Kráľovský potomok - Dotyk smrti: 5. kapitola Drix

Aied nemohla spať. Vždy keď zavrela oči sa jej v mysli objavil obraz horiacich ľudí. Prehadzovala sa z boka na bok a bála sa zavrieť oči. Už sa nevedela dočkať rána. Noha ju neznesiteľne bolela. Sadla si na posteľ, vzala masť a natrela si ňou nohu. Poza čierne mračno vyšiel mesiac. Aied sa naň pozerala. Často to robila aj doma. Vždy ju dokázal upokojiť. Ani si nevšimla a zaspala.

Ráno sa rýchlo najedla a pomohla Arin trocha v kuchyni. Arin jej oznámila, že dnes po dlhej dobe zasa otvoria ich krčmu, a že tam bude celý deň. Dohodli sa, že hneď ako si u Alfonza kúpi všetko čo potrebuje, zájde do krčmy trocha jej tam pomôcť.
Aied potom, tak rýchlo ak jej to barly dovoľovali, šla do izby pre peniaze a zamierila si to rovno k Alfonzovi.

Aied stála pred Alfonzovým domom alebo skôr malou chalúpkou z dreva a malými oknami. Otvorila dvere a zazvonil zvonček na dverách. Do nosa jej udrela zmiešaná vôňa rôznych bylín. Porozhliadla sa po izbe. Vládlo tam šero. Na jednej strane viseli zo stropu rôzne sušené bylinky, na druhej boli obrovské police s rôznymi fľaštičkami. Oproti dverám bol obrovský stôl s kopou roztvorených kníh. Dve malé okienka vedľa dverí len slabo osvetľovali izbu. Drevená podlaha zaškrípala, keď vstúpila do izby. Spoza stola sa vystrel Alfonz.
„Á rád ťa tu vidím.“ Povedal a usmial sa na Aied. „Čakal som ťa.“
Jedným očkom si premeriaval jej pobledlú tvár a vo vzduchu visiacu nohu.
„Bolí ťa noha?“
Vedel, že to bola zbytočná otázka. Stačilo sa na ňu pozrieť a hneď vedel odpoveď. Nikdy by jeho pohľadu neušli kvapôčky potu stekajúce z jej čela, ani slabé kruhy pod očami, či jej slabo chvejúce sa ruky držiace barle.
„Nie, už ma nebolí.“ Zaklamala. „Za chvíľu už nebudem potrebovať ani tieto barle.“ Zamávala nimi vo vzduch.
„Ó, naozaj?“ nerozumel tomuto zbytočnému klamstvu. „Ak myslíš tak dobre, ale uvedom si, že ja som doktor.“ Pozrel sa na ňu veľavravným pohľadom.
Usmiala sa na neho. Pochopila, neoklamala ho a to dúfala, že v tomto šeru si ničoho nevšimne. Nerada ukazoval niekomu svoju slabú stránku, a ešte menej rada mala keď niekto vedel keď je zraniteľná ako teraz a nezáležalo na tom či je to doktor.
„Dobre, tak čo by si potrebovala?“
Aied pristúpila bližšie. „Máte nejaké obväzy alebo látky čím by sa dali obviazať rany?“
„Iste veď som lekár.“ Zdvihol sa od stola a išiel k regálom. Otvoril veľkú škatuľu a vytiahol tenké rúrky látok. Vzal tri a vrátil sa k Aied. Položil ich na stôl potom sa pozrel na Aied a vrátil sa ešte po štyri ďalšie.
„Ďalej by som potrebovala nejaké hojivé bylinky, čo by sa dali použiť na rany. Maličký ľahký mažiar, prázdne malé fľaštičky a nejaké to vrecúško do ktorého by som ich mohla dať a aj skalpel a pinzeta by pomohli. Potom už len tenulinkú niť a ihlu. A knihu na používanie byliniek.“ Usmiala sa na Alfonza.
Alfonz jej všetko položil na stôl a ešte jej dal aj pár fľaštičiek liečivých mastí.
