Kráľovský potomok - Dotyk smrti: Prológ

„Kde je?!“. Zreval Gerald keď vstúpil do sály.
Jeho hlas sa ozýval po celom hrade ako mohutné dunenie zvonov. Ani buchot trojmetrových dverí, keď sa zavreli, jeho hlas neprehlušil.
„Kde je to dieťa?!“ Zreval znovu na ženu uprostred sály.
Ani sval na tvári sa jej nepohol. „Nikdy ti to neprezradím!“Povedala mu rozhodným hlasom.
V Geraldovi to úplne vrelo. Rýchlymi krokmi sa približoval k žene. Aj teraz ho ohromila jej nevýslovná krása. Dlhé čierne vlasy, ktoré boli zapletené a v nich jagajúce sa perly ako hviezdy na nočnej oblohe. Jej biela tvár, ktorej by bielosť závidel aj prvý zimný sneh. Veľké mačacie oči, čierne ani tá najtemnejšia tma. Laní krk, ktorý držala hrdo a útočne vztýčený. Dlhé štíhle telo, ktoré obopínali tie najkrajšie šaty z najjemnejšieho tmavomodrého saténu. Bola nádherná, dokonca aj na vílu.
„Chcel som vás ušetriť kráľovná Zoja. Mohla ste byť naďalej kráľovnou.“ Uškrnul sa, „Pravdaže po mojom boku. Ale ako vidím asi to nepôjde,“ povedal s predstieranou ľútosťou v hlase, „ak mi nepoviete kde je vaše dieťa.!“
„Radšej by som umrela ako ostala po vašom boku!“ Odpovedala mu ráznym tónom.
„To sa aj stane! Vaše želanie bude splnené, ale najprv mi poviete, kde ste dali vaše dieťa!“
„Nikdy! To tajomstvo si vezmem do hrobu!“
„Viete keby ste si vybrali mňa nedopadlo by to takto.“ Hovoril jej tichším hlasom aby ho počula len ona. „Nikdy som nepochopil prečo ste si vybrali jeho.“ Jeho žiarlivosť a odpor k svojmu bratovi bolo cítiť v každom slove, v každom písmene ktoré vyslovil.
Rázne sa mu pozrela do očí.
„Pretože ma niečo čo vám chýba! Ma niečo oveľa dôležitejšie ako kedy vy budete mať!“
„A čo tak má on čo ja nie ?“ Spýtal sa jej posmešným tónom.
„Má SRDCE!!!“ S odporom si ho premerala a dodala chladne: „A vy len kus kameňa!“
Gerald sa zasmial.
„Taká zbytočnosť! Čo z neho? Čo z neho, keď nemáš moc ani peniaze?“ Pýtal sa jej. „Jediný, kto by nám to vedel povedať, je môj brat, váš manžel.“ Na chvíľu sa odmlčal a potom zasadil kráľovnej tvrdí úder. „No to sa už asi nedozviem, lebo váš milovaný manžel o svoje srdce prišiel!“
Kráľovná zbledla.
Gerald pokračoval ďalej: „Prepichol som mu ho, keď sa vracal domov. Mali ste vidieť ten šok na jeho tvári.“ Hovoril jej posmešným tónom. „Váš muž sa už domov nevráti!“ zvolal.
Kráľovnej stála ďalej hrdo a vzpriamene. Len v mysli si dovolila zúfať. Nechcela veriť, že jej milovaný muž je mŕtvy. Kto potom ochráni ich dieťa? Navonok sa však naďalej tvárila nebojácne, odhodlane. Nechcela aby čo by len tušil ako veľmi jej ublížil.
Gerald chodil okolo nej. Pozoroval ju. Vedel, že jej spôsobil bolesť. Tak prečo neplače?! Prečo len tak stojí?! Tešil sa, že ju uvidí zlomenú, no nestalo sa tak. Strácal trpezlivosť.
„Naposledy sa Vás pýtam, kde je to dieťa?!“
Natočila k nemu hlavu a pozrela mu do očí. Z jej čiernych očí sála nenávisť.
„Zabil si mi muža,“ vravela pomalým ostrým tónom, „zaútočil si na môj hrad, zabil mojich podaných a ty! Ty si myslíš, že ti poviem kde je môj najväčší poklad?!“
Jej hlas sa ozýval v celej sále. Bolo v ňom toľko nenávisti až vojakom behal mráz po chrbte.
