Kráľovský potomok - Dotyk smrti: 2. kapitola Najvyšší

Aied sa prevrátila na druhý bok. Bolo jej až priveľmi pohodlne na to aby sa zobudila. V takejto pohodlnej posteli už dlho neležala. Nechcela opustiť svoju ríšu snov a vrátiť sa na nepohodlnú sedačku v koči, na ktorej zaspala. Síce veľmi nerada ale začala sa vracať do reality. Jej pohodlie sa jej zdalo až príliš reálne. Prudko sa posadila.
Prvé čo si všimla boli biele, nafúknuté prikrývky, ktorými sa prikrývala. Posteľ, na ktorej doteraz spala, bola oveľa väčšia akú kedy videla. Na rohoch postele boli drevené, tenké stĺpy, na ktorých boli vyrezávane všelijaké ornamenty. Stĺpy boli na vrchu spojené vyrezávanými latkami. Cez ne bol prechodený bordovo tmavý baldachýn. Na kraji baldachýnu bola prišitá dlhá, zlatá stuha so vzorom viniča.
Dvere do izby sa zrazu otvorili. Aied až nadskočila. Niekto roztiahol baldachýn a Aied oslepilo slnečné svetlo. Ľavou rukou si zakryla oči. Chvíľu jej trvalo kým si privykla na svetlo. Najprv vnímala len obrysy postavy. Postupne si jej oči zvykali na svetlo a rozoznala oveľa viac. Keď už videla úplne normálne, prehliadla si osobu pred sebou. Bola to jednoduchá žena v stredných rokoch. Oblečené mala jednoduché sivé až po zem dlhé šaty, krátke plavé vlasy a malé šedé oči. Slabý úsmev na jej tvári Aied upokojoval. V hlave mala úplný zmätok. Bola v cudzej posteli v cudzej izbe na cudzom mieste. Svojim periférnym videním vnímala väčšinu izby. Prekrásne ornamenty namaľované na stenách a vyrezávané v dreve, ktorým bol obložený plafón izby. Okná a dvere vedúce na balkón, boli mahagónovej farby. Vysoké asi tri metre. Izba bola široká a dlhá. Nábytok tvorili dve skrine jedna komoda, písací stôl a veľmi pekné čajové posedenie. Posteľ stála niekde uprostred izby. Toto všetko bolo však nepodstatné pretože vôbec netušila kde sa nachádza.
„Spali ste veľmi dlho.“ Prerušila jej tok myšlienok žena. „Asi budete mať hlad, a tak som si dovolila prikázať kuchárke aby vám spravila niečo pod zub.“ Pokračovala ďalej.
„Ďakujem.“ Vysúkala zo seba Aied.
Vstala z postele a uvedomila si, že ju musel niekto prezliecť. Začala sa rozhliadať po svojich veciach.
„Nevideli ste moje veci?“
„Nebojte sa. Boli celé špinavé a tak sme ich dali vyprať. Za dva dni by Vám ich mali vrátiť.“
Aied sa prudko otočila k žene.
„Za dva dni?“ skoro tie slová zapišťala. „A ako sa mám bez veci vrátiť domov?“
„Upokojte sa. V skriniach máte zopár vecí, ktoré by Vám mali sedieť.“
Aied prišla k nim a otvorila ich. Pozerala sa dnu a zostala stáť. Po chvíli sa zhlboka nadýchla.
„To nemyslíte vážne.“ Musela sa snažiť aby sa žene nevysmiala do tváre.
V skrini boli šaty skoro ako zo stredoveku, len pohodlnejšie a oveľa krajšie. Žena prišla ku skrini a vybrala zelenomodré šaty s tri štvrťovými rukávmi.
„Tie by Vám mali byť dobré.“ Povedala a podala ich Aied.
Aied si ich z nedôverou v očiach zobrala od ženy a dívala sa na ňu.
„Na čo čakáte? Prečo si ich neoblečiete?“
„To je hádam vtip. To si mám naozaj obliecť?“ pokrútila hlavou. „To si myslíte, že si to oblečiem? Toto? To sme v stredoveku alebo čo? A aj keby, toto na seba nedostanem, som príliš obézna.“ Argumentovala Aied.
