V koži tigra 1. kapitola

O dva roky neskôr...

„Biely tiger vyčíňal znovu! V noci, medzi desiatou a jedenástou, prišlo v najväčšom tokijskom zlatníctve ku krádeži najkvalitnejších, ručne vypracovaných šperkov. Do jeho zlodejských pazúrov sa tak dostala zbierka za vyše desať miliónov yenov! Zdrvený majiteľ, pán Kotozuki Masahiro, nám poskytol rozhovor.“
„Je to strašné! Vzal všetky najlepšie šperky, aké sme tu mali. Neviem, čo budem robiť. Dúfam, že ho polícia chytí, čo najskôr.“
„Hlavný vyšetrovateľ tokijskej polície, pán Nishikawa Mashiro, nám uviedol, že na mieste činu sa našli opäť iba stopy tigra a mesačný kameň. Sú to tie isté stopy, ktoré sa našli pred dvomi rokmi pri brutálnej vražde dvadsiatich mužov? Čo skrýva odkaz Bieleho tigra v podobe mesačného kameňa? A kto vlastne je tento záhadný zlodej, ktorý už rok uniká spravodlivosti? Aj naďalej sa pre vás budeme zaoberať týmto prípadom. Zostaňte s nami! Pre televíziu Tokyo, Okizaki Shizuka.“

... sa zo mňa stal zlodej.