„Viem, že chceš byť pripravená a aj to, že tvoja cesta bude asi trochu dlhšia, ale vieš s tým zaobchádzať? A na čo ti to všetko bude?“
Aied len pokrčila plecom. „Poznám sa.“
Alfonz sa zasmial. „Už chápem. Ako si povedala. Naozaj si rada pripravená.“ A znovu sa zasmial.
„Čo to bude stáť?“ spýtala sa Aied.
„Jeden bronzový a šesť medených.“ Pokrčil plecami. „Lieky sú drahé.“
Aied sa usmiala.
„To mi ani vravieť nemusíte, nie som prvý krát u lekára.“
Znovu sa zasmiali.
„Tu sú peniaze.“ Podala mu ich do ruky.
Už si chcela vziať veci, keď jej v tom Alfonz zabránil.
„Na to tu mám pomocníkov.“ Povedal a usmial sa na Aied. „Drix!“ Zavolal dozadu. „Mohol by si prísť pomôcť nášmu zákazníkovi?“
Aied sa otočila tým smerom akým volal Alfonz. Zbadala dobre skryté dvere, z ktorých vyšla postava. Pomaly sa približovala. Aied zamrazilo. Ešte viac zbledla. Spoznala ho. Jej ruky sa začali triasť ale nie od únavy. Začalo to v nej vrieť.
„Ty!“ precedila pomedzi zuby.
Pevne chytila barlu a zahnala sa ňou po ňom. Druhú barlu pustila na zem ta dopadla zo slabým zadunením. Drix sa stihol uhnúť jej útoku. No Aied neskončila. Už nevnímala ani ostrú bolesť v jej členku. Spravila k nemu krok a znovu sa po ňom zahnala. Drix sa znovu uhol. Z očí jej treštila nenávisť. Čím ďalej tým viac ho tlačila k stene. Od hnevu až sťažka dýchala. Znovu sa po ňom zahnala. Zrazu pred Drixom stál Alfonz. Rýchlim pohybom zachytil barlu medzi svoje ruky. Aied to najprv prekvapilo no hneď na to sa na neho pozrela vražedným pohľadom. Alfonz sa ani nepohol.
„Čo ste zač?!“ Skríkla na neho. „Prečo je tu on?!“ kývla hlavou na Drixa.
Pustila barlu, ktorá z buchotom dopadla na zem. Ešte viac sa k ním priblížila. Päste mala silno zaťaté pri tele. Zuby stisnuté a pohľad nespútaného, divokého a nebezpečného zvieraťa. Spravila posledný krok a zastala ani nie štyridsať centimetrov od Alfonza.
„Odpoviem ti na všetky otázky ale najprv sa upokoj.“ Povedal jej. Ale Aied mala naďalej zovreté päste a stisnuté zuby. Vzdychol si.
„Všetci tu prítomní sme na tej istej lodi tak sa upokoj.“
„Jediná loď, na ktorej sme spolu je tá že obaja umrieme s tým rozdielom, že on,“ ukázala na Drixa, „umrie skôr!“ precedila cez zuby. A mala čo robiť aby nenapadla aj Alfonza. „Tento zradca nikdy nebude na žiadnej inej lodi so mnou. Jedine ak jeho mŕtvola.“ Hodila na Drixa vražedný pohľad.
„Jediná mŕtvola budeš ty, ak ešte raz na mňa zaútočíš.“ Ozval sa Drix.
„Skús to, ak to dokážeš, Sr**e!“
„Ale dosť!“ Zvolal Alfonz. Otočil sa k Drixovi „Uvedom si kde je tvoje miesto!“ Povedal mu nahnevane a otočil sa k Aied.
„A ty sa tiež upokoj. Pozri sa okolo seba čo si spravila.“ Povedal jej ale už pokojne.
Aied sa rozhliadla okolo seba. Všetky bylinky boli pozhadzované a niektoré aj rozšliapané na zemi a pár poličiek bolo porozbíjaných. Ani si neuvedomila, keď útočila na Drixa, že ničila zariadenie okolo seba.
