V koži tigra 7. kapitola

Malý chlapec, schúlený v studenej klietke, snažiac sa uniknúť chladným rukám šialeného vedca, ktorý sa k nemu blíži so skalpelom v ruke. V klietke, z ktorej sa nedá uniknúť pred ničím a nikým.
„Poď ku mne trochu bližšie, neboj sa, no tak, poď!“ prihováral sa mu milým hláskom. Chlapec len v tenkej košieľke rýchlo zatrepal hlavou, vyjadrujúc tak svoj nesúhlas. Vyceril svoje pomaly sa zväčšujúce tesáky, zavrčal a ohnal sa po ňom labou, ktorá už teraz mohla len vzdialene pripomínať ľudskú ruku.
„Aris, prines uspávacie šípky! Rýchlo!“
„Ale, pane-“
„Rýchlo!“
„Nie,“ odvrátila tvár od svojho pána a zahľadela sa do očí šelmy. Vedela, že zašla priďaleko, keď neposlúchla pánov príkaz, no nemohla dopustiť, aby to dieťa uspal ako nejaké zviera. Vedela, že ten nevinný chlapec teraz niekde len drieme v tom robustnom tigrom tele.
Opatrne pristúpila ku klietke. Bol to obrovský risk, no nehodlala to len tak vzdať. Vedec len z diaľky sledoval jej konanie a sám pre seba sa potmehúdsky vyškieral.
Pomaly načiahla ruku k jeho obrovskej labe, no tigrí inštinkt mu napovedal brániť sa. Preto po nej v sebaobrane zaútočil ostrými pazúrmi. Slúžka len silno zaťala zuby a snažila sa nevykríknuť od náhlej bolesti, ktorá jej vystreľovala z ruky, na ktorej ostali hlboké rezné rany.
„Tíško, to je v poriadku, Tatsuya-kun. Mne môžeš veriť!“ Zapozerala sa mu svojím hlbokým pohľadom do očí a snažila sa v nich nájsť toho chlapca, skrytého niekde tam, v tele tigra. Znovu pomaly načiahla zranenú ruku a nechala, aby k nej privoňal. Už si bola istá, že ho našla. Opatrne ho pohladila medzi ušami a započúvala sa do spokojného tigrieho pradenia.
Vedec len neveriacky hľadel na svoju slúžku, ako si vo svojom lone pokojne hladká po vlasoch teraz už chlapca odetého v ľahkej košieľke.
„Aris, potom mu vpichni toto!“ Hodil jej ampulku s podivne zelenou vodičkou vo vnútri.
„Ako si prajete, pane,“ zašepkala slúžka a ďalej jemne kolísala spiaceho chlapca v náručí.

Chatka č. 10, 22:56

Už vyše štyri hodiny sa hlavný vyšetrovateľ prípadu Bieleho tigra, Nishikawa Mashiro, staral o bezvládne telo spomínanej tigrej osoby. Nerobil nič iné, len mu vymieňal studené obklady a snažil sa ho nejakým účinným spôsobom upokojiť, keď sa v jeho posteli ustavične prehadzoval a kričal zo sna.

***
„Hav-hav!“ Ozývalo sa Brutusovo podráždené štekanie na nezvaného hosťa.
„Brutus, prestaň!“ Mashiro odtiahol vzpierajúceho sa psa do kuchyne a zatvoril ho tam. Rozhodne nič mu nevychádzalo podľa plánov, a to ho nesmierne štvalo.
„Ku*va,“ zahrešil a siahol do vrecka po cigaretách. Jednu zo škatuľky vytiahol, vložil si ju do úst a naučeným pohybom ruky zapálil. Oprel sa o kuchynské dvere a labužnícky potiahol. Pritom úplne ignoroval vrčanie psa za dverami. Potreboval schladiť, upokojiť sa, a v tom mu vždy zaručene pomohla cigareta. Ľavou rukou si vo vrecku pohrával so zapaľovačom a druhou si prehrabol vlasy. Bol to jeho zvyk, keď si s niečím nevedel rady. A toto bol jeden z tých prípadov.
Vrátil sa späť do malej chodbičky s cigaretou v ústach, kde nechal ležať telo drzého zlodeja. Chvíľu len nad ním stál a sledoval, či sa náhodou nepreberie. Žďuchol doňho nohou, no aj tak sa od neho nedočkal nijakej reakcie.
„Ku*va,“ zašomral si popod nos a zdvihol bezvládne telo zlodeja zo zeme. Šikovne si ho prehodil cez rameno a zamieril s ním do spálne. Už i cez vrstvu oblečenia mohol cítiť, ako mačička horí. Opatrne ho zložil na svojej posteli a vyzliekol z premočeného oblečenia. Poriadne ho zabalil do paplóna a odbehol do kúpeľne. Rýchlo vytiahol nejaké uteráky, ktoré poriadne prepral v studenej vode a vrátil sa späť do spálne. Znovu ho odokryl, ovinul okolo jeho drobného telíčka studený uterák a zase ho uložil do postele. Nemohol si nevšimnúť pruhov, ktoré sa mu tiahli po celom tele. Priložil mu na čelo ešte jeden studený uterák a tíško odišiel do kuchyne už za pokojným Brutusom.

