V koži tigra 6. kapitola

Sídlo tokijskej polície, 9:11

„Túto noc, medzi desiatou a jedenástou, prišlo na stretnutie zoči-voči polície a záhadného zlodeja, známeho ako Biely tiger! Podarilo sa mu ukradnúť dodávku plnú talianskeho vína, v celkovej hodnote za päťsto tisíc yenov! Na hlavu polície tak pripadol ďalší neúspech. Spýtali sme na názor aj kapitána Nobushika Osamu.“
„Pán kapitán, môžete sa nám k tomu vyjadriť?“
„Konečne sme mohli poznať toho zlodeja osobne. Žiaľ, stále nám jeho výzor pre dolapenie zostáva záhadou. Polícia aj naďalej usilovne pracuje na jeho chytení. Ďalšie informácie vám už nemôžem prezradiť.“
„Ďakujeme.“
„Zlodej si tak opäť prilepšil o peknú čiastku peňazí. Navyše, popularita Bieleho tigra u mladých ľudí stále rastie. Najnovšie jedno nemenované nakladateľstvo vydáva mangu, práve na motívy maskovaného Bieleho tigra. V Tokyu tak rastie nová mánia! Kam až to všetko povedie, zostáva záhadou. Zostaňte aj naďalej s nami! Pre televíziu Tokyo, Okizaki Shizuka.“
„Taká potupa! Chlapi, len jediné od vás chcem! Priveďte mi toho zlodeja za každú cenu! Kto mi ho postaví pred oči, toho menujem za svojho nasledovníka!“ Treskol rukou po doske stola, na vážnosť svojich slov. Kapitán Nobushiko bol pevne rozhodnutý. A odhodlaný dolapiť Bieleho tigra stoj čo stoj!

***

Mashirov byt, 10:03

Už od rána, ako si vypočul ranné správy, mal Mashiro zlú náladu. Mizerne sa vyspal a káva nezaberala. Plný popolník a tri prázdne šálky kávy jasne ukazovali, ako zle na tom je. A to všetko malo jeden dôvod. Biely tiger. Okupant vyšetrovateľovho divokého sna. Skutočnosť, že sa bozkával s najhľadanejším zlodejom po celom Japonsku, ho v jednej chvíli vzrušovala, no vzápätí si mal chuť riadne nafackovať.
Sám Brutus sa snažil svojmu páničkovi pomôcť, a tak pri vyšetrovateľových nohách skončila celá kopa tenisových loptičiek.
„Chcelo by to dovolenku. Čo povieš na malý výlet do lesa?“
„Hav!“ Brutus zakýval ušami, rozbehol sa do malej chodby, a kým si len Mashiro stihol vytiahnuť mobil z vrecka, Brutus už držal v papuľke vôdzku, a ako každý vycvičený pes mu ju podal.
„Fajn, pôjdem si pobaliť veci, ale dopíšem šéfovi správu, dobre?“
„Hav!“ Spokojne odštekol a nechal sa poškrabkať medzi ušami.
‚Beriem si na týždeň voľno. Nishikawa‘
Skryl mobil späť do vrecka a z hornej kapsičky si vytiahol malú škatuľku cigariet. K jeho smole, bola prázdna.
„Sakra!“ Šmaril prázdnu škatuľku na stôl. Brutus sa zľakol a začal štekať.
„Ah, prepáč, prepáč! Nechcel som.“
Brutus na pánička nepekne zagánil a sklopil uši.
„Veď som sa ti-“ Skôr než stihol dokončiť vetu, zavibrovalo mu vrecko. Podráždene vytiahol mobil, pozrel na displej a otvoril si prijatú správu.
‚Len neplatené. Kpt. Nobushiko‘
„Odpovedal rýchlejšie než som čakal.“ Znovu vrátil mobil na pôvodné miesto a zdvihol sa zo stoličky. Rýchlo odpratal špinavé šálky, popolník vysypal, skôr než by s ním zasmradil celý byt a Brutusovi dolial čerstvej vody.
Po chvíľke váhania sa nakoniec rozhodol dať si jednu rýchlu sprchu. Predsa len, cigaretový zápach bol z neho cítiť na míle ďaleko.