‚Počul si to? Vŕŕ~ Všade o nás hovoria.‘
„Viem, a nechaj ma spať.“
‚No táák, Tatsu. Vŕŕ~‘ Začal do mňa ďubať ako ďateľ.
Nie som hrdý na to, čím som sa stal, no život kdesi v lese nie je pre tigra to pravé orechové. Keďže je vo mne usalašený aj Taiga, prevládajú vo mne tigrie inštinkty. Džungľa je miesto kam už obaja patríme. A preto, aby sme nazbierali peniaze na cestu, začali sme kradnúť. Síce sme už toho pomaly nakradli aj na cestu okolo sveta, ale je to ako droga, nedá sa s tým skončiť.
Áno, je to zločin. Áno, strčia ma do basy alebo rovno odstrelia. Ale iba ak ma chytia! Ha há! Je to vzrušenie spojené s adrenalínom, čo mi prúdi v krvi, keď ideme do akcie. Ten pocit, že ťa nemôžu chytiť je neopísateľný. Mohol by som to prirovnať ku kresleniu portrétov. Objekt A sa chveje vzrušením a zvedavosťou, ako bude vyzerať, zatiaľ čo ho objekt B maľuje.
‚Tatsuya, je čas kŕmenia! Vŕŕ~‘
„Oh bože! Celú noc som v lese kopal dieru do zeme, aby som mohol náš úlovok skryť. Si horší ako môj žalúdok. Ani ten tak často nekváka, že je hladný.“
‚Mám to brať, ako pozvanie na pizzu? Vŕŕ~‘
„Ty nedáš pokoj, že?“
‚Vŕŕ~ .... Nie, cukríček, nie!‘
„Fajn, už aj tak nezaspím. Koľko je hodín?“
‚Neboj sa, spal si dlho. Už budú tri. Vŕŕ~‘
„Ale vôbec sa tak necítim. Poslednou dobou na mňa dolieha strašná únava. To bude asi tým, že musím kŕmiť dva žalúdky!“
‚Ako by som chcel trčať v tebe! Vŕŕ~ Hlavne už poďme!‘
„Ešteže som sa o siedmej sprchoval.“ Zahundral som si pod nos, snažiac sa ignorovať Taigove podráždené pohľady dopadajúce na moju maličkosť. Vytrepal som sa z postele a schválne slimačím tempom sa šuchtal do kúpeľne. Taiga to komentoval vrčaním.
Tú noc, keď sme z lesa vyšli v nejakom malom mestečku, sme nemali nijaké peniaze. Našťastie, jedna staršia dáma nám veľmi ochotne pomohla tým, že nám ponúkla nocľah. Ráno som zdrhol skôr, než vyšli prvé lúče. O týždeň neskôr, po prvej „drobnej“ krádeži, som jej na stole nechal desaťtisíc yenov. Pripomínala mi jednu pani z toho šialencovho sídla. Na jej meno si nespomínam, len jej čokoládové oči sa mi občas zjavia vo sne. Možno preto som to urobil.
‚Nechcel by si už začať? Vieš, nebudem čakať do nekonečna, než si ty spustíš svoj močový systém, vŕŕ~‘
„Tak sa otoč!“ zavrčal som naňho.
‚Ty si taký hanblivec, vŕŕ~. A preto ťa mám tak rád. Ok, nepozerám. Vŕŕ~‘
Cítil som, ako sa mi červená derie do tváre. „Fajn.“ Ešte vždy ma vedel tým svojim zmyselným tigrím vrčaním dostať do rozpakov. Hlúpe, ale pri ňom možné. Rýchlo som dokončil svoju potrebu a umyl si ruky. Kontrola sviežosti dychu skončila katastrofálne.
„Taiga, nevi-“
‚Nie nevidel. A nedýchaj na mňa! Vŕŕ~‘