Sklonila hlavu a ticho povedala. „Prepáčte.“ A ponáhľala sa zbierať bylinky.
Keď skončila, nepozrela sa ani na jedného, vzala svoje veci a odišla preč. Barle nechala ležať na zemi. Od Alfonzovho domu bežala k domu Arin. Obloha bola zatiahnutá temnými mračnami. Schyľovalo sa k búrke. Vošla do svojej izby. Vytiahla svoju tašku spolu z lukom zo skrine. Kúpene veci nahádzala do tašky. Potom si tašku prehodila na chrbát a luk cez rameno. Vyšla zo svojej izby, prešla do kuchyne a na stôl položila dve zlatky, jeden strieborniak a jednu bronzovú mincu. Na kus papiera, ktorý našla, napísala: „Ďakujem.“

Vyšla z domu a zamierila si to k zadnej bránke. Prešla cez záhradu, otvorila si bránku a rozbehla sa po lúke k lesu. Bolesť v nohe ignorovala ako len vedela. Bola iba v polovičke, keď ju začalo pichať v boku. Nechcela prestať utekať aby ju náhodou niekto nezazrel a nedobehol. Nechcela nikoho z nich vidieť. Mala ich rada za to, že jej pomohli a boli ku nej milý. Ale teraz bola zmätená. Nevedela čomu má veriť. Nevedela či sú to spojenci alebo pracujú pre Stalka. Ale ak by pracovali pre Stalka tak prečo by jej pomáhali a liečili ju? A ako sú priatelia, prečo človek, kvôli ktorému zomrela Sonia, je jedným z nich? Najradšej by mu spôsobila bolesť. Ukrutnú bolesť. Nie zabiť by ho nedokázala, to veľmi dobre vedela, ale chcela aby trpel. Bol to zradca a takým ľuďom nemohla odpustiť.
Konečne sa dostala na kraj lesa. Na jeho okraji boli kríky s tŕňmi. Aied sa začala tými krami predierať. Tŕne boli asi dva centimetre veľké a ostré ani nabrúsení nôž. Celé nohy mala dorezané a šaty na niektorých miestach roztrhané.
Zo začiatku sa jej kráčalo ťažko, ale postupne kríky zredli a nakoniec ich nahradili stromy a holá zem. Už nebežala. Sťažka dýchala od vyčerpania. No nezastavila sa. Išla ďalej. Chcela sa dostať čo najďalej od ľudí, ktorých si obľúbila a ktorých sa obávala zrady.

„Tvoja noha na tom nevyzerá dobre.“ Ozvalo sa zrazu.
Aied sa zľakla. Hľadal pôvodcu toho hlasu ale nikoho nevidela. Poznala ten hlas.
„Kde ste!“ zvolala.
„Priamo za tebou.“ Odpovedal.
Aied sa otočila. Od ľaku urobila dva kroky dozadu. Pred ňou stál Alfonz.
„A-Ako ste to spravili?“ pýtala sa prekvapene. „Vôbec som vás nepočula.“
Alfonz pokrútil hlavou.
„Kam si sa vybrala?“ Nevšímal si jej otázky.
Aied sa spamätala z prekvapenia. Jeho otázka ju prinútila sa brániť.
„Do toho vás nič nie je!“ povedala rozhodným tónom.
„Ako tvojho ošetrujúceho lekára je. Pozri čo si zasa spravila zo svojou nohou a to nehovorím o tých rezných ranách na tvojich nohách.“ Vzdychol si. „Teraz sa tá noha bude hojiť oveľa dlhšie ako by sa hojila normálne. Celkom si ju preťažila. Teraz by si, si zaslúžila.“ Vravel podráždene.
Aied sa to dotklo.