„Tak to sa strašne mýliš! Budem s tebou bojovať do poslednej kvapky mojej krvi!“
Z chrbta jej vyrástli krídla, ktoré mala dotrhané z boja s Geraldovými vojakmi. Ale aj tak sa dalo poznať, že mali nádherný motív motýlích krídel a farby mesačného svitu. Vzlietla do vzduchu. V ruke sa jej objavil modrý, široký meč Neba. Aj Gerald už v ruke držal svoj tenký krvavo červený meč Ohňa.
Kráľovná pristála na zemi. Jej krídla ju už nedokázali udržať vo vzduchu. Vojaci sa pohli k nej pripravený na boj. No Gerald len zdvihol ruku a vojaci zastali.
„Je moja!“ Zvolal. „Nemáš žiadnu šancu a ty to vieš!“ Vravel jej, kým sa približoval.
„Nezistím to, kým to nevyskúšam,“ odpovedala mu.
Z rán, čo jej spôsobili Geraldovi muži, jej už netiekla krv, ale bola veľmi slabá. Energie už nemala toľko, aby si privolala na pomoc vietor. Veľa svojej magickej moci vyčerpala na záchranu svojho dieťaťa. No nemohla sa vzdať. Vedela, že umrie tak či tak, ale nemohla sa vzdať bez boja. Zobral jej všetko na čom jej záležalo. Zavrela oči a spomenula si na svojho muža, na svoje dieťa. Mala ich tváre pred očami. Zmobilizovala zvyšky svoje zostávajúce sily. Načúvala tlkotu svojho srdca. Vedela, že ho počuje byť posledný krát. Zhlboka sa nadýchla. Otvorila oči a zaútočila. Gerald jej útok ľahko odvrátil. Zaútočila znova. Uhol sa. Vyzeralo to ako by sa s ňou hral. Teraz zaútočil on. Uskočila mu. Šermoval rýchlo až mala problémy odvracať jeho údery. Ustupovala a nevedela nájsť jeho slabinu. Zatlačil ju ku stene. Znova sa zahnal, ale kráľovná vyskočila roztiahla svoje krídla a vzniesla sa do vzduchu. Kopla ho do chrbta a dopadla na zem. Stála mu otočená chrbtom. Spravila otočku o stoosemdesiat stupňov a zahnala sa na neho mečom. Do úderu vložila trochu mágie. Mierila na krk. Rýchlo zablokoval jej úder, ale špička jej meča mu predsa len poznačila jeho krk. Gerald na ňu vyslal kúzlo. Odklonila ho. Kúzlo trafilo jedného z bojovníkov, ktorý omráčený padol na zem. Gerald sa po nej zahnal. Útok bol silnejší ako čakala. Odsotilo ju a takmer stratila rovnováhu. Poranil ju na pleci. Cítila ako jej teplé pramienky krvi stekali po nevládnej, roztrasenej ruke. No nemala čas venovať im pozornosť. Meč si rýchlo prehodila do ľavej ruky a poslala na Geralda kúzlo. On ho mávnutím ruky presmeroval na ňu. Vyhla sa a zaútočila. Všetky jej údery jednoducho zablokoval. Sily ju už opúšťali. Vedela, že už dlhšie nevydrží. Jej reakcie boli stále pomalšie a údery slabšie. Spravila posledný výpad, ktorý ľahko zablokoval a prepichol ju svojím mečom. Na kráľovninej tvári sa zračila bolesť. Pustila svoj meč, ktorý z buchotom dopadol na zem.
„Nikdy si nemala šancu vyhrať,“ zašepkal jej zlostne do ucha.
Dotkla sa rukou jeho tváre. Z ruky jej vyšiel záblesk svetla. Zjačal od bolesti. Otočil svojim mečom, ktorým bola ešte stále prepichnutá. Tvár sa jej skrútila od bolesti. Pozrela sa mu do očí.
„Ale aspoň zomriem so cťou.“ Zašepkala s toľkou nenávisťou, až ho to samo prekvapilo.
Pritiahla si ho bližšie a pokračovala ďalej: „Nikdy nezabudneš na tento deň, vďaka tejto rane . Rane, ktorú ti nikto nikdy nevylieči. Celý svoj život budeš cítiť jej bolesť. Moju bolesť. Ktorá sa pri splne mesiaca zdvojnásobí.“ Sucho zakašlala. „A raz príde dieťa..., dieťa s kráľovskou krvou..., dieťa mojej krvi a tvoj nepriateľ. Bude požehnané silou, silou z neba.“
Kráľovná si ho chytila pevnejšie a pritiahla ešte bližšie tak aby ju mohol počuť iba on: „Silou oveľa väčšou ako je moja. Silou, ktorej sa tvoja nebude môcť rovnať. Bude označené znamením.“ Z úst jej vyšla krv.
