V koži tigra 5. kapitola

„Hm, korková zátka...“
Hlavný vyšetrovateľ prípadu Bieleho tigra sedel vo svojej kancelárii a už vyše pol hodiny si prezeral na prvý pohľad obyčajnú korkovú zátku. Avšak, Mashiro si bol na deväťdesiatdeväť percent istý, že táto zátka pochádza od toho neskutočne drzého zlodeja.
„Nishikawa-san, zháňa vás šéf!“ ozval sa za dverami jeden Mashirov podriadený.
„Rozumiem,“ zavrčal vyšetrovateľ a zdvihol sa z kresla. Pôvodne si chcel ísť dať kávu, ale šéf má prednosť.

„Pane, volali ste ma?“
„Posaď sa, Nishikawa,“ prstom ukázal na stoličku pred svojim pracovným stolom.
Nobushiko Osamu si v pokoji sŕkal zo svojej poobedňajšej kávičky, zatiaľ čo si Mashira prezeral úzkostlivým pohľadom. Mashiro mal opäť nasadenú svoju chladnú masku a netrpezlivo pohojdával nohou. Štvalo ho len, že jeho šéf si pred ním popíja kávičku, pri čom on svoju ešte nemal.
„Ehm, pane, na čo ste ma volali?“ odkašlal si, keď to už trvalo dlho.
„Dúfam, že sa na mňa nehneváš, keď som ťa opäť zavolal do služby, no je tu jedna akcia, na ktorú sa hodíš práve ty.“
„O akú akciu sa jedná?“ spozornel a pohodlne sa oprel o opierku.
„Ako už isto vieš z televízie, dnes o deviatej sa koná jedna talianska párty, na ktorú je pozvaných mnoho osobností. No, a ako každé osobnosti majú strach o svoje zdravie a majetok. Hlavne o ten majetok,“ dodal znechutene.
„Čiže chcete, aby som na ňu šiel a robil opatrovateľku tým nafúkancom,“ poznamenal Mashiro akoby nič a upravil si golier na košeli.
„Zásahová jednotka je pripravená, iba potrebujeme jedného schopného muža do vnútra. A ním si ty!“
„A smiem vedieť, čo také by sa malo stať, keď ide iba nejaká banda nafúkancov žúrovať?“ Mashiro mal toho už plné zuby. Nemal dnes svoju kávu a ani nefajčil. Cítil, ako pomaly jeho chladná maska opadá.
„Veď vravím, že sa starajú hlavne o svoj majetok, čiže môžeme očakávať hocičo. Navyše, stále si po slobode behá Biely tiger, takže najviac od neho očakávame ďalší útok.“
„A čo by tak mal kradnúť? Šperky? Peniaze? Tých už musí mať kopu. Jedine čo ma napadá je... víno!“ Mashirovi sa rozsvietila žiarovka. Teraz už mu bola jasná korková zátka, ktorú mu nejako podstrčil určite ten zlodej.
„Myslíš si, že bude chcieť kradnúť víno? Čo by s ním tak asi robil?“
„To ešte neviem, ale rozhodne si tento prípad beriem na starosť!“ Mashiro vystrelil zo stoličky, akoby ho špendlíkom do zadku pichli. Bez rozlúčenia so svojim šéfom sa rozbehol do malej kuchynky, kde si postavil vodu na poriadne silnú kávu a zapálil si cigaretu. Hodiny na stene ukazovali päť minút po štvrtej, čiže do zahájenia párty mu zostávalo nejakých päť hodín.
„Opäť sa spolu stretneme, ty malý bastard!“ Z neznámeho dôvodu sa na stretnutie s Bielym tigrom tešil.