„Vy nie ste môj lekár!“ vravela už nahnevane. „Môj lekár je v mojom svete, v mojom meste! Takže sa nemáme o čom baviť. A jedná sa o moju nohu! Takže vám môže byť úplne jedno čo so mnou bude!“
„Tak to teda nemôže!“ zvýšil hlas Alfonz.
„Prečo nie?!“ Aied sa nezľakla jeho prísneho tónu. „Dostanete od Stalka viac peňazí, keď ma odovzdáte zdravú?!“ vravela ironicky a nahnevane.
„Čo?“ Alfonz ostal zarazený.
„Len sa nepretvarujte!“
Aied sa celá roztriasla od hnevu a strachu. Už jej bolo všetko jedno. Už nedokázala udržať v sebe pochybnosti a potrebovala odpovede na svoje otázky.
„Keby ste boli moji spojenci, nebol by medzi vami človek kvôli ktorému zomrela Sonia! Myslíte si, že vám na vašu pretvárku naletím?!“ sťažka dýchala.
„Ale ja naozaj neviem o čom hovoríš. Mi nemáme nič spoločné so Stalkom. Dalo by sa povedať, že mi proti nemu skôr bojujeme. Celá naša dedina ja proti Gelnerovi. Mi ťa nechceme zradiť! Ver mi.“
Aied sa rozosmiala.
„Veriť? Vám?! To si naozaj myslíte, že vám budem veriť? Už nikdy!“
Celé telo sa jej triaslo, len nevedela či od hnevu alebo od strachu. Nevedela čo bude robiť ak to čo vravela by bola pravda. Nechcela veriť, že by ju zradili. Nie Arin, nie Derek a ani Alfonz. Ale tak ako by si potom mala vysvetliť prítomnosť tej osoby?
„Toto nemá zmysle.“ Vravela už pokojnejšie. „Ak ma chcete dať Stalkovi máte skvelú príležitosť, ale varujem vás, nevzdám sa tak ľahko!“
„Haha ha!“
Spoza stromov zaznel smiech. Aied sa otočila tým smerom. O jeden zo stromov sa flegmaticky opieral Drix. Zahryzla si do pery.
„Vážne si myslíš, že by si mala nejakú šancu? Aj keď ťa bohužiaľ nechceme vydať Stalkovi...“
„Drix!“ skríkol naň Alfonz a Aied skamenela.
„Vedela som to.“ Povedala ticho.
Skôr ako stihol Alfonz niečo povedať zaútočila. Zahnala sa po Alfonzovi pravačkou. No stihol sa uhnúť. Pokúsila sa ho kopnúť ľavou nohou no Alfonz jej kop zablokoval. Aied pokračovala v útoku.
„Prestaň! Drix niekedy nevie čo hovorí. Nikdy by sme ťa nikomu nevydali!“ Snažil sa ju presvedčiť, kým na neho útočila.
„Kto vravel, že som žartoval?“ spýtal sa Drix opretý o strom s úsmevom na perách.
„Drix! To by už vážne stačilo!“ okríkol ho Alfonz.
Aied prestala útočiť na Alfonza. Vedela, že proti nemu nemá šancu. Všetky jej útoky ľahko vykryl a dokonca tak, aby jej veľmi neublížil.
„Nechajme ju tak majster. K ničom nám nie je. Máme dôležitejšie problémy ako zabávať sa s obyčajným človekom.“ Premeral si ju pohŕdavým pohľadom. „Aj tak nič nedokáže!“
„Drix! Uvedom si, kde je tvoje miesto!“ zreval Alfonz.
„Ty!“ skríkla Aied na Drixa.
Pomalým krokom sa začala približovať k Drixovi. Možno nemá proti ním šancu, ale aspoň uštedrí pár rán.
„Čo chceš?“ opýtal sa jej Drix.
Aied sa mu pozrela do očí. Zdvihol sa vietor a spustil sa lejak. Alfonz mal zlé tušenie, niečo viselo vo vzduchu.
„Len jedno ti poviem pred tým ako ťa zabijem.“
Z očí jej pozerala nenávisť. Drix sa zachvel.
