SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Kráľovský potomok - Dotyk smrti: 7. kapitola Cvičisko

Cez dedinu sa mihol tieň. Neskoro v noci Drix prechádza dedinou k Derekovmu domu. Nemohol spať. Nevedel sa rozhodnúť. Nemá ju rád, ale je to pravda? Predsa mu len zachránila život. No nebyť jej nemusela to robiť. No keby ju nevyprovokoval, tiež by to nemusela robiť. Ale nemala mu hovoriť, že je zradca. Keby bol vedel čo Sonia zamýšľa, nikdy by na to nepristúpil. Sakra! Hryzol si do pery. Takýmito úvahami nikam nedôjde. Pridal do kroku.
Pred Derekovim domom preliezol plot. Cez dvor prešiel k Aiedinmu oknu. Chcel vedieť ako sa má. Chcel ju vidieť, aby sa mohol rozhodnúť.
Okno bolo len meter a pol nad zemou. Pozrel sa dnu. Videl ako sa Aied prehadzuje v posteli a je celá spotená. Slza sa jej skotúľala po tvári. Bola taká bezbranná. Ona má zachrániť svet. Svet v ktorom žil už sto päťdesiat rokov? Svet v ktorom má priateľov? To sa jej nepodarí. Nikdy sa jej to nepodarí samej. Samej. Ibaže... Nie, nebudem jej psom a ani opatrovníkom! To nikdy! Pozrel sa na hviezdy. Nie som dobrí v staraní sa o niekoho, veď som bojovník a nie opatrovateľ! Pozrel sa opäť na ňu. Vzdychol si. Aspoň keby bola pekná, ale je samé sádlo! Zaskučala. Zovrel päsť. Sama to nedokáže! Vzdychol si opäť. FAJN! Nik nepovedal, že sa musíme mať v láske. Mali by sme iba spolupracovať. To by som hádam dokázal!
„Dobre pomôžem ti.“ Povedal nakoniec nahlas akoby chcel potvrdiť to na čo sa práve odhodlal. S týmto rozhodnutím sa vrátil naspäť k Alfonzovi a zaspal.

Keď Aied otvorila oči, izba bola prázdna. Chvíľu ležala len tak v posteli a snažila sa rozpamätať na to, čo sa stalo. Spomenula si na Alfonza a Drixa, na útek, na to že boli v lese, ale nedokázala si spomenúť čo sa tam stalo. Pamätala si že bola rozzúrená a vystrašená. Snažila sa spomenúť ako sa sem dostala, no nemohla si spomenúť. Veľmi chcela, ale ostrá bolesť v hlave jej to nedovolila. Spomenula si aj na divný rozhovor Alfonza a Dereka, ale ako vtedy ani teraz mu vôbec nerozumela, aj na sen ale aj to len útržkovito. Cítila, že je dôležité si na to spomenúť, na to všetko, no nemohla.
Obrovská bolesť ju na chvíľu opäť pripútala k posteli. Chvíľu ležala a nad ničím nerozmýšľala. Potom sa posadila. Do lona jej padla suchá handrička. Pozrela sa na stolík, kde bola nádoba s vodou. Handričku položila na nádobu a postavila sa. Z náhlej zmeny výšky sa jej zakrútila hlava. Oprela sa o stolík. Prešla ku skrini vytiahla veci a skontrolovala ich. Nič nechýbalo. Peniaze, dýka, luk aj veci čo si kúpila tam boli. Dokonca aj šaty čo mala pri úteku boli zašité a vložené do ruksaka. Aied si vybrala jedni z tých. čo jej Sonia stihla zabaliť. Boli peknej silno modrej farby na zips s modrou stužkou do vlasov. Obliekla si ich a pozrela do zrkadla v skrini. Pristali jej. Stužkou si zviazala vlasy a vyšla z izby. Všetky obväzy si dala dole takže jej krátke rukávy a veľký výstrih ukazovali zamatovú pokožku a dobre vyvinuté prsia. Derek, Alfonz aj Drix sedeli v kuchyni a Arin sa obšmietala okolo šporáka. Keď Aied vošla do kuchyne všetci sa na ňu pozreli. Ostali prekvapený. Všetci si ju prezreli od hlavy po päty, načo sa začala červenať a to jej pridalo ešte viac do krásy. Drix s nej nevedel spustiť zrak. No Aied si to nevšímala. Podišla k Arin.
„Môžem ti z niečím pomôcť?“ Arin ukázala na riad. Aied k nemu prišla a začala ho umývať. Ani nie za desať minú to mala všetko umyté, utreté a odložené. Alfonz a Derek ju pozorovali.

Drix sa snažil na ňu nedívať no nie vždy sa mu to podarilo. Vyzerala v tých šatách dobre dokonca až príťažlivo. Rýchlo dojedol a odišiel preč. Nemohol to už vydržať. Prečo ma také myšlienky? A ako je možné, že už vstala? Veď len v noci vyzerala ako na pokraji smrti.

Aied upratala zo stola po jedle a tiež umyla riad. Vedela, že ju Derek sleduje. Otočila sa k nemu.
„Vidím, že už ti je dobre.“ Skonštatoval.
Aied sa usmiala.
„Cítim sa výborne.“
„Sadni si nech ťa prehliadnem.“ Vyzval ju Alfonz.
Prezrel si všetky jej rany. Členok už mala v úplnom poriadku.
