SLEDOVÁNÍ A STAHOVÁNÍ NA TĚCHTO STRÁNKÁCH
JE UMOŽNĚNO POUZE PŘIHLÁŠENÝM UŽIVATELŮM!



V případě, že vám naše skrývací lišty s obsahy nefungují, zkontrolujte, zda-li jste přihlášeni.


Děkujeme za přečtení.




Kráľovský potomok - Dotyk smrti: 8. kapitola Oheň

Aied vyťahovala šípy z terča kentaura. Počas tých pár týždňov, čo strávila u Dereka, sa veľmi zlepšila. Streľbu trénovala poctivo každý deň. Niekedy sa bol na ňu pozrieť Sam alebo Alfonz. Keď ju bol Sam pozrieť prvý krát pred týždňom, uznanlivo kýval hlavou. Stál vedľa nej a vravel jej kam sa má trafiť. Až na dva ciele trafila všetko. Nebol na ňu jemný. Musela strieľať do rôznych vzdialeností, rôznych terčov a rôznych slabín. Pripadala si ako by bola na nejakom streleckom testovaní, ale mala radosť, keď dokázala trafiť toľko cieľov. Cítila väčšiu istotu v rukách ako prvý krát. Nemala už problém natiahnuť tetivu alebo nasadiť šíp. Streľba z luku ju veľmi bavila a neprekážalo jej tráviť toľko času mierením. Pomohlo jej to aj zlepšiť jej sústredenie a zvýšiť trpezlivosť.
Keďže sa jej už všetky rany zahojili a aj splatila svoj dlh u Dereka, bolo na čase pohnúť sa ďalej.
Už presne vedela čo spraví. Mala v úmysle zostať v dedine ešte do konca tohto týždňa. Porozprávať sa z Alfonzom a aj z Derekom. Pozisťovať si zopár vecí a pripraviť si plán. Nechcela len tak blúdiť po svete. Nechcela odísť, dedinčania si ju obľúbili a priali ju medzi seba. Bolo jej veľmi ľúto, že musí odísť, ale nemohla tam ostať do konca život. Nepatrila sem a čím skôr urobí to čo má, tým skôr sa dostane domov k rodine, priateľom a všetkému, čo nechala vo svojom svete.
Keď sa začalo stmievať, prestala strieľať. Pozbierala všetky šípy a šla ich odložiť. Už sa stmivalo, keď sa z cvičiska pobrala preč. Dnes v krčme pomáhať nemusela a tak sa neponáhľala. Prechádzala pomedzi stromy, keď sa znenazdania striasla a po tele jej prešli zimomriavky.

Z lesa vyšla trochu ďalej od dediny, ako zvykla. Zamierila rovno do nej, keď jej znovu prešli po chrbte zimomriavky. Zastala a poobzerala sa dookola, no nik tam nebol. Pokrčila ramenami a pomaly šla do dediny. Prešla popri niekoľkých domoch, keď začula hluk. Vôbec nevedela, čo by to mohlo byť. Pridala do kroku.
V diaľke už začala rozoznávať obrysy dedinčanov, ktorý sa zhromaždili pri tržnici. Zaujímalo ju, prečo sa tam zhromaždili takto neskoro a ešte viac zrýchlila. Keď už dokázala rozpoznať ľudí a vravu, niekto ju schytil za ruku a stiahol do tieňa najbližšieho domu.
Aied sa okamžite otočila, pripravená brániť sa, aby zistila, kto to je. Pred ňou stál Drix celý napätý a sledoval situáciu pred tržnicou. Nevidela ho celé tri týždne a ani jej nechýbal, no teraz mala s toho všetkého zlý pocit. Aied ucítila jeho ruku okolo svojho pása.
„Čo to robíš?!“ oborila sa na neho.
Drix jej druhou rukou zakryl ústa a len pokrútil hlavou. Aied striasla jeho ruky zo seba a odstúpila od neho bližšie k domu.
„Čo sa deje?!“ Spýtala sa ho opäť s neodbytným tónom v hlase. „Ak mi to nepovieš, pôjdem sa tam pozrieť!“
Už sa chcela pohnúť k tržnici, keď ju Drix schytil a pritlačil k stene domu.
„To nech ťa ani nenapadne, ak si ceníš vlastný život!“ zavrčal na ňu pošepky.
„Tak mi už povedz, čo sa deje!“ prikázala mu potichu a odtlačila ho od seba.
„Teraz na to nie je vhodný čas.“ Povedal je a prestal si ju všímať. Obzeral sa okolo seba, no nikoho nevidel.
Aied využila situáciu. Kopla ho do pišťali a rýchlo prebehla k domu naproti. Videla ako Drix potlačil výkrik bolesti, ale teraz nemala čas na výčitky svedomia. Začala sa zakrádať popri stenách domov k tržnici.