***

Kdesi v lese, 17:22

„Taiga! Už od siedmej rána, nepočúvam nič iné, len ako ty chceš bazén so smotanou. Čo ti už načisto preskočilo?“ Nechýbalo veľa a skoro by som po ňom ten krompáč hodil.
‚Keby tu niekto vedel dodržať sľuby, tak som ticho!‘ Zavrčal Taiga a znovu si jazykom prešiel po chvoste.
„Vieš, to je tak. My niečo ukradneme, počkáme, kým sa veci vonku upokoja, predáme to pánu Q a ten nám dá peniaze. A my za tie peniaze žijeme. Prípadne dotujeme detský domov.“
‚Zase nie som nechápavý, áno? Len si nie som istý, či aj pán Q má toľko peňazí, aby nás mohol vyplatiť. Vŕŕ~‘
„Ver mi, je to kr*tén s veľkým K, peniaze sú preňho nič. Ako vždy, chce len tie najcennejšie predmety, o ktorých sa hovorí v televízii. Prinesieš mu ich a on ti zaplatí.“ Zotrel som si z čela pot a znovu zaryl do zeme. Už sa nám tu rysovala pekná kôpka hliny, no ešte stále sme neboli dosť hlboko, aby sme sa prekopali k ukrytým veciam.
Tento les bol veľmi hustý a tmavý, no nie nebezpečný. Dokonca, blízko bola menšia chatová oblasť, kde si väčšinou chodili starší ľudia z rušného mesta oddýchnuť. Sem-tam však aj mladí.
Zapol som si čelovú baterku a opäť silno vrazil krompáč do zeme. O malú chvíľu bolo už len počuť, ako krompáč narazil na niečo tvrdé.
‚A sme doma, vŕŕ~‘ Zapriadol Taiga usídlený v mojom tele a začal prudko hlinu rozhrabávať. Netrvalo dlho, kým som vďaka jeho pomoci vytiahol veľkú plechovú truhlu. Ako Biely tiger som si nemohol dovoliť uchovávať kradnuté veci vo svojom malom byte, preto ich vždy zahrabávam tu v lese. Opatrne, aby sa nič nepoškodilo som ju otvoril a skontroloval jej obsah.
‚Tatsu, mali by sme si pohnúť. Mám pocit, že sa o chvíľu spustí strašný lejak a po-‘
Čo čert nechcel, spustil sa na nás ohromný lejak s krúpami, nepríjemne búšiacimi do chrbta.
„Čo si to vravel?! Au, sakra!“ Diabolsky som sa uškrnul.
‚Škeríš sa na mňa, akoby to bola moja vina! Vŕŕ~‘
„Už v tejto debate nepokračujme, lebo to zase neuhádame. Radšej mi pomôž to zahrabať. Vrátime sa sem ráno!“ Zakričal som, pretože skrz lejak sa normálne rozprávať nedalo.
Taiga sa opäť usídlil v mojom tele a rýchlo hlinou truhlu zahrabal. Zvyšnou kopou sme všetko riadne zasypali a uhladili, tak aby nebolo spoznať, že tu niekto bol. I keď mi chladný lejak neúprosne búšil do chrbta a skrz veľké kvapky vody nebolo vidno ani na nohy, utekal som z lesa, ako sa len dalo. Cesta dolu bola stále ďaleko a vďaka lejaku ešte ďalej.
‚Tatsu, neblázni! Vŕŕ~ Skryjeme sa v nejakej chatke a tam prečkáme noc.‘
Mal pravdu. Do takéhoto lejaku som nebol ani vhodne oblečený či prezutý. Jediné, čo ma tak neskôr môže zastihnúť je chrípka.
„A čo auto s vínom? Nemôžeme ho tam len tak nechať!“
‚Tatsu, zbytočne zmätkuješ! To auto nie je cez tú záplavu vetiev a listov vôbec vidieť. Tak to láskavo otoč, inak prechladneš! Vŕŕ~‘
„Prečo je vždy všetko nakoniec aj tak podľa teba?“ Zašomral som si popod fúzy a rozbehol sa smer chatky.

***

Chatka č. 10, 18:06

Vyšetrovateľ potreboval vypadnúť z mesta. Odpútať sa z celého toho ruchu a nekonečného zhonu, prísť na iné myšlienky. Preto práve chatka v horách predstavovala preňho mier a odpočinok. Byť aspoň chvíľku voľný od všetkých starostí každodenného života, zbaviť sa všetkej elektroniky a iba si užívať lákavú náruč prírody. A tak trochu aj zbaviť sa myšlienok týkajúcich sa Bieleho tigra.
Cesta autom netrvala zase tak dlho, ako zvyčajne, keď sa tu zvykol zašiť. Preto si už o piatej mohol vybaliť veci a spolu s Brutusom sa vyblázniť vo voľnej prírode. Ako na potvoru ich zastihol lejak v tom najlepšom, pri hádzaní Brutusovej obľúbenej loptičky. Či sa im to páčilo alebo nie, museli sa vrátiť späť do chatky a trochu sa ohriať. Prezliekol sa do suchého a so šálkou teplého čaju sa pohodlne usadil do kresla pri krbe.
„Veď aj zajtra sa pôjdeme pohrať, kamoško.“ Oznámil svojmu psovi a už zo zvyku ho poškrabkal medzi ušami. Pokojne sedel v kresle a sledoval plápolajúci oheň v krbe. To vzácne ticho, ktoré toľko miloval bolo prerušené náhlym dopadom skla na zem.

***

Chatová oblasť, 18:37

Zdalo sa, že chatka nie je obývaná, preto si Tatsuya vybral práve túto. Ani nemal čas rozmýšľať, do ktorej si na pár hodín hlavu zložiť. Celý svet sa mu točil. Všetko videl rozmazane a k tomu sa mu na telo lepilo zmoknuté oblečenie. Dokonca, ani Taigove volanie k nemu nedoliehalo. Vedel, že to s ním ide dolu vodou, no len jediné mu kričalo v hlave - ukryť sa pred dažďom. Lakťom vrazil do okna a vtrhol dnu. Pristátie nebolo také elegantné a bezbolestné, ako zvyčajne. Avšak, vôňa, ktorá mu hneď udrela do nosa bola viac než známa. A toľko lákavá.
‚Tatsu m... hneď ...ísť!!‘ Vedel, že na neho Taiga čosi kričí, no nerozumel mu. Akoby bol príliš ďaleko.
„Tá vôňa... To... to je...“ Len tma a ticho. Nechal sa lapiť sladkou nevedomosťou.
„Hav-hav!“