„Všetky rany sú zahojené, aj členok máš v poriadku. Tak čo zas sa pokúsiš o útek?“
Aied urobila grimasu.
„Nie,“ povedala, „teraz si jednoducho odkráčam zo svojimi vecami a VY nebudete môcť povedať ani jedno slovo, pretože som už v úplnom poriadku. Samozrejme urobím to až o tri či štyri dni.“
Alfonza to prekvapilo.
„Prečo až vtedy?“ spýtal sa jej.
Aied sa usmiala, podišla k Arin a objala ju okolo pliec.
„Lebo jej musím najprv pomôcť v krčme.“
Derek aj Alfonz sa zasmiali.
„Ja, ospravedlňujem za to, že som vám skoro zdemolovala dom Alfonz, keď som zaútočila na Drixa. No bol to pre mňa šok keď som ho tam videla.“ Ospravedlnila sa Aied „No a aby sme sa vyhli zbytočným problémom ako lekárovi vám vravím, že si nepamätám skoro nič čo sa udialo v lese. Pamätám si len to, že sme tam boli ale čo sa tam udialo, “ pokrčila plecami „nemám najmenšie tušenie. Vždy keď sa snažím spomenúť, strašne má rozbolí hlava.“
„Nevadí.“ Povedal Alfonz. „Nebolo to nič dôležité.“
Aied si všimla Derekov neveriaci pohľad, ktorý hodil na Alfonza.
„Stačí, keď si spomenieš prirodzene. Netlač na pílu Aied lebo ju môžeš poškodiť.“
Aied prikývla. Cítila sa veľmi dobre a preto to na teraz nechala tak.
„Tak,“ obrátila sa k Arin, „kedy ti mám prísť pomôcť do krčmy?“ spýtala sa.
„Kedykoľvek chceš a kedy ti to doktor dovolí.“ Pozrela sa Arin na Alfonza.
„Nemala by si sa hneď tak zaťažovať. Len teraz si sa postavila s postele. Aj keď sú tvoje rany zacelené nemusíš...“
„Ale no tak Alfonz.“ prerušila ho Aied. „Budem tu už len pár dní a aj keby ste robili neviem čo, nedonútite ma tu zostať dlhšie. Preto si myslím, že nie je dôvod aby ste boli proti, aj tak to ničomu nepomôže lebo si urobím po svojom.“ Usmiala sa na Alfonza.
Derek sa zasmial. Alfonz porazenecky spustil ramená.
„Dobre teda. Vidím, že ťa nikto neodhovorí, tak si rob čo chceš.“
„Kedy môžem začať.“ Otročila sa Aied na Dereka.
„Kedy len chceš.“ Odvetil jej.
„Dobre začnem dnes večer. O siedmej som tam ako na koni.“ Usmiala sa na neho. „Dovtedy budem vonku.“ Odvrátila sa a šla do izby.

Prezliekla si šaty. Chcela ísť do lesa a tam sa tieto nehodili. Prehrabávala sa v batohu či tam nenájde niečo lepšie. Objavila tam tričko a nohavice zo svojho sveta. Nevedela, že jej Sonia zabalila aj veci, v ktorých tam prišla. Obliekla si ich. Odišla von. Chvíľu sa ponevierala po dedine, ale všade kam prišla sa po nej pozerali. Preto išla na koniec dediny. Tam do seba vrazili s Drixom. Zachytil ju skôr ako stihla spadnúť. Rýchlo si ju prezrel. Keď Aied nabrala stabilitu pustil ju.
„Kam ideš?“ pýtal sa jej podozrivo.
Aied nemala chuť sa hádať. Bol až príliš pekný deň na to a tak mu povedala pravdu.
„Len tak sa ponevieram a spoznávam okolie. Nemám chuť byť zavretá v dome. A ty?“
Drix mlčal. Aied pokrčila ramenami.
„Ak nechceš nepovedz, mne je to jedno.“ Už chcela odísť, keď ju napadlo. „Nevieš kde by som si tu mohla zastrieľať z luku? Potrebujem sa to naučiť.“
Drix prižmúril oči.
„Načo to potrebuješ vedieť?“
„Asi aby som ťa pri najbližšej možnej príležitosti mohla odstreliť! Vážne, do toho ťa nič nie je.“ Odvetila mu. „Ak mi to nechceš povedať, povedz rovno. Nájdem si nejaké miesto aj sama.“
Otočila sa mu chrbtom, že odíde, keď ju Drix chytil za plece a otočil späť.
„Je tu jedno cvičisko. Problém je len v tom, že tam žiadne dievča s dediny nemôže.“
Aied si vyslobodila rameno spod jeho ruky.
„Tak na čo mi o ňom hovoríš? A mimochodom, ja nie som dievča s tejto dediny, dokonca ani s tohto sveta.“
„Všimol som si.“ Povedal a znovu si ju prezrel. „Takéto veci sa u nás nenosia,“ ukázal na ňu.
Mala oblečené bledomodré, vyšúchané rifle, ktoré jej tesne priliehali na stehná ale od kolena nižšie sa pomaly rozširovali. Dlhé sivé tričko s krátkymi rukávmi a s motívom strieborného motýľa na ľavej strane.
„No nič, poď zavediem ťa tam. Aj tak som tam práve išiel.“ Otočil sa a naznačil Aied aby ho nasledovala.

Prešli cez trávu k lesu. Potom šli dlho cez les, kde sa jej skoro každý padnutý konár či kameň snažil podraziť nohy. Už ani nevedela po koľký krát sa potkla, keď začula pred sebou zvuky.
