Watashi wo ai suru hikari-13

Chapter.no.13
Shiro stála vo dverách a hľadela na zaskočeného Keiichiho, ktorému skoro vypadla šálka z ruky. Uhýbala pohľadom a krčila spodok pulóvra, ktorý mala na sebe. Naprázdno pregĺgala a oči sa jej leskli akoby mala už-už začať znova plakať. Keiichi si uvedomoval, že to pre jej psychiku musí byť otrasne ťažké a aj keď to bola „iba žena“ nedokázal byť k nej tak necitlivý aj keď je machista.
„Nemusíš mi o tom nič hovoriť... A... no, nepoviem to nikomu... Neboj....“ Snažil sa pôsobiť hrdinsky a šľachetne, ale na drobné dievčatko s chlapčenským menom to nijako nezapôsobilo.
„Samozrejme, že ti o tom nepoviem! A správny chlap sa nestará do vecí, do ktorých ho nič neni.“ Prekrížila si ruky na prsiach a zvoľnila postoj. Razom ako keby z nej bol iný človek. Keiichi po nej skoro hodil šálku. –Ženská sprostá!- Pomyslel si. Ledva prehltol dúšok čaju. Položil šálku na tanierik a položil ich na stôl. Napravil si okuliare a pohodlne sa oprel o operadlo.
„Takže mi prezraď, čo akože chceš robiť?“ Shiro neodpovedala. Len sa jej nadvihlo obočie a s mierne pootvorenými ústami hľadela na Keiichiho. Na tvári mala grimasu typu „To ťa absolútne nemusí zaujímať“.
„Tak dobre... Keď sa ti osušia veci poprosil by som ťa, aby si opustila tento byt.“ Vzdal to a vzal si do rúk knihu. Shiro tam zrazu stála ako obarená. Naskočila jej husia koža a rozklepali sa jej kolená. Chytila si rukou ústa a začala plakať. Slzy jej stekali tak bláznivo, že sa jej rozmazal celý obraz pred ňou. Keiichi, keď si to všimol, skoro umrel od šoku. -Čo sa to sakra deje?- Nechápal.
„Hej... čo je? Neplač!“ Vyskočil z kresla. Síce ho troška deprimovalo, že aj od takého malého a útleho dievčatka je len o troška vyšší, ale aj tak sa o ňu chcel postarať. Aj keď mu jeho vlastné obavy nedávali zmysel. Posadil ju na gauč a vbehol do kuchyne. Keď sa vrátil už bola pokojná a trucovala na sedačke. Nechápal síce čo sa deje, ale chcel jej podať šálku s čajom. Shiro sa naňho nahnevane zahľadela a potom sa pozrela na šálku. Keď sa s ňou blížil, že nech si ju vezme, tak do nej buchla, že ju nechce a šálka aj s čajom skončila na koberci. Čajíčkar tam stál ako socha.
„Správny chlap nepotrebuje žiadne milodary!“ Keiichi sa zahľadel na čaj na koberci, ktorý sa začal pomaly vpíjať do vlákien a začal vytvárať fľak. Shiro vtedy zobudila diabla v Keiichiho, doteraz pokojnom, tele.
„Ty krpatá hnusná mrcha! Uvedomuješ si čo si svojím kriplým pahýľom spôsobila!? Nie si hodná ani vzduchu, ktorý dýchaš! Tak ako sa opovažuješ rozliať takýto dokonalý čaj, ktorý ma väčšiu hodnotu ako tvoj darebný život!?“ Skoro mu explodovali pľúca ako na ňu kričal. Chúďa Shiro mala v očiach priam smrť. Bola si istá, že keby vražda nebola trestný čin, tak by už nebola medzi živými. Zatočila sa jej hlava a Keiichiho razom videla minimálne tri krát. Znova sa roztriasla a znovu sa rozplakala. Niagáre, ktoré jej tiekli z očí priviedli Čajíčkarovi skoro zástavu srdca.
„O čo ti, krucinál, ide!?“ Skoro si vytrhal vlasy. Ale keďže po nej stále kričal jej nárek sa stupňoval. Skoro až nedýchala ako plakala. Utierala si oči a celý pulóver už bol od jej sĺz mokrý. Keiichi sa pleskol do čela a hlasno si vzdychol. Hneval sa na ňu, dokonca ju možno aj nenávidel, ale nemohol sa na ňu pozerať v takomto stave.
„Tu máš. A neplač.“ Podával jej vreckovku. Shiro sa na ňu pozrela a pomaly sa začala upokojovať. Vzala si ju a poutierala si slzy. Keiichi odišiel do Kaiovej izby pre nejaký ďalší sveter alebo pulóver. Keď sa vrátil, znova bola zamračená. Aj keď ešte stále mala červené vyplakané oči. Bola odutá a sedela tam jak päť peňazí.
