Mohla som si byť istá len jedným. Nech sa rozhodnem už hocako, Talen skončí zle. Buď príde o život, alebo o všetky svoje obchody, čo by pre neho vlastne znamenalo to isté. No prečo by ma to do pekla malo zaujímať?
Ak na Zainov návrh nepristúpim, doplatí na to aj moja rodina. Tiež prídu o všetko. Zahorel vo mne zvláštny čierny plameň, aký som doteraz ešte nepoznala. A prečo by ma mali zaujímať oni? Čudná horkosť, ktorá sa mi rozlievala po tele bola až ničiaca. Tento muž ma zopár slovami obalamutil až natoľko, že som bola schopná nechať zavraždiť nevinného človeka, odvrhnúť svoju rodinu a čo je najhoršie, celkom sa otočiť chrbtom tej polke mojej duše, ktorá mi šepkala, že to nesmiem. Že nemám právo...

Rogen

Sledoval som, ako do seba Dlamis tlačí už aspoň šiestu hrianku. Dnes sa chystala na celodenný veľký okruh okolo celého pozemku.
„Nemohla som tomu uveriť, Tal!“ vravela mi pobúrene. „Keď som sa jej prišla spýtať či s nami ide jesť, povedala, že vstala a raňajkovala už pred viac ako hodinou. Dokonca povedala, že s nami dnes nejde! Že vraj jej je to ľúto, ale má povinnosti. Ha! Len sa vyhovára!“
Ja som až taký prekvapený nebol. Predpokladal som, že sa nám bude vyhýbať.
„Naozaj? Aké povinnosti?“
„Vravela, že musí pomôcť svojmu otcovi riešiť nejaký pracovný problém. Je v pracovni a telefonuje. Ale aj tak! Chcem, aby išla!“
„Radšej ju už nechaj,“ povedal som a odpil si z kávy. „Ak nechce ísť, je to zbytočné.“
Jemne prižmúrila oči.

„Išlo ti to tak skvele!“ tešila sa Dali. „Akoby si jazdila už odmalička.“
„Preháňaš,“ zatiahla som a ďalej sa prehrabávala vo svojom šatníku. „Ledva som sa rozchodila. Ešte aj teraz ma bolia nohy.“
„Na to si zvykneš,“ vyhlásila. „Pôjdeš s nami aj zajtra, dobre? A aj potom.“
„Ešte uvidím,“ povedala som vyhýbavo.
„Prečo nechceš?“ spýtala sa sklamane. Pricupkala ku mne a do skrine mi nakukla cez plece. V mojej izbe so mnou bola, odkedy sme sa vrátili.
„Netvár sa, že to nevieš, potvorka.“
Na moje prekvapenie sa zasmiala. Čas, ktorý sme strávili spolu na konských chrbtoch, mi stačil k tomu, aby som si o nej vytvorila celkom dobrý obraz. Vyzerala síce bláznivo a detinsky a často tak aj hovorila či sa príliš hlasno smiala, no v skutočnosti bola neuveriteľne inteligentná a všímavá. Či to vedela od matky, alebo si všetko uvedomila sama, veľmi dobre vedela, ako to so mnou a s Talenom v skutočnosti vypadá.
„Obleč si tie červené,“ zašepkala mi šibalsky a zo širokým úsmevom sa odo mňa odtiahla. Odbehla naspäť na moju posteľ.
„Páčia sa ti? Chceš si ich požičať?“