***

‚Si si vážne istý, že ti nebude vadiť, ak budeš obsluhovať dvesto ľudí v týchto šatách? Vŕŕ~‘ Spýtal sa ma Taiga, keď sme z pohovoru dorazili domov.
„No čo! Môžem byť ešte rád, že sa mi tam podarilo dostať.“
‚Ale uvedomuješ si, že tie šaty sú proste moc krátke?‘
„No to máš pravdu!“ hlava mi sama od seba klesla.
Vlastne to bol korzet so sukňou, s veľmi krátkou sukňou. Úzky, čierny korzet zozadu na viazanie, do ktorého nemám žiadne prednosti, ale moja dočasná šéfka povedala, že to už nejako zariadi. Sukňa je tiež čiernej farby, veľmi krátka, až sú mi pomaly vidieť celé stehná. Šéfka síce povedala, že ich mám krajšie než hocijaká žena, a že ich pokojne môžem ukazovať celému svetu, no rozhodne toto v pláne nemám. Topánky na vysokom podpätku, že si v nich každú chvíľu rozbijem hubu, ale na to som už pripravený. Pre istotu si zo sebou beriem batoh, kde mám hodené svoje čierne nohavice s tričkom, škrabošku na tvár, plášť, pár drobností a tenisky. Všetko pripravené pre prácu Bieleho tigra. Párty čo nevidieť začne, takže musím byť fit.
‚Tatsu, si si istý, že to dnes zvládneš?‘
„Bojíš sa, tiger?“ hodil som po ňom provokatívny úškľabok.
‚Samozrejme, že nie, vŕŕ~‘
„Tak to si potom večer pripijeme talianskym vínom.“
‚Chcel by som mať tvoju istotu, vŕŕ~‘

***

Bolo presne pol ôsmej, keď som sedel u šéfky v kancelárii. Mala síce s touto párty starostí nad hlavu, ale našla si čas, ako sama povedala na to, aby ma dala do parády. A taktiež tak urobila. Môj plochý hrudník vypchala vypchávkami o veľkosti číslo tri, ale také poníženie by sa ešte dalo zniesť. Oveľa horšie to bolo, keď ma navliekala do sukne a viazala korzet. Vtedy som musel mať oči až na čele. Samozrejme, to by nebol Taiga, keby sa neváľal od smiechu po zemi.
„Neboj sa, Tatsuya-kun! Takto určite nikto nespozná, že si chlapec.“ Milo sa na mňa usmiala, uviazala mi okolo pásu bielu zásteru a vrazila mi do ruky čašnícky podnos.
„Ďakujem šéfka!“ Mierne som sa uklonil a obrátil sa k zrkadlu, kde na mňa civelo moje nové ja. Skutočne, ako šéfka povedala, korzet so sukňou mi sedeli, dokonca ani tie podpätky zatiaľ neboli také hrozné. Ale čo ma najviac prekvapilo, boli moje čierno-biele vlasy vyčesané do precízneho drdolu, iba pár pramienkov bolo spustených popri pravej strane mojej tváre. Mejkap som si dal na tvár sám, aby šéfka nič nespoznala a len ju nechal, aby mi mierne zvýraznila oči. Dokonca aj Taiga pri pohľade na mňa uznalo zapískal.
„Ach, vravela som, že máš nádherné stehienka!“
„Šéfka!“ Fňukol som.
„Čo je? Je to pravda, nemáš sa za čo hanbiť!“ Plesla ma po zadku a odišla za personálom do hlavnej sály, kde šla zrejme popohnať pár ľudí. Čas vždy neúprosne uteká.
‚No vŕŕ~, je z teba krásna lolitka, Tatsu!‘ Zmyselne zavrčal Taiga a plesol ma po tom istom mieste ako predtým šéfka.
„Hej!“
‚Na toto by si si mal rýchlo zvyknúť. Počítam, že celý večer budeš mať za zadkom nejakých zvrhlíkov.‘
„O tomto ani nežartuj!“
„Deje sa niečo, Tatsuya-kun?“ Spýtala sa ma starostlivo šéfka.
„Ehm, nie, to ja len, iba si tak hundrem.“ Obdaril som ju nesmelým úsmevom, čakajúc, že sa rýchlo vytratí.
„Tak dobre, zlatíčko. Mimochodom, ešte o tom asi nevieš, ale príde sem dnes dohliadať jeden policajt a nejaká ich jednotka bude strážiť vonku, takže sa ich, prosím, nezľakni.“ Žmurkla na mňa a znovu niekam odbehla. Šéfka je veľmi príjemná pani. Má tridsať rokov a ako mi sama prezradila, strašne túži po deťoch, no ešte nenašla toho pravého a tak sa ku svojim zamestnancom chová, ako keby boli jej deti. Poznám ju pár hodín, no príde mi to, že ju poznám celý život.
‚Tatsu, nespi, keď s tebou rozprávam! Vŕŕ~‘
„Odteraz ti budem odpovedať len miernym kývaním hlavy, dobre?“ zašepkal som.
‚Počul si? Jeden policajt vo vnútri a zrejme zásahová jednotka bude vonku.‘
Len som mykol plecami a vyšiel zo šéfkinej kancelárie. Šéfka bola hneď pri mne a už ma zasväcovala do role čašníka.