Celý priestor pred tržnicou bol zaplnený dedinčanmi. Nik si ju nevšimol. Všetci hľadeli pred seba. Aied sa poobzerala okolo seba. Zbadala ako sa k nej rýchlo približuje Drix. Rozbehla sa potichu okolo dedinčanov tak, aby sa dostala dopredu. Všimla si, že ju Drix už neprenasleduje a tak prestal utekať a potichu sa zakrádala. Keď už bola skoro úplne vpredu, zbadala neznámych vojakov. Na hlavách mali modro-červené prilby. Cez drôtené košele mali prepásané meče. Na rukách mali kožené rukavice s drôteným chrbtom. A v ľavých rukách držali podlhovasté, trojuholníkové, modročervené štíty.
Nevedela čo tam vojaci pohľadávajú a komu patria. Začala sa predierať pomedzi dedinčanov, aby mala ešte lepší prehľad, čo sa deje. Predierala sa opatrne a pomaly. Snažila sa nenarážať do dedinčanov, aby nespôsobila rozruch. Niektorý dedinčania si ju ani nevšimli, keď prešla okolo nich a niektorí na ňu zaskočene alebo vyľakane pozerali. Nik nepovedal ani slov. Niektorí jej dokonca naznačili, aby odišla, ale Aied ich nepočúvala. Bola až priveľmi zvedavá, čo sa to deje. Skoro úplne vpredu zbadala Nikolaja. Nepozorovane sa k nemu prikradla. Položila mu na plece ruku. Rýchlo sa otočil. Keď ju zbadal vytreštil na ňu oči.
„Ako...? Prečo...?“ od prekvapenia nedokázal zo seba dostať súvislú, zrozumiteľnú vetu.
Aied zbadala v jeho hlase trochu strachu, ale nezaoberala sa tým.
„Čo sa tu deje?“ spýtala sa ho skôr, ako sa stihol spamätať.
Nikolaj sa na ňu ešte chvíľu prekvapene hľadel, ale potom jej prstom naznačil, aby bola potichu a uvoľnil jej toľko miesta, aby videla, čo sa vpredu deje.
Aied skamenela od strachu. Pred davom sa prechádzal Stalk a za ním stáli vojaci.
„To nie je možné.“ Zašepkala. Pocítila ako jej znovu prešli zimomriavky po chrbte. Nikolaj si to všimol a jemne ju objal okolo pliec. Triasla sa na celom tele. Chytala ju panika. Začala sa sústrediť na to, ako sa dýcha. V mysli si pripomínala, že musí ostať pokojná, nesmie strácať hlavu. Videla ako sa jej nekontrolovateľne trasú ruky. Pred očami sa jej objavila Soniina prepichnutá postava. Začala lapať po vzduchu. Nikolaj ju strčil za seba. Na tvári sa mu objavil ustarostený výraz. Aied sa o neho oprela chrbtom. Jeho mohutná postava jej poskytovala istú oporu. Jej srdce sa upokojilo a začala aj normálne dýchať. Nohy ju dokázali zasa udržať. Postavila sa vedľa Nikolaja.
„Ďakujem.“ Zašepkala mu. Pozrel sa na ňu z obavami. Usmiala sa na neho. „Už som v poriadku.“ Uisťovala ho.
Zrazu začula zvuky prichádzajúce z ľavej strany. Všetci ľudia sa tam okamžite pozreli. Prichádzali ďalší vojaci, ktorí mali zajatcov. Nevedela rozoznať koho majú medzi sebou, až kým ich nehodili k Stalkovým nohám.
„Derek, Arin!“ Zašepkala zhrozene. Myslela si, že jej srdce práve vynechalo jeden úder. Nestihla sa s toho šoku ani spamätať, už sa ozval Stalk.
„Skutočne si myslíte, že ju predo mnou môžete skryť?!“ jeho hlas sa jej vryl do hlavy.
Pozrel sa na dedinčanov a potom dal znak vojakom, aby ich postavili. Až teraz si všimla, že je Derek zranený. Z nosa a úst mu tiekla krv. Pozrela sa na Arin a pozornejšie si ju prezrela. Okrem roztrhaných šiat a rozcuchaných vlasov, ktoré boli vždy upravené, si nevšimla žiadne zranenia. No aj to stačilo, aby sa Aied nahnevala.
„Títo dvaja,“ ukázal na nich Stalk, „sa pokúšali predo mnou ukryť človeka z druhého sveta! Spáchali tým najvážnejší zločin v celom magickom svete. A preto budú prísne potrestaný!“ Otočil sa a vrazil Derekovi do brucha tak silno, že opäť klesol na kolená.
Aied potlačila zhíknutie. Ruky zaťala do pästí a zahryzla si do spodnej pery tak silno, až jej vystrekla kvapka krvi. Roztriaslo sa jej celé telo, no teraz skôr od hnevu ako od strachu.
„Máte poslednú šancu mi ju vydať!“ jeho hlas sa rozliehal po celej dedine, taký bol silný. „Inak zabijem týchto dvoch na výstrahu a ak ani tak ju nevydáte, budem vás zabíjať jedného po druhom!“
V dave to zašumelo.
