Kráľovský potomok - Dotyk smrti: 4. kapitola Spojenci

Aied sa prebudila v malej, drevom obloženej izbietke. Všetky miesta na tele ju príšerne boleli a hlava sa jej točila. Prišlo jej zle. Nahla sa cez posteľ, no z úst jej nič nevyšlo. Hrdlo mala vyprahnuté a cítila odpornú chuť. Celé telo mala spotené a vlasy mastné. Cítila sa ako by ju použili na miesto boxerského vreca.
Pomaly sa posadila. Zistila, že už nemá oblečené šaty, ktoré jej dala Sonia. Nohu aj rameno mala ošetrené a bielymi obväzmi obviazané. Na rukách aj nohách mala kopu modrín a vedela, že ani z ostatkom tela to nebude lepšie.
Dvere izby sa otvorili. Do vnútra vstúpil staručký muž. Bol pomerne vysoký. Mal podlhovastú tvár, na ktorej mu rástla dlhá, biela brada. Tá spôsobila, že tvár vyzerala ešte dlhšia. Mal krátke, kučeravé, biele vlasy. A láskyplné modro-zelené oči. Napovedali o jeho milej a dobrosrdečnej povahe. Jeho vysoká a dobre živená postava sa opierala o palicu.
Keď ju zbadal, tvár mu ožila. Usmial sa a Aied sa tiež usmiala na neho.
„Dúfam, že ti je už o niečo lepšie, keď si sa prebrala.“ Ozval sa chrčivým hlasom.
Odkašlal si.
„Moja dcéra ti robí niečo na jedenie.“ Vravel ďalej prívetivým tónom. „Určite si poriadne hladná.“
Aied mala tak sucho v ústach, že nedokázala vydať ani hláska. Tak len prikývla hlavou. Nevedela ako sa sem dostala. No teraz na to nebol čas. Nezdalo sa jej, že by to boli zlý ľudia, ak sú to vôbec ľudia.
„Donesiem ti pohár vody. Určite si aj poriadne smädná.“ Otočil sa a zmizol vo dverách.
Aied sa len za ním pozerala. O pár minút bol späť aj s pohárom vody. Podal jej ho. Ona ho vzala a priložila k ústam. Vypila ho na tri dúšky a vrátila ho.
„Ďakujem.“ Povedala tiež chrčivým hlasom od vyschnutého hrdla.
Rukou si prešla po hrdle a odkašlala si. On sa na ňu znovu usmial a odišiel. Naspäť sa vrátil s pohárom a džbánom vody.
„Nalej si koľko budeš chcieť.“ Položil to na stolík vedľa postele a odišiel.
Aied sa posadila a naliala si ešte tri plné poháre vody. Hlava sa jej už prestávala krútiť. Nebolo jej už zle. Poriadne sa poobzerala po izbe.
Bola to skromná izbietka s jedným oknom nad posteľou, s ktorého bolo vidieť na lúku a les za ňou. Jednou drevenou posteľou, pri ktorej stál drevený vyrezávaní noční stolík. Oproti bola stará skriňa z hrubého dreva. Na pravo bolo staré vysedené kreslo. A na ľavo od skrine boli dvere. Celá izba bola s dreva.
Aied sa to celkom páčilo. Ešte aj vzduch bol cítiť drevom. Zavrela oči a zhlboka dýchala. Vtom sa dvere izby otvorili a dnu vstúpila žena. V rukách mala tanier. Aied si ju obzrela. Nemohla mať menej ako štyridsať päť a viac ako päťdesiat rokov. Dlhé blond vlasy zachytené do copu jej siahali až po pás. Postavu mala mierne obéznu a tvár guľatú. No oči a ústa mala podobné ako ten starý muž. Na sebe mala jednoduché zelené šaty a na nich bielu zásteru.
Z úsmevom podala Aied tanier s polievkou. Aied ho priala a pustila sa do jedenia. Prvé sústo si starostlivo pofúkala, no bola taká hladná, že na to už nedbala a hltavo jedla. Rýchlo vyprázdnila tanier, ktorý potom podala naspäť žene. Aied sa na ňu pozrela a zahanbila sa, až celá sčervenela. Sklonila hlavu.
