Kráľovský potomok - Dotyk smrti: 1. kapitola Začiatok

Aied kráčala chodbou po škole. Jej najlepšia kamarátka neprišla do školy a tak výber darčeka na Rebekine osemnástiny zostal na nej. Ako jej len závidela. Konečne bude plnoletá. Ju to čakalo až o tri mesiace. No ešte stále nevedela čo jej má kúpiť k narodeninám.
Na chodbe už nebolo živej duše. Aied si to mierila rýchlim krokom do svojej triedy na poslednú hodinu. Nevedela sa už dočkať kedy jej bude koniec. Prešla okolo dievčenských záchodov a zahla doprava na schody. Jej trieda bola na piatom poschodí. Z prízemia začula hlasy profesorov. Rozbehla sa po schodoch do triedy aby ju náhodou nenechali po škole. Sadla si na svoje miesto pri okne, vybrala si učebnice a čakala na vyučujúceho. Počas celej hodiny uvažovala nad darčekom pre Rebeku. Konečne začula vytúžení zvuk zvončeka. Rýchlo si zbalila veci a z triedy vyšla ešte pred vyučujúcim. Ponáhľala sa zo školy a zamierila rovno do mesta. Rebeku nechala za sebou aby nevidela čo dostane. Aj tak sa dohodli, že sa stretnú večer. Chodila z obchodu do obchodu a hľadala nejaký vhodný darček. Po meste chodila už dve a pol hodiny ale stále nič nenašla. Na konci obchodnej štvrte objavila malý butik. Vo výklade mali nádherné tričko fialkastej farby s veľkým lesklým tyrkysovým nápisom, hlbokým výstrihov a s krátkymi rukávmi. Rebeka mala rada podobné veci a tak jej to tričko kúpila. Konečne mohla byť spokojná s dnešným dňom.
Na druhý deň sa stretli všetky tri: Rebeka, Aied a Sikryl. Dohodli sa, že pôjdu Rebekine narodeniny oslavovať na Aiedinu chatu pri lese. Pozvali ešte Rebekinho frajera a pár ďalších kamarátov a kamarátok zo školy.
Pred tým ako sa všetci pozvaní zišli na chate, ju šli upratať. Našťastie bola sobota a tak nemuseli ísť do školy. So sebou vzali nejaký ten alkohol, nealko, urobili chlebíky a Sikryl doniesla dokonca pre Rebeku obrovskú čokoládovú tortu. Keď bolo už všetko pripravené, hudba pustená začali prichádzať hostia. Gratulovali Rebeke a odovzdávali jej darčeky, ktoré dávala na jednu kopu. Chcela ich otvoriť až keď tu budú všetci. Ako prvý prišiel jej priateľ Rend. Vrúcne ju pobozkal a zagratuloval jej. Aied a Sikryl sa na seba usmiali. Mali radosť, keď videli ako je s ním šťastná.
„Ale im to pristane.“ podotkla Sikryl.
Aied prikývla hlavou.
„Tak a ostali sme iba mi dve, lebo ako vidím naša Rebeka lieta už tam, kde mi nemôžme.“ Povedala z úsmevom a otočila sa k Sikryl.
Sikryl zosmutnela.
„Prepáč Aied, ale ostala si asi sama, lebo aj ja už niekoho mám.“ Na chvíľu sa odmlčala a celá sčervenela.
„Hneváš sa?“ opýtala sa na koniec zo strachom v hlase.
Aied zvýskla od radosti a objala ju.
„Čo blázniš!“ vytýkala jej s radosťou v hlase.
„Ja som tak šťastná. Aj naša malá Sikryl sa nám už zaľúbila. Lepšiu novinu si mi ani nemohla povedať. Kedy nám ho predstavíš?“ od radosti až skákala.
Rebeka s frajerom prišli k ním lebo ju zaujímalo o čom sa bavia. Skôr ako sa stihla opýtať jej Aied všetko vyklopila. Rebeka tiež zvýskla a objala Sikryl. Ona im prezradila, že príde dnes na oslavu a im ho predstavy. Všetky boli šťastné a nedočkavé. Hostia prichádzali, blahoželali a zabávali sa. Sikryl dievčatám predstavila svojho priateľa, ktorého hneď začali spovedať. Až nakoniec sa zhodli na tom, že je pre Sikryl ako stvorený.