„Prosím, tu máš sveter.“ Podal jej ho a napravil si okuliare. Ona si hlasnejšie vydýchla a hľadela iným smerom.
„Počávaj ma, neviem či si schizofrenička alebo si takto len riešiš svoje komplexy, ale vezmi si to a drž hubu!“ Hodil jej to na hlavu. Ale už nebol vytočený. Už sa rozhodol neriešiť to a posadil sa do kresla. Ona si z hlavy dala dole sveter a vzdychla si. Smutne pozerala pred seba a v dlaniach zvierala už spomínaný sveter.
„Som ti ešte dlžný za tie okuliare, tak čo keby som ti teraz dal nejaké peniaze a tým by sm...“
„Prepáč!“ Prerušila ho. Keiichi nebol prekvapený, ale nečakal to.
„Nič sa nedeje.“ Prehodil si vlasy.
„Ja len... Som proste taká. Raz chcem plakať a raz nenávidím celý svet. Nie je v tom nič osobné, ale proste je to tak...“ Začala sa mu zdôverovať, čo bolo Keiichimu troška proti srsti. Lebo nerád vedel veci o ktorých nemusel vedieť a ešte viac nemal rád keď mu niekto zveril tajomstvo.
„Nemusíš mi to vysvetľovať, proste ti len dám peniaze a ty pôjdeš spokojne domov. Tie veci si môžeš nechať ja to tomu krpcovi nejako už vysvetlím.“ Shiro sa zasmiala. Keiichi sa vtedy začervenal, lebo vyzerala dokonalo. Krásny úsmev, milé oči, proste ako anjel.
„Uvedomuješ si, že ani ty sám nie si nejako extra vysoký?“ Zahľadela sa mu priamo do očí. A keďže Keiichi nebol zvyknutý na takéto situácie porád jej pobalil veci a s dáždnikom ju vyrazil z dverí s tým, že peniaze pošle napríklad cez Kai-niiho.
Roztomilý blonďáčik si vykračoval po chodníku a pohmkával si obľúbenú melódiu. Ako si tak cupital naprieč mestom uvidel pred sebou známu postavu. Známe vlasy. Známe pohyby. Len tá chôdza bola trošku iná. No hneď mu napadlo, Ai.
„Ai-chan!“ Zakričal. Ale ako by sa ani nechumelilo. Kaia to troška nahnevalo, ale pomyslel si, že ho asi nepočula tak zakričal hlasnejšie, ale stále nič. Tak trošku pobehol a chytil dotyčnú osobu za rameno. A keď sa otočila až ho oblial studený pot. Nebola to Ai ale Suzume.
„Áno, kamarát Ai-chan?“ Prebodávala ho pohľadom a znela ako chlap aj keď mala ženský hlas.
„Ahh...aha-haaa.... Shuto-san...“ Neprirodzene sa zasmial.
„Prepáčte!“ Ospravedlnil sa a uklonil sa. V duchu sa asi päť krát pomodlil, aby mu nevytrhla všetky vnútorné orgány.
„To je dobré. Za toto nedorozumenie ma pozveš na obed. Poď.“ Nečakala ani na jeho odpoveď a už išla. Kai sa neopovažoval nič namietať a poslušne za ňou cupital ako jej synček. Suzume vybrala tú najdrahšiu reštauráciu v okolí. Kai, keď otvoril jedálny lístok, tak s hrôzou zistil, že nemá ani na obyčajný zelený čaj z ponuky. Suzume to však absolútne nezaujímalo a spokojne si objednávala z tých najprepychovejších lahôdok. Kaiovi sa na čele začali objavovať kropaje a rozmýšľal ako celý ten účet zaplatí. Na otázku zdvorilej čašníčky odpovedal „len vodu“ a modlil sa nech príde nejaký zázrak.
„Takže, kamarát Ai-chan, čo máš s našim malým Shuichim?“ Kaia to vytrhlo z víru myšlienok a skoro pritom padol zo stoličky.
„Čo prosím?“ Pre istotu sa ešte raz spýtal.
„Tráviš u nás tretinu svojho života a ja nie som hluchá, naviac duševné výlevy Ai-chan sú dosť hlasité. Takže mi povedz, čo máš so Shuichim?“ Uprene hľadela do blonďáčikovych belasých očí a skúmala jeho mimiku. Nevyčítala z nej však nič. Malý Kai skamenel. Žiaden pohyb a skoro sa zdalo že miestami ani nedýcha. Suzume to prišlo smiešne.