***
Chatka č. 10, 23:05

Mashiro znovu sedel pri posteli a sledoval už pokojnú tvár spiaceho zlodeja. Asi pred desiatimi minútami ho znovu tíšil, keď sa začal prehadzovať a kričať zo spánku. Bol unesený z tej krásy, ktorá mu ležala v posteli. Háčik bol v tom, že odznak policajta mu velil okamžite privolať policajnú zásahovú jednotku, no starosť o tohto malého, neskutočne drzého zlodeja bola predsa len väčšia a zvíťazila nad povinnosťou.
Obrátil uterák na jeho čele i jemne prešiel po zlodejových tigrích uškách. Stále mu nešlo do hlavy, kde k tomu všetkému prišiel, no i naďalej nevedomky jeho ušká masíroval.
‚Ále, aký ste vy chlipný policajt, vŕŕ~‘ ozvalo sa za vyšetrovateľovým chrbtom. Mashiro sebou trhol a okamžite sa otočil za miestom, odkiaľ počul ten hlas vychádzať. No keď sa otočil, nik tam nebol.
„Do frasa, už sa mi asi sníva,“ povzdychol si Mashiro a vytiahol si z vrecka nohavíc novú škatuľku cigariet. Šikovne ju rozbalil a jednu z nich si vložil do úst.
‚Ani by som nepovedal, pán vyšetrovateľ, vŕŕ~‘
Mashirovi skoro uviazla cigareta v krku, keď uvidel matný obraz niečoho, čo sa vznášalo nad spiacim telom tigrieho zlodeja. Nie, ono to priam vychádzalo z jeho tela.
„Dopekla, čo si zač?!“
‚Spoločník tuto môjho spiaceho kamoša, o ktorého sa tak teraz vrúcne staráš, vieš?‘
„Ha-ha, a ja som potom Shrek. Ešte raz sa ťa pýtam, čo si zač?!“ Zavrčal podráždene Mashiro a potiahol si z cigarety. Dnes vážne nebol jeho deň. Ako jeden z mnoha, odkedy sa snaží dolapiť toho malého bastarda.
‚Prečo hneď tak zlostne, pán vyšetrovateľ? Vŕŕ~, takto s vami nie je zábava. I keď, na druhú stranu mi príde vcelku zábavné, že ma môžete vidieť. To sa tak často nestáva, vŕŕ~‘
„Nevidím ťa, len čosi, čo tu poletuje ako duch a vrčí ako zdochýnajúca motorová píla. A odpovedz mi na otázku. Kto si?“ Mashiro si pokojne potiahol zo svojej cigaretky a vydýchol dym na poletujúce čudo.
‚Vŕŕ~, ešte chvíľu mi tu dráždi čuch a potom uvidíš, čo taký duch dokáže, ty odporné psisko!‘
„Budem predpokladať, že nemáš meno. Takže, ja pokojne dofajčím, a ty si pre mňa za mňa lietaj kde chceš. Hlavne vypadni z mojej chaty!“ Vyšetrovateľ varovne zavrčal a uprel svoj chladný pohľad na poletujúce čudo.
