Kráľovský potomok - Dotyk smrti: 3. kapitola Útek

Prebudila sa na naliehavé trasenie.
„Aied! Aied vstávaj! Rýchlo vstávaj, je zle!“
Spoznala Soniin hlas. Otvorila oči a pred nimi bola bledá Soniiná tvár.
„Čo sa deje?“ spýtala sa ospalým hlasom.
„Vie to. Vie všetko! Musíš, musíš ísť!“ hysterčila Sonia.
„Upokoj sa a povedz mi kto čo vie?“ upokojovala ju Aied.
„Stalk. Vie všetko. Vie, že ty vieš. Niekto počul náš rozhovor. Rýchlo musíš sa obliecť. Musíš ujsť!“
Rýchlo išla ku skrini. Otvorila ju a hodila Aied šaty. Potom vybrala ďalšie dve a zabalila ich do Aiedinej školskej tašky, ktorú jej zobrali Max a Rino. Ani si neuvedomila, že ju tu má. Kým Sonia balila veci, ona sa obliekla.
Keď bola oblečená, Sonia k nej podišla zobrala jej ruku a vložila jej do nej mešec.
„Budeš to na svojej ceste potrebovať.“ Povedala jej. „A teraz už poď!“
Chytila ju za ruku a vyšli z izby.
Utekali po dlhej tmavej chodbe pod rúškom tmy. Obidve boli bosé, aby nenarobili hluk. Aied sa zle utekalo lebo sa jej po hladkej podlahe šmýkali nohy. No stále udržala balans. Zabočili do inej chodby a potom znova. Prešli viacerými dverami. Prišli ku schodom. Rozbehli sa nimi dole. Na treťom odpočívadle sa rozbehli ľavou chodbou. Zahli doprava a bežali až na koniec chodby k starým dverám. Sonia ich otvorila. Zavŕzgali. Vošli dnu a dvere zatvorili. Bola tam tma. Sonia vytiahla odniekiaľ sviečku. Zapálila ju a pomocou nej fakle, čo boli na stenách. V izbe boli samé zbrane a štíty. Nachádzali sa v zbrojnici.
„Hádam si, si nemyslela, že ťa nechám odísť neozbrojenú.“ Povedala Sonia s nepatrným úsmevom na perách.
„Ale. Ale ja s tím neviem zaobchádzať.“ Vravela nesmelo Aied. „Myslím, že ma to bude iba spomaľovať pri úteku.“
„Nevadí, tak ti nedáme nič ťažké.“ Povedala Sonia a otočila sa ku zbraniam. „Na!“ Podala Aied tulec zo šípmi a potom aj luk.
Aied si ho vzala a prezrela. Bol starý a ošúchaní, no stále pevní. Pokúsila sa napnúť tetivu.
„Vyzerá to tak, že budem musieť začať posilňovať.“
Do tváre sa jej nahrnula červeň. Sonia si to nevšímala a prehrabovala sa ďalej.
„Tu máš, skús tento.“
Podala jej o trochu ľahší a menší luk. Aied oprela ten prvý o stenu a vzala si ďalší. Tento nebol až taký ošúchaní a bol ohybnejší. S menšími problémami ale predsa tetivu napla.
„Dobre tak luk so šípmi by si mala, teraz niečo na boj z blízka.“ Aied už chcela namietať ale Sonia ju ešte pred tím zastavila. „Neveríš môjmu úsudku?“ spýtala sa no nečakala na odpoveď.
Kým Sonia niečo hľadala Aied sa porozhliadla po miestnosti. V kúte miestnosti zbadala malú truhlicu. Prišla k nej a obzrela si ju zblízka. Pokúsila sa ju otvoriť ale nemohla.
„Sonia, čo je v tej truhlici?“
Sonia sa prestala prehrabávať medzi mečmi a prišla k Aied.
„To nikto nevie, ešte sa ju nepodarilo nikomu otvoriť. Je to ten najzáhadnejší predmet v Hrade.“ Pozrela na Aied a vrátila sa k hľadaniu.