Žena sa len ďalej na ňu usmievala. Sledovala jej nedôverčiví pohľad, ktorý hádzala na šaty držiace v rukách.
„Nebojte sa, oblečiete si ich. A uvidíte, že tieto šaty sú oveľa pohodlnejšie ako tie čo nosíte v tom svojom svete. Ja Vás teraz nechám, aby ste sa mohla prezliecť.“ Odišla z izby.
Aied sa vrátila k posteli a položila si šaty na posteľ. Rozopla si košeľu čo mala teraz na sebe a dala si ju dole. Bola strašne príjemná na dotyk. Položila ju na posteľ a obliekla si šaty. Šaty sa skladali z dvoch častí. Najprv si obliekla niečo podobné spodničke. Jemná látka jej priľahla na telo a obopínala jej krivky. Problémové partie zakryla tak akoby tam ani neboli. A potom išli samotné šaty. Mali primeraný výstrih a stuhu, ktorú si obviazala okolo pása. Vzadu si ju zaviazala na mašličku. Prešla ku stolu, kde našla kefu na vlasy. Rozčesala si ich a nechala splynúť na chrbát. Mala ich také dlhé, že jej zakryli aj mašľu. Aby jej nepadali do oči použila modrú stuhu zo stola ako čelenku. Bola hotová. Nepočula žiadne zvuky za dverami a tak vyšla na balkón.

V nemom úžase sa obzerala naokolo. Pred jej očami sa rozprestieral niekoľko tisícok kilometrov rozľahlej plošiny nedotknutej ľuďmi. Aspoň na prvý pohľad to tak bolo. Miesto, ktoré videla bola lesnatá dolina z obidvoch strán obklopená vysokými, skalnatými vrchmi. Na obidvoch stranách hučali vodopády, vytekajúce z vrchov. Voda sa spájala v strede doliny. A tiekla smerom na sever. Od brehov rieky bola čistinka s veľkými balvanmi. O niečo ďalej začínali prvé stromy, ktoré neskôr hustli a vytvárali obrovské lesy s malými čistinkami v nich. Ten pokračoval až úplne ku skalám, kde ich nahradili najprv kosodreviny a neskôr holé, strmé skaly. Všimla si, že sú v nich otvory a kde tu z nich vytŕčajú menšie plošinky. Pohľadom ich pomaly skúmala. Zistila, že vrchy spája ďalšie pohorie. Pohorie, v ktorom teraz bola. Pozorne si prezrela miesto, na ktorom stála. Až teraz zistila, že stojí na najväčšej plošine, ktorá vytŕčala zo všetkých skál spojených vrchov. Bola úplne ohromená. Nikdy by jej nenapadlo, že je vnútri akéhosi pohoria. Osvietilo ju zapadajúce slnko. Žmúrila a ďalej sa nechala unášať nádherou výhľadu.
Až nadskočila, tak sa naľakala, keď počula niekoho si odkašlať. Rýchlo sa otočila, ale nikoho nevidela. Blúdila očami po miestnosti, no nikoho nevidela. Teraz začula zhora slizký smiech. Zdvihla hlavu. Nad ňou bola ďalšia, no oveľa menšia plošinka. Cez jej drevené zábradlie sa nahýnal pomerne vysoký, približne v jej veku, chlapec. Mal husté, krátke, hnedé vlasy. Veľké tmavo modré oči, z ktorých pozerala nadutosť a výsmech. A výrazné lícne kosti. Ostražito prižmúrila oči. Urobila dva kroky dozadu aby mala na neho lepší výhľad. Všimla si, že si ju premeriava.
„Čo pozeráš? Ešte si nevidel dievča?“ povedala ostrým tónom.
Znechutene na ňu pozrel.
„Videl len nie také obézne!“
Aied sa usmiala nad jeho narážkou.
„Chudáčik.“ Poľutovala ho posmešne. „Takže to si ešte vo svojom živote nevidel poriadny kus ženy?“ Krútila hlavou s úsmevom na perách. Potom si ho premerala pohŕdavým pohľadom a chcela odísť.
„Už utekáš?“ opýtal sa jej posmešne. „Ale čo iné sa dá od osoby ako si ty čakať.“ Skonštatoval.