„Ujasnime si to. Je mi jedno či je Shuichi gay. To je jeho osobná vec, môj názor naňho to nezmení, len ma zaujíma čo vidí na... tebe?“ Pri poukázaní na Kaiovu osobu si ho premerala od prvého vlasu na hlave až po tú najposednejšiu bunku kože na jeho päte. Bolo vidieť ako ním doslova opovrhuje a jej oči zafarbené do kávového odtieňa ho skoro až prebodli. Kai sťažka preglgol slinu. Po tvári mu stekali kvapôčky potu a škrípal zubami. Táto žena ho desila. Nebola taká milá a príjemná ako Ai. Keď si Suzume všimla, že ho zahnala do kúta podoprela si líce rukou a stále ho uprene sledovala. Žmolila prameň vlasov ktorý jej padal na ruku a hľadela na Kaia.
„Neviem prečo mlčíš keď som ti položila jasnú otázku, ale možno je to tým, že odpoveď nepoznáš sám. Mám pravdu, Fumika-kun?“ Jeho meno skoro až hláskovala a pri každom jej slove chudákovi Kaiovi začalo väčšmi búšiť srdce. Kai sa zahľadel na svoje kolená, aby sa na ňu nemusel ďalej pozerať, no stále cítil jej pohľady. Suzume si vzdychla a vzdala sa nádeje na odpoveď.
„...Úbohé...“ Podotkla polohlasne. Kai zovrel päste a skoro sa rozplakal. Nevedel prísť ani na jedno slovo, ktoré by jej mohol povedať. Začal pochybovať o sebe a o celom jeho vzťahu so Shuichim, teda ak sa to dalo nazvať vzťah. Čašníčka priniesla Suzume jedlo a tá sa do toho spokojne pustila. Prestala riešiť Kaia a proste si vychutnávala jedlo. Blonďáčik pozoroval hladinu vody v poháre a prial si, aby sa v tej chvíli prepadol. Keďže nedokázal ubrániť jedinú dôležitú vec vo svojom živote. Suzume naňho sem-tam pozrela, ale jeho pohľad opusteného šteňaťa ju len utvrdil v jej názore o úbohosti toho malého chlapčiska. Keď Suzume dojedla, tak k nej pricupitala a milo sa usmiala.
„Ešte niečo Vám ponúknem, Shuto-san?“
„Nie, ďakujem. Zaplatím a tomu neborákovi prineste ešte horúcu čokoládu.“ Položila na stôl bankovky a odišla. Kaia to prekvapilo, ale nezmohol sa na nič, iba na sledovanie jej miznúcej postavy. Čašníčka mu za pár chvíľ priniesla hrnček teplej čokolády.
„Prosím... Ale, Shuto-san už odišla? Neboli ste tu spolu?“ Kai zdvihol pohľad na mladú dámu, ale nič jej nepovedal. Cítil sa moc úboho.
„Oh, prepáčte, že som taká zvedavá! Nech Vám chutí!“ Uklonila sa a odišla. Na stole zostal len blok. A zo sumy, ktorú na ňom Kai uvidel sa mu priam zatočila hlava.
Sneh sa stále leskol a Shuichi stále preklínal celý svet. V depresii sedel vo svojej izbe a hľadel von cez malú štrbinku medzi závesmi. -Prekliate bielo- Tieto slová mu brázdili mysľou. Niežeby mal proti tomu niečo. Shuichi miloval zimu, bol len pesimista a stále si predstavoval ako sa sneh začne roztápať a zničí sa celá táto nádhera. Z obáv z toho čo sa stane si proste nič nevedel naplno vychutnať. Dokonca ani vzťah. Ľutoval, že vtedy za Kaiom dobehol, pretože si bol priam istý tým, že ho nakoniec aj tak stratí. Jediný, kto o jeho stavoch vedel bola Ai, ale ani tej nikdy nezavolal keď to naňho prišlo. Vždy to bola jeho mama čo ju kontaktovala, keď už sa o svojho syna začala báť. Aj teraz tomu bolo tak a do zatemnenej Shuichiho izby vletela Ai v huňatom svetri.
„Hoj, Shu-chan!“ Objala ho. Ten sa ju snažil silou mocou zbaviť, ale nešlo to. Ai mala silné zovretie.
„Prosím ťa, prečo tu máš tmu?“ Roztiahla závesy a sadla si oproti jeho zdutej tvári. Neustále sa usmievala a čakala pokým sa na ňu kútikom oka nepozrie. Shuichi neodolal a pozrel sa.
„Hahá! Ja som vedela prečo si mám dať modrý sveter.“ Zasmiala sa a Shuichimu už badateľne liezla na nervy, avšak nič jej nepovedal. Ai k nemu pomaly priblížila ukazovák ruky a štuchla doňho. Potom znova. A znova a znova, až pokým ho neprešla trpezlivosť a on na ňu nenahučal.
„Ty k***a jedna sprostá! Daj mi pokoj!!“ Bolo ho počuť až na koniec ulice a to mal zatvorené okno.