Aied nemohla odtrhnúť oči s tej truhlice. Vždy ju vábili nepoznané veci. Prešla rukou po vrchu truhlice a zotrela z nej prach. Bola peknej bordovej farby. Pozrela sa na zámku. Bola celá zlatá a po obidvoch jej stranách boli zlaté kone. Prešla rukou aj po nich, aby z nich zotrela prach, ale porezala sa na ich ostrých hranách. Z rany jej vyšla kvapkala krv na zlaté kone. Po nich stekala až ku kľúčovej jamke až dnu do zámky. Zámka cvakla. Aied stuhla. Čakala čo sa bude diať. No nič sa nedialo. Znovu vzala truhlicu do rúk a opatrne sa snažila nadvihnúť kryt. Teraz sa však nestretla s odporom ako pred tím. Aied položila truhlicu na zem a zavolala na Soniu. Sonia sa k nej obrátila. Prišla k nej. Aied začala nadvihovať kryt. Z truhlice začalo vyžarovať svetlo. Nachvíľu osvetlilo celú miestnosť a potom zhaslo. Aied zo Soniou sa pozreli čo sa nachádza v truhlici. Sonii vyliezli skoro oči z jamôk. Zalapala po dychu.
„To, to nie je možné...“ a viac nepovedala.
Aied na ňu skúmavo pozrela.
„Čo sa deje? Ty tu dýku poznáš?“
V truhlici bola nádherná strieborná dýka. Na rukoväti zo slonoviny bol zlatý vinič a hroznové strapce tvorili malé majstrovsky obrúsene drahokamy, veľkosti asi špendlíkovej hlavičky. Čepeľ vyzerala byť poriadne ostrá. A jej stredom až po špic sa ťahala zlatá vlnovka.
„Je nádherná.“ Vydýchla Aied.
„To je presne to čo potrebujeme!“ zvolala Sonia. „Na čo čakáš, ber si ju.“ Vravela netrpezlivo.
„Ale to predsa nemôžem, nie je moja!“ Namietala Aied, no jej oči ju ešte stále hltali.
„Ty jediná si dokázala otvoriť truhlicu. Keď nie je tvoja, tak koho potom?!“ Nedala sa Sonia.
Aied sa pozrela na Soniu a ona len prikývla hlavou. Zhlboka sa nadýchla a siahla do truhlice. Opatrne vzala dýku do ruky. V ruke sa jej rozlialo teplo a postupovalo do celého tela. Čepeľ sa zaligotala. Aied mala pocit, akoby našla niečo, čo dávno stratila. Pod dýkou ležalo kožené puzdro farby, akú mala aj truhlica. Aied si ho dala okolo pásu a strčila doň dýku.
„Myslím, že už máš všetko potrebné.“ Povedala Sonia. „Mali by sme už ísť, lebo nás tu nájdu.“ Začala zhasínať sviečky.
Aied úplne zabudla na to, že je na úteku. V žalúdku pocítila guču strachu. Otvorili dvere, ktoré opäť zaškrípali. Vyšli na chodbu, zavreli dvere a rozbehli sa k schodom, po ktorých prišli. Teraz sa už nikde nezastavili. Zišli až úplne dolu. Bola tam strašná tma. Nevideli si pomaly ani na špičku nosa. Sonia chytila Aied za ruku a viedla ju po chodbe. Aied nemala tušenia kam idú. Väčšinou zahýbali a málo kedy išli rovno dlhšie ako dvadsať krokov. Sonia zrazu zastala. Aied do nej vrazila. V tej chvíli sa objavilo svetlo, ktoré osvetlilo celú chodbu. Aied aj Soniu to svetlo oslepilo.
Chodbou sa rozlial hlas, ktorý obe veľmi dobre poznali a ani jedna ho nemala rada.