„Nemám čas sa handrkovať s ľuďmi, ktorí majú na miesto mozgu piliny.“ Odvetila mu a vošla do izby. P**o pomyslela si a zavrela za sebou balkónové dvere. Sadla si na stoličku a znova si prehliadla izbu. Veľmi sa jej páčila ale to nebolo podstatné, skôr ju trápilo, že čo to všetko má znamenať.
Zo zadumania ju vytrhol škripot dverí. Do izby sa vrátila žena.
„Jedlo je už prichystané.“ pozrela sa na ňu s priateľským úsmevom. „Ako som si myslela, tie šaty vám náramne pristanú.“
„Nemyslím si madam. Cítim sa v nich ne svoja.“
„Ach moja milá. Vyzeráte naozaj očarujúco a nemáte byť prečo ne svoja.“
„Nemáte tu nejaké nohavice a tričko čo by som si mohla obliecť? Mohli by to byť aj mužské veci mne by to nevadilo, len nech nemusím nosiť šaty.“ Prosíkala Aied.
„To vážne nemôžete. Aj keby sme mali niečo na vás. U nás nemôžu ženy nosiť nohavice. Náš bontón to zakazuje. Je mi to ľúto.“ Vzdychla si žena.
„Čo? To nemôžem nosiť nohavice? Madam to nemyslíte vážne.“ Zhlboka sa nadýchla. „No dobre, tie dva dni to zvládnem.“
Žena sa na ňu smutne usmiala.
„Ah, slečna.“ Povedala láskavým tónom. „Myslím, že som sa zabudla predstaviť.“ Poklonila sa jej a predstavila sa: „Volám sa Sonia, a dá sa povedať, že som vaša asistentka a služobníčka. Ak nebudete niečo vedieť, stačí sa ma opýtať. Budete niečo potrebovať? Stačí povedať. Som tu dvadsaťštyri hodín denne pre vašu potrebu. A vyzerá to tak, že tu budete dlhšie ako dva dni. “
Aied na ňu pozerala z vypleštenými očami.
„Prosím?“ opýtala sa neveriaco.
„Som vaša as...“
„Toto som nemyslela.“ Zahriakla ju. „Ako dlhšie ako dva dni? Čo by som tu asi tak robila?“ rozhodila rukami.
„No Najvyšší má pre vás prácu, alebo návrh nevie ako to presne definovať.“ Odvetila Sonia.
„Nemám záujem.“ Povedala rozhodne.
„Ale veď vám ešte nikto nič nepovedal.“
„Ani nemusí. Nemám záujem! Ja len chcem ísť preč! Vrátiť sa tam kam patrím!“
„A viete kam patríte?“ spýtala sa jej Sonia „Viete kto skutočne ste?“
„Samozrejme!“ Bránila sa Aied. „Som človek ako moji rodičia! Ako môj brat! Ako moji priatelia! Som Aied!“
Sonia sa usmiala.
„Človek je široký pojem. A Aied nemusí byť Aied.“
Aied na ňu nechápavo pozerala. Čo tým myslela? Nerozumela čo jej hovorila. Chce jej azda niečo naznačiť? Pokrútila hlavou.
„Nemám chuť hrať s vami túto hru na hádanky. Ak mi chcete niečo povedať, tak to povedzte rovno. Ak nie vráťte mi prosím moje veci nech môžem ísť domov.“
Sonia si vzdychla.
„Ale ja vám veci vážne nemôžem priniesť. Prosím pochopte to. Keby som to urobila bolo by so mnou veľmi zle. Robím iba to čo mi Najvyšší prikáže.“
Vzdala to. Nechcela tejto žene priťažiť. Napriek tomu, že si boli úplne cudzinky sa k nej Sonia správala pekne.
„Dobre.“ Rezignovala. „Stretnem sa s tým Najvyšším a vypočujem si ho.“
Sonia sa usmiala. Aied pretočila oči.
„Musím sa ospravedlniť za svoje správanie. Ani ja som sa nepredstavila. Volám sa Aiedail Méryová ale vy ma volajte Aied, Sonia. Každý ma tak volá, keďže nerada používam svoje celé meno. A ďakujem, že tu pre mňa ste.“
Sonia zdvihla hlavu a usmiala sa na ňu.