„Mala by si, si ešte pospať.“ Vravela jej žena spevavým tónom. „Keď sa zobudíš, budeš mať pripravené ďalšie jedlo.“ Vravela jej.
Aied prikývla, ľahla si a zavrela oči.
„Ďakujem vám za pomoc.“ Zamrmlala spod prikrývky. A zaspala.

Keď sa zobudila, slnko už dávno zapadlo. Cez okno nad posteľou videla nebo posiate hviezdami. Z očí sa jej skotúľala slza. Naposledy, keď videla hviezdy na nebi bola s priateľmi na chate a oslavovali narodeniny. Priala si vrátiť čas, ale to nešlo. Teraz bola tu a jediné čo jej zo starého sveta ostalo boli spomienky. Ďalšia slza jej stiekla dole tvárou. Prevalila sa na bok. Paplón si vytiahla až po nos a znova tvrdo zaspala.

Aied sa vôbec nechcelo vstávať. Naďalej chcela ostať vo svete snov ďaleko od reality. No slnečné lúče jej nedali pokoj. Nakoniec boj prehrala a bola prinútená otvoriť oči. Slnko práve vychádzalo do nového dňa.
Vstala s postele, otvorila skriňu. Našla v nej šaty, ktoré si mohla obliecť. Neboli také ako v paláci, no aj tieto boli príjemné. Boli šedej farby a siahali jej až po kolená. A na vrch išla vestička rovnakej farby. Svoje vlasy sa snažila rozčesať rukami, no vzdala to. Stiahla si ich do chvostu a vyšla z izby. Rameno ju už vôbec nebolelo, čo sa o členku povedať nedalo. Mala ho pekne napuchnutý a celý fialový.
Pomaly vyšla z izby. Jej izba bola na konci chodby obloženej do jedného metra mahagónovým drevom. Nad drevom bola stena obložená kameňom v ktorom boli zabudované rôzne obrazy vtákov a kvetín. Prešla po chodbe až na koniec k dverám odkiaľ prenikalo slabé svetlo. V izbe sa už žena krútila okolo šporáku.
„Á, vitaj. Vstala si skoro. Si hladná?“ spýtala sa jej žena, hneď ako si ju všimla.
„Dobré ráno!“ povedala Aied. „Áno, som hladná.“ Vravela rozpačito.
„Len si sadni ku stolu.“ Ukázala do rohu izby na malý drevený stôl a tri stoličky. „Hneď ti prinesiem chlieb a mlieko.“ A už sa zvrtla a odišla.
O malú chvíľu bola naspäť s bochníkom dobre voňajúceho, do zlata upečeného chlebíka a džbánom mlieka. Položila to na stôl a potom ešte priniesla nôž a pohár. Aied poďakovala a odkrojila si krajec chleba. Bol neskutočne dobrý. Mal slabú sladkastú chuť, takže ho nebolo treba natrieť medom ani lekvárom. A mlieko bolo studené ako vybraté s chladničky. Aied jedla pomaly a vychutnávala každý kúsok chleba.
„Len si ešte daj. Určite si bola poriadne hladná.“ Vravela jej žena, keď dojedla.
„Nie, ďakujem pani. Som tak sýta, že by sa do mňa viac už nevmestilo.“
Na chvíľu sa odmlčala.
„Ako sa vám za vašu pohostinnosť môžem odvďačiť?“ Opýtala sa. „Mám málo peňazí, ale dám vám ich. Som vám veľmi vďačná za to, že ste mi pomohli. Ale neviete ako som sa sem dostala?“ Obrátila sa na starčeka, ktorý sa objavil vo dverách.
Sadol si oproti nej.
„Nevieme dieťa moje.“ Povedal jej smutne. „V neskorú nočnú hodinu nám niekto zabúchal na dvere, tak som šiel otvoriť. A tam si pred nimi ležala v bezvedomí a v úbohom stave. Vzal som ťa do náručia a chcel vziať dnu, keď som zbadal nejaký tieň. Ale neviem kto to bol.“ Vzdychol si. „Dali sme ťa do postele. Mala si vysokú horúčku, z ramena ti tiekla krv a členok si mala ešte v horšom stave ako teraz.“
Aied sa naň pozrela.
