to." ticho odvetil.
,,Ako sa mne mohlo niečo takéto stať? Možno Aizen prikázal tomu ružovovlasému bláznivému vedcovi aby ho do mňa vložil. Ale prečo sa potom prejavil až po takom čase? Od môjho zajatia uplynulo už.... Už koľko? 4-5 mesiacov? Myslela som, že je to viac.... No aj tak sa mi to zdá dlho, aby sa prejavil až teraz."
,,Ty za to nemôžeš." šeptom oneskorene odpoviem.
,,Orihime...." začal.
,,Nie, to bude v pohode, nejak sa s tým vyrovnám." preruším ho a sotva si uvedomujem, že ma oslovil menom.
Po líci mi stiekla slza a bola som si istá, že budú nasledovať aj ďalšie, takže som vstala a a odbehla niekam, kde budem sama. Čupla som si za jednu skalu a pustím sa do plaču. Vôbec som si nevšimla, že niekto za mnou prišiel, až kým mi na pleci nespočinula cudzia ruka. Pozriem na svojho utešiteľa. Bol to Kurosaki-kun. Samozrejme, v tejto situácii mi rozumel najlepšie on. Sám si tým prešiel.
,,Pokiaľ chceš, pomôžem ti. Môžem zavolať aj Shinjiho a ostatných. pokiaľ to naozaj chceš. Ale musíš sa rozhodnúť rýchlo, kým nebude neskoro." hovorí mi.
Slzy smútku sa zmiešali so slzami dojatia a ja som ho vďačne objala.
,,Budem ti veľmi vďačná ak mi pomôžeš." zašepkám cez slzy do jeho kimona.
Na pár sekúnd sa ani nepohol, potom ma však aj on utešujúco objal.
,,Nebudeš na to sama." potichu povedal.
,,Ďakujem." bolo všetko na čo som zo seba dostala.
A tak začal môj tréning. Nikto nevedel, do akej skupiny ma zaradiť. Obyčajný človek som už dávno nebola, ale kedže som nebola ani shinigami, nemohla som teraz byť ani vizard. Všetci sa napokon zhodli na tm, že som človek s nadprirodzenými schopnosťami a vnútorným hollow. Ako Kurosyaki-kun povedal, našiel Shinjiho s ostatnými vizardmi a všetci mi pomáhali získať kontrolu nad mojim hollow. Asi najviac mi pmáhal práve Kurosaki-kun. Bolo zvláštne ako nás toto ,,prekliatie" zblížilo.
*******************************
Raz, keď sa mi podarilo vyhrať vnútorný súboj, sme sedeli vedľa seba pod skalou a oddychovali sme.
,,Kurosaki-kun....?"
skočil mi do reči: ,,Ichigo, volám sa Ichigo." usmial sa.
Zasmejem sa.
,,Jasné, prepáč. Ichigo?"
,,Áno?"
,,Ďakujem ti za všetko čo pre mňa robíš a čo si pre mňa doteraz urobil." úprimne mu poviem.
,,To nestojí za reč."
*******************************************
Chodili sme trénovať každý deň. Zo začiatku mi Ichigo vo všetkom pomáhal. Hneď ako som vedela ako-tak udržať svoju masku, pustil sa do zdokonaľovania svojej spolupráce s jeho hollow. Asi týždeň sme trénovali obaja naraz, ale potom už Ichigo nemal čo robiť, no napriek tomu vždy prišiel, hoci veľakrát len tak sedel a sledoval ma. Bol mojou psychickou oporou. Veľmi som si na neho zvykla.
******************************************
V ten deň ma tiež len pozoroval. Bolo to už 2 mesiace čo som začala trénovať a celkom mi to aj šlo. Dala som si prestávku a ako tradične som si sadla k nemu. Napila som sa. Bola som naozaj vyčerpaná. Ichigo nič nehovoril, zaoberal sa vlastnými myšlienkami. Potajme som naňho pozerala a uvedomovala si, že k nemu cítim viac ako len kamarátstvo. Zamilovala som sa doňho. V poslednom čase som sa na tréningy tešila a to najmä vďaka nemu. Mohla som ho síce vidieť aj v škola, ale tu mi to pripadalo iné. Tu sme si dokonale rozumeli. Veľa sme sa spolu nasmiali a narozprávali. Keď sa mi nedarilo, vždy mi ochotne pomohol a povzbudzoval ma a keď som sa tešila z úspechu, tešil sa so mnou.
,,Mohol by aj on ku mne cítiť niečo viac?"