‚Tak ja nemám meno, ty neandertálec?! Som Taiga, T-A-I-G-A! Láskavo si to zapíš za uši, psisko!‘
„Volám sa Mashiro, psiskom si volaj Brutusa ak chceš, ale ten ťa zrejme nevidí, takže to je fuk.“
‚To ti vôbec nevadí, že si tu vypaľuješ zobák pri chorom človeku?! Vŕŕ~‘ Taiga podráždene švihol chvostom, až vyšetrovateľovi presekol cigaretu v ústach na polovicu.
„Hej! Preťal si mi cigaretu, vieš o tom?“ Vyškierajúcemu sa obrysu venoval jeden zo svojej zbierky vražedných pohľadov.
‚Varoval som ťa, vŕŕ~‘ Ešte väčšmi sa Taiga vyškeril a spokojne si položil hlavu na pomaly sa dvíhajúci hrudník spiaceho Tatsuyu.
‚Vŕŕ~, Tatsu, zase si mal zlé sny, že? Ale neboj, už to bude v poriadku, som pri tebe, vŕŕ~‘
Mashiro len vyjavene hľadel, ako sa Taiga skláňa nad zlodejom a jemne mu líže líce.
‚Mal by si vedieť jednu vec, Mashiro. Nikdy sa nedotýkaj tigrích uší. Uši sú pre tigra hrozne citlivé miestočká, vŕŕ~. Podobne ako aj chvost,‘ spokojne zapriadol a znovu obrátil pozornosť na vyšetrovateľa.
„Povedz mi, ako je možné, že vyzerá ako tiger?“ Mashira začal čím ďalej, tým viac fascinovať svet, v ktorom sa zlodej pohyboval.
‚Pche, si vážne ako pes. Tiež do všetkého musíš strkať ňufák. Ale myslíš zle! Tatsu-chan nevyzerá ako tiger! On totiž vďaka mne je skutočne tiger! Vŕŕ~. Teda, niežeby ním chcel niekedy byť, skôr sa stalo zopár udalostí, vďaka ktorým sa ním stal a ja som teraz tu.‘ Taiga sa ponaťahoval až mu v kostiach nepríjemne zapraskalo.
„Povedz mi o tom viac.“
‚Pozri sa,‘ znudene si tiger povzdychol, ‚ráno odtiaľto vypadneme skôr, ako stihneš narátať do troch a znovu si s tebou Tatsu bude hrať ako s malou, bezvýznamnou myšou, rozumieš? Nikdy nestrkaj ňufák do vecí, do ktorých nemáš, psisko!‘
„To má byť varovanie?“ Mashiro sa tajomne usmial a očami skúmal pomaly miznúci obrys tigra pred sebou.
‚Nie, len priateľská rada. Navyše, je v mojom záujme, aby bol Tatsu-chan v bezpečí, vŕŕ~. Maj sa, psisko!‘
„To sa ešte uvidí, mačička!“
Ešte chvíľu hľadel na miesto, kde sa Taiga vyparil, no o malú chvíľu znovu stočil pohľad na Tatsuyu.
„Koľko ešte skrývaš tajomstiev, Tatsuya?“ Nežne ho pohladil po hlave a odišiel do obývačky.