„Veľmi ma teší. Dúfam, že budeme dobre vychádzať.“
Aied počula v jej hlase nádej. To ju utvrdilo, že Sonia nemôže byť zlá.
„V to dúfam aj ja.“ Odvetila jej.
Sonia sa postavila.
„Prosím Aied vaše jedlo je už hotové tak ho nenechajme vychladnúť. Nasledujte ma prosím.“ A vyšla von z izby.
Aied ju nasledovala. Šli po dlhokánskej chodbe s mohutnými sochami. Pri každej soche bola tabuľka, kde bolo niečo napísané. Aied však nemala čas si ich prečítať. Všimla si, že každá postava má v ruke meč. Ale každý meč mal iný tvar. Aied obdivovala sochy a majstrovskú robotu.
Zastali pred obrovskými dverami, na ktoré zaklopala. Tie sa začali pomaly otvárať. Vošli do veľkej sály s obrovským stolom, kde bolo veľké množstvo stoličiek. Za vrch stolom bolo prestreté pre jedného. Sonia ukázala na to miesto a Aied sa tam išla posadiť. Hneď ako si sadla sa otvorili malé dvere, ktoré si všimla až teraz a vyšlo najmenej desať sluhov s jedlom a pitím. Všetci si všimli krásku za stolom z dlhými čiernymi vlasmi, ktoré má rozpustené a ktoré jej siahajú skoro až po zem. Aied sa na nich slabo usmiala. Priniesli jej jedlo naliali pitie do pohára a odišli. Aied sa najedla a vrátili sa do izby.

„Slečna je čas ísť, musíte sa stretnúť s Najvyšším.“ Oznámila Sonia. „Počkajte ma tu, idem oznámiť Najvyššiemu, že sa s ním už môžete stretnúť.“ Aied prikývla a Sonia odišla.
Aied znovu vyšla na balkón a kochala sa krásou výhľadu. Nevedela kto je Najvyšší a ani ju to netrápilo. Nebála sa. Mala svoju hrdosť a nemienila sa pred druhými roztriasť od strachu. Trpezlivo čakala kým sa po ňu vráti Sonia. Ani nie o päť minút bola naspäť.
„Najvyšší ťa už očakáva.“ A obrátila sa na odchod.
Aied ju znovu nasledovala. Vybrali sa v ľavo od jej izby. Nešli dlho a zahli opäť doľava. Potom nasledovala celá sieť odbočiek Posledný krát zahli doprava a išli rovno. Oproti nim sa objavili tenké, vysoké a vyrezávané dvere. Boli otvorené a Sonia pred nimi zastala.
„Choďte ďalej.“ Vyzvala ju Sonia.
Aied sa na ňu pozrela a prešla cez dvere. Kráčala medzi sochami, ktoré boli postavené po bokoch dlhého tyrkysovo-zeleného koberca. Išla stále rovno a pred ňou sa objavila najväčšia socha akú kedy videla. Bola to socha prekrásnej ženy s vlasmi skoro až po zem a s nádherne tvarovanými krídlami. Až teraz si všimla, že strop musí byť strašne vysoko aby sa tam ta socha zmestila. Pred sochou bol prázdny trón a vedľa trónu ďalších dvanásť stoličiek. Na stoličkách sedeli desiati muži v sivých plášťoch, jeden v bielom, ktorého už poznala, a nemala rada, a na stoličke najbližšie k trónu sedel muž v žltom plášti, farby letného slnka.
„Vitaj v kráľovstve víl.“ Prehovoril muž v bielom. „Najvyšší je rád, že si v poriadku a je veľmi rád, že si prišla.“
Aied nadvihla obočie.
„Viem, že je to všetko divné a ničomu nerozumieš,“ pokračoval muž v bielom, úlisným tónom. „Asi by som sa mal predstaviť.“
Prikývla.
„Volám sa Stalk a som prvý radca Najvyššieho. Vidíš tu sochu za mnou. To bola kráľovná tohto kráľovstva a celého sveta mágie. A bola to aj dcéra Najvyššieho. Ale bohužiaľ je mŕtva.“
Aied neunikol nenápadný výhražní tón tých slov v nechutne milom tóne. Po chrbte jej prešli zimomriavky. Má problém a ona to vedela. Od prvého stretnutia sa jej ten muž nepozdával. Jeho posledná veta akoby znamenala: teba čaká to isté. Aied zbledla a podlomili sa jej kolená. Všimla si škodoradostní úsmev na jeho tvári. Aied sa spamätala a hrdo sa vystrela.