Zhlboka sa nadýchla a pokračovala: „Ty vieš, že nebudeš kráľom kým nezabiješ posledného člena kráľovského rodu!“ povedala to skôr ako vyhrážku ako fakt.“
Tichým vzdychom padla na zem. Pozrela sa na strop. Z jej oči sa pomaly vytrácal život. Cítila, že prišiel jej koniec. Odpusť mi, pomyslela si. Budem, budem na teba a tvojich potomkov dohliadať, aj keď nie ako živá. Predtým ako naposledy vydýchla si spomenula na svojho manžela s ktorým sa stretne a svoje dieťa ktoré nikdy nespozná svojich rodičov. Jej srdce sa naplnilo láskou. Mileneckou i materskou. Potom naposledy vydýchla a oči sa jej navždy zatvorili. Jej meč prestal žiariť presne v tej istej chvíli, keď zomrela. Rozpadol sa na prach. Z rúk jej vystrelili liany ruží, ktoré zabalili cele jej telo. Nikomu nedovolili priblížiť sa k nej. Tam bude ležať, kým nepríde jej priamy potomok.

Keď do korunovačnej sály vošiel Gerald, zamieril si to rovno k trónu. Na veľké okná bubnovali kvapky vody a vietor sa do nich prudko opieral.
Vzal si korunu a nasadil si ju na hlavu. Oblohu preťal blesk. Osvetlilo celú tú spúšť, ktorú zavinil. Celé kráľovské nádvorie bolo posiate mŕtvymi vojakmi. Skoro polovička hradu horela a na tróne sedel nový sám sebou korunovaný kráľ. Nastali zlé časy. Dážď sa snažil uhasiť ohne a zmyť krv ktorá tam bola preliata. No ani on nedokázal zmyť smútok ľudí zo straty ich milovaných a zo straty kráľa a kráľovnej. Celý svet sa otriasol v základoch. Už to nebude také ako to bývalo a to dobre každý vedel.
Zelner vysoký, chudí muž so zlatými, kučeravými a krátkymi vlasmi vstúpil do sály. Na sebe mal to najlepšie oblečenie a jeho dlhý, zelený meč prezrádzal jeho postavenie. Bol to Geraldov najvyšší radca. Jedine koho sa bál bol samotný Gerald. Ostatní sa báli jeho. Bol známi svojimi intrigami a krutosťou. Jediný, kto mu mohol rozkazovať bol Gerald. Lebo ani jeho moc sa nevyrovnala Geraldovej.
Pokľakol pred ním.
„Dieťa sme nenašli, pane.“ Oznámil mu. „Prehľadali sme celý hrad ale dieťa tu nie je.“
Gerald tresol rukou do trónu. Zelner sa len striasol. Zhlboka sa nadýchol a jeho zrak sa stretol s hrozivými temnými očami. Vstal a priblížil sa k nemu. Zelner tam len ďalej kľačal a čakal čo bude.
„Vstaň!“ prikázal mu mohutný hlas.
Okamžite ho poslúchol. Pod krkom ho zovrela mocná ruka, ktorá ho zdvíhala do výšky. Musel sa postaviť na špičky. Hrozivé temné oči ho zabíjali pohľadom.
„Ak to dieťa nenájdeš, nepraj si ma!“ zreval na neho. „Je veľmi dôležité. Nemôžem sa stať pravým kráľom kým nie sú všetci členovia kráľovskej rodiny mŕtvy! Rozumel si?!“ jeho hromový hlas sa rozliehal po celom zámku.
Pustil ho a Zelner sa zosunul na zem. Rukou si šúchal svoj krk. Postavil sa, uklonil a otočil sa na odchod.
„Nájdeme to dieťa nech sa deje čokoľvek!“ vyhlásil rozhodne.
„To by som ti aj radil, lebo neschopných ľudí ja nepotrebujem!“
Zelner sa pri dverách otočil naspäť ku Geraldovi.
„Obaja dobre vieme, že ma nemôžeš zabiť! Som až priveľmi dôležitý.“ Hovoril mu rozhodným tónom.
„Nie si až taký nenahraditeľný! Na to nezabudni!“ v jeho hlase sa ozývalo desivé nebezpečenstvo. Zelner stratil aj posledné zvyšky svojej farby. Uklonil sa a odišiel.