„Vo svete je zmätok. Čo si, preboha, robil?“ Pri mojej výčitke len pokrčil čelo. Zoskočila som na zem a silou vôle pozliepala rozbité vázy, ktoré zničil.

„Dobrý večer, Yuuki-sama.“ Prehovoril napokon. Jeho hlas bol oveľa hlbší, ako som si ho pamätala. Stretla som ho iba raz, no bolo to viac ako pred štyrmi rokmi.

Čas plynul strašne pomaly. V Asaminej spoločnosti som sa cítila príjemne a bolo mi o to lepšie, že pri mne bol aj Hanabusa. Už celé týždne som o Kanamem nič nevedela.

Rozprávali sme sa skoro do polnoci. Asami odišla iba raz aby uložila spať svojho malého syna. Bol roztomilý. Unavene sa k Asami dotackal a zložil si hlavičku na jej kolená.