„To mi je naozaj ľúto, že je mŕtva.“ Povedala a pozrela Stalkovi bojovne do očí akoby vravela: ja sa vás nebojím! Jeho úsmev sa viac rozšíril, ale na miesto škodoradosti tam bola výzva.
„Milí páni,“ oslovil mužov sediacich na stoličkách, „myslím, že ste mali možnosť ju vidieť a teraz by mohla odísť, aby sme sa poradili čo ďalej. Pozhovárať sa s ňou môžeme aj inokedy.“
Jedným okom sa na ňu pozrel. Aied ustúpila dozadu. Jeho pohľad jej napovedal, že to tak asi nebude. Niečo sa v nej pohlo. Začala sa ho báť. Chcela ísť domov. Stretnúť sa z rodinou a kamarátkami. Chcela sa zobudiť.

Vyšla zo sály. Pri dverách na ňu čakala Sonia. Podlomili sa jej kolená a bola by spadla keby ju Sonia nezachytila. „Ďakujem.“ Povedala Aied a postavila sa na nohy.
„Neprehovoril.“ Bolo to skôr konštatovanie ako otázka. „Najvyšší sa ani neozval, pravda?“
„Áno Sonia, hovoril iba prvý radca Stalk.“ Jeho meno vyslovila Aied s najväčším odporom.
„Musíme sa porozprávať Aied, ale nie tu, ideme do vašej izby.“ A vykročila.

Vošli do izby a zavreli za sebou dvere. Deň sa chýlil ku koncu a posledné slnečné lúče sa zakrádali do Aiedinej izby. Obidve si sadli a chvíľu mlčali. Aied sa pozrela Sonii do oči a zbadala tam strach. Obrovský strach. Aied jej bolo ľúto.
„Pozri.“ Ozvala sa Aied. „Nemusíš mi nič hovoriť, keď sa bojíš nechcem ťa dostať do problémov. Nezaslúžiš si to. Bola si ku mne veľmi milá, aj keď sa nepoznáme. A ja som si ťa veľmi obľúbila preto nechcem...“ Sonia ju zastavila rukou. Z oka sa jej vykotúľala veľká slza.
„Aj ja som si ťa obľúbila. Viem, že je na to veľmi skoro, ale pripomínaš mi moju dcéru, ktorá je už tri roky mŕtva.“ Ďalšia slza sa jej skotúľala po tvári. „Musím ti povedať niečo dôležité. Závisí od toho tvoj život.“
Na chvíľu sa odmlčala. Aied stuhla
„Dúfala som, že v tvojej prítomnosti Najvyšší prehovorí, no nestalo sa tak.“ Vzdychla si. „Neviem ti povedať všetko preto počúvaj a na nič sa ma nepýtaj. Viem ti povedať iba toľko, čo mi povedal Najvyšší, aby som ti povedala.“ Všimla si prekvapený Aiedin výraz. „Áno, rozprával sa so mnou ešte predtým ako si prišla. Musel sa poistiť aby si sa niečo dozvedela keby ti on nemohol nič povedať.“
Aied sa na chvíľu zahľadela von oknom. Sonia na ňu uprene pozerala ale nič nevravela.
„Sonia, ja ničomu nerozumiem.“ Ozvala sa keď sa otočila naspäť. „Je to sen alebo nie? A ak nie, tak prečo som tu? Čo som také spravila, že ma chcú zabiť? Ja sa chcem vrátiť a na všetko, teda skoro všetko zabudnúť.“
Znovu odvrátila hlavu. Vedela, že v očiach sa jej odrážajú všetky emócie, ktoré pociťuje. Sonia vstala pristúpila k Aied a objala ju.