Oslava bola už v plnom prúde. Tancovalo sa, spievalo, popíjalo, zabávalo. Darčeky sa pootvárali a prezerali. Okolo pol noci Aied vyšla na terasu sa vyvetrať. Nebo bolo krásne čierne ako Aiediné vlasy. Ani jedného mráčika na ňom nebolo. Hviezdy žiarili a mesiac bol v splne. Zrazu nočnú oblohu preťal záblesk svetla jasnejšieho ako slnko. No netrvalo to dlho. Ako rýchlo sa objavilo tak rýchlo to svetlo aj zmizlo. Aied nachvíľku zostala oslepená. Nevedela čo to bolo ale bolo to nádherne. To svetlo ju naplnilo šťastím. Cítila sa ako slepec, ktorý prvý krát uvidel slnko. Túžila znovu uvidieť tú žiaru na nebi.

V nedeľu keď bolo po oslave a všetci odišli domov to tam museli znova poupratovať. Živo diskutovali o oslave iba Aied bola myšlienkami niekde inde. Sem tam prikývla alebo čosi podotkla ale väčšinou bola ticho a myslela na to svetlo na oblohe. Rebeka a Sikryl si začali robiť starosti tak im Aied povedala, že to nič nie je iba ju bolí hlava. Hneď sa upokojili a robili si z nej srandu.
„Jaj moja milá, ak nevieš piť, nepi.“ Doberala si ju Rebeka.
„Alkohol je pre chlapov nie pre po****v“ pokračovala Sikryl.
Aied sa len smiala a pripomenula im ich trápne chvíľky počas party. Smiali sa a provokovali. Upratovanie šlo hneď ľahšie a rýchlejšie. Celé poobede strávili upratovaním a podpichovaním sa navzájom a až večer sa každá pobrala domov. Pre Rebeku prišiel Rend z autom, aby vedela zobrať svoje darčeky domov. Rozlúčili sa a ona odišla. Aj pre Sikryl prišiel priateľ autom a presviedčali Aied aby šla s nimi, že ju zoberú ale ona nie. Tak odišli bez nej. Mala to dobrých deväť kilometrov domov a v tme. No to jej neprekážalo. Rada sa prechádzala za tmy.

V pondelok sa ani Rebeka ani Sikryl neukázali v škole. Aied šla do triedy na druhú hodinu. Vyšla na druhé poschodie, keď pred sebou začula kroky. Zdvihla hlavu, aby videla kto to ide. Oproti nej zastali dvaja muži v čiernom. Jeden mohol mať tak metre sedemdesiat päť. Bol štíhli a tipovala ho na šprintéra. Druhý bol o hlavu a pol vyššý a asi dvakrát taký veľký a beh mu istotne robil problémy. No svalov na rukách mal viac než dosť. Obaja boli oblečený v značkových čiernych oblekoch s červenou košeľou. Premerali si ju celú, od hlavy až po päty.
„Si Aied Méryová?“ ozval sa ten menšý z nich.
Nemo na nich pozerala. Akoto, že poznali jej meno? Na sucho prehltla. Mala z nich zlý pocit. Nepoznala ich, ale bolo vidieť, že oni ju áno. Čo od nej mohli chcieť? Menší muž sa začal približovať.
„Pôjdeš s nami.“ Oznamoval jej akoby to bola ta najnormálnejšia vec na svete.
„Nikam nejdem.“ Prehovorila tichým hlasom a v duchu si nadávala, že jej hlas znie tak vystrašene.
„Máme ťa priviesť pred Najvyššieho a to aj urobíme. Nemáš na výber.“ Povedal jej svalovec.