***
07:16

Prebudil som sa na odporne ostrú bolesť hlavy a ešte odpornejšie sucho v ústach. Nechutná kombinácia, čo si budeme vravieť. Navyše, skoro nič zo včerajška si nepamätám. Akoby som bol po opici.
‚Už si hore? Vŕŕ~‘ Zapriadol zlomyseľne Taiga a obtrel sa mi nosom o líce.
„Kde to som?“ Trochu som sa od neho odtiahol, pretože už zase mal Taiga jednu zo svojich úchylných nálad.
‚Tam, kde by si to čakal najmenej, che-che. Spomínaš si, ako si včera bežal skryť sa do niektorej z týchto chatiek?‘
„Možno, prečo?“
‚Tak povedzme, že ťa našla osoba, ktorá po tebe ide ako pes po mačke a ty si sa mu naservíroval rovno na zlatom podnose ešte aj s čerešničkou na hlave, vŕŕ~. Inak povedané, si úplne v keli!‘
„Chceš mi tým povedať, že to, čo som včera večer cítil bola vôňa toho policajta?!“
‚Nuž, veru áno, che-che! To som zvedavý, ako odtiaľto zdrhneš, keď si jednou nohou pripútaný k posteli a pri dverách leží ten prerástli pes. Tak sa zdá, že tu tie vtipy o policajtoch neplatia, vŕŕ~‘
Len nemo som hľadel na Taigu, ako sa rehoce na celé kolo. Stále mi nešlo do hlavy, kde sa tu vyšetrovateľ vzal.
„Ten chlap snáď musí byť všade, kde sa pohnem. Dočerta s ním!“
‚Musíš myslieť pozitívne, Tatsu-chan! Veď ešte stále nie sme v base! Mohol nás kedykoľvek udať, no on tak neurobil. Ba naopak, ešte sa o teba aj postaral. Mal by si mu byť vďačný, vŕŕ~‘
„Odkedy si ty na jeho strane?“
‚Dajme tomu, že som sa s ním dal včera do reči.‘
„To je pekná blbosť. Predsa nikto ťa nemôže vidieť!“ Bol som zmätený. Taiga si so mnou nepekne zahrával a mne to už začalo liezť riadne na nervy.
‚Tým by som si nebol taký istý, Tatsu-chan,‘ zamyslene si prešiel prstom po brade, ,kým si zo spánku blúznil, tak ma videl vcelku dobre. Aspoň si myslím, že áno. No potom, čo sa ti stav zlepšil, tak už ma viac nevidel. Začínam mať neblahé tušenie, že čím si slabší, tým ma ostatní môžu vidieť, vŕŕ~‘
„Nechoď na mňa hneď ráno z nejakými prapodivnými teóriami a radšej mi pomôž z tých želiezok na nohe!“ Mrzuto som po ňom zagánil a zhodil zo seba paplón, na ktorom som stále cítil vôňu pána vyšetrovateľa. Tíško ako mačka pri love, som sa zdvihol do sedu a načiahol sa po pripútanej nohe. Keby som nebol ešte stále taký oťapený a venoval svojej nohe viac pozornosti, možno by som si všimol malého zvončeku priviazaného k putám.
„Cililing! Cililing!“ Začal pri mojom pohybe otravne vyzváňať. A k tomu otravnému hukotu sa pridalo jedno štekanie psa.
„Čuš, ty odporné psisko! No tak, čuš!“ Zaprskal som a schoval sa pod paplón, keď som začul rýchle kroky.

