Horúčava sa mi zabodávala do hlavy, do tváre a tiež do holých pliec a rúk. Už po piatich minútach chôdze mi koža začala červenieť a neznesiteľne štípala.
Traja muži nás stále spútaných viedli suchou a horúcou divočinou od malej pristávacej plochy, ktorá v tejto stepi vyrástla akoby zázrakom, k zanedbanému malému domu, čo sa rysoval v diaľke. Bola som smädná, ubolená a už som vôbec nevládala.
Občas som nenápadne pozrela na Talena. Dvaja veľkí muži ho viedli vpredu a raz za čas do neho surovo strčili. Na čele mal ďalšiu nepeknú ranu od toho, ako sa im pokúšal vzoprieť, keď nás vyťahovali z lietadla. Nepáčilo sa mu, ako ma môj strážca s ďalším hnusným úsmevom odvážne schmatol. Aj keď to ničomu nepomohlo, bola som mu vďačná.
Teraz som však videla na jeho tvári, že jeho nepokoj sa prehlbuje. Rovnako ako mne ani jemu sa určite nepáčilo, že nás odvliekli až tak ďaleko. Tento pochod cez pustú krajinu k osamelej podivnej búde vyzeral, akoby nás odvádzali na popravu.

V rozlehlé zemi, kde se táhnou lesy, kam až oko dohlédne, žije vznešený národ...
Národ ušlechtilých, krásných a nesmrtelných...
Národ elfů...

„Prvýkrát mi to prišlo podozrivé hneď v deň, keď sme prišli. Vtedy, keď bola tá uvítacia párty, pamätáš, no nie?“
Elizabeth prikývla. Sedela na zvalenom kmeni a Toby stál s prekríženými rukami na hrudi pred ňou. Čo najnenápadnejšie sa spolu vytratili do lesa. Nikto ich nevidel a aby ich neprichytili ani neskôr, neostali iba na kraji, no vliezli trochu hlbšie medzi stromy. Takto mali aj lepší pocit, že ich nikto nevyruší, že budú mať súkromie, a že sa, možno okrem Marisy, o ich rozhovore nikto nedozvie.
„No, neviem, koľko o tom vieš, ale ste dobré kamošky, však? Povedala ti, čo sa jej na tej párty stalo?“
Lizzy zmätene spojila obočie. „Akože, čo sa jej stalo?“
„Tak ti teda nič nepovedala.“ Toby si pošúchal hladkú bradu. „Jeden idiot jej nasypal dačo do pitia a potom sa ju snažil...“
„Čože?!“

Uklidil jsem si věci a sbalil náčiní. Hotový obraz jsem dal do svých složek a zavřel dveře.