„To nemôžete!“ Vykríkol niekto z davu.
Stalk sa len pousmial. „Zabráňte mi v tom!“ vyhlásil neohrozene. Zdrapil Arin za vlasy, pritiahol ju k sebe a šklbol nimi tak, až vykríkla.
Aied už chcela niečo povedať, ale Nikolaj jej dal rýchlo ruku na ústa. Pozrela na neho prekvapene so zúfalstvom v očiach. Pokrútil hlavou, potom si ju k sebe pritiahol a objal ju.
„To bude dobré.“!Utešoval ju. „Nesmieš sa prezradiť. To by ničomu nepomohlo.“ Vravel jej.
Aied prikývla a Nikolaj ju pustil. Ďalej sledovala, čo sa bude diať.
„Prestaňte! Čo chcete od toho človeka!“ Spýtal sa niekto.
Aied sa rozhliadla a hľadal pôvodcu toho známeho hlasu. Našla ho. Bol to Sam aj s lukom a šípmi, ktoré mal na chrbte. Tesne pri ňom stál Dan. Ten mal pri sebe meč aj štít. Pod tričkom mal tiež drôtenú košeľu a na rukách kožené, trochu zodrané rukavice. Jedine čo mu chýbalo, bola prilba. Aied nechcela veriť vlastným očiam. O čo sa to pokúšajú? To snáď nemyslia vážne! Aied len krútila hlavou. Rozhliadla sa a zbadala ďalších ozbrojených Drixových priateľov. Všetci jej kývli na pozdrav, akoby sa nič nedialo. Aied im len z vystrašenými očami naznačovali nech nič nerobia. Po tvárach im prešiel úsmev. Vzdychla si. Pripadala si ako by bola v nočnej more. Toto sa neskončí dobre, pomyslela si a otočila späť k Stalkovi a čakala čo sa bude diať. No náhle sa cítila akosi odvážnejšie. Na tvári sa jej usadil šibalský úsmev.

„Nechcem jej ublížiť.“ Vravel Stalk slizkým hlasom. „Nepatrí sem a preto by bolo lepšie, keby odišla. Nik nevie, ako sa sem dostala, ale je tu a mala by sa vrátiť. Problémy tohto sveta sa jej netýkajú a nemá právo do nich zasahovať. Pre jej dobro by bolo lepšie, keby odišla.“ Podišiel dva kroky k davu. „Iba ju chcem poslať domov, to je všetko.“ Povedal to, ako by bol myslel len na jej dobro.
Aied si odfrkla. Nemohla uveriť, že po tom, čo videli si myslí, že ich oklame.
„A čo bude s nimi.“ Ukázal Nikolaj na Dereka a Arin.
„Budú popravení. Vzopreli sa rozkazom kráľa!“ vyhlásil pokojne Stalk.
„To nemôžete!“ Opäť výkrik z davu.
„Ako som už vravel,“ rozhodil rukami, „zabráňte mi v tom!“
Aied to už nevydržala a vykríkla. „Zabránime!“
Stalk sa k nej rýchlo otočil. Aied sa blížila pomaly k nemu. „Vážne si myslíte, že by vám na tie vaše rečičky skočili?“ pýtala sa neveriaco. „Chcem ju poslať domov. Nechcem jej ublížiť. Vzopreli sa rozkazom kráľa.“ Napodobnila jeho hlas.
„Ktorého kráľa? Najvyššieho alebo Gelnera?“ Zastala pri Derekovi. „Nemáte dôvod ich popraviť!“ vyhlásila. „Iba sa postarali o ranenú živú bytosť. Čo je na tom zlé? To by urobil predsa každý.“ Z davu sa ozvalo súhlasné mrmlanie. „Keď ma chcete poslať iba domov, prečo vám tak vadí, že sa o mňa postarali?“ pozrela sa na Stalka spýtavo. Vedela už presne čo urobí. Ak by sa proti nemu postavila celá dedina, ani s tými pár vojakmi by nemal šancu vyhrať a musel by sa vzdať, prípadne utiecť. „Prečo ma chcete poslať domov mŕtvu? Komu tak veľmi prekážam?“
„Ja neviem o čom to hovoríš.“ Povedal čo najnevinnejšie.
„Ale áno viete.“ Povedala mu s úsmevom na tvári. „Obaja veľmi dobre vieme, komu ste skutočne lojálny!“
Stalk sa tváril prekvapene.
„Ale no tak!“ vravela. „Hádam ma nechcete presviedčať o tom, že nepracujete pre Gelnera!“ povedala tvrdo a začala sa k Stalkovi približovať.