„Moja dcéra ťa vyzliekla s tvojich šiat a dala ti iné. Na celom tele si mala toľko modrín až bola zhrozená. Vyčistila ti rany a na druhý deň sme k tebe zavolali lekára.“
„Čo?!“ vykríkla preľaknuto. „To nie!“ zvolala „Vie aj niekto iní, že som tu?“ celé telo sa jej triaslo.
„Upokoj sa.“ Upokojoval ju. „Nik iný okrem nás a doktora o tebe nevie. A doktor nič nepovie. Zásadne sa o pacientoch nerozpráva. A vzhľadom na tvoje zranenia a modriny na tele pochybujem, že niečo povie. Došlo nám, že si v dosť ťažkej situácií aj bez toho aby si nám niečo povedala. “
„Ani nemáte tušenia v akej.“ Povedala skôr pre seba ako pre nich. No oni to aj tak počuli. Pozreli sa na seba.
„Pozri, môžeš u nás ostať, kým nevyzdravieš a kým nebudeš chcieť odísť. Nebudeme od teba nič vyzvedať, ak budeš chcieť, povieš nám to aj sama. Ale kým budeš u nás bývať, budeš musieť pomôcť mojej dcére.“
„Ale otec...“ chcela namietať žena, no on len zdvihol ruku a umlčal ju.
„Nemusíš robiť nič ťažké, len kde tu niečo pomôžeš. Neskôr ak sa budeš vedieť už normálne pohybovať môžeš skočiť pomôcť aj do našej krčmy. Ja už nevládzem, lebo som starý a moja dcéra ju sama tiež neuvládze a ty aj tak budeš potrebovať nejako vyplniť svoj voľní čas. Svoje peniaze si budeš môcť nechať lebo si všetko odpracuješ. Čo na to povieš?“ usmial sa na ňu prívetivo
Aied až svietili oči.
„Ja som za. Aj keď som ešte v krčme nerobila budem mať novú skúsenosť. Urobím to z radosťou.“ Pozrela sa z úsmevom na ženu.
„Ah a volám sa Aied.“
„Ja som Derek a toto,“ ukázal rukou na ženu, „je moja dcéra Arin.“
Žena kývla na súhlas a milo sa na Aied usmiala.
„Oh a aby som nezabudol, dnes sa príde na teba pozrieť doktor.“
Aied len kývla hlavou. Vstala a odkrívala do svojej izby. Bolesť ju veľmi oslabovala. Ľahla si na posteľ a zaspala.

Zobudilo ju klopanie na dvere. Slnko už bolo na druhej strane oblohy. A stromy za čistinkou vrhali dlhočizné tiene.
Posadila sa na posteľ.
„Kto je?“ spýtala sa.
„Prišiel ťa pozrieť doktor. Môžeme vojsť?“ Ozval sa Derekov hlas spoza dverí.
„Len poďte ďalej.“ Volala na nich.
Dvere sa otvorili a dnu vstúpil Derek a za ním muž. Bol o niečo mladší ako Derek. Vo svojich hnedých vlasoch mal kde tu šediny. Vysoké zvráskavené čelo napovedalo o jeho úmornej práci lekára, ktorý zachránil už veľa životov. Hnedé oči, ktorými sa na ňu láskavo pozeral. Ústa, ktoré skoro neboli vidieť vďaka hustej brade. Bol nižší ako Derek. Chôdzu mal pevnú a telo držal vystreté. Na sebe mal obyčajný čierny odev.
„Volám sa Alfonz.“ Predstavil sa a podával jej ruku.
„Aied.“ Predstavila sa a tiež mu podala ruku. Jeho stisk bol pevný.
„Vidím, že už nemáš horúčku. To je dobre. Celkom som mal strach keď ti ani po troch dňoch nechcela klesnúť.“ Vravel jej milo. „Môžem sa pozrieť na ranu na tvojom Ramene?“
Aied prikývla. Dala si dole vestu a zo šiat si vybrala pravú ruku zo šiat. Odhalila svoje rameno. Alfonz jej z rany dal dole obväz. Prezrel si ranu a potom jej na ňu namazal žltkastú masť. Znova ju obviazal novým obväzom.