„Myslel som si, že niečo podniknete.“
Aied a Sonia si už privykli na svetlo a otvorili oči. Pred nimi stál Stalk v bielom plášti a za ním pätnásť bojovníkov. Všetci držali v rukách meče. Ale úplne iné ako Aied videla v zbrojnici. Tieto mali vlastní tvar aj farbu. Ani jeden nebol rovnaký ako druhý.
„Stalk!“ zavrčala Sonia.
„Myslel som si, že budeš rozumnejšia. Naivne som si myslel, že nebudeš hovoriť o veciach, o ktorých by nemala vedieť, skôr ako bude pripravená! A ešte k tomu pri otvorenom balkóne, odkiaľ vás mohol počuť môj milý malý priateľ.“ Zasmial sa a spoza bojovníkov si k sebe pritiahol chlapca, ktorého Aied dobre poznala.
„Ty?!“ v hlase jej bolo počuť ohromenie.
Nevšímal si ju, iba zlostným pohľadom prepichoval Stalka. Sonia sa začudovane pozrela na Aied.
„Ty ho poznáš?“
„Nepovedala by som, že ho poznám. Iba sme si vymenil pár slov. Jeho izba bola totižto nad mojou.“ Odpovedala jej Aied s odporom v hlase.
Sonia sa z úsmevom na perách a s odhodlaním v očiach pozrela na Stalka. Aied si zrazu všimla, že aj Sonia má v ruke meč. Len tak. Z ničoho nič sa jej objavil v ruke. Bol podobný tým ostatným, ktoré držali bojovníci. Jej meč mal žltú farbu. Bol tenký. Z jednej strany ostrý a z druhej tupí.
„Nepodarí sa vám nás poraziť.“ Varoval ich Stalk. „Zbytočne prídeš o život.“ Povedal sladkastým tónom, ktorý prezrádzal, že si nič iné ani nepraje.
Sonia si ho nevšímala. Otočila sa k Aied.
„Vidíš tie dvere za nimi?“ spýtala sa potichu Sonia.
„Áno.“ Odpovedala je Aied šeptom.
„Dobre. Keď sa začne boj musíš sa k ním rozbehnúť a ujsť nimi von. Ja ich zatiaľ všetkých zamestnám.“ Všimla si nesúhlas v jej očiach a hneď aj dodala: „Nehádaj sa so mnou. Nevieš bojovať, takže by si mi iba zavadzala, keby si sa mi snažila pomôcť.“ Povedala jej tvrdým rozhodným tónom.
Aied nezostalo nič iné ako súhlasiť. Sonia si ju privinula k hrudi. Svoje ústa priložila k jej uchu a zašepkala, „Máš viac sily ako tušíš. V sebe máš schované o čom ani nevieš. Ver v samu seba, poslúchaj rozum i srdce, buď odvážna a všetko bude v poriadku.“ Aied prikývla.
Sonia sa usmiala a vykríkla: „Poďme na to!“
Zdvihla ľavú ruku a poslala na bojovníkov prúd ohňa. Vyhli sa mu. Sonia sa rozbehla k nim a pustila sa do boja. Zaútočila hneď na prvého bojovníka. Vyhol sa. Útok jej opätoval. Odrazila ho. Zatiaľ ju stihli obkolesiť ostatní bojovníci. Obzerala sa dookola a čakala na útok. Ľavú ruku mala pripravenú na vysielanie ohňa. V pravej držala meč pripravený na obranu. Zaútočili na ňu dvaja spredu. Ich útok vykryla mečom. Hneď na to na ňu zaútočil jeden zozadu. Vyslala proti nemu prúd ohňa. Zľava po nej sekol ďalší. Vyhla sa, spravila kotúľ a zahnala sa po ňom. Odsekla mu ruku. Zatial na ňu zaútočili ďalší bojovníci. Odrazila ich útoky.
Stalk len stál bokom a sledoval celé dianie. Aied si nevšímal. Nemala ako ujsť a boj bol zaujímavejší. Bol zvedavý ako dlho vydrží proti presile.