Aied pokrútila hlavou a začala ustupovať. Niečo jej našepkávalo aby utiekla. No jej nohy ju nechceli počúvať. Muži sa stále približovali. Celé telo sa jej nepatrne triaslo. Vyzeralo to ako scéna z nejakého filmu. V duchu si nadávala aký je zbabelec. Veď nevedela prinútiť ani svoje telo na útek. Narazila chrbtom do steny. Muži boli skoro pri nej. Adrenalín v jej tele rýchlo stúpol a vybuchol. V nohách pocítila ohromnú silu. Otočila sa a rozbehla sa dolu schodmi. Našťastie bola na svoj vek vysoká, no bohužiaľ aj tučná. Nemala rada beh lebo nevydržala dlho. No rada šprintovala. Na to aká bola silná mala veľkú rýchlosť. Zamierila si to do dievčenských záchodov, lebo východ zo školy bol ďaleko. Pred dverami ju takmer dobehol jeden z mužov. V poslednej chvíli otvorila dvere a prešla cez ne. Rýchlo ich za sebou zavrela a zamkla. Chvíľu tam stála a rýchlo dýchala. To už k dverám pribehol aj druhý chlap. Podišla k oknu. Pokúšala sa ho otvoriť. Chlapi zatiaľ trieskali do dverí. Nechápala, že si nikto nič nevšimol alebo nič nepočul. Vyzeralo to ako by boli samy v celej škole.
Konečne sa jej podarilo otvoriť okno. Vyliezla na parapet. Pozrela sa na dvere, ktoré ešte odolávali sile chlapov. Vyskočila. Nachádzala sa na prvom poschodí, takže to nebola až taká výška. Dopadla na nohy a rozbehla sa preč od školy. Preliezla školský plot a rozbehla sa do centra mesta, ktoré nebolo až tak ďaleko. Dúfala, že medzi davom ľudí sa stratí svojim prenasledovateľom.
Dýchala sťažka. Ruky sa jej triasli od vypätia síl a strachu. No vedela, že nemôže zastať. Už len dve ulice a je v centre. Tam si potom oddýchne. Posledná zákruta a je tam!
Ako keby ju niekto oblial ľadovou vodou. Stála na začiatku pešej zóny. Sťažka dýchala a ledva stála na nohách. Je čierne oči boli otvorené doširoka. Rukami si ich pošúchala akoby neverila vlastním očiam. Pred ňou stála skupinka ľudí v plášťoch. A celé centrum bolo prázdne. Prezrela si celú skupinku. Počet osôb odhadovala na dvadsať ľudí. Väčšina ľudí mala čierny plášť. Piati alebo šiesti sivý a jedna, jediná osoba mala snehovo bieli plášť. Pozrela sa na ulicu odkiaľ prišla. Videla, že ju už dobiehajú aj jej prenasledovatelia. Keď si všimli, že už neuteká, spomalili a začali sa vydychovať. Šli krokom. Nemala kam ujsť. Pred toľkými už neujde. To vedela.
Hrdo vystrela chrbát. Nevedela čo sa bude diať. No nechcela aby vedeli ako sa bojí. Aj keď by sa najradšej prepadla pod zem. Začala si nahovárať, že je to iba sen a v sne sa jej nemôže nič stať. Takto posmelená vystrčila svoju bradu bojovne dopredu a vykročila smerom k skupinke.
Zastala asi meter od nich. Zo skupinky vykročila osoba v bielom plášti. Zložil si kapucňu a pred Aiedail stál asi sedemdesiat roční muž, aspoň si to myslela. Bol vysoký a chudý. Mal biele ale zato husté kučeravé vlasy. Mal presne také isté oči ako ona. Čierne ako noc a veľké. Z jeho pohľadu bolo hneď jasné, že nie je len tak hoci kto. Jeho držanie tela pripomínalo skôr postavenie nejakého šľachtica, než obyčajného človeka. Spoznala to len vďaka dobrodružným filmom, čo rada pozerala. Jeho vystupovanie sa jej protivilo. Pôsobil na ňu ako človek, ktorého každý musí na slovo poslúchnuť a nebrať do úvahy svoje presvedčenie. Aied si ho pozorne premerala a robila si svoj názor na neho.
To isté urobil aj ten neznámi. Prezrel si ju od hlavy až po päty. Na tvári mu Aied spoznala výraz, že nie je spokojný ako vyzerá. No neprekážalo jej to. Skôr naopak. Tešilo ju, že sa mu nepozdáva a ani sama nevedela prečo.