V dave to pobúrene zašumelo. Očakávala, že takto zareagujú. Počas tých pár týždňov, čo strávila v dedine, vedela na, ktorú stranu patria. Ako sa blížila k Stalkovi, všimla si za ním pohyb. Zbystrila pozornosť. Drix zhromažďoval medzi domami ďalších svojich priateľov. Pozrela sa na dav a všimla si, že aj tam sa presunuli Dan, Sam a ostatní do predných radov. Zastala pred Stalkom na štyri kroky. Cítila, že boj sa za chvíľu začne ale potrebovali ešte trochu času, ktorý im ona mohla poskytnúť.
„Netvárte sa tak.“ Vravela s predstieranou milosťou. „Nepomôže vám to. Veď predsa všetci vieme, že keby ma chcel Najvyšší poslať do môjho sveta, nepotreboval by ma zabíjať, ale Gelner áno a ja chcem vedieť prečo! Čím ho tak ohrozujem!“ Zvýšila hlas.
Všimla si, že Drix prestal dávať rozkazy a napäto počúval. Stalk rýchlymi krokmi prekonal medzi nim a Aied vzdialenosť a pošepkal jej do ucha. „O čo sa snažíš?!“
Aied sa neodtiahla. „Nemám rada klamstvá a chcem vedieť pravdu, prečo som vlastne tu! A kto iný, ak nie vy, by mi to mal povedať?! Veď práve - Vy - ste ma sem priniesol!“ odpovedala mu tiež šeptom.
„A ty si myslíš, že ti na to odpoviem?“ usmial sa na ňu. „Nebuď smiešna!“ povedal už nahlas.
„Áno, presne to si myslím.“ Povedala tiež nahlas. „Títo ľudia s tým nemajú nič spoločné.“ ukázala na dedinčanov. Napadlo jej, či by sa s tejto situácie nedalo vyjsť aj bez boja. Keby odišla zo Stalkom dobrovoľne a potom mu s božou pomocou ušla, sa jej páčilo viac, ako keby mal opäť niekto umrieť.
„Nechajte ich ísť. Prepustite Dereka a Arin nemajú s tým absolútne nič spoločne. Je to len medzi mnou a vami!“ vyhlásila sebaisto.
V dave to zašumelo. Nevedeli o čom sa rozprávajú. Všimla si Samove a Danove spýtavé pohľady. Vyčítala z nich, že chcú vedieť čo plánuje. Pozrela sa na Drixa. Aj ten pozorne počúval, čo sa deje medzi ňou a Stalkom.
Stalk chvíľu stal potichu, no potom sa začal smiať. „A čo by si mi dala za to?“ pýta sa jej medzi smiechom.
Aied sa pretvaruje, že uvažuje a potom povie. „Šla by som s vami dobrovoľne.“
„Čo?!“ ozve sa prekvapivý výkrik z davu.
Stalk si to nevšímal. Pozeral sa na Aied. V očiach mal ešte slzy smiechu. Dívala sa mu do jeho tvrdých čiernych očí. Nemienila uhnúť pohľadom, aj keď ju on prebodával tím jeho.
„Myslíš si, že môžeš so mnou vyjednávať?“ pýtal sa jej posmešne. „Od kedy si vystúpila s toho davu, bolo jasné, že dnes odtiaľto odídeš.“
Zasmiala sa. „Máte obrovskú pravdu. Bola som si toho vedomá, že dnes z tejto dediny odídem. Lenže nie je jedno ako. Či pôjdem s vami alebo sama.“
„Samozrejme, že ťa odvedieme mi.“ Vyhlásil. „Alebo si myslíš, že porazíš mojich vojakov sama?“ spýtal sa jej posmešne.
„Kto povedal, že je na vás sama?“ Aied sa otočila k davu z ktorého vystúpil Nikolaj.
„Ja s ním úplne súhlasím.“ Povedal Sam a tiež vystúpil z davu.
„Ja tiež!“ Ozval sa Dan a postavil sa vedľa Sama.
Aied to úprimne potešilo. Tešilo ju, že sa za ňu niekto postavil, ale zároveň dostala strach. Jej plán celkovo stroskotal. Už bolo viac než jasné, že dnes predsa len dôjde k boju. Nedalo sa už nijako vycúvať. Nenápadne si vzdychla. Otočila sa späť k Stalkovi.
„Ako vidíte, nie som tak celkom sama, ako ste si myslel. Je nás o niečo viac.“ Prešla k Derekovi a pomohla mu vstať. Stalkovi vojaci stáli od nich asi meter vzdialený, čo si Aied veľmi dobre uvedomovala. Stačí nepatrný Stalkov pohyb a zaútočili by. No ten iba stál na mieste. Videla, že potláča smiech.
„Tak ste štyria, to pre mojich vycvičených vojakov nič nie je.“ Povedal pokojne.
Aied si odkašľala.
„Stalk!“ oslovila ho. „Nemali by ste podceňovať mojich priateľov. Mohli by vás zaskočiť.“ Povedala podráždene. „A na vašom mieste, by som sa obzrela okolo seba. Lebo sa domnievam, že sme v početnej prevahe.“
Stalk sa pohŕdavo na ňu usmial a začal sa pomaly otáčať. Presne za ním stál Drix a za jeho vojakmi stáli ďalší ozbrojení chlapci. Pri domoch stáli šiesti chlapci už s natiahnutými tetivami, pripravení trafiť svoj cieľ.