„Dieťa, ak chceš plakať, tak plač teraz lebo na to už viac príležitostí nebudeš mať.“ Vravela jej jemno. „Musíš byť silná. Kto iný ak nie ty? Aied, ty si naša nádej. Moja i Najvyššieho a možno i celého magického sveta. Viem, nebudeš to mať ľahké ale prosím, prosím buď silná. Uvidíš veci, ktoré žiaden človek neuvidel, zistíš a objavíš veci, ktoré žiaden magický ani ľudský či iný tvor nevedel. To preto sa to všetko deje. Ty nie si obyčajný človek, no nemôžem ti ani povedať čo si. Viem iba toto,“ na chvíľu sa odmlčala a pozrela Aied rovno do očí, „toto nie je sen a bolo by pre teba všetko ľahšie keby si si to uvedomila čo najskôr. Viem, že sa chceš vrátiť tam odkiaľ si prišla ale je tu jeden háčik. Ja neviem ako sa tam dostaneš a myslím si, že ani ty to nevieš. A nepoznám nikoho kto by to vedel.“ Po týchto slovách začali padať Aied slzy dole tvárou.
„Ako to sa už nikdy nedostanem domov?“ opýtala sa.
„To nie! To som tým nemyslela. Je tu jedna možnosť. No je to ťažké a namáhavé. A veľa krát budeš v ohrození života.“ Sonia stíšila hlas až ju skoro nebolo počuť. „Gerald ťa kvôli tomu bude chcieť zabiť.“
„Kto je Gerald?“
„Ššššš, tichšie mohol by nás niekto počuť. Tu už aj steny majú uši.“ Vravela Sonia a začala so obzerať okolo.
Slúžka mala pravdu. Niekto, tajne načúval všetkému čo hovorili. Šťastie mu hralo do kariet. Aied mala otvorení balkón, vďaka čomu mohol všetko počuť, čo si ani jedna nevšimla.
„Vieš náš svet stojí na kráľovstvách. Skoro všetky magické tvory majú svoj kráľovský rod a šľachtu. Aby bol v našom svete pokoj existoval tiež kráľovský rod kráľovských rodov. Ešte pred sto päťdesiatimi rokmi tento rod existoval a naša kráľovná bola aj kráľovnou celého sveta.“
„Tá víla ktorá ma sochu v sále kde som bola?“ Skočila jej do rečí Aied.
„Áno presne tá. Bola zaľúbená do mladšieho syna královskokrálovského rodu. A nakoniec sa za neho aj vydala. Bola to druhá najsilnejšia a najkrajšia víla aká kedy existovala. Mala moc noci. Vládla tmou a vzduchom. Vieš, každá víla vie ovládať jeden element. No sú aj také ktoré vládnu nielen elementom ale aj inou magickou mocou ktorú nazývame darmi. Ona vládla nocou, preto ju aj nazývali vládkyňa noci. Lebo v noci mala najväčšiu moc. Vedela zoslať tmu aj počas najsvetlejšieho dňa. A vietor ju počúval tak ako nikoho iného. Nik ani ten čo vládol vetrom sa jej nemohol postaviť.“
„Tak ako je možné, že zomrela ak bola taká úžasná? Bola už stará?“ opäť jej Aied skočila do reči.
Sonia sa zasmiala a pohladkala Aied po hlave.
„Vážne mi pripomínaš moju dcéru. Aj ona mi skákala do rečí a nevedela sa dočkať odpovedí na svoje otázky.“ Aied sa začervenala. „Ale teraz odbieham od témy. Nie nebola stará dokonca nebola ani v strednom veka a ani sa k nemu neblížila naopak bola mladá a len tri roky vydatá preto nás veľmi prekvapilo, že je tehotná. Veď mala len tristo rokov.“
„Čoooooo?! Tristo rokov to je pre vás málo?“
Sonia sa znovu zasmiala. Nemohla si pomôcť. Jej prekvapený výraz ju dostal a musela sa zasmiať.
„Aied ľudia sú veľmi mladá rasa a dožívajú sa malého veku. No mi sa môžeme dožiť aj vyše dvetisíc rokov a niektoré tvory ako sú draky aj päťtisíc rokov. Ale dlhovekosť nesie so sebou aj nevýhody. Vieš prečo je vo svete tak málo drakov?“
Aied okrútila hlavou.