„Rana bola hlboká a mala si v nej hnis. Ale teraz je už všetko v poriadku. Pekne sa ti hojí. A teraz sa pozriem na členok.“ Poobzeral sa po izbe. „Derek mohol by si priniesť stoličku aby si mohla na ňu vyložiť nohu?“
Derek prikývol a odišiel. Alfonz sa milo usmial na Aied.
„Nie je ti zle alebo nekrúti sa ti hlava?“
„Už mi je dobre. Včera sa mi krútila hlava aj mi bolo zle ale dnes som už v úplnom poriadku.“
„To som rád. Nahnala si nám poriadny strach keď si ešte aj tretí deň spala.“ Vzdychol si. „Horko ťažko sme do teba dostali nejakú tú vodu. Rana aj členok sa ti zapálili a v rane sa ti začal tvoriť aj hnis. Bolo to s tebou fakt zle. A utrpela si aj slabý otras mozgu. Už som nemal dávno taký prípad, v ktorom mal človek
toľko rôznych rán ako ty.“ Pokrútil nad ňou hlavou.
Aied sa iba usmiala a poškrabkala vzadu na hlave. Vtedy Derek vošiel do izby aj zo stoličku. Postavil ju pred posteľ tak aby si Aied mohla na ňu položiť nohu. Alfonz si ju prezrel. Vzdychol.
„Toto nevyzerá dobre. Moc tu nohu zaťažuješ. Musíš ležať a nesmieš na nohu nejakú tu dobu stúpať. Tu máš s touto masťou si to budeš každý večer natierať.“ Povedal a podal jej malú fľaštičku s masťou.
Aied ju otvorila. Vnútri bola masť fialovej farby. Priložila si ho k nosu a ovoňala. Mal príjemnú upokojujúcu vôňu. Zatvorila fľaštičku a položila ju na stolík vedľa postele. Alfonz vstal.
„Teraz si ľahni a spi. Potrebuješ odpočinok. Ja ti ešte dnes prinesiem barle aby si mohla zajtra chodiť. Ale dnes už žiadne chodenie. Nohu musíš mať vyloženú a ty musíš nazbierať energiu.“ Otočil sa k dverám. „Počul som, že sa tu ešte chvíľu zdržíš. Neviem kam pôjdeš potom ale poriadne si oddýchni aby si mohla pokračovať vo svoje ceste akokoľvek dlhej.“ Žmurkol na ňu ponad plece a odišiel z izby.
Aied len za ním pozerala. Nevedela čo mala znamenať tá jeho posledná veta. Potom len pokrčila plecami a ľahla si. Nechápala ako môže byť tak unavená keď len pred chvíľou sa zobudila. Zo slnka ostal len nepatrný pás svetla a ona sa cítila akoby nespala celý týždeň. Otočila sa k stene a zaspala.

Na druhý deň vstala veľmi skoro. Cítila sa plne oddýchnutá. Rana na pleci ju už nepálila ale pre zmenu ju neznesiteľne svrbela. Posadila sa na posteľ. Všimla si že na nohe má nový obväz. Niekto jej musel asi včera večer namastiť členok a obviazať ho. Pri stolíku si všimla barle. Vzala si ich. Postavila sa na jednu nohu a tú druhú zranenú držala vo vzduchu. Zozačiatku jej robilo problémy sa takto pohybovať, ale po čase si zvykla. Vyšla z izby. Všade bola ešte tma. Z kuchyne sa neozýval žiadny zvuk. Prešla cez ňu. Pokračovala chodbou ďalej. Prešla cez drevené dvere do malej studenej miestnosti. Napravo boli ďalšie dvere. Otvorila ich. Prešla nimi a dostala sa von na dvor. Vonku ešte panovalo šero. Po malom vyšliapanom chodníku prešla okolo domu. Dvor bol ohradení dreveným plotom. Popri plote sa tiahla malá záhradka s kvetmi Za domom bola väčšia záhrada zo zeleninou a ovocné stromy boli roztrúsené po celom dvore. Vedľa záhrady bol chliev a kurín, ktorých obyvatelia ešte spali. Odzadu domu bol ďalší malý chodník, ktorý viedol za chlievik. Aied po ňom prešla až k plotu dvoru. Tam boli dvierka, ktorými sa dalo dostať na lúku, ktorú videla zo svojej izby.