Bolo ich tam viac ako tridsať. Aied spoznala mnoho známych tvári, ale ešte viac ich bolo cudzích. Nikdy predtým ich tam nevidela.
Stalk sa otočil späť tvárou k Aied. Zbadal na jej tvári triumfálný úsmev.
„Máte na výber!“ rozhodila rukami. „Buď sa dohodneme, alebo budeme bojovať.“
„Vážne sa domnievaš, že ma máš v hrsti? Mne na životoch mojich vojakov absolútne nezáleží. Keď padnú, znamená to len toľko, že boli slabší ako tieto deti.“ Ukázal na Drixových priateľov. „A takých vojakov ja nepotrebujem! Ale ty.“ Ukázal na Aied. „Ty na rozdiel odo mňa, máš strach o ich životy. Nechceš aby umreli a preto sa pokúšaš so mnou vyjednávať. Si slabá!“ Aied zbledla. „A obaja to veľmi dobre vieme. Tak načo robiť drahoty, keď aj ty aj ja vieme, že nakoniec aj tak pôjdeš so mnou?“
Aied nevedela, čo má na to povedať. Vedela, že má pravdu. Áno bol silnejší. Bol aj oveľa krutejší. Z jeho slov jej behali zimomriavky po celom tele. Pozrela sa na Nikolaja, Dereka, Arin, Sama a všetkých ostatných. Nechcela ich vidieť umierať. Ani Drixa nie. Nie kvôli nej.
Už, keď to chcela vzdať, ozval sa Drix.
„O čom to hovoríš, Stalk?!“ Pozrel sa na Aied. „Vážne mu to chceš zjesť aj s navijakom?!“ kričal na ňu. „Je predsa viac než jasné, že s ním ťa nikam nepustíme!“ Ozvalo sa búrlivé súhlasenie.
„Aj keď Drix asi nie je dvakrát nadšení, stala si sa jednou z nás a mi svojich priateľov nenechávame v kaši!“ povedal Sam.
„A mi máme ešte dohodnutý jeden zápas medzi sebou, z ktorého nevykľučkuješ.“ Pridal sa Dan.
„Čo by si o mne pomysleli, keby som nechal, aby ti taká špina ako on,“ ukázal na Stalka, „ublížil?“ opýtal sa Nikolaj a postavil sa vedľa Aied.
„Pozrime sa,“ ozval sa Stalk „akú vzburu si dokázala vyprovokovať, iba svojou prítomnosťou.“ Úsmev sa mu rozlial po celej tvári. „Podľa všetkého si spoločenská osoba. Dokázala si sa spriateliť za tak krátku dobu z celou dedinou. Dokonca máte v kruhu aj jedného zr...“
„Do toho vás nič nie je!“ zakričala na neho a jej tvrdý pohľad ho umlčal. „Nie je to vaša starosť! A nemýľte sa. My nie sme priatelia. A ani nikdy nebudeme!“ vyhlásila neoblomne. „Nikdy mu neodpustím čo urobil!“
„Ale, ale.“ Krútil hlavou Stalk. „V tvojich slovách cítim nenávisť. To sa mi nechce veriť. Že by si bola schopná aj takej veci?“ posmieval sa jej. „Na jeho mieste, by ma to skutočne ranilo. Takto mu zobrať poslednú nádej. Si bezcitná Aied. Čo by na teba povedali tvoji blízky, keby ťa teraz videli? Čo by povedala Sonia?“
S Aied trhlo. Útočil na jej najslabšie stránky.
„Čo vy o tom môžete vedieť? Nepoznali ste ich! Tak to tu na mňa nevyťahujte. Viem, že by so mnou jednoznačne súhlasili. A čo sa týka Sonii. To sa už nedozvieme, lebo ste ju zabili! Aj jeho pričinením a to vám, ani jemu nikdy, rozumiete, nikdy neodpustím!“ V jej hlase bolo toľko nenávisti a odporu, až zbadala, že aj Nikolaja striaslo.
Aied a Stalk na seba pozerali. Celkom jasne sa jej dalo vyčítať z tváre, že sa mu za to jedného dňa pomstí.
„Ako vidím, nemám na výber.“ Vravel potichu Stalk. „Asi sa s tebou Gelner nestretne. Budem to musieť vyriešiť skôr, ako nám stihneš narobiť problémy.“
Aied postrehla hrozbu v jeho hlase, aj keď ho celkom jasne nepočula. Skôr ako si stihla všimnúť, si Stalk, spoza svojho bieleho plášťa, čo mal oblečený na čiernych nohaviciach a čiernom tričku, vytiahol dýku a hodil ju do Aied. Skôr ako ju však stihla trafiť, sa pred ňu postavil Derek. Dýka sa mu zabodla do pľúc. Aied ho zachytila a položila na zem. Drix a ostatný nestrácali čas a zaútočili. Niektorí dedinčania sa tiež pustili do boja a niektorí ušli. Ženy utekali do domov, zatiaľ čo ich muži na ne dávali pozor.