Konečne k nej prišli jej prenasledovatelia. Otočili sa k mužovi. Pravú ruku si priložili k srdcu. Sklonili hlavu a pokľakli. Aiedail sa na to dívala s rozšírenými očami. Čím ďalej tým viac ju okolnosti presviedčali, že to nemôže byť skutočnosť. Žiadny normálny človek by sa takto nesprával na verejnosti. Keby len na verejnosti ale ani doma v súkromí. Nemohla si pomôcť. Na jej tvári sa objavil potlačovaní úsmev čo si všimol aj neznámi a celá skupinka za ním. V očiach sa mu zračilo pohoršenie. No Aied to bolo úplne jedno. Ozval sa menší z mužov.
„Ospravedlňujeme sa vám pane! Nedokázali sme ju chytiť. Je rýchlejšia ako vyzerá.“
V mužových očiach bolo vidieť zrnko strachu. Aied si to všimla a viac sa utvrdila vo svojom názore na starého muža.
Starý muž sa pozrel na nich z opovrhnutím.
„Sklamali ste ma.“ Ozval sa znechutene.
Jeho hlboký dunivý hlas sa rozliehal po okolí. Aied ostala úplne zaskočená. Sila jeho hlasu spôsobila, že jej prešli zimomriavky po tele. Všimla si, že aj ostatní sa trochu pomrvili. Nečakala takúto reakciu na pár jeho slov. A to im nepovedal ani výstražne a hľa, čo to zo všetkými urobilo.
Obrátila sa naspäť k mužovi a pozrela mu do očí. Veľa ľudí by sa pri tom pohľade zachvelo, ale ona nie. Veľmi dobre poznala ten pohľad. Aj ona sa dívala na ľudí tím istím pohľadom, ako on na ňu, keď jej neboli sympatický. A presne tak sa dívala ona na neho teraz. Ľudia za ním si to tiež všimli. Chvíľ len tak stáli. Napätie medzi nimi by sa dalo krájať. Aied čakala čo sa bude diať.
„Si Aied Méryová?“ opýtal sa jej muž.
Aied sa mu pozerala do očí ale nič nevravela.
„Odpovedz!“ vyštekol na ňu.
Až ustúpila o krok dozadu. Ale naďalej bola vyrovnaná a hlavu držala vztýčenú.
„A čo ak hej?“ odpovedala mu ostro.
Už sa ho nebála. Jej strach nahradil iní pocit, ktorý nevedela tak celkom vysvetliť. Nikdy neoplývala veľkou odvahou ale teraz by ju mohla rozdávať. Krv v nej len vrela ako v práve prebúdzajúcej sa sopke. Búrila sa v nej. Nemala rada, keď sa s ňou niekto takto rozprával. Ako keby bola jeho pes a nie človek.
„Pôjdeš s nami!“ oznámil jej a otočil sa na odchod.
„Kto povedal!“ ozvala sa a urobila krok dopredu.
Skupina akoby zamrzla. Nikto nedýchal. Dokonca aj muži, čo kľačali na zemi nedýchali. Asi neboli zvyknutý na to, že mu niekto odporoval. Muž sa otočil k nej.
„Ja! A nebudem o tom s tebou diskutovať!“ povedal výstražným tónom.
V jeho očiach horeli plamienky zlosti ale nič nespravil. Kývol hlavou a muži kľačiaci na zemi sa postavili vedľa Aied. Pozerala na obidvoch mužov vedľa seba a potom na toho v bielom plášti. Opäť mal kapucňu na hlave.
„Čo odo mňa chcete!?“ spýtala sa ho.
Už jej nebolo všetko jedno no v hlase bol ešte stále cítiť ostrosť.
„Dozvieš sa to až na mieste!“ odpovedal jej.
„To neberiem. Kým mi nepoviete čo odo mňa chcete ani sa odtiaľto nepohnem!“ povedala rozhodne a prekrížila si ruky na prsiach.
Muž v bielom sa na ňu pozrel. Aied si všimla v jeho očiach iskričky nenávisti no nebola si tým istá.
„Vyzerá to tak, že Najvyšší má s tebou nejaké úmysly. Asi si ťa chce vycvičiť.“ povedal jej.