Sonia sa opäť uhla útoku mieriaceho jej na krk. Urobila otočku o tristošesťdesiat stupňov a dotyčného sekla v páse. Dostala sa mu za chrbát, chytila za vlasy a podrezala mu krk. Jeho bezvládne telo odsotila bokom aby sa jej neplietlo pod nohy. Ďalší na ňu zaútočili. Uskočila im. Jedného trafila do tvare plameňom. Po ďalšom sa zahnala mečom. Odklonil ho. Zaútočili na ňu. Sonia odrážala útoky a sama ich aj rozdávala. Aied pozerala na Soniu s úžasom v očiach. Ešte nikdy nevidela niečo podobné. Fascinovalo ju, ako zo Soniinej ľavej ruky šľahá oheň. Ako jej žltý meč tancuje vzduchom. Pripadala si ako v niektorej z jej knižiek.
Len tak-tak sa stihla uhnúť jednému z bojovníkov, ktorý by ju zhodil na zem a privalil svojím telom. Rýchlo sa prikradla k stene a postupne nenápadne sa posúvala k dverám tak, aby si ju nik nevšimol alebo nezranil.
Sonia bola obkolesená bojovníkmi. Šermovala mečom tak rýchlo, že ho ani vidieť nebolo. Menila rôzne postoje, uhýbala, skákala, bodala a druhou rukou pálila. Štyria bojovníci ležali na zemi. Jeden mal popáleniny, dvaja boli škaredo zranení a jeden mŕtvy. Jeden mal prepichnutú hruď, druhému chýbala ľavá ruka. Aied prišlo zle, keď ich zbadala a tak sa radšej odvrátila a rozbehla sa ku dverám. Nik si nerobil starosti kde je. Nevšímali si ju. Až keď sa snažila otvoriť dvere, prišla na to prečo. Boli veľmi ťažké a ona nimi nedokázala pohnúť.
Musím to spraviť! Vravela si v duchu.
Pozrela sa na Soniu. Mala škrabanec na líci a porezanú ruku, v ktorej držala meč. No stále sa statočne držala. Jej výhodou bolo, že bola malá a rýchla. Jej nepriatelia jej nestačili. No boli vyši a v presile.
Aied sa zaprela do dverí celou svojou silou. Vedela, že Sonia už dlho nevydrží. Znovu nazbierala sily a zatlačila. Konečne sa posunuli no ani to zďaleka nestačilo.
„Uhni od tých dverí!“ Niekto na ňu zakričal.
Obzrela sa okolo seba. Zbadala ho. Stál pred bránou s vystretou rukou.
„Nestoj tam ako soľný stĺp! Keď tam budeš zavadzať nebudem môcť otvoriť tie dvere!“
Začudovane sa na neho pozrela. Odstúpila od dverí. Videla ako niečo hovorí a potom mu s ruky vystrelil belasí dym. Dym sa zaprel do dverí a tie sa s hrmotom otvorili. Bojovníci prestali bojovať a všetci sa pozreli tím smerom. Aied sa pozrela na Soniu. Tá len prikývla a po šepky jej naznačila aby utiekla. Vtedy sa Stalk spamätal rýchlo sa priblížil k Sonii a zozadu ju prepichol.
„Nie, NIE!!!“ Kričala Aied.
Rozbehla sa k Sonii ale niekto sa jej postavil do cesty a tlačil ju von. Aied cez slzy nič nevidela. Bojovala s neznámym, ale ten bol silnejší. Nakoniec sa podala a utekala s ním. Ešte stále mala pred očami prehnuté Soniine telo. Nedokázala potlačiť slzy a tak ich nechala nech jej stekajú dole tvárou.