Aied si to nevšímala. Kľačala pri Derekovi a všetko ostatné jej bolo ukradnuté. Pokúšala sa mu zastaviť krvácanie. Dýku nevyťahovala, vedela že by tým urýchlila jeho smrť. Po tvári sa jej kotúľali slzy. Arin aj s Nikolajom boli hneď vedľa nej. Arin držala Dereka za ruku a hladkala ho po čele. Aj jej zakalili slzy oči. Derek sa pozrel na Aied. Zdvihol k jej tvári ruku a utrel jej slzy, ktoré jej stekali po tvári.
„To nič.“ Vravel jej potichu. „Nič to nie je. Budem v poriadku, ale ty musíš ujsť.“ Aied pokrútila hlavou.
„Nemôžem.“ Vzlykala. „Nemôžem vás tu takto nechať! Je to predsa moja vina. Ja som tá, ktorá tu teraz mala takto ležať namiesto vás!“ obviňovala sa. A ďalej sa mu snažila zastaviť krvácanie.
Dýka bola zapichnutá hlboko. Strácal veľa krvi a Aied tomu nevedela zabrániť. Pod Drekom sa tvorila mala mláčka krvi.
„Aied!“ zatriasol ňou. „Mne už pomôcť nedokážeš! Ale ty sa ešte zachrániť môžeš:“
Aied len krútila hlavou. „To nehovorte! Ešte sa dá niečo robiť. Musí sa dať niečo robiť! Vy nemôžete umrieť!“ Kričala a slzy jej rýchlejšie stekali po tvári.
„Môj čas už nastal. Viem to a ty by si to mala vedieť tiež!“ povedal jej prísne. „Nikolaj a Arin sa o mňa postarajú. Tak sa neboj a choď kým môžeš.“
Aied sa pozrela na svojich bojujúcich priateľov. Väčšina z nich bola ťažko zranená, ale bojovali ďalej. Tri domy boli v plameni od Stalkových kúziel. Sam sa pripojil k ostatným lukostrelcom a strieľal jeden šíp za druhým do vojakov. Väčšina šípov sa len odrazila od brnenia, no niektoré našli svoj cieľ a buď poranili alebo sťažili pohyb vojaka.
Na Dan sa pozrela práve vo chvíli, keď zrazil svojho protivníka k zemi a podrezal mu hrdlo. Urobil sa jej zle a tak radšej rýchlo odvrátila hlavu. Pohľadom našla Drixa, ako stojí nad telom jedného z vojakov. Na líci mal sečnú ranu, s ktorej mu tiekla krv.
Dan prišiel k nemu. Niečo mu povedal, na čo Drix okamžite nesúhlasne pokrútil hlavou. Dan mu jednu vrazil do tváre. No Drix ďalej trval na svojom. Dan začal rozhadzovať rukami. Aied to pripadalo, akoby na neho kričal a presviedčal ho o niečom.
Zrazu Derek vydal tichý bolestný ston. Okamžite upútal jej pozornosť. Arin sa presunula za Dereka, dvihla mu hlavu a položila si ju do lona. Slzy jej stekali po tvári a každú chvíľu si ich utierala do ruky.
„Nie.“ Krútila hlavou tvrdohlavo Aied. „Ja to nemôžem len tak nechať! Kde je Alfonz? Musíme ho k nemu okamžite vziať. Prečo ma to nenapadlo skôr?“ rýchlo rozprávala.
„Na to už nie je čas.“ Protirečil jej Derek.
„To nehovorte!“ trvala na svojom. „Kde je ten človek, keď ho najviac potrebujeme?“
„On za to nemôže.“ Bránil ho.
„On nie, ale ja áno. Keby som... Keby som len....“ nedokázala dokončiť.
„Ty za to nemôžeš. Jednoducho prišiel môj čas. Viem to ja, vie to Arin a vieš to aj ty.“ Vravel pošepky, lebo mu ostávalo len málo síl.
Očami našiel tvár svojej dcéry. „Arin.“ Oslovil ju.
„Tu som otec.“ Odpovedala mu a nahla sa nad neho, tak aby ju videl.
Prstami jej prešiel po tvári. „Tak veľmi sa podobáš na svoju matku.“ Vravel jej. „Ľutujem, že sa na ňu nepamätáš. Keď som sa na teba pozrel, akoby tu bola so mnou.“ Usmial sa. „Ešte aj jej povahu si zdedila.“ Arin zavzlykala. „Som veľmi hrdý na to, že si moja dcéra. Bola to pre mňa česť vychovávať ťa a vidieť, ako mi rastieš pred očami. Len škoda, že som ti to nikdy nepovedal.“
Arin sa v očiach tvorili nové slzy.