Keď vyslovil slovo Najvyšší cítila v jeho hlase okrem predstieranej úcty aj skrytý sarkazmus a nenávisť.
„Vycvičiť? Si robíte zo mňa srandu však?“ spýtala sa ho s nepatrnou hystériou a smiechom vo svojom hlase. Táto situácia jej pripadala viac nereálna ako doteraz. „A ako to ma chcete učiť gymnastiku, lebo dopredu vám vravím, že to je strata času.“ Vravela s úsmevom na perách. Nemohla si pomôcť ale pripadalo jej to ako nonsens. „Vy ste asi cvok, keď si myslíte, že ja s vami niekam pôjdem.“
Muž sa rýchlo otočil naspäť k nej. Z očí mu sršali blesky.
„Nikdy! Už nikdy sa neopováž povedať, že nie som normály! Ak ty niečomu nerozumieš neznamená to, že ten druhý nie je normálny! A áno pôjdeš snami po dobrom alebo po zlom. Máš na výber. A teraz sa ma už nič nepýtaj. Porozprávame sa v kráľovstve.“ Vrátil sa naspäť na čelo skupiny. Pohol sa dopredu a ostatný ho nasledovali.
Aied z jeho tónu hlasu pochopila, že na teraz by sa mala stiahnuť, ak nechce aby to s ňou dopadlo zle. Tiež sa pohla za skupinkou a s ňou muži čo stáli vedľa nej. Pousmiala sa, vyzerali ako jej osobná stráž. Na konci pešej zóny zahli doľava. Išli smerom k rieke, ktorá tiekla vedľa mesta. Pri rieke boli postavené malé záhradné chatky. Pri poslednej bola malá poľná cestička, po ktorej sa vydala tá čudná skupinka ľudí. Aied nemala na výber. Musela ich nasledovať. Úteku sa vzdala už pred dobrou pol hodinou. No namiesto strachu ňou lomcovala zvedavosť a adrenalín. Šli asi dobrých desať minút, keď to uvidela. Zastala. To čo videla jej vyrazilo dych. Jeden z mužov si odkašlal a až vtedy si uvedomila, že tam stojí z otvorenými ústami. Pred ňou stál strieborný koč s rôznymi ornamentmi a záprahom šiestich, bielych, okrídlených koní.
„Ja asi fakt snívam!“ Vydýchla a zamierila rovno ku koňom.
Bola asi od nich na tri metre, keď sa dohadujúca skupinka pozrela jej smerom. Kone boli hneď na pohľad divé. Nepokojne fŕkali a stavali sa na zadné. Aied sa k nim pomaly približovala. Muži, ktorý boli väčšinou vedľa nej, teraz stáli ďalej od koní. Celá skupinka zatajila dych. Muž v bielom plášti sa pohol k Aied ale potom zastavil.
Aied sa pomaly ale iste približovala k tým nádherným, čarovným tvorom. Celé jej telo bolo napäté. Kone si ju konečne všimli. Zo záujmom na ňu pozerali. V ich očiach Aied zbadala malú iskru inteligencie. V skupinke pri koči to zaševelilo. Aied si ich nevšímala. Pomaly sa k ním približovala a dívala sa na koňa vpredu na pravo. Cítila, že on je ten hlavný z celého stáda. Jej pocity ju nesklamali. Urobil dva kroky dopredu. Potom sa postavil na zadné. Ostatné to po ňom zopakovali.
„Aied choď od nich preč!“ počula rozkazovací hlas muža v bielom.
Ani sa k nemu neotočila a pokrútila hlavou, že nejde. Vystrela sa do celej svojej výšky a pozrela do očí hlavnej kobyle. Vedela, že je to ona. Jednoducho to cítila. Navzájom si hľadeli do očí. Kobyla sa nedokázala dlho pozerať do jej čiernych očí. Nakoniec sklonila hlavu.
„Viem že mi rozumiete,“ začala sa im prihovárať, „nie som váš nepriateľ. Dovoľte mi s k vám priblížiť a navzájom sa spoznať.“ Pomalým krokom sa k nim približovala s vystretou rukou. Kobyla si odfrkla.