„Už sme blízko.“ Povedal jej Drix
„No nepovedz.“ Zamrmlala Aied.
Vyšli z lesa a pred Aied sa rozprestrela lúka, na ktorej bojovali chlapci rôzneho veku. Pomaly šla po Drixovom boku a prezerala si cvičisko. Zakopla o veľký kameň a padala dopredu. Drix ju zachytil a pomohol jej postaviť sa. Ostatný na cvičisku si to všimli. Všetci sa zhŕkli okolo nich.
„Ale, ale koho že to tu máme?“ Ozval sa ryšavý chalan. Drix ešte stále držal Aied za ruku čo si ani jeden z nich neuvedomoval.
„Ahoj Dan. Ahoj všetci.“ Pozdravil sa Drix.
Aied im len kývla hlavou, na čo jej odpovedali tiež kývnutím. Aied ich napočítala celkom sedemnásť. Niektorý mali zo sebou luky iný zasa meče a niektorý nemali vôbec nič.
„Chceš si zabojovať?“ spýtal sa Drix Dana.
Dan sa pozrel na Aied.
„Myslíš si, že by jej to nevadilo keby si mal rozbitú tvár?“
Drix sa na neho prekvapene pozrel.
„O čom to hovoríš?“
Dan sa pozrel na ich spojené ruky. Drix aj Aied nasledovali jeho pohľad. Okamžite sa pustili.
„Drix, baby sem majú vstup zakázaný a ani pre frajerku najlepšieho bojovníka na cvičisku sa pravidla nemenia. Na rande je to dosť zlé miesto.“ Povedal ironicky.
„Ja a Drix nemáme absolútne nič spoločné a už vonkoncom by som s ním nechodila. Zas taká blbá nie som. To čo ste videli bolo len, že som zakopla a on nechcel aby som padla na zem a rozplácla sa na nej ako žaba. Nič iné v tom nehľadajte.“ Vysvetľovala im to Aied.
„Takže tu nemáš už vonkoncom čo robiť. Mala by si byť doma v dedine ako ostatné dievčatá.“ Povedal jej Dan.
Jeho tón sa jej vôbec nepáčil. On ju podceňoval a nie len ju, ale všetky dievčatá. To ju naštvalo. Drix na ňu pozeral. Vedel, že sa schyľuje k búrke.
„Ak myslíš, že by som tebe alebo niekomu inému doma radšej štopkala ponožky, tak to si na veľkom omyle. A ďalej, ja nie som z tejto dediny, takže vaše pravidlá na mňa neplatia.“ Odvetila mu Aied.
„Tak kto si a čo tu chceš?“ spýtal sa jej sarkasticky Dan.
„Niekto, kto ti rozbije tvár bez mihnutia oka, ak neprestaneš pchať nos do cudzích vecí a používať ten sarkazmus.“ Všetci ticho počúvali.
Premeral si ju.
„Tsh, ja sa z dievčatami nebijem, ani keď sú také škaredé ako ty.“
Aied sa iba uškrnula.
„Nebiješ alebo nemôže, lebo sa bojíš, že by ťa porazili. Bojíš sa, že by ťa niekto ako ja mohol poraziť. To by tvojmu egu asi neprospelo, pravda?“ Ostatní chlapci naokolo sa zasmiali.
„Tá ti teda dáva.“ Vykríkol jeden z nich.
Aied sa usmial.
„Tak čo? Budeš tu mať naďalej silné reči alebo ich ideš aj dokázať? Alebo si sa zľakol, keď má prísť na činy?“ Aied sa zasmiala.
sa pozrel na Drixa. Ten len pokrčil ramenami. Aied si to všimla.
„Neopováž sa pýtať Drixa na povolenie DAN!“ zavrčala na neho.
Chlapci sa stiahli o krok z náhlej zmeny pohľadu a tónu Aiedinho hlasu.
„On mi nemá právo čo povoľovať a ani nič schvaľovať ohľadom mojej osoby!“ Z jej očí sršal hnev a Drix si to všimol. Pokrútil hlavou a Dan sa stiahol. Aied si to všimla a to ju vytočilo ešte viac.
„DRIX!“ zvolala.
Ostatný ustúpili ešte viac ale obkolesili ich. Utvorili okolo nich kruh. Drix mal chuť si dobre zabojovať a bolo mu jedno s kým. Tiež sa zaujímal o úroveň jej bojových schopností. Chcel ju vytočiť ešte viac, aby nebola ľahkým súperom.
„Čo je?“ spýtal sa jej naschvál otrávene.
„Čo si myslíš, že robíš?„ Spýtala sa ho zlostne.
„Chránim ťa pred ďalším úrazom. Čo by si robila, keby si mala monokel pod okom?“ Pýtal sa jej posmešne. No nečakal jej reakciu. Jej odpoveď na neho bola rýchla. Až veľmi rýchla. Chlapci prekvapene zhíkli. Aied mu vrazila pod oko. Presne tak, aby sa mu spravil monokel. Jej časté večerné bitky vo svojom svete jej teraz prídu celkom vhod. Spomínala na všetko, čo ju kamaráti učili. Hlavná vec v takýchto bitkách je byť rýchli. Sledovať čo najnepatrnejšie pohyby tela z čoho by mohla odhadnúť súperov pohyb. A z čoho sa najviac jej kamaráti smiali bolo u nej dávať si pozor na nohy. Nie raz sa stalo, že sa potkla o vlastné nohy pri bitke.