Kráčala pomaly a veľmi opatrne. Vychutnávala si rannú rosu, ktorá sa zachytila na mäkučkom zelenom koberci tvorenom zo šedo-zeleného machu a trávy.
Keď bola asi v polovici, zbadala pohyb akého si tieňa na kraji lesa. Ani sa nepohla. Len tak tam strnule stála a čakala čo sa stane. Nevidela poriadne čo to bolo. Stálo to v húštine bez pohnutia a len sa to na ňu dívalo. Nevedela rozoznať ani siluetu. Celé telo sa jej naplo. Keď sa chcela priblížiť zmizlo to. Až teraz si uvedomila, že zabudla dýchať. Vydýchla si. Sadla si do mokrej trávy. Nohy si vystrela pred seba a oprela sa o lakte. Dívala sa do neba. Spomenula si na Soniu. Bola to prvá bytosť, ktorú kedy videla umrieť. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Utrela si ich rukou. Pozerala sa na východ slnka. Vzduchom sa začal rozlievať štebot vtáčikov. Slnečné lúče sa odrážali v kvapkách rosy a kalichy divého červeného maku sa postupne roztvárali. Na jej tvári sa rozlial úsmev. Očami hltala túto čarovnú scenériu. Doma nič podobného ešte nevidela.

Sedela za stolom a jedla raňajky, keď do izby vošiel Derek.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa jej.
„Ako znovuzrodená.“ Odpovedala mu z úsmevom. „Cítim sa plná energie.“
S chuťou zahryzla do chleba a odpila si poriadny dúšok mlieka.
„To som rád.“
Sadol si tiež k stolu a naraňajkoval sa. Arin umyla riad a pridala sa k nim. Pozrela sa na Aied.
„Idem dnes nakúpiť do dediny. Nechceš ísť so mnou?“
Aied chvíľu mlčala. Prežúvala chlieb a rozmýšľala či by to nebola chyba. No mohla to byť dobrá príležitosť kúpiť si veci na cestu alebo sa po nich aspoň poobzerať.
„Dobre pôjdem.“ Povedala nakoniec.
Dopila mlieko a odišla do izby. Svoj batoh mala odložení v skrini. Vybrala si ho a hľadala si v ňom peniaze, ktoré jej dala Sonia pred tím ako zomrela. Boli v koženom mešci na spodku batohu. Bol celkom ťažký. Vybrala ho a batoh vrátila do skrine. Sadla si na posteľ. Tam vysypala jeho obsah. Na posteli bola úžasne veľká kôpka zlatých, strieborných a bronzových mincí. Veľkosti asi ako necht na palci. Nikdy také peniaze nevidela. Budem sa musieť spýtať Arin ako sa s nimi platí, pomyslela si. S každého si zobrala po tri mince a ostatné vrátila naspäť do mešca. Odložila ho do batohu, Kde mala aj ostatné svoje veci vrátane dýky. Sadla sa na posteľ a vyložila si nohu. Ešte stále ju bolela ale nevšímala si to. Pozrela von oknom. Bolo veľmi pekne. Slnko krásne svietilo. Po oblohe lietali vtáky rôznych farieb a dokonca videla ako sa na lúke pasú srnky.
Z nečinnosti ju vyrušilo zaklopanie na dvere. Otvorili sa a dnu vošla Arin.
„Je čas ísť do obchodu.“ Oznámila jej.
Aied sa k nej otočila.
„Počkaj!“ zvolala za ňou lebo sa vybrala na odchod. „Potrebujem s tebou hovoriť ak môžem.“ Povedala jej a dala nohu z postele preč aby si mohla Arin sadnúť.
Prišla k posteli a posadila sa. Aied vybrala svoje peniaze a ukázala jej ich.
„Neviem ako sa nimi platí.“ Povedala zahanbene.
Arin najprv na ne vyvalila oči ale potom sa zahanbene odvrátila. Po krátkej dobe sa obrátila späť k Aied. Zobrala zlatú mincu.