***
7:29

Mashiro vpadol do izby, keď začul varovné štekanie Brutusa. Zostal civieť na hmýriacu sa kopu pod paplónom. Utíšil Brutusa pohladením medzi ušami, vypustil ho von z izby a vrátil sa k posteli. Prudko odhrnul paplón, kde sa ‘nenápadne‘ chúlil zlodej. Odviazal mu zo želiezok malý zvonček a strčil si ho do vrecka voľných športových nohavíc.
„Vidím, že mačička sa konečne prebrala!“ Prisunul si bližšie k posteli stoličku a ležérne sa na nej usadil. Z vrecka rozopnutej, čierno-bielej flanelovej košele vytiahol zapaľovač spolu so škatuľkou cigariet a jednu z nej si vytiahol. Obratne ju zapálil, potiahol si z nej a nosom vypustil dym.
Tatsuya len nemo hľadel na pomaly sa dvíhajúci a znovu klesajúci nahý, vypracovaný hrudník šarmantného vyšetrovateľa.
„Čo je?“ Podráždene zavrčal a zavŕtal sa mu chladným pohľadom do očí.
„Nič,“ zamykal hlavou zo strany na stranu.
„Mám zopár otázok.“ Mashiro ho stále neprestával prevŕtavať pohľadom. Vedel až príliš dobre, ako to pôsobí na osoby.
„Ugh, máte príšerný zlozvyk na všetko sa vypytovať, pán Nishikawa Mashiro.“ Povzdychol si, pri čom si zastrčil pár neposlušných prameňov vlasov za ucho.
„Choroba z povolania, čo narobím,“ mykol plecami a znovu fajnšmekersky potiahol z cigarety.
„Mali by ste s tým prestať, vážne to škodí pľúcam,“ znechutene pokrčil nos.
„Prestanem až keď zomriem. Ešte ma chceš poučovať, ty bastard?“
„Nemali ste nejaké otázky, pán vyšetrovateľ?“ zlodej podráždene zavrčal a vyceril naňho zuby.
„Kto bol ten Taiga, ktorý tu večer poletoval? A kto, dopekla, si ty, mačička?“
„Nezjedli ste nejaké nejedlé huby, pán Nishikawa? Lebo ja neviem o nijakom Taigovi, smola,“ znudene mykol plecami, natiahol sa v posteli a zababušil sa do teplého paplóna.
„Nehraj sa na hlúpeho a poď s pravdou von! Viem, že nie si obyčajný človek, to mi je už na prvý pohľad jasné, takže kto si ty? A kto je ten Taiga?“ Uhasil ohorok do popolníku a očami vyzval Tatsuyu, aby to viac nenaťahoval.
„Ste tak neodbytný. Fajn, povedzme, že stačilo zopár úprav, aby som sa stal tým, čím som. Vďaka tomu tu je aj Taiga. Môj, dajme tomu, spoločník. Stačí vám takáto odpoveď?“
‚Ty kokos, to si tomu dal Tatsu. Presne toto som mu povedal včera aj ja, che-che!‘ Rehlil sa Taiga a ďalej sledoval vývoj situácie.
„A presne toto som sa už dozvedel.“
„Vaša smola! A teraz sa budem pýtať ja! Prečo ste ma nedali policajtom, keď ste mal takú príležitosť?“
„Prečo ten minulý čas? Ešte stále im ťa môžem dať.“ Uškrnul sa.
„He-he, to si nemyslím, pán Nishikawa Mashiro,“ tajomne sa usmial. Už dlhšiu dobu sa snažil Mashira zamestnať menším rozhovorom, pričom sa pod paplónom tíško pomocou ostrého pazúra odpútaval od želiezok. Stačilo už len raz otočiť pazúrom a opäť mohol voľne pohybovať nohou.
„Kde mám oblečenie?“ Potmehúdsky sa usmial až vyceril pár ostrých tesákov.
„Sušilo sa pri krbe.“
„Prinesiete mi ho?“
„Ale? Snáď už nechceš odísť?“
„A viete, že presne toto som mal na mysli? Útek!“
Pružným telom svižne vyskočil z postele a len v uteráku dopadol priamo na vyšetrovateľa, až ho prekotil zo stoličky. Avšak pád bol tvrdý, takže si riadne natĺkol i palicu.
„Nevadí, poslúži mi aj vaša košeľa,“ zasmial sa Tatsuya a vyzliekol ho z nej. „Takto sa mi páčite viac. Máte peknú hruď, na ktorej by sa mi veľmi pohodlne ležalo. No, možno niekedy inokedy,“ zašepkal a laškovne mu na nej urobil menšiu značku. Vstal z neho a navliekol si na nahé telo jeho košeľu. Zatiaľ ako Mashiro ležal s narazenou hlavou na zemi a počítal hviezdičky, Tatsuya si pozapínal gombíky a otvoril okno vedúce priamo von.
„Viete, rád by som ešte zostal, ale musím teraz vybaviť jednu neodkladnú záležitosť. Nehnevajte sa na mňa, prosím. Môžem vám však sľúbiť, že sa vám ešte ozvem!“ Obratne sa vyšvihol na parapetnú dosku a vyliezol von. Avšak, skôr ako sa rozbehol preč, predsa len sa vrátil späť.
„A ďakujem ti, že si sa o mňa postaral, Mashiro!“ Zapriadol, otočil sa a skôr než by niekto narátal do troch zmizol ako duch.

***
„Ku*va!“ Zahrešil a prehrabol si vlasy. Ležérne ležal na posteli, kde predtým zlodej, jednu nohu vystretú, druhú zohnutú v kolene a kľudne fajčil. Brutus ležal hneď vedľa jeho hlavy, pričom spokojne odfukoval.
Stále si všetko prehrával pomaly v hlave. Každá sekunda, ktorá prešla, kým sa prebral. „A ďakujem ti, že si sa o mňa postaral, Mashiro!“ Rezonovalo mu v ušiach.
„Budem sa tešiť na ďalšie stretnutie, mačička!“