Reita
Vhodil som mince dovnútra a stlačil tlačítko. Do pohára sa začala nalievať káva s mliekom a s tonou cukru. V polovičke pohára sa to zaseklo, a ja v pocitoch zúrivosti zo seba som silno kopol do tej veci. Trochu to zaškrípalo a zabublalo a pustilo sa to ďalej. Neubránil som sa úsmevu a v mysli som si predstavoval seba ako Supermana.
Zrazu sa spoza rohu objavila modrá hlava mojej novej spolužiačky. Jedine tú som si zapamätal, pretože je veľmi pekná a výrazná (o.O). Na prvý pohľad sa mi zapáčila. Pozerala sa na mňa a prišla ku mne, v rukách zvierajúc moju tašku a Uruhovu má na chrbte.
„Učiteľ ma poslal za vami, že vám mám priniesť tašky, Tak som tu.“ Prehovorila tichým hláskom. Podala mi ich a ja som v rýchlosti povedal:

Veľké sťahovanie národov nebolo až také dramatické, ako sa Drea obávala. Elizabeth to s Kivi hneď vybavila a tá nebola vôbec proti. Chopila sa šance vypadnúť z izby, o ktorú sa musela deliť s Dreou. Balenie aj samotné presúvanie vecí prebehlo väčšinou v tichosti, keďže Kivi s Dreou od incidentu na záchodoch nehovorila. Drei to bolo veľmi ľúto, ale Lizzy jej nedovolila smútiť. Spolu s Ash, ktorá sa sťahovala na Kivino miesto, ju neustále rozveseľovali.
„Tu mi bude super,“ volala Ashley, kým predvádzala svoj oslavný tanec. „Nič v zlom Lizzy, bolo mi dobre s tebou a dievčatami, ale tu je to oooveľa, oooooooveľa...“
„Chápeme, už si môžeš sadnúť na zadok.“

Chapter.no.10

Horúčava sa mi zabodávala do hlavy, do tváre a tiež do holých pliec a rúk. Už po piatich minútach chôdze mi koža začala červenieť a neznesiteľne štípala.
Traja muži nás stále spútaných viedli suchou a horúcou divočinou od malej pristávacej plochy, ktorá v tejto stepi vyrástla akoby zázrakom, k zanedbanému malému domu, čo sa rysoval v diaľke. Bola som smädná, ubolená a už som vôbec nevládala.
Občas som nenápadne pozrela na Talena. Dvaja veľkí muži ho viedli vpredu a raz za čas do neho surovo strčili. Na čele mal ďalšiu nepeknú ranu od toho, ako sa im pokúšal vzoprieť, keď nás vyťahovali z lietadla. Nepáčilo sa mu, ako ma môj strážca s ďalším hnusným úsmevom odvážne schmatol. Aj keď to ničomu nepomohlo, bola som mu vďačná.
Teraz som však videla na jeho tvári, že jeho nepokoj sa prehlbuje. Rovnako ako mne ani jemu sa určite nepáčilo, že nás odvliekli až tak ďaleko. Tento pochod cez pustú krajinu k osamelej podivnej búde vyzeral, akoby nás odvádzali na popravu.