***

Hlavná sála, 21:00

Mashiro stál pokojne opretý o ozdobený stĺp a sledoval ako sa sála začína napĺňať známymi osobnosťami Japonska. Avšak, on ani jednu nepoznal. Proste len banda snobov, ktorých zaujíma len to, ako si čo najpohodlnejšie naplniť kapsu peniazmi. Nenápadne si z vrecka zadných nohavíc vytiahol škatuľku cigariet a jednu z nej vylovil. V kapse čierneho saka nahmatal zapaľovač a konečne si zapálil. Labužnícky potiahol, vychutnávajúc chuť tabakového dymu vo svojich ústach.
„Pane, tu sa nesmie fajčiť!“ Upozornila ho práve prichádzajúca čašníčka. Mashiro otočil svoj nabrúsený pohľad na osobu ukazujúcu smerom na balkón. Prekvapila ho však drobná postava lolitky s zvláštnym sfarbením vlasov. „Na balkóne je vyhradené miesto pre fajčiarov, pane,“ oznámila a prešmykla sa cez hlúčik ľudí k švédskemu stolu.
„Kde som už tie vlasy videl?“ Než sa Mashiro stihol opýtať onej osoby, či sa poznajú, bola fuč.

***

Tatsuya ďalej hral svoju úlohu čašníčky a obdarovával všetkých naokolo očarujúcimi úsmevmi. Hneď ako zazrel Mashira, dostal chuť provokovať ho. Vychutnával si ten pocit, keď vyšetrovateľ nevedel, s kým má tú česť. Ochutnávka talianskych vín mala začať až o desiatej, takže do tej doby mal dostatok času, pohrať sa s pánom vyšetrovateľom a potom mu rovno pred nosom ukradnúť víno. No zlodej bol odhodlaný hrať úlohu čašníka až do konca. Ďalej obsluhoval hostí a medzi roznášaním pitia a usmievaním sa, sem-tam letmo strhol zrak na vyšetrovateľa. Každý krát sa ich zraky stretli. A trvalo dlho, kým sa od seba odvrátili. Vedel, že ho vyšetrovateľ pozorne sleduje a užíval si jeho pozornosť.
„Tatsuka-san!“ zvolala na loli čašníčku šéfka a pribehla k nej. Tatsuka bolo len krycím menom, na ktorom sa Tatsuya a šéfka dohodli, skôr než začal roznášať.
„Áno, šéfka?“ otočil sa a veselo sa na ňu usmial.
„Prosím, zbehni do skladu a vezmi odtiaľ zatiaľ pár fliaš minerálky pre našich talianskych hostí. Saké im dvakrát nerobí dobre.“
„Rozkaz.“

***

Hlavná sála, 21:24

Hlavný vyšetrovateľ pozorne sledoval očarujúcu čašníčku v krátkej sukni. Bol si už na sto percent istý, že vie, komu tie vlasy patria. Tie škodoradostné pohľady, čierno-biele vlasy a čokoládové oči. Musel to byť on! Keď sa chystal presvedčiť o svojej pravde, predbehla ho zrejme šéfka personálu. Nepočul, čo si medzi sebou rozprávajú, no záhadná čašníčka sa zrazu rozbehla smerom von z hlavnej sály.
„A mám ťa!“ zahundral si pod nos Mashiro a šiel rovnakým smerom ako čašníčka.