Pochybovala som o tom. Unavená som zavrela oči a ani neviem ako, som zaspala. O niečo neskôr som sa prebudila, ale oči som nechala zatvorené. Bola som totiž o niečo, lepšie povedané niekoho opretá. Usúdila som, že je to Ichigo. Podľa jeho vône. Zrazu sa stalo niečo, z čoho sa mi rozbúchalo srdce. Pocítila som jeho pery na svojich. Najskôr sa ich len opatrne dotkol, ale potom ma jemne pobozkal. Skôr ako sa odtiahol, som mu bozk vrátila. Prekvapene sa odomňa odtrhol. Pozriem naňho a posadím sa rovno. Červenal sa a pripadal mi tak naozaj zlatý.
,,P-prepáč." vykoktal zo seba.
,,Nič sa nestalo." usmejem sa.
Naklonila som sa k nemu a nežne som ho pobozkala. Chcela som vedieť ako zareaguje. Ani sa nepohol, takže som sa sklamane odtiahla. Vyskočím na nohy, nechám ho sedieť tam a odbehnem domov. Zavriem za sebou dvere, zveziem sa po nich na zem a začnem plakať.
,,Je to hajzel, netráp sa kvôli nemu." ozve sa mi hlave môj hollow.
Nestihla som ani odpovedať. Ozvalo s totiž klopanie na dvere. Ani som sa neobťažovala zotrieť si slzy a otvorila som. Stál tam Ichigo. ,,Ako inak." Pozrel na mňa a zatváril sa smutne.
,,Ak ti vadilo že som ťa pobozkala, prečo si to urobil ako prvý?" vyhŕknem naňho.
Pustila som ho dnu, aby susedia nemali šou. Mrzuto som prešla ku gauču a hodila sa naň. sadol si vedľa mňa.
,,Prepáč mi to, nejde o to že som ťa nechcel pobozkať alebo by mi to vadilo." nešťastne vysvetľoval.
,,Ta prečo si potom..." vôbec ma nenechal dohovoriť, určite vedel čo sa chcem spýtať.
,,Pretože som si myslel, že spíš. Bol to pre mňa šok, nedokázal som reagovať."
Chytil ma za ruku.
,,Orihime. Prepáč mi. Ja ťa milujem, nebuď kvôli mne nešťastná."
Keď to hovoril, pozeral mi do očí. Usmejem sa.
,,Aj ja ťa milujem."
Vrhla som sa mu okolo krku. Podvihol mi hlavu a spojil naše pery v nádhernom bozku.
,,Celkom rýchlo si mu odpustila." poznamená hlások v mojej hlave.
,,Hej, teba to nemá čo zaujímať." vyčítavo sa ozvem.
Ichigo na mňa prekvapene hľadel.
,,Hollow." prevrátim očami a pokračujem v bozkávaní.
*******************************************
Bola som šťastná ako dovtedy nikdy vo svojom živote. V ten deň sme sa hneď na tom gauči pomilovali a bolo to kúzelné. Naše telá boli dokonale zladené, preto sme si to obaja maximálne užili. Samozrejme, od toho dňa nič nebolo tak ako predtým. V škole sa zdržiaval v mojej prítomnosti a na tréningoch ma už nepozoroval, trénovali sme bok po boku. Stále sme sa na seba usmievali. Neprešiel deň ktorý by sme ľutovali. Áno, mali sme aj nezhody, ale dokázali sme si vzájomne odpustiť a udobriť sa už pár hodín po tom, ako sme sa pohádali. Nikdy som však nezabudla na to, čo nás spojilo. V prvom rade sme za to mohli byť vďačný Aizenovi, že na mne urobil pokus s hollow a v druhom rade práve našim hollow. Možno by sme sa dali dohromady aj keby nemáme spoločné ,,prekliatie" , ale kto vie. Možno by to nebolo také silné.
************************************************
,,Nakoniec som rada, že mám vnútorného hollow. Pretože vďaka nemu som získala aj teba." zašepkám Ichigovi do ucha.
Pevne ma objal.
,,Súhlasím."
,,Takže predsa je pravda to čo sa hovorí." zodvihnem k nemu pohľad.
Nechápavo na mňa pozrel.
Dám mu bozk, až potom s úsmevom odvetím: ,,Všetko zlé je na niečo dobré...."

Dodatek autora:: 

priblíženie deja: je po vojne s aizenom a konecne vladne pokoj a mier. vsetko je vlastne tak ako v mange, akurat orihime bola pri svojom zajati par dni v bezvedomii. dalsia zmena je v tom, ze orihime k ichigovi neciti nic viac ako kamaratstvo Smile posledny dodatok: je to z jej pohladu Laughing out loud
táto poviedka je venovaná Su Yue Kurosaki

4.857145
Průměr: 4.9 (7 hlasů)