„Táto je najcennejšia. A veľmi zriedkavá. Ak nechceš na seba veľmi upozorňovať plať ňou iba vtedy keď nemáš inú možnosť.“ Vrátila jej ju a zobrala striebornú. „ Za pätnásť strieborných máš jednu zlatú. Ale ani tieto sa veľmi nepoužívajú ak nevyzeráš ako dcéra niekoho významného. V obchodíkoch aké sú v našej dedine sa nájde jeden alebo dva viac nie. A ani vydať by ti z nich nevedeli. Preto v malých dedinkách, ako je tá naša, ich tiež nepoužívaj. No a nakoniec.“ Vrátila jej mincu a zobrala bronzovú. „ Bronzová minca. Tie sú už viac použiteľné. Nachádzajú sa vo všetkých obchodoch. A za tridsať bronzových máš jednu striebornú. Túto môžeš použiť u nás. Ostatné by si, si mala poriadne schovať. No ale najčastejšia a normálne platidlo je toto.“ Z vrecka vytiahla malú medenú mincu.
Podala jej ju nech si ju obzrie. Nebola taká istá akú používala doma. Táto bola o niečo ťažšia, hrubšia a úplne rovná. Podala jej ju naspäť.
„Za jednu bronzovú mincu máš stopäťdesiat štyri medených mincí.“ Dokončila svoje vysvetľovanie.
Na chvíľu sa odmlčala.
„Prečo si nám povedala pri prvých tvojich raňajkách, že nemáš dostatok peňazí, keď ich máš viac než dosť?“
Aied sa začervenala.
„Lebo som nevedela že ich mám. Ja...“
„Nepochádzaš s tohto sveta.“ Dokončila za ňu Arin. „Myslela som si to len som si to chcela overiť.“
„Prosím vás, neprezraďte ma. Nie som žiadny zločinec. Do tohto sveta som sa dostala omylom.“ Vravela naliehavo.
„Neboj ja nič nepoviem.“ Žmurkla na Aied.

Dedinské obchody boli plné užitočných vecí. No Aied bola vo vytržení hlavne keď si kupovala oblečenie. Ľudia na ňu po očku pozerali, keď si prezerala mužské veci. Arin okamžite zareagovala.
„Myslíš, že to tvojmu bratovi bude dobre?“
Aied sa na ňu spýtavo pozrela. Nerozumela o čom to rozpráva a odkiaľ vedela, že má brata. Bola do vecí tak zabratá, že si nevšimla tých nepatrných pohľadov čo po nej okolní ľudia hádzali. Arin jej nenápadne naznačila nech sa poobzerá. Aied si až teraz i uvedomila, že ju každý pozoruje a tak sa pridala k Arininmu divadlu.
„Máme rovnakú veľkosť, tak to vyskúšam na sebe.“ Usmiala sa a žmurkala na Arin.
Tá jej úsmev opätovala. Hovorili dosť nahlas a tak ich počuli ostatný ľudia. Okamžite stratili ich záujem. Aied sa ďalej prehrabávala v mužských veciach a vyberala si oblečenie, ktoré by jej bolo dobre a ktoré by sa hodilo na cestovanie v rôznych podmienkach. Arin šla ku šatám. Kúpili veľa vecí. Našťastie, že Aied bola bohatá a tak to vedeli aj zaplatiť. Minula len dve bronzové mince. Potom šli na trh kúpiť nejaké potraviny. Nachádzali sa tam aj stánky s rôznymi pracovnými pomôckami. Zatiaľ čo Arin nakupovala niečo na večeru, Aied si kúpila lano, nôž, špagát, vrece, malý mešec na peniaze a ešte pár drobností, ktoré by sa jej na ceste mohli hodiť. Zaplatila šestnásť medených mincí a šla za Arin, ktorá už mala všetko čo potrebovala. Veľmi ťažko sa jej chodilo z barlami a vecami, ktoré nakúpila. Keď sa stretla z Arin hneď jej tie veci zobrala aby sa jej lepšie chodilo.
„Musíme sa zastaviť ešte u nás v krčme. Má nám dôjsť dodávka s pivom.“ Povedala Arin a nevšímala si Aiediné protesty.
Aied neostávalo nič iné len vzdať sa a malá prehliadka okolia jej nevadila, tak len prikývla na súhlas.