„Neplač.“ Utešoval ju. „Nevravím ti to preto aby si plakala. Len som chcel, aby si to vedela. Aby si vedela ako veľmi ťa mám rád a nikdy neprestanem.“ Svojou rukou sa dotkol Arininej a stisol ju najviac ako vládal.
„Ja viem otec a vždy som to vedela. Neprešiel deň, aby som o tom nevedela.“ Z tváre si utrela slzy. „A chcem aby si vedel, že aj ja ťa mám rada, nesmierne rada.“ Prehltla ďalší vzlyk.
„Postaraj sa o našu krčmu. Naša rodina ju vlastní už mnoho generácií. Teraz ti ju dávam na starosť.“
„Neboj sa, postarám sa o ňu. Nikdy nebola v lepších rukách.“ Povedala mu.
„Sľúb mi ešte poslednú vec.“ Prosil ju Derek.
Arin sa k nemu naklonila o čosi bližšie, lebo mu bolo čím ďalej horšie rozumieť. „O čo ide otec?“
„Sľúb mi, že sa opäť zamiluješ. Nájdeš si muža a budete spolu šťastne žiť. Nechaj minulosť minulosťou a začni pozerať do budúcnosti.“
„Vieš, že to ti sľúbiť nemôžem.“
„Aspoň sa o to pokús. Ak nie kvôli nikomu inému, tak kvôli sebe.“ Pohladkal ju po ruke.
Arin prikývla. Po tvári jej stekali slzy a hrdlo jej zvieral smútok. Nedokázal už nič povedať. Pobozkala Dereka na čelo.
„Aied.“ Oslovil ju a otočil k nej hlavu. Oči mala plné sĺz, ktorým nedovolila stekať po tvári. „Dieťa moje.“ Vravel jej nežne. „Za tých pár týždňov, čo si u nás strávila, som si užil kopec zábavy. Boli to tie najkrajšie posledne dni, aké som si mohol predstaviť. A za to ti z celého môjho srdca ďakujem.“
Aied pokrútila hlavou. „Nezaslúžim si vašu vďaku.“ Vravela medi vzlykmi.
„Bral som ťa ako moju druhú dcéru. Aj keď som ťa nevychoval, som na teba pyšný. Tak isto pyšný, ako sú na teba tvoji rodičia. Vychovali z teba skvelé dievča. Viem, aká ťažká úloha ťa čaká, a preto si nechaj poradiť od starého, umierajúceho muža.“ Zakašlal. Z úst mu vystrekla krv. Aied ju utrela do rukáva a čakala, čo povie ďalej. Zavrel oči a sťažka dýchal.
„Vyber sa na severovýchod do Temného lesa. Tam nájdeš odpovede na niektoré tvoje otázky. Ale maj sa na pozore. Veľa zlých síl o tebe už vie. Do cesty sa ti postaví veľa prekážok, ale buď si istá, že to za to stojí.“ Opäť sa rozkašľal. Z úst mu vyšlo oveľa viac krvi, ako pred tým. Hlavu priklonila celkom k jeho ústam, aby dobre počula. Počúvala veľmi pozorne a snažila sa zapamätať všetko, čo jej hovorí
„Nestrácaj svoju vynaliezavosť, tá ti často môže zachrániť život. Ani duchaprítomnosť a ničoho sa neboj. Ak budeš v núdzi, vždy ti niekto podá pomocnú ruku. Tento svet nie je ešte tak veľmi prehnitý, ako sa ti bude na prvý pohľad zdať. Viem, že to dokážeš lebo ty si tá, na ktorú sme tak dlho čakali. Ty si,“ zhlboka sa nadýchol „lebo ty si...“
Skôr ako stihol dopovedať, mu srdcom prešiel meč. Aied otočila svoju tvár k nebu. Nad sebou zbadala Stalkovú tvár, ktorá ju nemilosrdne vrátila z jej uzatvoreného sveta do reality. Opäť začala vnímať zvuky ešte prebiehajúceho boja. Počula stony zranených obidvoch strán. Náhle začula mazľavý zvuk. Stalk pomaly vyťahoval svoj meč z Derekov ho tela. Potom si k nemu kľakol a vytiahol aj svoju dýku. Utrel ju do Derekovho oblečenia a zastokol naspäť za pás.
Zdalo sa jej, ako by sa spomalil čas. Všetko bolo náhle, pomalé. Všetky Stalkové pohyby, všetky jej myšlienky. Ostrý zúfalí Arinin výkrik, k nej doliehal celú večnosť. Pozrela sa na Arin, na Dereka a nakoniec na Stalka, ktorý sa na ňu iba usmial. Zrazu si všimla, ako k nej letí jeho noha. A potom len cíti, ako letí vzduchom od Derekovho tela. Ani ostrá bolesť v chrbte neprebudí jej otupenú myseľ. V pravom boku cíti tupú bolesť, no nevníma ju. Len ďalej leží na zemi a hľadí do neba. Myseľ má prázdnu a čaká. Čaká kedy príde jej koniec. Pomaly, sama od seba sa zviecha zo zeme. Pred sebou vidí mŕtve Derekové telo, na ktorom leží Arin a srdcervúco plače. Ale jej sa to akoby netýkalo. Necíti ani bolesť, ani smútok. Necíti absolútne nič. Svoj pohľad dvihne od Dereka. Vidí Stalka, ako stojí blízko nich a Nikolaja. Prinútil Stalka pustiť jeho meč. Ten dopadol s hrmotom na zem. Stalk aj Nikolaj stáli okamžite v bojovom postavení. Nikolaj sa zahnal po Stalkovi prvý a päsťou mu trafil pod ľavé oko.