***

Tatsuya vyšiel zo sály a mieril rovno do miestnosti pre personál, ktorá bola spojená so skladom. Svojim citlivým sluchom počul tiché kroky, ktoré ho sledovali. A vedel presne komu patria. Chcel si rýchlo odomknúť dvere no kľúčik mu vypadol z rúk a tak sa poň zohol. Keď sa narovnal do celej svojej výšky, pristáli mu dve ruky tesne vedľa hlavy a uväznili ho tak medzi stenou a šarmantným vyšetrovateľom.
„Mám ťa, Biely tiger!“ Víťazoslávne sa naňho uškrnul a zdrapil ho pod krkom. Nie príliš silno, skôr len na varovanie.
„P-pane, p-prosím, pustite... ma!“ zachrčal Tatsu a snažil sa mu vymaniť zo zovretia.
„Neoblafneš ma. Viem, že si-“ Nestihol dopovedať, pretože dvere zo sály sa prudko otvorili a von vyšla partia mladíkov už v značne podnapitom stave.
Mashiro neváhal ani sekundu. Kolenom sa vtesnal medzi nohy zlodeja a pritisol sa na jeho pery. Prv ho prekvapila mäkkosť a hebkosť zlodejových pier, no aj tak si nemohol odpustiť jemne ich zúbkami pohryznúť. Trochu sa od neho odtiahol a kolenom mierne zatlačil na jeho rozkrok. Dovolil tak zlodejovi nechať uniknúť sladký ston. Opäť si nenásytne privlastnil zlodejove ústa, skúmal jazykom ich teplý vnútrajšok, preplietal svoj jazyk s tým jeho. Povolil stisk okolo zlodejovho tenkého kŕčku a voľnou rukou mu prešiel po odhalenom stehne. Zdvihol si ju do výšky svojich bokov a jemne ju tam pridržal. Okoloidúci mladíci okolo nich prebehli za hlasného pískania a povzbudzovania. No Mashiro sa nenechal vyrušiť. Ďalej plienil zlodejove hebké ústa a dráždil jeho rozkrok. Teraz to bol on, kto si vychutnával jasnú prevahu. Druhou rukou sa stále opieral o stenu, no aj tá si čoskoro našla cestičku k poddajnému zlodejovmu telíčku. Jemne mu prešiel bruškami prstov po kŕčku, ktorý predtým tak neúctivo schmatol. Jazykom sa pomaznal s jeho hebkými perami a zanechávajúc za sebou vlhkú cestičku, putoval smerom k tomu lákavému kŕčku.

Tatsuya si nevedel vysvetliť, čo to do vyšetrovateľa vošlo. Na jednu stranu vedel, že sa má od neho čo najskôr odtisnúť, no prevažovala tá druhá strana, ktorá tieto dotyky i bozky ochotne prijímala. Zaklonil hlavu, aby mal vyšetrovateľ lepší prístup k jeho erotogénnej zóne, dlaňami jemne prechádzajúc po vyšetrovateľových mohutných ramenách. Trochu sykol, keď Mashiro jemne vzal medzi zúbky zlodejovu citlivú pokožku na odhalenom krku, no vzápätí po nej ošetrujúco prešiel jazykom. Tatsuya sa neubránil pradeniu ako mačka pri miske smotany.
„Tatsuka-san!“ Tatsuyu vytrhol z agónie nahnevaný hlas šéfky.
„Pani Nanako? Ach, prepáčte!“ Pípol ospravedlňujúco Tatsuya, vytrhol sa Mashirovi zo zajatia a rýchlo zmizol za dverami pre personál. Srdce mu splašene bilo, akoby zabehol maratón.

