Na dnešný večer som sa musela pripravovať sama.

„Tobi! Vypadni už sakra odtud. Všichni už jsou pryč, postarám se o to! Zmiz!“ Zakřičel Uchiha Itachi na chlapce v oranžové masce, jež stál nehnutě o několik metrů za ním.

Plakala pričom si rukou prekrývala ústa aby ju nebolo počuť. Nevedela kam uteká, mala zavreté oči a snažila sa utiecť čo najďalej. Vybehla po schodoch až do najvyššej veži.

Strhla som sa a vyskočila z postele na rovné nohy, keď som začula tlmené ozveny odvážnych krokov, ktoré sa rýchlo približovali priamo ku mne. Aj tak som nespala. Úzkosť mi zvierala srdce vždy, keď som sa o spánok čo len pokúsila. No zrazu nabrala na intenzite a zmenila sa na číry strach. Už bol tu.
Tesne pred tým ako rozrazil dvere, stihla som si vytiahnuť golier svojej jemnej nočnej košele a pozapínať gombíky čo najvyššie- takmer ku brade. Presviedčala som samu seba, že to pomôže.