„Hehé. Hovorili mi aj horšie. A ešte, kde sa stratila tvoja originalita, Shu-chan?“ Usmievala sa a to nejako rozosmialo aj Shuichiho. Bol to len úškrn, ale niekedy stačilo aj to.
„Takže, čo ťa žere tentoraz? Sneh? Slnko? Kai...?“ Pohodlnejšie sa usadila a hľadela naňho. Shuichimu sa do toho moc nechcelo, ale vedel, že jej sa nezbaví.
„Ako dlho to bude trvať...? Chcem tým povedať, raz to aj tak skončí. Nemôžeme byť stále spolu, už len z princípu...“ Oprel sa chrbtom o stenu pri posteli.
„No, s takýto postojom nie, ale keď sa nad tým zamyslíš, poznám plno ľudí, ktorí sú doteraz so svojou prvou láskou.“ Napodobnila rukami srdiečko a snažila sa na Shuichiho vysielať čo najviac pozitívnej energie.
„Áno, muž a žena. Ale nie muž a muž.“
„Skôr chlapec a muž, Shu-chan, Kai-kun je chlapča!“ Zasmiala sa. Shu sa na ňu zahľadel pohľadom „to je sakra jedno“.
„Prepáč, nemohla som si to odpustiť. Ale, vždy je niekto prvý. Takže teraz budete vy! Problém vyriešený!“ Potľapkala ho po ramene.
„To nie je len tak! Neber to tak ľahkovážne!!“ Zhodil jej ruku zo svojho ramena.
„Ó, áno máš pravdu, byť zdepkárčený pesimista je sto krát lepšie, že?“ Aj keď na ňu agresor stále kričal, ona si zachovávala chladnú hlavu a všetko brala s úsmevom a nadhľadom. Shuichi si po vypočutí jej slov sadol naspäť a znova čušal.
„Hej, ja som to šťastie ešte nemala. Prvú lásku.... Moje vzťahy majú trvanlivosť mlieka, ktoré niekto nedal naspäť do chladničky a nechal ho vyhrievať na poludňajšom slniečku... tým nechcem povedať, že som šľapka, len naznačujem, že keď to príde tak to poznáš. A radšej sa toho nepusti, lebo sa to nemusí opakovať.“ Počkala s úsmevom na jeho letmí pohľad. A stalo sa a zažiarila.
„Ale nemám istotu.“ Stále sa bránil.
„Ja viem a zato to bude potom úžasné, keď to vide, nie?“ Rukou si prehodila vlasy dozadu ako to poväčšine robí Keiichi a priam ju zamrazilo, keď si to uvedomila.
„Čo sa deje?“ Nechápal.
„Ale nič, len som si spomenula na jedného kreténa, ktorý sa nevie zmieriť s mojimi opätkami.“ Zahundrala.
„Shu-chan, stávka! Zahráme si hru, kto prehrá, platí večeru!“ Vyzvala ho a v plnej paráde zleteli na prízemie do obývačky kde sa začali venovať menej depresívnym veciam. A nakoniec skončili na večeri sponzorovanej Shuichim. Neprehral, len mu jeho hrdosť nedovolila nechať platiť Ai.
„Vieš o tom, že si hrozná a neskutočne otravná?“ Prehodil medzi rečou keď ju odprevádzal domov.
„Od teba to beriem ako kompliment, Shu-chan.“ Zasmiala sa.
„A si aj divná.“ Dodal.
„Možno...“ Zastavila sa a postavila sa pred neho.
„Ja len nedokážem zniesť to, že je môj Shu-chan v depresii.“ Postavila sa na špičky a tuho ho objala. Shuichi to bral nevinne, tak si ju privinul k hrudi, ale Ai to brala ako znamenie a pobozkala ho na pery. Šokovaný Shuichi stratil reč a Ai sa tiež vrátila k zdravému rozumu. Odtrhla sa od neho a ustúpila so strachom v očiach o pár krokov.
„To nie...“ Zašepkala a rozplakala sa.
„Prosím... nemôžeme na to zabudnúť?! Ja... Jaa ... neviem čo sa to so mnou stalo! Normálne by som to neurobila! Ja... Jáaa.. nechcem len pre jednu hlúposť o teba prísť Shu-chan! Prosím... nehnevaj sa na mňa!“ Z Ai sršali slová ako tornádo. Shuichimu to ku podivu prišlo smiešne. Začal sa od srdca smiať a Ai nechápala.
„Haha~! Strašne si divná. Ale nehnevám sa, toto bola taká priateľská. Nič sa nedeje, stále ľúbim Kaia.“ Žmurkol, strčil si ruky do vačkov a odkráčal. Ai tam stála ako obarená. Tými slovami ju ranil viac, ako keby ho nadobro stratila.