***

„Pán vyšetrovateľ, ako sa opovažujete zvádzať moje zamestnankyne?“ Šéfka, Nanako-san, sa možno vždy usmievala, no mala však aj svoju desivú stránku. Jeden jej rozzúrený pohľad bol ako nožom do brucha. Jedine pár ľudí dokázalo zniesť jej zlé ja.
„Pani Nanako, prosím upokojte sa. Len som si vašu zamestnankyňu preveroval, to je všetko.“ S pokojom anglického lorda ju obišiel, akoby bola vzduch a vrátil sa späť do sály. No na perách mu však hral spokojný úsmev.

***

Miestnosť pre personál, 21:47

Sedel som na malej debne a v hlave si prehrával, čo sa vlastne stalo. Stále mi akosi nedochádzal ten fakt, že som sa prosto bozkával s mužom, ktorý ma chce stoj čo stoj dolapiť.
‚Teda ten policajt vie riadne bozkávať! Počítam, že každá žena pri ňom dosiahne orgazmus už len z bozkov. Začínam mať toho chlapca vážne rád. Vŕŕ~‘
„Oh, už prestaň!“ Zavrčal som naňho.
„Tatsuya-kun, bude lepšie ak dnes už pôjdeš domov.“ Ozvala sa pri dverách šéfka. Stále vyzerala veľmi nahnevane a tak som sa ju radšej rozhodol poslúchnuť. Navyše mi to vcelku hralo do kariet.
„Len sa prezlečiem a pôjdem. Rád som s vami pracoval,“ podarilo sa mi vyčarovať smutný úsmev.
„Ale veď ja ťa nevyhadzujem, len by bolo lepšie, keby si si dnes už dal pauzu.“
„To nie je potrebné, pani Nanako. Ja sa vyhadzujem sám! Nedokážem pracovať na mieste, kde ma každú chvíľu niekto chytá za zadok!“
„Prepáč mi to Tatsuya-kun. Mala som na teba viac dohliadnuť, keďže si tu nový.“
„Nie, pani Nanako, vy sa neospravedlňujte. Nie je to vaša chyba, len proste nemôžem takúto prácu vykonávať. Navyše by som vám mohol poškodiť vaše meno. Je mi to ľúto, šéfka.“ Nenávidím hrať tieto divadielka, no nechcem pani Nanako viac ublížiť. Naposledy ma objíme ako vlastného syna a odíde, aby som sa mohol prezliecť.
‚Fajn ženská. Tak, čo chceš teraz robiť? Vŕŕ~‘
„Čo asi? Pôjdeme ukradnúť víno. O chvíľu je tu dodávka,“ oznámil som ako nič a vyzliekol zo seba za pomoci Taigy korzet. Taký nádherný pocit opäť môcť slobodne dýchať. Vyzliekol som sa zo sukne a vyzul si topánky. Opatrne som rozhýbal stuhnuté prsty.
‚O desať minút by tu malo byť to auto, tak švihaj! Vŕŕ~‘ Zavrčal podráždene Taiga.
„Tak pozri von, či je vzduch čistý!“
‚Vzduch čistý!‘
„Tak ideme na to!“ Ponaťahoval som si prsty a narazil škrabošku.