Kráčali hlavnou ulicou. Po oboch stranách stáli blízko seba rôzne rodinné domy a obchodíky. Jedny boli z dreva, druhé z kameňa a niektoré z oboch. Na oknách boli nádherne kvitnúce muškáty alebo Netýkavka Balsamina. Po predných stenách niektorých domov sa ťahal až k oknu zelený Brečtan popínavý alebo Šípová ruža. Najvyšším domom bola práve krčma, ku ktorej mierili. No najkrajším bol dom kováča. S nádherným kovaným plotom poľovníckeho štýlu a zábradlím balkóna, na ktorom sa ťahali fialové, modré a ružové Surfinie. Na oknách nádherné orchideje a na vápnom vybielenej stene sa ťahal Plamienok Montana. Krásny zelený trávnik bol zdobený malou skalkou z drevín a kvetov.
„Vidím, že máte novú pomocnú silu.“ Ozvalo sa spoza Aiedinho chrbta.
Otočila sa za tým hlasom. Za ňou stál silný a vysoký muž, ktorému sa dalo rozoznať svaly aj pod tričkom. Jeho vlasy boli nakrátko ostrihané a po celej brade bol zarastený. Oči mal mierne prižmúrené a nad nimi husté obočie ryšavej farby ako jeho vlasy. Nevyzeral práve najmierumilovnejšie.
„Ešte nie.“ Zo smiechom mu odpovedala Arin. „Dnes sa len prišla pozrieť ako to tu vyzerá a kde sa krčma nachádza. Zoznamuje sa s prostredím.“
Muž si pomaly prezrel Aied. Jeho čelo sa stále viac a viac mračilo.
„A ste si istá že to zvládne?“ pýtal sa pochybovačne. „Nevyzerá, že by niečo podobné niekedy robila. Asi by ste si mali nájsť inú posilu než túto,“ ukázal na Aied, „ zranenú, krehkú a málo obratnú osobu.“
Aied sa na muža zamračila. Nepáčilo sa jej ako o nej hovorí a ešte menej ako sa na ňu pozerá.
„Pre vašu informáciu táto zranená krehká a málo obratná osoba má meno.“ Prehovorila štipľavým tónom. „Volám sa Aied a ani ja nemôžem povedať, že by ste mi bol dvakrát po chuti! No na rozdiel od vás mám v sebe toľko taktu, že by som vám to nebola vmietla do očí hneď pri prvom stretnutí, ale počkala kým vás spoznám lepšie lebo prvý pohľad vie by často klamlivý. Nie nadarmo sa vraví nesúď knihu podľa obalu. A aspoň ste sa mohli predstaviť keď ste ma chceli urážať!“
Muž sa na ňu usmieval.
„Ako mačka, ktorej sa niečo nepáči.“ Zasmial sa. „Aj ona sa takto ježí ako ty. Ale máš pravdu predstaviť som sa mal. Volám sa Nikolaj a som vedúci drevorubačov tejto dediny. Ale uraziť som ťa nechcel len som povedal čo si myslím. Prosím prijmi moje ospravedlnenie.“ Podal jej ruku na udobrenie.
Aied sa pozrela na jeho podávanú ruku a potom na neho. Hrdo sa vystrela. Aj keď ju hnevalo, že ju prirovnal k nahnevanej mačke, ruku priala.
„Sudy s pivom máš pri zadných dverách. Odtiaľ by to už nemal byť taký problém preniesť do suterénu. Keby si ešte niečo potrebovala, vieš kde ma nájdeš.“ Pokynul Arin a odišiel.
Aied len za ním hľadela. Spýtavo sa pozrela na Arin. Tá sa len rozosmiala.
„Vyzerá, že si ťa obľúbil.“ Povedala zo smiechom.
„Prosím?“ nechápala Aied. „Ako obľúbil? Nepočula si čo o mne hovoril?“
„Práve, že počula.“
„Tak čo ťa privádza k tej myšlienke, že si ma obľúbil?“
„Nikolaj má rád mačky.“ Povedala a odišla za krčmu.
Aied za ňou len nechápavo hľadela, ešte stále nechápala o čom to Arin hovorila. Po chvíli nad tým kývla rukou a išla za Arin. Cez zadné dvere vstúpila do krčmy.
V miestnosti hrali za stolom karty Alfonz a Derek.