Rýchlo sa stiahla od Drixa. Čakala kým sa spamätá.
„Ó prepáč.“ Povedala mu posmešne. „Dúfam, že som neublížila tvojej tvári príliš.“ vysmievala sa mu.
Drix sa už spamätal z jej útoku a uškrnul sa na ňu. Aied sa posunula doprava. V mihu stál pred ňou. Opäť sa pohla a on sa pohol s ňou. Zaútočila na jeho tvár, ale bol to len klamný útok. Keď sa vyhol, zaútočila kolenom na jeho žalúdok. Stočil sa tak aby ho úder nezasiahol. Drix sa zahnal päsťou do jej žalúdka, ale uskočila. Priskočila k nemu jednu nohu dala za neho tak, že to nezbadal. Dlaňou ho trafila do hrude. Urobil krok vzad pričom sa potkol o Aiedinu nohu. Spadol na zem. Nenechala mu čas aby sa spamätal. Skočila na neho a bila ho do hrude. Kolenami mu stláčal boky, kým ju zo seba nezhodil. Rýchlo sa spamätala. Snažila sa mu chytiť ruky, ale on ju prehodil na chrbát a priklincoval ju na zemi celou váhou svojho tela. Aied mu vrazila dlaňou do brady. Pravou rukou mu prešla po ľavej strane okolo krku a zhodila ho zo seba. Potom boli obaja znovu na nohách. Krúžili a útočili jeden na druhého rukami aj nohami. Kopla ho do žalúdka, vyrútila sa proti jeho hrudi a znovu boli obaja na zemi. Aied nevedela ako dlho už trvá ich boj. Začínala pociťovať únavu. Jej reflexii boli pomalšie a údery slabšie. Aj Drix si to všimol. Dostal sa za ňu. Vykrútil jej ruku za chrbát a prinútil ju ľahnúť si na zem.
„Vzdaj sa!“ vyzval ju.
„Ani ma nenapadne!“
Kopla ho nohou a vykrútila si ruky z jeho zovretia. Lakťom ho zasiahla do brucha. Keď ho chcela dať dole, zrazu jej prišlo zle. Drix si to všimol neskoro a tak nestihol zastaviť svoj úder. Aied padla na zem.
Drix sa prestal byť. Už aj chlapci naokolo videli, že sa niečo deje. Drix rýchlo priskočil k Aied a pomohol jej posadiť sa.
„Si v poriadku?“ spýtal sa vystrašene. Bola bledá ako duch.
Aied prikývla. Tri krát sa zhlboka nadýchla. Farba sa jej pomaly začala vracať.
„Nič mi nie je.“ Vyhlásila nakoniec. „Bola to len malá nevoľnosť. Som v poriadku.“ Povedala im ale pozerala najmä na Drixa.
„Vyzerá to tak, že si vyhral.“ Povedala mu, aby odľahčila atmosféru, ktorá sa kopila okolo nej.
Drix pokrútil hlavou. „Bolo to nerozhodne.“
Aied prikývla. Snažila sa postaviť. Drix ju okamžite chytil za ruku. Pozrela sa na neho nahnevane.
„Bolo mi iba zle Drix. Postaviť sa dokážem aj sama.“ Povedala mu.
Hneď ju pustil. Prešla si rukami rýchlo po tele, či niekde náhodou nekrváca. Na pár miestach ju to pekne zabolelo. Uvedomovala si, že telo bude mať posiate modrinami.
Zhlboka sa nadýchla.
„Myslím, že bitky na dnes mám dosť.“ Obrátila sa k Danovi, ktorý na ňu vyvaľoval oči.
„Vyzerá to tak, že si zabojujeme nabudúce.“ Povedala mu a obdarila ho oslňujúcim úsmevom.
„Budem sa na to tešiť.“ Odvetil jej po chvíli, keď sa spamätal.
„Kde by som sa mohla naučiť strieľať z luku?“ opýtala sa ostatných.
Pristúpil k nej chalan z hravými hnedými vlasmi, šibalsky zelenými očami. Mal výrazné lícne kosti a malý nos mierne dvihnutý nahor. Bol nižší ako ona ale nepatril medzi najmenších v skupine. Odhadovala ho na sto sedemdesiat centimetrov. Jeho nezbedný úsmev jej bol okamžite sympatický. Pripomínal jej seba, keď bola malá a niečo vyviedla.
„Ahoj.“ Pozdravil sa jej. „Som Sam.“
„Ahoj Sam.“ Odzdravila sa mu Aied. „Takže, ty mi môžeš ukázať ako sa strieľa z luku?“
„Áno, môžem ty to ukázať. Poď za mnou.“ Povedal jej a zamieril za jedinú budovu, ktorá tam stála.
Aied pripomínala maštaľ, ale keď do nej vošla zistila, že je to vlastne zbrojnica. Boli v nej meče rôzneho tvaru a veľkostí. Sekery, palcáty, kyjaky, rôzne štíty a brnenia. Až na samom konci boli luky. Aied si ich prezerala. Boli spravené z rôzneho dreva. Niektoré mali nádherný dvoj esovitý tvar, iné boli obyčajného tvaru. Tetivy boli pevné a dobre našponované.
Sam nechal chvíľu Aied kochať sa krásou lukov. Potom jej jeden podal.