„No prepáč, ale ja nemôžem za to, že zo mňa tiahne tigria aróma!“ Urazene som sa mu otočil zadkom a začal hľadať v malej skrinke nad umývadlom, či som si kefku nenechal tam. Keď som ju konečne našiel hodenú za vodou po holení, poriadne som si vydrhol chrup. Ostrým očným zubov som venoval extra starostlivosť. Čierne pruhy na mojom tele vyzerali rovnako ako tetovanie, zamaskovať šli ťažko, takže som to ani neskúšal. Rýchle prečesanie dlhých vlasov, päťminutové navliekanie ich do jednoduchého drdolu, trocha kolínskej a mohlo sa vyraziť.
‚Predvádzať pred zrkadlom sa môžeš aj potom, teraz tu ide o čas. Vŕŕ~‘
„Áno, áno.“ Hlboký povzdych sprevádzaný kýchnutím, jasne ukazoval ako sa mi chce niekam ísť. Oblečenie som sa rozhodol už radšej neriešiť a v spálni vytiahol zo skrine prvé, čo sa na mňa usmialo. Preto biele tielko s červenou károvanou košeľou a jednoduché čierne nohavice sa mi zdali ako dobrý nápad.
‚Tatsu, ak si nešvihneš, vyžeriem kvôli tebe celú pizzeriu! Vŕŕ~‘ Varovné vrčanie z jeho hrdla ma dôkladne ubezpečilo, že je toho schopný.
„Áno, áno,“ navrela mi na spánku drobná žilka.
Rýchlosťou slimáka o barlách som sa dotrepal na chodbu, z vešiaka si vzal tenkú koženú vestu a nazul čierne tenisky. Je síce jar ešte len na začiatku, ale vďaka tigrej koži to nejako necítim.
‚Nezabudni zamknúť.‘
„Vidíš, skoro som zabudol,“ schmatol som kľúče hodené v miske preplnenej mesačnými kamienkami a zamkol za sebou svoj skromný byt, kúpený z druhej krádeže.
Štvrť v ktorej bývam je až na samom okraji Tokya a veľa ľudí už na ňu aj zrejme zabudlo, ale má svoje kúzlo. Je tu až neuveriteľný pokoj, ktorý sa rozhodne nedá porovnať s tým ruchom, aký vládne v centre Tokya. Sem-tam tadiaľto prefrčí nejaké to auto, mačka zhodí popolnicu a to je asi tak všetko. Na jednom rohu postarší pán varí famózny ramen. Po „práci“ sa sem zvyknem zastaviť a vždy mu nechať štedré sprepitné, aby sa mohol postarať o svoju manželku a ich päť detí. Čo sa stálý zákazník nedozvie!
Zabočil som doprava, kadiaľ viedla jedna temnejšia ulička do vnútra hlavného mesta. Táto ulička bola vždy plná mačiek a ja...
‚Dnes ste všetky také zlaté! Vŕŕ~ Milujem vás!‘
„Čuš, zase ma kvôli tebe začnú naháňať!“
... túto uličku nenávidím!
Žilka mi už nebezpečne pulzovala.
„Nejde mi do hlavy, ako je možné, že ťa tie mačky vidia a ľudia nie?!“
‚Sme mačkovité šelmy, takže je jasné, že si vcelku rozumieme. A ľudia ma proste nevidia, pretože som bol tak vyrobený. Malá, umelo vytvorená bunka zasadená do teba, ktorá behom pár mesiacov bola schopná vyrásť do takého pôvabného jedinca, ako som ja! Vŕŕ~‘ Prisahal by som, že som mu okolo hlavy videl samoľúbe hviezdičky.
„Nebol si pred chvíľou hladný?“ podozrievavo som sa ho spýtal a čakal na odozvu.
‚No jasne, to som chcel! Vŕŕ~. Je tu dostatočná tma, rýchlo sa premeň, bude to rýchlejšie, vŕŕ~‘
„Na toto som čakal!“ Páčilo sa mi byť v koži tigra. V mysli som si automaticky vytvoril obraz tigra a nechal ho, aby so mnou splynul.