Za sebou Aied počula Stalkov hlas ako rozkazuje bojovníkom nech ich nenechajú ujsť. Aied pridala. Predbehla chalana, ktorý ich udal. Utekala dole lesom k rieke, čo videla z balkóna. Nemienila sa nechať chytiť. Veď len preto aby mohla ujsť, Sonia obetovala vlastný život. Keď si na to spomenula, začala bežať ešte rýchlejšie. Mala pocit, že beží tak rýchlo, že ani jej nohy za ňou nestíhajú. Nevšímala si únavu. Lapala po dychu ale nespomalila. Preskakovala ležiace konáre. Vyhýbala sa stromom. Zrazu sa ocitla na konci lesa a pred ňou sa objavila čistinka. Premkla ju panika. Tu ju isto dohonia. Nemá sa tu kde skryť. Nemá ich tu čo zdržať. Do mysle sa jej vkrádal strach. No bežala ďalej bez prestávky.
Zrazu sa jej noha šmykla. Do členka jej vystrelila obrovská bolesť a padla na zem. Zjačala od bolesti. Z oči jej vystrekli slzy bolesti. Skrčila sa a chytila za členok. Pekelne ju bolel. No nemala čas tu ležať. Ťarbavo sa zozbierala zo zeme. Pozrela sa za seba, ale ešte nevidela vyjsť bojovníkov z lesa. Niečo ju znepokojovalo, no nemala čas prísť na to čo to bolo. Pohla sa. Opatrne sa snažila postaviť na zranenú nohu. Skoro padla na zem znovu. Z očí jej vystrekli ďalšie slzy bolesti a celé telo sa jej triaslo od vypätia síl. Snažila sa preniesť svoju váhu na zdravú nohu. Pomaly krívala ďalej od lesa. Vedela, že je to márne, ale nechcela sa vzdať bez boja.
„Tam je to dievča!“
Otočila sa k lesu. Bojovníci pomaly vychádzali spoza stromov. Aied pohltila beznádej. Nedostala sa ani do polovičky čistinky. Pomaly sa zosunula do trávy. Zo zranenou nohou, nemala šancu im ujsť. Pozerala sa smerom k nim a oddychovala.
Náhle z lesa vybehol nádherný mladý jeleň. Bežal smerom k nej. Aied ohromene na neho pozerala. Blížil sa obrovskou rýchlosťou. Myslela si, že do nej narazí. Nemá šancu, aby sa jej vyhol. Aied sa od ľaku prikrčila a zavrela oči.
Nič. Nič sa nestalo. Ešte chvíľu ostala skrčená, ale nič sa nestalo. Otvorila oči a vystrela sa. Jeleň stál pred ňou a netrpezlivo hrabal kopytom. Pozrela na bojovníkov. V rukách mali luk a práve napínali tetivu, aby vystrelili šípi. Aied, sa aj vďaka jeho parohom, rýchlo dostala na jeho chrbát. Keď si bol istý, že sedí a nespadne mu z chrbta vyrazil.
Rozbehol sa smerom k rieke. Bojovníci po nich strieľali šípi a bežali za nimi. Jeleň sa snažil pomedzi ne utekať no aj tak ho niektoré zranili. Jeden šíp mu spôsobil pravom stehne škaredý škrabanec, s ktorého mu tiekla krv. Aied dovtedy prikrčená na jeho chrbte, si zložila z ramena luk Otočila svoje telo, z tulca vybrala jeden šíp, napla tetivu, zamierila do vzduchu a vystrelila. Nevidela kam šíp dopadol. Ani nevedela či vôbec doletel ďaleko. Prestala strieľať, aby si zbytočne neminula šípy. Vrátila luk na svoj chrbát zmierená s tým, že je úplne zbytočná.
Jeleň bol už takmer pri rieke, no nespomaľoval. Aied si z hrôzou uvedomila o čo sa jeleň chce pokúsiť. No bolo už neskoro. Na najužšom bode rieky sa odrazil od brehu a vyskočil do vzduchu.
Aied sa mu zošmykla z chrbta a s veľkým šplechom padla do vody, kde ju unášal dravý prúd. Jeleň dopadol na druhý breh a rozbehol sa dole prúdom.