„Budeš strieľať s tohto. Je dosť pružný a mala by si ho dokázať natiahnuť.“
Aied si vzala od neho luk. Sam sa jej otočil chrbtom a po chvíli jej hodil aj tulec so šípmi. Aied ho len tak-tak chytila. Prehodila si ho na chrbát a išla za Samom. Vyšli zo zbrojnice a zamierili za ňu. Aied nasledovala Sama. Zaviedol ju na strelnicu. Stáli tam terče rôzneho tvaru v rôznej vzdialenosti. Niektoré terče mali tvar kruhu, iné zasa tvar zvierat alebo monštier. Rozoznala tam tvary vlkolaka, kentaura, draka, satyra a mnoho podobných bytostí. Na každom terči boli zvýraznené najzraniteľnejšie miesta.
Sam sa postavil pred jeden z kruhových terčov. Aied sa postavila vedľa neho.
„Každý začína s takýmto terčom. No a potom, keď si zvykne a získa cvik sa presunie na tie ďalšie. Strieľala si už niekedy z luku?“ Aied pokrútila hlavou. „Nevadí. Nie je to až také ťažké, keď si trpezlivá a máš pevnú ruku.“ Usmial sa na ňu.
Chytil ju za plecia a postavil ju pred terč. Vysvetlil jej ako má chytiť luk, ako zamieriť a Aied dávala na všetko dobrý pozor. Spomenula si koľko krát to už videla, čítal. Vždy si to chcela vyskúšať.
Pozrela sa na terč. Pravú nohu posunula dozadu. Zdvihla ľavú ruku aj z lukom a pravou sa snažila nasadiť šíp. Nešlo jej to. Vždy, keď si myslela, že už to má, vyšmykol sa jej.
Čo to Sam povedal? Pomyslela si. Keď si trpezlivá.
Zaťala zuby. Trpezlivosť! Vravela si v duchu. Prečo potrebujem práve to čoho mám najmenej?! Hnevala sa, keď sa jej už po desiaty krát vyšmykol šíp. Spustila ruku z lukom. Mala sto chutí zlomiť ten šíp. Zavrela oči a snažila sa upokojiť. Zhlboka dýchala. Po chvíli sa pozrela na Sama. Nevidela na jeho tvári žiaden úškrn, ktorý tam čakala. Ani len potlačovaný smiech. Jeho tvár bola ako vytesaná do kameňa. Pokojne na ňu hľadel a jeho výraz nič neprezrádzal. Rozhliadla sa dookola. Nikde nikoho nevidela. Zbrojnica dobre ukrývala pred jej zrakom všetkých. Iba zvuky boja doliehali k jej ušiam. Zvuk narážajúceho kovu o kov, rôznych bojových pokrikov, smiech kamarátov. Cítila sa akoby tie zvuky patrili do iného sveta. Nie na pokojnú čistinku kde práve stála. Zafúkal vietor a k nej sa donieslo šušťanie trávy a listov s korún stromov.
Cítila sa spokojne. Tak spokojne ako ešte nikdy pred tým. Zrazu ju prepadol pocit, ako by sem patrila. Bolo jej príjemne, tak neskutočne príjemne, až bola šťastná. Uvedomila si, že konečne zažíva niečo po, čom už dávno túžila. Prežíva svoj vlastný dobrodružný príbeh, ktorý nie je na písaný, ani nafilmovaný, ale je skutočný. Obzrela sa dookola. Samovi sa otočila chrbtom a uštipla sa či je to skutočnosť. Náhle si uvedomila ako hlúpo sa správala. Často to vyčítala knižným hrdinkám a teraz to isté robí aj ona. Zasmiala sa.
Sam na ňu udivene pozrel.
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa jej obozretne.
Aied sa k nemu rýchlo otočila.
„Nie.“ Vyhŕkla. „Nič sa nestalo.“
Opäť sa postavila pred terč.
„Takže byť trpezlivá.“ Povedala nahlas a Sam prikývol.
„To by som hádam aj dokázala.“
Zdvihla luk a sústredene pomaly bez problému nasadila šíp. Natiahla tetivu, zavrela si ľavé oko. Tvár si priložila k pravej ruke tak, že šíp a pravé oko mala v jednej rovine. Zamierila, tetivu ešte viac natiahla a potom vystrelila. Takmer trafila stred terča.
„Dobre.“ Povedal jej Sam. „Tú tetivu natiahni o čosi viac, ale dávaj pozor aby nepraskla.“ Poradil jej.
Vykročil k terču a vytiahol z neho šíp. Potom sa vrátil k Aied a podal jej ho.
„Na svoje šípy si dávaj dobrý pozor. Od nich totiž závisí či svoj cieľ trafíš alebo nie.“
Sam jej dal ešte zopár rád a potom odišiel. Aied tam ostala a trénovala, až kým si nespomenula, že má dnes začať pracovať v krčme.

Bežala cez celú dedinu k Derekovmu domu. Bolo už neskoro, to vedela, ale takto odetá tam predsa ísť nemohla. Zadychčaná vletela do izby. Zo skrine si vytiahla šaty a prezliekla sa. Vlasy si zopla do drdolu. Pozrela sa ešte do zrkadla. Opäť žasla nad tým, ako jej šaty v tomto svete dokážu vyzdvihnúť jej krásu a neukazujú jej obezitu. No rýchlo sa spamätala, vyšla z izby zavrela za sebou dvere. Prebehla cez kuchyňu, vyšla z domu a bežala do krčmy. Aied vbehla dnu. Pomedzi ľudí prekľučkovala k Arin tak rýchlo, že si ju ani nevšimli. Hneď sa pustila do roboty.