***

Sklad na prijímanie tovaru, 22:06

‚Ako sa dalo očakávať, je to tu plné policajtov. Vŕŕ~‘
„A čo si čakal? Uvítací plagát Vítaj Biely tiger?!“ zašepkal som. Skrýval som sa za vysokými debnami, za ktorými ma mohli ťažko vidieť. Za to ja mám na nich pekný výhľad.
‚Určite! A ešte fanfáry!‘ zavrčal ironicky. ‚To auto mešká, vŕŕ~‘
„Viem, ale zatiaľ toho môžeme využiť.“ Uškrnul som sa a hodil medzi nich slzný granát. Tí idioti nemali ochranné masky a tak to pekne schytali. Už nebolo viac potrebné sa schovávať. S nasadenou maskou sa mi medzi nimi pohybovalo vcelku ľahko, čiže uštedriť im pár chvatov, aby sa tak skoro neprebrali bolo jednoduché. Pätnásť mužov popadalo ako hrušky jediným človekom.
‚To by šlo, vŕŕ~‘
Skôr, ako som stihol odpovedať, pomaly sa začala otvárať garážová brána. Dvakrát som neváhal. Vyšplhal som sa na najvyššie položenú debnu, na moje šťastie priamo v kúte, kde nebolo vôbec žiadne svetlo. Stihol som to len tak-tak.
Auto pomaly zacúvalo dnu a z neho vyskočili nejakí opálení Taliani. Keď na zemi zbadali bandu pobitých policajtov, jeden z nich vytiahol telefón a začal vytáčať nejaké číslo. Vytiahol som svoje uspávacie šípky a jednu z nich mu strelil do krku. Talian sa okamžite zosypal k zemi a o chvíľu nasledoval príkladu aj jeho spoločník.
‚To šlo rýchlo, vŕŕ~‘
„Aj tak mi tu niečo nesedí,“ zamračil som sa a nasal trochu vône zo vzduchu do seba. Boli tu rôzne pachy, väčšinou však to bola vôňa spotených mužov zákona a vôňa olív šla jednoznačne z Talianov. Nič iné vo vzduchu som však necítil. Trochu som sa ešte poobzeral, vzal zo sebou jedného Taliana a hodil ho na sedadlo spolujazdca. Sadol som si za volant a pomaly vyšiel zo skladu von. Aké bolo moje prekvapenie, keď ma vonku miesto obvyklej tmy a ticha, čakala banda rýchlej zásahovej jednotky, hlavný vyšetrovateľ, fúzatý starec a vsadím sa, že niekde bude ukrytý aj odstrelovač.
‚A sme v keli!‘
„Nie, nie sme!“
„Pomaly vystúpte z toho auta s rukami nad hlavou!“ Ozvalo sa odkiaľsi z megafónu. Schmatol som spiaceho Taliana, nasadil si kapucňu a pomaly s ním vystúpil z dodávky.
„Prepustite rukojemníka a vzdajte sa!“ Zakričal fúzatý starec.
„Všetci ustúpte, inak budete mať na svedomí jedného Taliana!“ Vystrčil som svoje pazúry a priložil mu ich ku krku. Ten chlapec môže byť rád, že spí. Zrazu sa odniekiaľ ozval výstrel. Ahá, guľka určená pre mňa, no super! Rýchlosťou blesku som skryl Taliana pod svoj plášť a počkal, kým sa guľka odrazí od môjho plášťa. A ďalší výstrel, tentokrát na moju hlavu. A znovu nič! Vďaka tomu, kto vynašiel nepriestrelné veci.
„Vzdaj sa! Nemáš kam ujsť!“ Opäť ten starec.
„Bože, vy ste otravní! TU! Chytajte si toho vášho rukojemníka, ktorého ste si skoro sami zabili. Ja sa s vami lúčim!“ Vypenil som a hodil medzi nich toho Taliana spolu s malou dymovou bombou. Pokiaľ ma nemohli vidieť, nastúpil som späť do dodávky a zdrhol preč. Jediné, čo po mne zostalo bol malý mesačný kameň.

***

„Tak blízko!“ Rozhorčene kopol do stojacej popolnice.
„Ale no tak, pane! Hliadky robia, čo môžu. A nestrachujte sa, ešte budeme mať príležitosť ho dolapiť. A nabudúce už určite úspešne!“ Bolo jasno vidieť, ako sa jeden nováčik pchá do zadku svojmu šéfovi. Nobushiko Osamu však nemal náladu na takých podlizovačov ako on, a tak ho poslal, slušne povedané, do kelu.
„Nishikawa!“
„Áno, pane?“
„Hliadky budú dávať pozor na biele dodávky, takže na to dohliadni. Aj naďalej však nechávam prípad v tvojich rukách!“
„Ak to vravíte.“
Mashiro si potiahol z cigarety a sledoval, ako jeho šéf nastupuje do auta. Po tom incidente na chodbe, zatúžil sa s Bielym tigrom stretnúť znovu. No z úplne iného dôvodu a v úplnom súkromí.