Aied sa snažila dostať nad hladinu vody, ale márne. Valiaca sa voda ju nemilosrdne unášala pomedzi ostré skaly, kde si škaredo poranila rameno. Poranená noha a rameno ju strašne boleli. Pri plávaní nohu nemohla používať. Na malú chvíľu sa dostala nad hladinu. Stačilo jej to na nádych a opäť sa ocitla pod vodou. Dravý prúd jej nedovolil sa zorientovať. Prevracal si ju, obíjal o skaly. Konečne sa jej podarilo dostať nad hladinu a udržať sa nad ňou. Zbadala, že okolo rieky sú skalnaté steny, po ktorých nevylezie a tak nemá zmysel plávať k brehu. Nechala sa ďalej unášať prúdom.
Náhle sa však prúd ešte zrýchlil. A Aied hneď vedela čo bude nasledovať, keď začula silný zvuk padajúcej vody. Vodopád!
Padala dole do veľkého jazera. Zhlboka sa nadýchla, skrčila nohy a predstavovala si, že skáče z najvyššieho skokanského mostíka do vody bombu.
Pád do vody bol bolestivý. Okamžite ako pocítila, že ju už prúd vody netlačí na dno, začala plávať smerom k hladine. Nohy ju príšerne boleli a nevládala nimi hýbať. Spoliehala sa najmä na svoju silu v rukách. Hneď ako sa dostala na vzduch, začala vykašliavať vodu. Lapala po dychu. Obzrela sa okolo seba.
Na jednej strane jazera sa nachádzala skalnatá stena, odkiaľ vytŕčali ostré vlhké kamene. Na druhej strane bol štrkový breh, ktorý postupne stúpal k lesu. A oproti nej z jazera vytekala voda v podobe malej rieky.
Zamierila k brehu. Jazero bolo dosť hlboké. Ani päť metrov od brehu nedočiahla na dno. Zrazu však hĺbka jazera sa začala prudko zmenšovať. Vody bolo už tak málo, že už nevedela ďalej plávať. Pomocou svojich rúk sa pomaly vyplazila na breh. Celé telo sa jej triaslo od vypätia síl a od bolesti. Ľahla si na chrbát a sťažka dýchala. Bola veľmi unavená. Skontrolovala iba či má pri sebe dýku. Ešte stále ju mala pri sebe. Aj svoj batoh a aj luk, čo mala na chrbte boli v poriadku. Horšie to bolo so šípmi. Väčšina bola preč a aj tie čo jej zostali bola viac ako polovica zničená, ale nevadilo jej to. Odľahlo jej, že nestratila svoje veci. Zavrela oči a oddychovala.

Strhla sa. Za sebou začula zvuk. Niečo zašušťalo medzi stromami. Otočila sa dozadu a ruku mala pripravenú na dýke. Celé telo mala napäté. Znovu niečo zašuchotalo. A potom spoza stromov vyšiel jeleň. Aied si nahlas vydýchla. Spoznala ho.
Jeleň ostal chvíľu stáť na kraji lesa. Celú si ju prehliadol. Jeho pohľad zastal na rane na pleci, z ktorej jej ešte stále tiekla krv.
Aied si znovu ľahla. Zavrela oči a počúvala. Počula jeho kroky, keď sa k nej začal približovať. Otvorila oči. Jeleň stál hneď vedľa nej. Prezrela si ho. Všimla si škrabance po šípoch čo ho zasiahli. Ani z jednej mu už netiekla krv. Aied sa uľavilo. Nemal žiadne vážnejšie zranenie.
Keď načerpala trochu síl snažila sa postaviť. No jej doudierané nohy ju nevládali udržať. Jeleň jej opäť naznačil, nech na neho vylezie. Nemala na výber. Na nohy sa ledva dokázala postaviť, nie to urobiť ešte krok a preto musela prijať jeho pomoc. Nemohla ostať na tom mieste. Keď už sedela na jeho chrbte, vyrazil do lesa. Chytila sa ho okolo krku. Hlavu si položila na jeho krk, zavrela oči a nechala sa uniesť do ríše snov s pocitom, že sa o ňu postará.