V krčme panovala dobrá nálada. Všade tam, kde sa chceli pobiť opitý chlapi Aied rýchlo prišla a vyriešila ich spor. Väčšina sa dala presvedčiť slovami, no našli sa aj výnimky, ktoré vyhodila z krčmy. Pretože boli veľmi opitý nemala problém ich zvládnuť aj sama. Aied sa po čase začala tiež baviť. S každým si potykala a prehodila pár slov. Najviac sa však zdržala pri Nikolajovom stole. Derek s Alfonzom si tiež k nemu prisadli a dobre sa bavili. Nálada v krčme bola stále lepšia a lepšia. Keď sa začala krčma vyprázdňovať a zostala už len malá skupinka na čele s Nikolajom spojili stoly dokopy posadali si dookola a začali spievať. Nikolaj stiahol Aied na stoličku vedľa seba a posunul pred ňu jednu rundu. Nezvykla piť ale teraz ju vypila celú naraz. Aj ona mala chuť pridať sa k spevu. Spievala veľmi rada a dobre. Vo svojom svete spievala často no teraz si už dávno nezaspievala a o to väčšiu chuť mala. No nemohla nepoznala ich pesničky a tak len počúvala a učila sa ich naspamäť. Aj Derek s Alfonzom spievali no boli taký opitý, že sa málo kedy trafili do melódie a ešte menej krát do slov. Aj Arin sa posadila k stolu vedľa Aied. Schuti sa smiala a zabávala. Aied ich takýchto uvoľnených ešte nevidela. Ešte pár krát vstala od stolu aby priniesla alkohol, no keď sa už jeden deň prehupol do druhého všetci začali odchádzať.

Pomaly už začalo svitať, keď sa Aied s Arin pobrali domov. Kým upratali celú krčmu ubehlo veľa času. Unavene kráčali dedinou.
„Som rada, že som ti mohla nejako pomôcť. Ale poviem ti, nikdy ma nenapadlo, že je to až také vyčerpávajúce.“ Vravela unavene Aied.
Arin sa na ňu prekvapujúco pozrela. „Hádam mi nechceš povedať, že si ešte nerobila v krčme.“
Aied pokrútila hlavou.
„Nie nikdy. Nikdy som neobsluhovala hostí, toto bolo moje po prvé.“
„Ale veď ti to šlo.“ Vravela prekvapene Arin.
„Videla som veľa filmov a tiež som bola v mnohých krčmách tak preto.“ Povedala jej.
Arin sa zamyslela a pokrčila plecami. Zrazu zívla.
„Ach som taká unavená!“ posťažovala sa. „Ledva ťahám nohy za sebou.“
„Úplne ťa chápem,“ súhlasila s ňou „ale myslím, že to stálo za to. Toľko zábavy som už dávno nezažila.“ Usmiala sa. „Nebola by som si myslela, že sa môž Derek z Alfonzom takto uvoľniť.“
Obe si spomenuli na nich ako spievali spolu z ostatnými. A obe sa naraz začali smiať.
„Budú mať ťažké ráno.“ Ľutovala ich Arin. „Naposledy bol takto opitý pred dvadsiatimi rokmi na mojej svadbe.“ Prezradila.
Aied sa na ňu prekvapene pozrela. Chcela sa jej spýtať čo sa stalo z jej manželom, no potom si to rozmyslela
Viac sa už cestou nerozprávali. Keď sa dostali do domu šli rovno spať. Aied padla do postele a okamžite zaspala. V sne prežívala opäť tento večer ale aj so svojimi priateľmi a rodinou.

Keď sa zobudila bolo už poobede. Celé telo ju neznesiteľne bolelo, no najmä nohy mala ako v ohni. Pomaly vyliezla z postele, podišla ku skrini a otvorila ju. Dala si dole šaty a v zrkadle si prezrela svoje telo. Mala na ňom pár pekných modrín. Našťastie ani jedna nebola na takom mieste ktoré by sa nedalo skryť. Obliekla si tričko a jeansy. Vzala si svoj luk a vyšla z izby. V kuchyni si spravila jesť. Z domu vyšla s lukom na chrbte a krajcom chleba v ruke. Dedinou sa snažila prejsť nepozorovane. Nechcela, aby pútala veľa pozornosti, aj keď tomu, sa už asi nevyhne, vďaka práci v krčme. Za dedinou vošla do lesa a z lesa sa dostala na cvičisko.
Vošla rovno do zbrojnice, vzala si tulec plný šípov a išla na strelnicu. Zastala od jedného terča asi na dvesto metrov. Zopakovala si zloženie a nasadenie tetivy. Potom ju natiahla. Šlo jej to ťažko. Pustila ju. Vytiahla jeden šíp z tulca, nasadila ho a natiahla tetivu. Chvíľu jej trvalo kým nasadila šíp, ale nakoniec sa jej to podarilo, zamierila a vystrelila. To isté urobila s ďalším šípom a potom z ďalším. Postupne jej to išlo rýchlejšie. Začínala si zvykať na luk v ruke, na nasadzovanie šípu a naťahovanie tetivy. Keď sa jej minuli šípy, išla ich pozbierať. Povyťahovala ich z terča, pozbierala zo zeme a vrátila sa na svoje miesto. Opäť nasadila šíp a vystrelila. Sústredila sa tak veľmi, až si ani nevšimla, že ju niekto sleduje z tieňa zbrojnice.