„Je lepšie byť obyčajným človekom ako zradcom!“ zvolala a nebo preťal blesk.
Vietor naberal na sile. Aied stála len na dva kroky od Drixa. Alfonz si uvedomil, že toto nedopadne dobre. Starosti mu robila tá náhla zmena počasia. Vedel, že sa schyľovalo k búrke ale mali mať ešte trocha času. Prešiel k Drixovi.
„Čo odo mňa vlastne chcete?!“ zvreskla na obidvoch. Za ňou udrel blesk.
„Odpovedzte mi, keď sa Vás na niečo pýtam!“
Zem sa zatriasla a z neba sa spustil blesk rovno na Drixa. Drix sa mu len tak tak stačil uhnúť. Až vtedy si Aiedail všimla čo sa deje. Blesky okolo nej len tak trieskali. Jej vlasy viali okolo jej hlavy. Drix neveril vlastným očiam. Zem sa mu triasla pod nohami. Nad hlavou mu lietali blesky. Z oblakov sa spúšťali kvapky veľkosti nechta na palci. Vietor naberal na sile. Stromy okolo nich sa ohýbali v polovičke a hrozilo, že sa zlomia alebo vyvalia. Vo vzduchu bola cítiť obrovskú magickú moc, ktorá privolá všetkých démonov a iné temné tvory z najbližších sedemdesiatich kilometrov. No vedel aj to, že kým nebude po všetkom tak sa tu neukážu lebo bi ňou boli aj zničený. A uprostred toho všetkého stala ona ako bohyňa pomsty. Ale ako mohol mať človek takúto moc? Človek, ktorý o mágií ani nič nevedel, dokonca ani donedávna neveril že existuje? Nie to nebola ona. Ale kto potom?
„Upokoj sa!“ Kričí na ňu aby to počula.
Aiedail teraz už aj zmetená tím čo sa robí, mu ešte väčším hnevom ako pretím odpovedala: „Nevrav mi, čo mám robiť! A prestaňte používať kúzla!“
Ďalšie blesky leteli na Drixa aj Alfonza. Uhli sa im.
„Vážne ma to už nebaví. Celí tento svet. Vaše problémy, vaše kúzla. Ja s tím nemám nič spoločné!“ Aied vyhŕkli slzy z očí. „Prečo som vlastne tu? Prečo mám ja hľadať akési šutre?! Mňa to vôbec nezaujíma!“ Ďalšie slzy hnevu a beznádeje jej stiekli dole tvárou a pomiešali sa z dažďom.
„Vráťte ma do môjho sveta! Prisahám ti, že ma potom už neuvidíš! Som tu iba pár dni v tomto svete ale mám už dosť toho vášho pokrytectva a zabíjania. Celej vašej pretvárky!“
Zem sa zatriasla. Pár stromov nevydržalo nápor vetra a v polovici sa zlomili. Čím ďalej tým väčšmi všetko naberalo na sile. Aied sa kotúľali dole tvárou ďalšie a ďalšie slzy. Jej čierne vlasy jej viali okolo hlavy a nad ňou i za ňou oblohu osvetľovali blesky. Drix v živote nevidel nič krajšie a hrôzostrašnejšie ako toto.
Aied sa cítila veľmi unavene. Nevedela čo má robiť. Jej hnev bol premožený zúfalstvom. Pozrela sa na Alfonza aj Drixa zo smútkom v očiach. Už jej bolo jedno, že Drix zapríčinil Soniinu smrť. Chcela len ísť domov. Aj keby to malo znamenať hľadanie kameňov, o ktorých jej Sonia hovorila.
„Prestaňte s tím! Prosím!“ zúfalo prosila.
„Ale to nerobíme mi!“ odvetil jej Alfonz.