„Neboj sa dievča, ja vám nechcem ublížiť.“ Prihovárala sa kobyle jemným láskavým hlasom.
Jej hlas plný citu, obdivu a úcty kobylu presvedčil a trošku podišla k Aied. Stále jej hľadela do očí. Kobyla spozornela. Naklonila svoju hlavu trochu doprava. Aied sa zhlboka nadýchla a urobila posledný no zároveň najdlhší krok. Nestála úplne pri kobyle aby dala kobyle šancu vybrať. V kobylinej mysle zapálila plamienok zvedavosti a teraz keď chcela niečo zistiť musela sama pre to ísť. Kobyla chvíľu váhala. No potom urobila krok a ďalší krok. Ostatné lietajúce kone ju nasledovali. Aied mala stále pred sebou vystretú ruku aby ju kobyla mohla oňuchať. Po pár krokoch už bola pri nej. Kobyla natiahla svoj pisk k Aiedinej ruke a oňuchala ju. Aied pristúpila ku kobyle bližšie a pohladkala ju po hebkom pysku.
„Dobré dievča.“ Povedala jej láskavo.
Kobyla zaerdžala pozrela na ňu svojimi veľkými múdrymi očami a oblizla ju. Aied sa zasmiala.
Skupina čo ešte stále stála pri koči ožila. Aied sa pozrela smerom k nej a všimla si prekvapený výraz muža v bielom. No zároveň zmizol a znovu si nasadil svoju nevyspytateľnú masku.
Aied prestala hladkať kobylu a presúvala sa k ostatným koňom. Všetky k nej naťahovali svoje pysky a potom jej dovolili aby sa ich dotkla. Hladkala ich po snehovo bielej srsti. Takej jemnej ako najkvalitnejší hodváb. Tento sen sa jej začínal páčiť. Až žiarila šťastím, keď prechádzala popri koňoch. Vedela, že si práve našla nových zvieracích, ale predsa inteligentných priateľov.
„Aied, nasadni do koča!“ znovu jej rozkázal muž v bielom.
Jeho panovační hlas ju vytrhol z krásneho sna do nočnej mory. No nechcela sa teraz hádať. Vedela, že nevyhrá. Tak naposledy pohladkala hlavnú kobylu a vydala sa ku koču. Pri koči sa k nej opäť pripojili jej dvaja strážcovia. Otvorili jej dvere a ona nastúpila. Pred tým ako nastúpili jej strážcovia prišiel k dverám muž v bielom.
„Nepozeraj sa von oknom aj tak nič neuvidíš a o útek sa zbytočne nepokúšaj!“ potom odišiel.
Aied boli jeho príkazy úplne proti srsti ale na útek vôbec nepomyslela. Ten je už teraz zbytočný, ničím by si nepomohla. A toto dobrodružstvo sa jej začalo páčiť. Neuvedomovala si, že odchádza od všetkého čo pozná a asi to pre ňu bolo takto ľahšie. Teraz mala v mysli len jej nových okrídlených, štvornohých kamarátov.

Muži nastúpili sadli si oproti nej a dvere sa zavreli. Aied vŕtalo hlavou ako pôjdu ostatní ale nepýtala sa radšej nič. Snažila sa pozerať mužom do očí. Zo začiatku jej pohľad vydržali, ale potom jej začali uhýbať pohľadom. Akoby niečo skrývali. Aied vedela nasadiť pohľad, ktorý vyzeral, že vám vidí do duše. Nik jej pohľad nevydržal veľmi dlho, preto ho nezvykla používať. No teraz sa veľmi nudila a tak týrala svojich takzvaných strážcov. Nič proti nim nemala. Dokonca ich začala ľutovať, keď videla ako sa k nim ten muž správal. No nemohla si pomôcť. Keď už ju ani to nebavilo ozvala sa.
„Ako dlho budeme cestovať?“
„Ešte tak asi dvanásť hodín možno viac.“ Odpovedal jej ten menší muž.