„Pretože za celý svoj život môžu mať len dve deti a ani tie nemusia prežiť. Aj keď sú škrupinky vajec tvrdé, vždy sa nájde spôsob ako ich rozbiť. No a vo vojnách je veľa strát. Preto existuje kráľovský rod aby im zabránil. Zoja, tak sa volala naša kráľovná, zabránila tiež jednej, ktorá mohla veľmi zle dopadnúť. Kráľovské rodiny drakov a jednorožcov sa v niečom nezhodli a nezhoda vyústila až k vojne. Obe armády sa chceli do seba pustiť no našťastie tam doletela v čas a pomocou svojej moci zastavila boj. Zachránila nespočetne veľa životov a len vďaka tomu činu jej tieto dva rody ostali verné. Keď Gerald, starší brat kráľa, zaútočil na kráľovstvo zabil kráľovnú a zmocnil sa trónu spojili sa tieto dva rody a zaútočili na neho. Bohužiaľ bol silnejší. Nik nevie odkiaľ vzal silu, ale zabil skoro každého člena kráľovskej rodiny, okrem jedného. Posledného člena kráľovskej rodiny. Narodil sa v ten deň keď zaútočil na hrad. Kráľovná porodila dieťa. Nik okrem nej a pár jej slúžok nevidel posledného člena rodiny. No slúžky skôr ako niečo povedali zomreli a aj kráľovná si vzala do hrobu kam dala dieťa. V tú noc preletelo tmou svetlo. Také isté svetlo aké preletelo oblohou pred niekoľkými dňami.“
Veľavravne sa pozrela na Aied.
„Vieme, že si ten úkaz videla. Ty jediná si ho videla zo všetkých ľudí a preto si tu. Musíš nájsť tie kamene čo padli na zem z neba. Ten z pred sto päťdesiatich rokov a ten čo padol nedávno. No pozor, po tých kameňoch pátra aj Gerald a to znamená, že pátra aj po tebe. Chce ťa. Len otázkou je či živú alebo mŕtvu. Jedno je však isté, ak nájdeš kamene určite ťa zabije. Preto nikomu never, lebo má veľa špehov.“
Zmĺkla. Rýchlo vstala a bežala k balkónu. Očami prehľadávala tmu no nič nevidela. Zavrela dvere a vrátil sa k Aied.
„Zdalo sa mi, že tam niekto je. No ale vrátim sa k tomu dôležitému. Padne ešte jeden kameň. Aj ten budeš musieť nájsť a priniesť Najvyššiemu. On ťa potom pošle domou ak to ešte budeš chcieť.“
Aied rozmýšľala nad tým čo jej Sonia povedala. Slnko už dávno zapadlo a ony sedeli v tme. Nezdalo sa jej to spravodlivé. Prečo by mala riskovať svoj život za iných? Chcela ísť iba domov. A podľa toho čo povedala Sonia nemôže kým nenájde tri šutre! Štvalo ju to. Nemala rada, keď ju postavili pred hotovú vec. Chcela sa sama rozhodovať a nie aby jej niečo prikazovali. Vstala a začala sa prechádzať po izbe.
„Som unavená, naštvaná a bolí ma hlava. Nemám rada keď ma niekto postavy pred hotovú vec.“ Vravela. „Idem si ľahnúť ak môžem. Dúfam, že tie kamene nemusím ísť hľadať hneď teraz.“ Vravela ostrím tónom. No Sonia sedela uvoľnene. Vedela, že sa na ňu nehnevá.
„Jasné, že nie. Môžeš si pospať. Môžeš tu pobudnúť kým na to nepríde Stalk.“ Vstala. „A ešte jedno by si mala vedieť.“
Aied sa na ňu pozrela spýtavým pohľadom.
„Stalk je členom kráľovskej rodiny. Je to bratranec kráľovnej. Preto si daj na neho pozor. Kráľovná nebola jediná obdarená mocnými silami. Aj on je, aj keď nie až tak ako ona alebo Gerald.“ Potom žmurkla na Aied. „Dúfam, že pred tým ako odídeš ťa stihnem niečo naučiť. No ale teraz si ľahni a vyspi sa potrebuješ veľa energie.“ Otvorila dvere a odišla.
Aied začula šuchot a vyšla na balkón. Pozrela sa hore a zbadala tieň. Pozrela sa lepšie ale nič tam už nebolo. Pokrčila ramenami a otočila sa k zábradliu. Oprela sa oň a nechala svoje myšlienky voľne lietať. Nevšimla si, že ju niekto pozoruje.