***

„Vítaj, rekordman! Koľko pizze dnes zješ?“ Pozdravil ma veselo majiteľ pán Chou, a už mi niesol knihu s ponukami rôznych druhov pízz. Úplne zbytočne.
„Dobrý deň,“ odplatil som mu úsmevom, „dnes to budú len dve maxi pizze.“
„Dnes nie si vo svojej koži, však? Inokedy po tvojej návšteve musím zavrieť,“ komentoval to so silno ironicky ustaraným pohľadom na tvári, až som sa musel zasmiať.
„Nie, nie, len som v noci nemohol spať.“
„Priateľka?“ Potmehúdsky sa usmial akoby mi tým chcel povedať, že vie, čo presne som robil.
„Ale kdeže! To len jeden prerástli kocúr mi mňaučal vedľa hlavy.“ Taiga ani raz necekol.
„Tak to poznám! Manželka má doma dve mačky, akoby nebolo málo, že sa o ne musím starať ja, ešte aj s nami spia a potom nemôže byť nejaké to rošošó.“ Sklamane si povzdychol. Jeho výklad o rodinnom trápení som počul toľkokrát, že som len kýval hlavou a premýšľal, čo som to predvčerom zabudol kúpiť.
„To je zlé.“
‚Pripomínal som ti to, vŕŕ~‘
„Áno, je to zlé, Tatsuya-kun!“ Dodal plačlivo pán Chou a utieral si, už značne použitou vreckovkou, nos.
„To je veľmi zlé!“
‚Musíme to kúpiť, vŕŕ~‘
„Presne tak, Tatsuya-kun!“
„To je strašné! Zabudol som kúpiť mlieko!“
‚Obchody sú stále otvorené, ale najprv sa najeme, už keď tu sme, vŕŕ~‘
„He? Mlieko?“ Pán Chou na mňa civel nechápavými očami malého šteniatka.
„Ha ha,“ nervózne som sa poškriabal za krkom, „mačky, majú rady mlieko!“ Zahlásil som prvú blbosť, aká ma napadla. Našťastie, zdalo sa, že pánu Chouovi to stačí.
„No chlapče! Šunka, syr, kukurica?“
„Ako vždy!“ zasmial som sa a nechal usadiť úplne v rohu celej veľkej miestnosti.
Medzitým, ako mi pripravovali pizze, mladá servírka mi priniesla vychladený zelený čaj. Ešte stále som pod zákonom.
Keď som tak pomaly usrkával, cítil som, ako ma niekto prevŕtava pohľadom. Opatrne som položil pohárik čaju späť na stôl a zadíval sa tým smerom. Za barovým pultom sedel mladík, možno dvadsaťjeden – dvadsaťdvaročný, a doslova ma hltal očami. Jeho nafarbené, krátke, blond vlasy a čierne oblečenie vyvolávali u ľudí pocit rebela. Len tým sedemnástim nastreleným piercingom, ktoré som narátal, som nerozumel. Nikdy sa mi ľudia s piercingami nepáčili, no k mladíkovej osobnosti to nejako patrilo. Oplatil som mu pohľad. Hmm, vcelku kus, uletela mi myšlienka.
‚Tak to pŕŕ, kamarát! Jediný alfa samec som tu ja a pokiaľ sa mám deliť s tebou o jedno telo, tak pichať s druhými nebudeš. Jedine ak by si bol hore. A to s tým malým v gatiach, rozhodne nebudeš! Vŕŕ~‘ Zakročil rázne Taiga.
„Do frasa! Vieš ako dlho som to s nikým nerobil?“ Začal som sa s ním v duchu hádať.
‚Nie, pretože si to ešte s nikým iným ako so mnou nerobil!‘
„A ako by som aj niekoho iného mohol mať?! Od tej doby, čo ma v snoch znásilňuješ, ty jeden prerástli nadržaný kocúr, mám zo sexu nočné mory! Keby som sa vždy nezobudil, kto vie, ako ďaleko by si to dotiahol...“
‚Ale tigrík, ty tomu nerozumieš. Je jar, a ja mám obdobie párenia, čo čakáš? Musím nejako vybiť tú energiu, a keď ty si nechceš pomôcť rukou, a ani zájsť do bordelu, tak potom to musím robiť všetko za teba! Vŕŕ~ A dnes večer by si sa už konečne nemusel zobudiť, aby sme to dotiahli aj inam, než len po mazlenie. Vŕŕ~‘ Zašepkal mi svojim dráždivým hlasom do ucha a jemne ho oblizol drsným jazykom.
„Ach~, ty vravíš mazleniu strkanie tvojho ***** do môjho ******?!“ Nenechal som sa zabaviť jeho hrou a v mysli ho potiahol za chvost, ktorý mu spolu s ušami vždy ostal, keď sa zmenil na človeka.
‚Vŕŕ~ to bolelo!‘ Bolestivo zamraučal a začal si jazykom prechádzať po boľavom miestočku.
„To malo bolieť!“ Víťazoslávne som sa usmial a viac sa ním nezaujímal. Plne som venoval pozornosť k práve prichádzajúcemu blonďavému chalanovi s piercingami.
„Čau, som Reizo! Môžem si prisadnúť?“ Usmial sa na mňa pohľadom lovca a položil si na stôl svoj pohár piva, čím ma chcel ubezpečiť, že len tak ľahko neodíde.
„Som Tatsuya,“ priateľsky som mu podal ruku, „pokojne si prisadni. Miesta je tu dosť!“ Všimol som si, že v ruke drží noviny s veľmi zaujímavým obsahom. Razom išla moja pozornosť z mladíka na ne.
„Ehm, môžeš mi prosím tie noviny na chvíľu požičať?“ Opýtal som sa ho a nahodil super ultra nevinný pohľad malého jahniatka. Zrejme som ho tým vykoľajil, keďže chvíľu pozeral ako tela na vráta.
„I-Iste!“
Nadpis znel jasno a jednoducho: „Kolekcia svetovo známych diamantov zavíta do Tokya!“
„Daj mi päť minút a hneď ti ich vrátim, ok?“ Venoval som Reizovi sladký úsmev a laškovne mu prstom obkrúžil chrbát ruky.
„Pokojne si ich aj nechaj,“ hlasno preglgol.
„Dnes v noci do tokijskej banky bude uložená vzácna, svetoznáma kolekcia diamantov nevyčísliteľnej sumy - De Beers Millenium Diamond Collection – pod najvyšším stupňom ochrany! Túto kolekciu bude možné vidieť nasledujúceho dňa na výstave diamantov. Tešíme sa na vás!“
„Taiga, ako sa zdá, na dnes večer máme novú prácu.“ Spojil som sa s ním pomocou myšlienok.
‚Všimol som si, ale nejako mi to smrdí malérom, vŕŕ~‘
„Máš pravdu. Znie to ako pozvánka do basy a nie na nejakú výstavu. No, skúsiť to môžeme, nie?“
‚Aspoň sa v noci prebehnem, vŕŕ~‘
„Presne tak.“

***

Sídlo tokijskej polície, 16:44

Hlavný vyšetrovateľ prípadu Bieleho tigra bol v koncoch. Fajčil jednu cigaretu za druhou a vôbec ho netrápil pojem rakovina pľúc. Nishikawa Mashiro si prehrabol svoje krátke, tmavohnedé vlasy a zapozeral sa na svoj posledný pokus dolapenia Bieleho tigra.
„Tak teraz si myšky počkajú, kým sa mačka zamotá do pasce.“

Do polapenia Bieleho tigra zostáva – 7 hodín 16 minút....