Trénovala bez prestávky a v rôznych polohách. Raz si kľakla na jedno, potom na druhé koleno a tak strieľala. Strieľala postojačky a vyskúšala to aj po ležiačky, ale to sa nedalo a tak to hneď aj vzdala. Pri streľbe bola pokojná a uvoľnená, mala dostatok voľného času na rozmýšľanie.
Spomínala na minulosť, ako sa s Rebekou a Sikryl vždy chceli naučiť strieľať z luku. Čo by asi povedali keby ju teraz videli. Určite by si to chceli okamžite tiež vyskúšať. Všetky by sa tu už smiali a zabávali. Podpichovali by jedna druhú. Aied sa len pousmiala nad tým, keď si to predstavila. Chýbali jej. Tak veľmi jej tu chýbali. Keby tu boli, poradili by jej. Všetky mali obrovskú fantáziu a radi dobrodružno-fantastické príbehy. Dokázali sa o nich rozprávať celé hodiny a nezunovalo sa im to. Často si predstavovali samých seba na miestach hlavných hrdinov a kritizovali ich činy. Čo by spravili teraz? Čo by jej poradili?
Zdvihla prst a napodobnila Rebekin afektovaný hlas.
„Aied, nestrácaj hlavu a zamiluj sa do toho najkrajšieho chalana v celom príbehu.“
Pokrútila hlavou. „Určite by povedala toto.“ Vravela si nahlas. „A určite by mi už aj niekoho vybrala, keby tu bola.“ Zasmiala sa nahlas. „Áno presne by už vedela, kto s kým bude. To dievča sa jednoducho do týchto vecí rozumie,“ vzdychla si. „Ale to môj problém nerieši.“
Nasadila na luk posledný šíp z tulca a vystrelila.
Sikryl by určite povedala: „Láska počká. Dôležitejšie je sa zbytočne nenervačiť a nechať to plávať. Bude, čo bude a ty to aj tak nezmeníš. Môžeš sa na to iba pokúsiť pripraviť, takže tvrdo trénuj a uč sa všetko, čo môžeš. Nikdy nevieš, čo sa ti zíde.“ Vravela nahlas poučným Sikryliným hlasom.
„A zisti si čo najviac o tých kameňoch, čo máš hľadať.“ dodala Aied len tak pre seba.
„Kamene.“ Zopakovala potichu Aied.
Kde by mohli byť? Veď ani neviem, ako vyzerá tento svet a mám nájsť kamene v tomto obrovskom svete? To sa mi nemôže nikdy podariť, pomyslela si. Ale Alfonz by mohol niečo vedieť, napadlo jej. Budem sa ho musieť na to opýtať. No aj tak nemôžem nikam ísť, aj keby som mala nejakú stopu, kým nesplatím svoj dlh.
Slnko už zapadalo, keď sa ozvalo Aiediné brucho a vytrhol ju z myšlienok. Pozbierala všetky šípy a išla ich odložiť. Na dnes trénovania streľby stačilo, povedala si a s lukom v rukách sa vybrala domov.

Arin s Derekom sedeli za stolom v kuchyni, keď vošla dnu, a viedli búrlivú debatu o odobierke piva. Pozdravila sa im. Prešla do svojej izby aby si odložila luk. Potom sa vrátila spraviť niečo na jedenie. Na skrinke stál hrniec s polievkou a vedľa toho bolo na miske opečené, šťavnato vyzerajúce mäso. Opäť jej zaškvŕkalo v bruchu. Zo skrinky vytiahla tanier s lyžičkou a nabrala si trochu z polievky. Oprela sa o skrinky a kým jedla počúvala Arinin a Derekov rozhovor. Arin sa snažila presvedčiť Dereka aby zmenili dodávateľa piva za niekoho lacnejšieho lebo im to nevychádza s peniazmi. Ale Derek o tom nechcel ani počuť.
Aied radšej rýchlo dojedla, umyla po sebe tanier a do ruky si vzala jedno mäso. Keďže atmosféra v kuchyni bola čím ďalej tým dusnejšia odišla von na lúku za domom. Sadla si do trávy a pomaly jedla. Sledovala západ slnka. Po chvíli sa objavila Arin pri záhradných vrátkach ich dvora.
„Idem do Krčmy.“ Zakričala jej.
Aied prikývla. „Prezlečiem sa a prídem tiež.“
„Dobre.“ Povedala Arin a odišla.
Aied zbehla do izby a prezliekla sa. Učesala sa a vybrala sa do krčmy.

Pomaly kráčala ku krčme, keď zbadala Drixa aj so svojimi priateľmi stáť pred krčmou. Nemala chuť sa s ním teraz stretnúť a ani nechcela aby si ju všimli, preto zahla hneď za jeden z domov. Vedela, že keď tam bude obsluhovať spoznajú ju, no nechcela tam pred nimi napochodovať. Mienila sa do krčmy dostať zadnými dverami. Cítila sa veľmi trápne, keď sa pomaly zakrádala pomedzi domy. Do krčmy sa dostala bez toho, aby si ju niekto všimol. Dereka s Alfonzom opäť pristihla pri partičke kariet. Usmiala sa na nich a pozdravila sa. Obaja sa jej odzdravili ale ani jeden sa na ňu nepozrel. Prešla do hlavnej miestnosti za Arin. Zatiaľ tam nebolo toľko ľudí ako včera. Poklopkala Arin po pleci. Ta k nej otočila hlavu.