Aied sa len nemo obzerala okolo seba. Pozorovala celú tu spúšť okolo seba. Všade lietali blesky, vietor fúkal a lámal stromy. Zem sa triasla a vytvárali sa pukliny v nej. Vzduchom zazneli hromy. Na zem udierali blesky a zapaľovali požiare, ktoré sa dážď snažil uhasiť. Alfonz aj s Drixom sa snažili pomocou kúziel vyhnúť bleskom. Drix zakopol. Aied si všimla ako sa na neho rúti blesk. Bolo to divné, akosi spomalené a predsa rýchle. Nestihne sa uhnúť. Rozbehla sa k nemu. Aj keď to bol zradca, predsa len jej pomohol ujsť pred Stalkom. Nemohla ho nechať umrieť takou smrťou a nechcela mať ani nočne mory kvôli nemu. V poslednej chvíli sa na neho vrhla a stiahla ho zo sebou bokom. Blesk ho netrafil, nanešťastie sa to nedalo povedať o nej. Nedostala priami zásah ale blesk jej škrtol zranenú nohu. Po dopade bol počuť už len jeden veľký tresk. Energia v blesku, bola taká veľká, že v zemi ostal kráter. Stromy na okolo začali horieť. Aied od bolesti upadla do bezvedomia. Blesky sa utíšili a lejak zosilnel. Vietor utíchol, zem ustála a lesom sa niesol už len zvuk uhasínajúceho ohňa. O celom incidente svedčili už len zhorené alebo obhorené stromy a kráter, v ktorom boli dve osoby, jedna živá a tá druha polomŕtva.

Alfonza sa ponáhľal sa za Drixom a Aied. Nevedel čo presne videl alebo čo sa tu dialo, ale vedel, že sú na tom zle. Záblesk svetla z blesku narážajúceho do postavy niektorého z nich neveštilo nič dobré. Muselo sa o nich postarať čo najrýchlejšie ako to bolo možné. Keď sa dostal k nim našiel ich oboch v bezvedomí. Všimol si, že Aied chráni Drixa celým svojim telom. Uvedomil si, že zachránila Drixa pred istou smrťou. Je pravda, že ak by zasiahol blesk Drixa v jeho dobrej kondícii nič by sa mu nestalo, ale to neplatilo pre tento prípad keď už odklonil a zablokoval pár bleskov pred tým. Musel uznať, že mal Drix veľké šťastie. Keby ho Aied neochránila istotne by bolo po ňom. Vyslobodil Drixovo telo spod Aied. Pozorne ho prehliadol. Nič vážne sa mu nestalo. Z pôdy si pomocou mágie vyvolal vodu. Ňou oblial Drixa, ktorý sa hneď prebral. Poobzeral sa dookola. Zbadal Aied ako leží polomŕtva na zemi a rýchlo sa k nej otočil. Alfonz ju už prehliadal či nemá niečo zlomené a podobne. Drix videl ako ťažko a nepravidelne dýcha. Chytil jej čelo, ktoré bolo veľmi horúce. Pozrel sa jej na nohu, bola celá čierna. Zavrel si oči.
Vedel, že ju musia ošetriť, ale postarať sa o ňu budú musieť niekde inde, lebo tá energia priláka každého magického tvora v okruhu sedemdesiatich míľ ako nič. A Stalkových vojakov tiež. Pomyslel si.
Pozrel sa na Alfonza. Ten prikývol a Drix ju vzal na ruky. Rýchlo sa vybrali do dediny. Cestou sa Aied raz prebral asi na desať sekúnd.
„Pusti ma na zem, môžem chodiť aj sama!“ Protestovala ale hneď ako to povedala omdlela znova.
Drix sa usmial a Alfonz sa rozosmial.
„Je tvrdohlavá a hrdá presne ako ty Drix. Budete, samozrejme po čase, spolu dobre vychádzať.“ Povedal mu Alfonz.
„O tom vážne pochybujem. Ona ma nenávidí a ja ju nemusím o nič viac.“ Odvetil mu na to Drix. Ale vedel, že pravda je iná. Niečo v jeho postoji, po tomto incidente, sa zmenilo. Predsa len mu zachránila život.