„Dobrý deň!“ pozdravila sa im.
„Aj tebe.“ Pozdravil ju Alfonz a Derek len kývol hlavou.
Aied sa poobzerala po izbe. Oproti dverám, ktorými vošla, sa nachádzali ďalšie veľké dubové dvere. Na bielych stenách, do polovičky obložených drevom, viseli obrazy krajiniek. Podlaha bola studená, kamenná. Na ľavo sa nachádzala kuchynská linka plná pohárov a tanierov. Hneď vedľa nej sa v kúte nachádzala nádherná pec. Neďaleko Aied sa nachádzali schody do pivnice. Uprostred izby sa nachádzal mohutný stôl na ktorom hrali Alfonz s Derekom karty.
Aied k nim podišla. Derek bol na ťahu a úporne rozmýšľal. Postavila sa za neho a ponad plece mu nahliadla do kariet. Zaradovala sa. Žolíkové karty spozná okamžite a v hre Žolík ju len ťažko niekto premohol. Nahla sa k Derekovi a čosi mu zašepkala do ucha. Zahľadel sa na ňu. Len prikývla hlavou. Derek pokrčil plecami a jednu kartu vyhodil. Na rade bol Alfonz. Aied prešla k linke na ktorej bola kopa špinavého riadu. Pustila sa do jeho umývania. Zatiaľ Arin vyšla z pivnice.
„Hanbite sa! Necháte zranené dievča umývať riad na jednej nohe zatiaľ čo vy tu hráte karty!“ vynadala im Arin.
„Nik jej to nekázal, sama sa do toho pustila.“ Bránil sa Derek.
Arin sa na neho zamračila. Aied sa zasmiala.
„Nechajte ich. Naozaj to nič nebolo. Pozrite už mám koniec.“
Utrela si ruky Aied a šla si sadnúť k Derekovi. Pozrela sa mu do kariet a ťažko si vzdychla.
„Môžem?“ ukázala na karty.
Alfonz sa na ňu pozrel.
„Vieš to hrať?“
Aied sa iba šibalsky usmiala a vzala Derekovi karty. Úplne ich poprehadzovala. Derek len sledoval čo robí.
„Kto je na ťahu?“ opýtala sa.
„Ty.“ Odpovedal jej Alfonz.
Arin si k nim sadla a sledovala čo sa bude diať. Aied ťahala a jednu kartu vyhodila. To isté spravil Alfonz. Po štvrtom ťahu sa Aied vyložila a zavrela z ruky.
„Nie, už mi to tak nejde ako kedysi.“ Zasmiala sa.
Arin sa rozosmiala a Derek sa pridal.
„Tá ťa teda dostala.“ Smial sa Derek.
Alfonz sa usmial.
„Áno, dostala ma. Je dobrá ale nabudúce to nebude mať už také ľahké.“ Smial sa aj on.
„A kde ste vlastne boli?“ Spýtavo sa pozrel na tašky plné vecí.
„Boli sme dole na trhu a v iných obchodoch.“ Odvetila Arin.
„Kúpila som si pár vecí čo by sa mi hodili na ceste.“ Informovala ich Aied.
„Ešte to nie je na potulky po svete.“ Povedal Alfonz hľadiac na jej nohu.
„Ešte nemám v pláne odísť ale radšej som pripravená skôr ako by sa malo niečo zomlieť a ja by som nebola pripravená.“
„Proti tomu nič nemám. Súhlasím, že je lepšie byť pripravený ako neskôr ľutovať. A máš už všetko?“
Aied pokrútila hlavou. „Ešte musím zájsť ku vám a kúpiť nejaké tie lieky a obväzy na cestu. Mohla by som zajtra k vám zájsť?“
„Rád ťa tam uvidím.“
„ Tak sme dohodnutý.“ Vstala od stola. „Vidíme sa zajtra ja sa teraz vrátim do domu. Som akosi unavená a ta noha ma prekliate bolí.“
„Ja ti tie veci neskôr z Derekom vezmem. Ja tu mám ešte robotu. Vieš sa vrátiť aj sama?“
„Samozrejme, nebojte sa a ďakujem. Dovidenia.“ Rozlúčila sa zo všetkými.