„Dvanásť hodín!? To kam cestujeme. Do vesmíru?“
Muži na ňu nechápavo pozreli. „Nie cestujeme do kráľovstva.“
„Do akého kráľovstva? Veď na svete už nie je žiadne kráľovstvo.“
„Prepáčte ale to sa mýlite slečna. Vo svete je kráľovstvo a veľké kráľovstvo. Vlastne je to najväčšie a jediné kráľovstvo na svete.“ Na chvíľu sa odmlčal. „No o tom vám povie náš Najvyšší. Mi nemáme právo vám nič povedať.“
Vzdychla si. „No dobre ale potom načo ste tu?“
Teraz jej odpovedal ten silnejší. „Mali sme vás doviesť k Najvyššiemu, ale to sme vám už povedali.“
„Aha. Mám ešte jednu otázku. Prečo mňa?“
„Na to vám bohužiaľ nemôžeme odpovedať.“ Opäť sa ozval ten menší.
„No dobre. A môžem vedieť aspoň vaše mená?“
„A to už načo?“ preľaknuto sa spýtali obidvaja naraz.
„No pretože vy už poznáte to moje. A tak by bolo fér, keby som poznala ja vaše. Aspoň ja som bola naučená, že sa predstavím cudzej osobe, keď od nej niečo chcem.“
„Dobre,“ rezignovane vzdychol ten menší, „ja sa volám Max a toto je môj kamarát a kolega Rino.“ Ukázal na toho vyššieho a svalnatejšieho.
„Teší ma.“ Povedala zo zdvorilosti a usmiala sa na nich s úsmevom, ktorý ich odzbrojil.
„Prečo poslali vás dvoch pre mňa.? Ako nechcem vás uraziť len ma to zaujíma.“
Ich smútok v očiach sa nedal nevšimnúť. Aied až prekvapilo koľko smútku videla.
„Koľko rokov by si nám typovala?“ spýtal sa jej Rino.
Jeho otázka ju zaskočila. Doteraz nad tím ani neuvažovala. Neprezrela si ich až tak podrobne aby im mohla hádať vek. Pozorne si ich premerala. Premerala si ich tváre. Pozrela im na ruky a potom si ich prezrela celkovo. Až teraz si vlastne uvedomila, že sú vlastne pomerne mladí. Hoci ich hlasy by pasovali skôr k starším ľudom ako sú oni.
„Myslím, že do tých dvadsaťpäť viac určite nie.“ Odpovedala im na otázku.
„Mne bude na budúci týždeň dvadsať a tuto Maxovi je dvadsať tri. Sme mladí. A na našu rasu až moc mladí. No pretože nemáme nijakú zvláštnu moc a nepochádzame z nijakej dôležitej rodiny nemôžme študovať. Preto sme sa museli zamestnať. No a Najvyšší nám dal túto prácu lebo nemala byť ťažká. Ale stalo sa čo sa nemalo stať. Pokašlali sme to. Nechali sme ťa ujsť. Preto neviem čo bude s nami. Asi nás dajú niekam vykladať tovar alebo niečo. A budeme to robiť najbližších päťsto rokov.“ Dokončil Rino
Aied pri tom čísle až otvorila ústa.
„Päťsto rokov? Veď toľko rokov sa nedožije žiadni človek!“
„Lenže mi nie sme ľudia aspoň nie normálny ľudia. Ale to ti vysvetlí Najvyšší. Lebo inak by si sa z toho mohla zošalieť.“
„Úplne tomu rozumiem. Veď zatiaľ som sa nič nedozvedela a už si myslím, že som cvok.“
Pohľadom chvíľu blúdila po vnútrajšku koča ale nič zaujímavé nevidela. Bol to úplne normálni koč len o čosi väčší ako ostatné. Aied pocítila únavu.
„Vadilo by vám keby som si trochu pospala?“ spýtala sa Maxa a Rina.
Pokrútili hlavou. Aied si ľahla na sedadlo a zaspala. Bola taká unavená, že jej vôbec neprekážal tvrdý materiál na ktorom ležala. Okamžite zaspala.
Max a Rino ju sledovali celý čas čo spala. Až teraz si uvedomili aká je pekná. Jej črty zmäknú keď spi a celkom opeknie. Obidvaja na ňu hľadeli a rozmýšľali nad tím aký ťažký osud ju čaká.