Jediné, na čo v tej chvíli dokázala Aied myslieť, bolo, že z toho bude asi pekná modrina.
Nikolaj sa ohnal po Stalkovi znovu. No ten sa mu neobyčajnou rýchlosťou vyhol. Nikolajová ruka preletela nad Stalkovou hlavou. Ten to rýchlo využil a zasiahol ho plnou silou do brucha. Nikolaj zavaroval dozadu. Kým sa spamätával Stalk vytiahol spoza plášťa dýku. Ňou zaútočil na Nikolaja. Ten sa mu pokúsil vyhnúť, čo sa mu nie tak celkom podarilo. Stalková dýka ho škrabla pod ľavou pazuchou. Chytil sa za ranu, Stalk využil jeho nesústredenosť, dostal sa za jeho chrbát a lakťom ho udrel do zátylka. Polo omráčený sa zvalil na zem.
Aied to všetko sledovala, ale akoby tam ani nebola. Ako keby sledovala film vo svojom svete. Videla ako sa Stalk zohol po svoj meč a začal sa k nej približovať. Každý jeho krok jej pripadal ako celá večnosť. Videla, ako sa Nikolaj snaží vstať. Počula, ako na ňu kričia hlasy aby ušla. Aby sa pohla a odišla z dediny. No jej telo ju nechcelo poslúchať. Akoby tam, do toho miest kde stála, zapustila korene.
Náhle ju niekto chytil a začal ťahať preč. Neuvedomovala si zo začiatku, kto to je. Iba sledovala celý dej. Domy boli v plameňoch. Na zemi ležali nehybné telá nepriateľov, ale aj dedinčanov. Stalka, ktorý bežal za ňou zastavili chlapci, ktorý dokázali ešte bojovať. Videla, že sú zranení a že niektorí sa držia na nohách iba silou vôle. A vedela aj to, že príčinou toho všetkého je ona. Keby sa vydala Stalkovi bez odporu. Keby nechcela vedieť, čo sa deje a neušla by Drixovi, nič z toho by sa nemuselo stať. Keby neexistovala, jej priatelia, Derek, Sonia a kto vie koľký ďalší by mohli ešte žiť.
Začala sa vzpierať.
„Pusť ma!“ kričala a ani nevedela na koho. Kvôli slzám, ktoré jej zaliali oči nevedela zistiť, kto ju to ťahá. „Nechaj má!“ kričala „Všetko je to moja vina! Toto sa nemalo stať!“ vrieskala. „To ja, ja som mala umrieť! Nie Sonia, nie Derek, nie ostatní, ale ja!“ Po tvári jej stekali slzy. „Nechaj ma, nech ma Stalk zabije!“ Trhla sebou tak silno, až sa vyšmykla zo zovretia.
Už sa chcela rozbehnúť späť, no skôr ako to stihla, potkla sa o nohu a spadla. Neznámi ju prisadol a pritlačil ešte viac k zemi.
„Spamätaj sa!“ vravel jej rozhorčený, povedomý hlas. „Čo by si dosiahla tým, že by si umrela?!“ spýtal sa jej zadychčane. Spoznala ho. Bol to Drix. „Keby si umrela životy, ktoré padli za tvoju záchranu, by boli zbytočné. Myslíš si, že keby si umrela, pomohlo by to niekomu?!“ pritlačil ju ešte viac. „Nie!“ zatriasol ňou. „Umrelo by ešte viac nevinných bytostí ako teraz! Uvedom si, že si naša jediná nádej! Aj keď nerád to priznávam, potrebujeme ťa!“ kričal na ňu. „A keď už nič iné, čo tvoji rodičia v tvojom svete. Ako si myslíš, že sa budú cítiť, keď ťa nenájdu? Keď sa im nevrátiš v poriadku?“
Nad tým nerozmýšľala. Mal pravdu. Už len kvôli ním musí prežiť. Nájsť tie prekliate kamene a vrátiť sa do svojho sveta.
Prestala sa vzpierať. Drix z nej zliezol a pomohol jej vstať. Aied si utrela slzy a rozbehla sa von z dediny.

Dodatek autora:: 

Tak teraz trošku niečoho čo pohne dejom Evil dúfam, že sa vám to bude páčiť Laughing out loud

5
Průměr: 5 (2 hlasy)