„Ideme na to?“ Spýtala sa Aied.
Arin prikývla, Aied obišla pult a začala sa pohybovať medzi stolmi. Ako plynul čas do krčmy prichádzalo stále viac a viac ľudí. Aied padol kameň zo srdca, keď zbadala, že Drix s kamarátmi odišli preč so skupinou dievčat, ktoré sa neustále chichúňali.
V krčme panovala znovu dobrá nálada. Aied sa úplne uvoľnila a zabávala sa popri práci. Počas obsluhy si zavtipkovala a porozprávala sa. Čo ju dosť prekvapilo bolo, že s niektorými mužmi prišli aj ženy. Aj Nikolaj prišiel so svojou manželkou. Keď zbadal Aied zakýval na ňu aby prišla k ním. Predstavil jej svoju manželku Ilonu. Bola menšej, zavalitejšej postavy. Vlasy mala krátke, plavovlasé, ktoré jej zvýrazňovali nádherné belaso modré oči.
S Aied si padli rovno do oka.
„Bola som veľmi zvedavá na dievča, ktoré si môj muž obľúbil tak veľmi až mi ju chcel predstaviť.“ Povedala Ilona, keď si podali ruky.
Aied sa začervenala.
„Aj ja vás veľmi rada spoznávam.“
„Tak, ako sa ti podarilo ohúriť túto horu svalov?“ Položila ruku na svojho muža.
Aied na ňu nechápavo pozrela.
„Vážne nemám potuchy o čom to vravíte. Ja som nič nespravila nič pre to aby mal o mne nejakú vysokú mienku, práve naopak. Keď sme sa prvý krát stretli som si myslela, že sme si nejako nesadli.“
Nikolaj sa zasmial hromovým smiechom.
„Táto malá čertica,“ rozcuchal Aied vlasy, „sa mi hneď pri prvom stretnutí postavila. Pripomenula mi naježenú mačku, ktorá sa urazila.“ Smial sa.
„Len tak medzi nami, bála som sa, že mi odtrhnete hlavu.“ Odpovedala mu Aied a rukami si upravovala vlasy.
Nikolaj s Ilonou sa rozosmiali.
„Celkom ti rozumiem.“ Povedala Ilona medzi smiechom. „Dokáže byť veľmi strašidelný, keď chce.“
Aied prikývla a rozhliadla sa po krčme.
„No ja už budem musieť ísť ale určite sa ešte dnes porozprávame.“ Povedala, rýchlo sa zvrtla na päte a už sa prepletala pomedzi stoly rýchlosťou blesku.
Obsluhovala, rozprávala sa, bavila sa. Keď v krčme ostalo iba zopár ľudí, znovu sa spojili stoly a začala sa ešte väčšia zábava. Spievalo sa, smialo, pilo, dokonca aj tancovalo. Derek priniesol zo zadnej izby hudobný nástroj, ktorý Aied dobre poznala. Na harmoniku hrala aj jej mama, keď bola asi v Aiedinom veku. Derek si prehodil popruhy a začal hrať. Hral skutočne dobre. Keby niekto nechytil Aied a nezačal s ňou tancovať, ešte dlho by zašla nad tým aký je dobrý. Videla, že Nikolaj tancuje zo svojou ženou. Alfonz dohral a hneď na to spustil ďalšiu pesničku ale tentoraz pomalšiu. Alfonz vystriedal Aiedinho tanečníka a začali spolu tancovať valčík. Potom ho vystriedal niekto ďalší a tak to pokračoval. Aied nemala šancu ani robiť svoju robotu. Väčšina žien sedela pri stoloch a spievali, ale niektoré tiež tancovali zo svojimi manželmi. Arin tiež zobrali do tanec. Striedali sa jej partneri skoro tak často ako Aied. Keď sa k Aied dostal Nikolaj už ani nevedela koľká pesnička začala hrať. Nohy si pomaly ani necítila. Opäť dal Alfonz rýchlejšiu pesničku v ktorej Nikolaj poriadne Aied povykrúcal. Keď dohrala pesnička poďakovala sa Nikolajovi za tanec a šla si sadnúť. Ženy pri stoloch ju pochválili za jej skvelú výdrž. No Aied sa nezmohla ani na slovo, bola taká zadychčaná a smädná, že nedokázala zo seba dostať nič zrozumiteľného. Arin položila na stôl pred Aied pohár s vodou. Aied na ňu vďačne pozrela a naraz ho vypila. Arin si sadla vedľa Aied a spolu pozorovali tancujúce páry.
Do neskorého rána sa potom ešte tancovalo a spievalo.

Dodatek autora:: 

Ahojte, je to skoro ale dávam tu hneď ďalšiu kapitolu. Táto kapitola je tak trochu dlhšia ako ostatné. Ide o takú rozlúčku s dedinkou, v ktorej Aied tak dlho zostávala, ale taktiež sa tu Aied spozná s novými postavami Smile a aby sa veľmi nenudila tak si aj trochu zabojuje Smile Dúfam, že si to prečítate a bude sa vám to aj páčiť. Ďakujem tým, ktorý to so mnou ešte nevzdali a čítajú tento príbeh Cool ospravedlňujem sa ak tam nájdete nejaké tie pravopisné chybičky a sľubujem, že v ďalšej kapitole to už zasa naberie trochu adrenalínu Evil

5
Průměr: 5 (1 hlas)